Kde tie časy sú
Nie som taký starý, aby som mal dôvod spomínať na staré zlaté časy, ale nedá sa inak. Nie je to tak dávno, čo za ľudí hovorili skutky. Dnes to neplatí, lebo skutky ušli a trúsia sa len prázdne slová.
Vôkol nás prevládajú názory, že spoločnosti chýba slušnosť. Lenže tie názory vyslovujú ľudia, kvôli ktorým v obchodoch zrušili samováženie zeleniny a ovocia. Lebo skutky...
Áno, bolo by fajn, keby si ľudia, nie jeden, nie dvaja, ale spoločnosť ako taká, dokázali uvedomiť, že spôsob, ako sa niekam pohnúť, odraziť, nie je nadávať na druhých, ale v prvom rade sa pozrieť sám na seba.
Lenže dnes, niekoľko mesiacov pred komunálnymi voľbami, je to zlé. Opäť vznikajú združenia, ktorých cieľom je priniesť zlepšenie vzťahov, ochotu vypočuť si názory iných. Len zabúdajú dodať, že ponuka je časovo obmedzená – voľbami.
O to horšie vyznieva fakt, že tie vyhlásenia sú len niečím, čo má ľudí oklamať. Lebo nechceme reči, chceme skutky. Sú však skutky ako zvolanie brigády na rovnaký termín ako si určila druhá strana barikády už pred pár mesiacmi naozaj tým, čo hlásajú? Ťažko. Už len preto, lebo tieto skutky ukazujú, že nejde o to, čo búchajúc sa do pŕs tvrdia, v skutočnosti je to len pozlátko na inak prehnitej čokoláde.
Prečo hovorím o komunálnej politike? Lebo tá má byť k ľuďom najbližšie. Má formovať spoločnosť a vychovávať politikov, ktorí budú poznať a vážiť si voličov. Politikov, ktorí po troch rokoch neobrátia kabát a nebudú mať odrazu problém, čisto osobný, zahlasovať za plat primátora. A že takých bolo, pričom ani jeden nevyužil možnosť návrhu na plat nižší. Čiže, výška platu je nakoniec v poriadku, len poberateľ nie je z môjho tábora?! A vraj toto je demokracia.
Demokracia dnes neexistuje, to slovo bolo toľkokrát znásilenné... Demokracia hlavne umožňuje podávať vlastné návrhy, nielen viesť prázdne reči pred kamerami. Ak návrhy neprichádzajú, tak je to kampaň. Ak príde návrh, no nielen taký, že dajme menej, ale dajme menej, lebo zvyšné peniaze môžeme použiť na to a na to... Očividne chcem veľa, keď žiadam komplexný pohľad na komplexnú problematiku. To sa dnes nenosí, lebo veď v prvom rade som ja, až potom ostatní. Ak nejaké potom vôbec nastane...
Možno je to prejav znechutenia, ale aj výkrik a túžba, aby ľudia začali od seba, a prestali napríklad frflať na samosprávu, že majú pred barákom bordel. Je také ťažké si uvedomiť, že mestský úradník nikdy nebude vedieť, ako najlepšieupraviť tú a tú skalku, trávnik, jednoducho, nenáročné veci pred bydliskom? Že je to v našom osobnom záujme, nie mestskom?
Jasné, stretol som sa s názorom, že platím dane, preto nech mesto rieši všetko, pomaly aj základné ľudské potreby. Ale tento chorý názor, ktorý likviduje komunity, súdržnosť a priateľstvá, prevláda natoľko, že dnes už je bežné, že deti sa doma neučia, lebo rodičia platia dane, a tak ich majú naučiť všetko v škole... a spraviť za ne aj DOMÁCE úlohy...
Nie, asi nemá zmysel pokračovať, lebo román by nestačil. Je to len o uvedomení si, čo nosíme na krku...
Jar je v plnom prúde, tak hor sa do práce!
Obrázok s radosťou poskytol Michal Jedinák ;)
