#postrehy

[pampelisinka]

Byl tak krásný. Ještě den na to jsem šla na to místo, kde jsme byli spolu. Přestože jsem tam byla s tebou poprvé, najednou mi přišlo, že to tam naprosto důvěrně znám už roky. Vybavil se mi každý moment, každý tvůj pohled. Seděla jsem tam dlouho a bylo těžké odejít. Cestou jsem koukala vedle sebe jako kdybys tam snad opravdu byl. Zvláštní bylo, že náhodou opět splňoval i mé předchozí výběry. Jméno Honza, motorkář, modré oči. Zase!

[sietovka]

Paris que j´aime

Vydržala som dva roky nepovedať (takmer) nič, o Paríži, ale už som tu zas 🙂

1. Paríž je zasa o trochu krajší a čistejší. Smetiari chodia tak často, až ich máte chuť niečím ovaliť po hlave. Pod našimi oknami chodili dvakrát ráno (asi tak o 6-tej) a dvakrát večer (asi tak o polnoci).  Ráno vysýpali sklo z kontajnerov z dvadsiatky okolitých reštaurácií, večer zasa vyprázdňovali kontajnery s…

View On WordPress

[ceresienka-blog1-blog]

Malomeštiacky duch nelení len v piatok

"Konečne piatok!" Vydýchne si asi každý študent v piatok poobede. Niektorí, teda tí vysokoškolskí, si takto vydýchnu možno už vo štvrtok, no ja k nim tento semester, bohužiaľ, nepatrím.

Dnes som vystúpila na stanici a rozhodla som sa, že sa pôjdem pozrieť, ako žije moje rodné mesto. Najskôr som sa nedostala cez cestu, lebo na nej práve pracovali robotníci a chodníky boli celé rozkopané. Tak som si vzdychla, otočila sa na opätku a vrátila sa späť. Obehla som celú jednu štvrť, kým som sa dostala tam, kam som chcela. Teda do Auparku. Bolo to asi štvrť kilometra navyše, ale neprekážalo mi to až tak, ako jednému netrpezlivému pánovi. 

 Jeden dôchodca na bicykli sa totiž snažil zúfalo prejsť na druhú stranu zatarasenej cesty. Samozrejme, malomeštiacky duch sa ozval: „Svine robotnícke buzerantské!“Neviem kedy by bol vážený pán spokojnejší. Keby si zlomil nohu na diere v ceste, alebo keby musel na niekoľko dní opustiť svoju zabehanú cestu a nadísť si asi desať metrov. Vždy je totiž aj druhá možnosť. Pohodlnosť je vlastnosť, ktorá sa v zaspatých mestách pestuje ľahko. Ale, aby sme veľmi nekrivdili, je piatok poobede. Slnko svieti do tváre, mráz štípe na ruky a vietor fúka hlinu do očí.

Ako som teda išla po tých našich malomestských rozkopaných uliciach, všimla som si jednu vec. V tomto meste skapal pes. A nie jeden. Keď sa prejdete po floreáte, máte pocit, že sa vám v hlave niečo ozýva. To sú vaše vlastné kroky. Také ticho, lenivé, zaspaté, to je pravé ticho malomestské. Je pravda, že som už asi dva roky nešla cestou, ktorou som išla dnes. Teda smerom na moju „milovanú“ hudobnú. 

V piatok si môžeme dovoliť byť trochu mimo ruchu a taká tichá ulica je na bývanie ako stvorená. Lenže skôr pre našich starších spoluobčanov a rodiny s malými deťmi. 

Ďalšia vec je, že lenivé nie sú len piatky.  Ľudí bolí rozmýšľať, lebo sa pritom unavia ešte skôr, ako pri fyzickej práci. 

Včera som cestovala s jednou dôchodkyňou, ktorá mala pri sebe asi osemročného vnuka. On lúštil krížovky a keď chcel od babky radu,  povedala mu: „Maroško, ja nerada lúštim krížovky. Jednak nemám slovnú zásobu a jednak sa mi nechce rozmýšľať.“

A to bol ešte len štvrtok! ..