Objektívny a nestranný magazín s obsahom komentárov na aktuálne dianie v politike a spoločnosti. Bez politického trička, bez finančných skupín, nezávislo, nestranne a otvorene.
Roztrhlo sa nám vrece s reformátormi Európskej únie. Ak ju niekto nechce zrušiť, vystúpiť z nej alebo obrátiť opačne, tak minimálne tvrdí aspoň to, že ak chce prežiť, potrebuje reformu a zásadné zmeny.
Európska únia nie je ďalší štát niekde na pomedzí existujúcich európskych krajín. Nesídli v zemi nikoho a nenájdeme ju v žiadnej z historických máp. Je umelo vytvoreným útvarom, administratívnou a politickou nadstavbou, založenou zmluvnými zväzkami štátov.
Tieto zväzky nám tak priniesli vnútorný trh, voľný pohyb tovaru, kapitálu, pracovníkov či slobodu usadiť sa a poskytovať služby. Máme spoločnú menu, ktorej prínos netreba vysvetľovať človeku, ktorý zašiel za humno svojho chotára. Takže Únia má aj účel.
Jednou z prvých myšlienok vzniku Európskej únie bola obnova povojnovej Európy a prevencia ďalších konfliktov. Ak sa dnes všade naokolo bojuje a vojna nás doslova olizuje, tak aspoň fakt, že žijeme v mieri, nás musí presvedčiť, že svoj účel plní.
Bez zdĺhavého opisu histórie od Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a Parížskej zmluvy, Maastrichtskej či Lisabonskej zmluvy je zrejmé, že hovoríme o zmluvnom zväzku štátov na území Európy, ktoré spolu fungujú v tesných a prelínajúcich sa vzťahoch v globalizovanom svete s ďalšími zoskupeniami susediacimi po súši či za morom.
Predstava jej budúcnosti je v zakladateľských krajinách, v jej jadre, pomerne jasná a bola by možno jasnejšia aj nám, keby sa eurofondy po vstupe, ktoré mali slúžiť na propagáciu a vzdelávanie po slovensky nerozkradli a nerozflákali. Predstavovanie Únie a menovanie jej výhod sme mali mať zodpovedané a spoločensky vysporiadané už dávno.
Najbližšie k občanovi by mal byť jeho vlastný národný štát. Ak chce niekto priblížiť Európsku Úniu viac k občanom, definuje tým vlastnú nepotrebnosť.
Je úplne jedno či je politik ľavičiar, pravičiar, liberál, národniar alebo nejasný novotvar, každý chce Európsku úniu reformovať a opravovať. Nikto z nich však zatiaľ neprišiel na metódu ako a najmä čo vlastne urobiť. Preto zostáva formulka: Priblížiť Úniu k občanom.
Ak niečo ešte nie je hotové, nedá sa to reformovať, snáď len revidovať. Európska únia neustále rastie. Nielen počtom členov, ktorých rezerva je stále v Európe slušná (mínus jeden), ale aj životnými situáciami, ktoré je pre naplnenie cieľa potrebné harmonizovať.
Politici teda nevolajú po reforme Únie, oni jednoducho nevedia akú podobu by mala mať. Nedokážu to následne tlmočiť občanom, ktorí potom bezcieľne pobehujú v názorovom vákuu. Ak by to politici vedeli, nedopúšťali by sa zásadnej politickej chyby.
Európska únia je zmluvný vzťahom, administratívnou nadstavbou nad národnými štátmi. Rieši agendu spojenú s napĺňaním jej základných cieľov (voľný pohyb, ...). Nie je jej úlohou zametať chodník v Hornej Vsi ani organizovať ľudovú zábavu v Nižnej Belej. Nie je teda jej úlohou byť bližšie k občanovi. K nemu má byť predsa blízko jeho vlastný štát.
Jednoduché prirovnanie: Na Slovensku máme VÚC. Takisto hovoríme o nepotrebných zamestnancoch a nadávame, že sme nikoho z VÚC nikdy medzi ľuďmi nevideli. Ale VÚC neboli zriadené za účelom priameho kontaktu s občanmi, ale k plneniu vymedzených kompetencií. A kto má byť v kontakte s občanom? K tomu slúžia predsa obce.
Tak sme sa dopracovali k paradoxu, keď politici schizofrenicky hlásajú posilnenie národných štátov, bojujú proti federalizácii Únie a následne kričia, že ju treba priblížiť k občanovi.
Ak bude dopyt na Európsku úniu v zmysle priblíženia sa k občanovi, toto volanie skôr či neskôr naplní. Predstavitelia národných štátov si však musia uvedomiť, že v tom okamihu sa stanú nepotrebnými.
Ak nám Únia pozametá chodník pred domom, opraví lampu alebo nastaví výšku daní a odvodov či vyrieši sociálnu politiku, potom Fica, Danka, Bugára, Sulíka a zvyšok osadenstva môžeme prepustiť. Čo je však samo o sebe takisto lákavá ponuka.
Užitočnou barličkou politických komentárov a vyjadrení sa stala už dávnejšie fráza odtrhnutý od reality. Ak nevieme argumentovať alebo nerozumieme, oponent je tým odtrhnutým.
Politika odtrhnutého od reality by sme bezpochybne našli. Moc a narábanie s ňou totiž každý nezvládne. No vyhlásenie, že politika ako celok je od reality odtrhnutá, celkom správne nie je.
Politika sa tvorí na štyroch úrovniach: komunálnej (obce), regionálnej (vyššie územné celky), národnej (štát) a nadnárodnej (Európska únia). Už z povahy každého útvaru je nám jasné, že obsah aj forma tvorby, realizácia či samotné výstupy budú odlišné.
Kým problémom obce bude oprava chodníka alebo spadnutý strom, VÚC rieši trvalo – udržateľný rozvoj, štát makroekonomické ukazovatele a EÚ napríklad kohéziu. Každý útvar sa na problémy pozerá svojim záberom a pohľadom, širším alebo užším.
Ak je na problém prepadnutého chodníka vecne aj miestne príslušná obec, bolo by zbytočné ak by sa o tejto veci rokovalo aj na schôdzi Národnej rady. Museli by sme sa potom rozhodnúť, či si ponecháme obecné zastupiteľstvá alebo Národnú radu.
Môžeme si chodník zameniť za inú životnú situáciu, namiesto obce dosadiť župu, štát nahradiť Úniou alebo rôzne kombinovať ich vzťahy. No prvotnou podstatou je, že každý z nich má pri rovnakom probléme inú úlohu v závislosti od svojho postavenia.
Z pohľadu aktérov, politikov, preto veľmi ľahko nastane stav, keď si regionálny politik myslí o tom vyššom, že je odtrhnutý od reality. Možno je tam aj kúsok ľudskej závisti, každý však má svoju podlahu od ktorej a strop po ktorý sa ho konkrétny problém týka.
Politici neriešia naše problémy
Ale čo iné by robili. Nemusíme mať radi Fica, Bugára či Sulíka, no faktom je, že riešenie problémov ľudí je ich každodennou náplňou práce. A oni to aj robia. Teraz čitateľ určite položí otázku: A ako?
Pokračujme na príklade chodníka. Ich úlohou je tvorba legislatívneho rámca aby taká obec najprv fungovať mohla, aby ten chodník vôbec vlastnila, prerozdeľovať financie potrebné aj k jeho oprave a podobne. Teda? Riešia problémy ľudí, ale z iného postavenia a najmä vykonávajú iné potrebné úlohy, ktorých dôležitosť je niekedy omnoho vyššia ako problém samotný.
Môže byť teda politika odtrhnutá od reality?
Ak sa na to pozrieme odborne, môže to nastať. Pri malej alebo žiadnej decentralizácii vznikajú medzi centrom a prijímateľmi komunikačné kanály, kde ich dĺžka môže byť v tomto prípade určitým faktorom. Toto už ale nie je problémom našej krajiny. Môžeme sa baviť o miere a efektivite, no faktom je, že Slovenská republika decentralizovaná je.
Téza o odtrhnutých politikoch pramení najmä z pohľadu bežného občana. Kým v minulosti informácie neprúdili rýchlo, mohli mať ľudia pocit, že nikto o nich a ich problémoch nevie. Dnes je to opačne, ale paradoxne ešte o čosi zložitejšie.
Informačný tok prúdi obojsmerne a nepretržite. K ľuďom sa tak dostane obrovské množstvo informácií, často ich však nedokážu spracovať. Ďalším prípadom je, že určitý výsek informácií považujú za konečnú pravdu. Zjednodušene: Myslia si, že ak niečo predsa vedia oni, prečo to už nikto zodpovedný takto neurobil alebo nevyriešil.
Politika je pomerne abstraktná, použijeme teraz jednoduchší príklad. Dnes si na Youtube pozriete hodiny videí o oprave auta. Ak niečo podľa nich opravíte, kvalifikuje vás to automaticky na automechanika? Nie. Chýba vám totiž minimálne prax a najmä poznanie a identifikovanie súvislostí, predchádzajúcich či takých, ktoré nastať môžu.
No vy sa nedáte, vyberiete sa do autodielne a začnete komunikovať s ostrieľanými automechanikmi. Nejaké to slovko im už samozrejme rozumiete, no bolo by minimálne neslušné, ale najmä nesprávne považovať ich za amatérov, ak by sa ich pohľad na vec líšil od toho vášho.
A takto nejako je to obrazne aj s politikou. Keďže sme všetci jej súčasťou, tvoríme ju a riadime sa ňou, máme samozrejme právo sa k nej vyjadrovať. Keď si k tomu prečítame správy a rôzne komentáre na internete, význam neznámeho slova vygooglime, začneme si myslieť, že sme kovanými politikmi.
Potom očakávame, že debata politikov v televízii sa povedie našim jazykom alebo slangom. Ona sa však vedie na úrovni o desať tried vyššie a my jej nerozumieme. Nájdu sa aj takí, ktorí vyhlásia, že páni na obrazovke tomu nerozumejú, väčšina z nás však politikov jednoducho označí za odtrhnutých od reality.
Briti si povedali, že to už s nami ťahať nebudú. Nenechajme sa však uniesť vlnou populizmu a euroskepticizmu, ktorá sa teraz zaručene objaví. Briti totiž svojim rozhodnutím nedali najavo nesúhlas s politikou Únie. Oni odišli od nás.
Európska únia nie je ostrovom mimo územia Európy odkiaľ sa tvorí európska politika. Je akousi strechou nad štátmi tvoriacimi jej kostru. Je kamarátstvom s výhodami a nevýhodami, ktoré spolky prinášajú. Briti sa na nás jednoducho a doslova vykašlali.
Voláme dnes po zdravom rozume a nalievaní si čistého vína. Poďme pekne po poriadku, najjednoduchším možným slovníkom.
Tu už nejde o politiku
Európska únie sme jedine my. Nie Čína ani Japonsko, nie Rusko, USA, Austrália ani Mexiko, ale občania Európy. Obyčajní ľudia zo Slovenska, Francúzska, Holandska, Španielska, Estónska, Maďarska,... Zoznam je prosím v tomto linku.
Únia týchto obyčajných ľudí k sebe posadila a začali debatovať o tom ako môžu nažívať lepšie, efektívnejšie či lacnejšie. Začali sa rozprávať ako by si mohli byť rovnými.
Briti, Nemci či Francúzi sú skôr tými, s ktorými sa každý kamarátiť chce. Je prirodzené, že poctenými v týchto vzťahoch sme my, malé krajiny. Až na neodmysliteľné komplexy malosti, žinčicu a banány.
To zakrivenie banánov mimochodom nie je diktát. Kto tým operuje, nemá v politike čo hľadať. Zakrivenie nám paradoxne hovorí o rovnosti. Rovnosti medzi ľuďmi.
Podstatou je, že všetci v Únii by sme si mali byť rovní. A ak si kúpi banán Nemec, Slovák, Francúz, Švéd, Chorvát, Slovinec, Estónec, Poliak, Čech či Dán, všetci musia dostať rovnaký.
Bruselskí úradníci
Úradník odjakživa úraduje. Úradník je robotník, ktorý len vykonáva robotu, ktorú mu niekto nadelí. Inak tomu nie je ani v Bruseli. No kto je tým, kto dáva úradníkovi agendu? Kto mu hovorí čo a ako má robiť?
A tak máme stovky Slovákov úradníkov-robotníkov, Slováčiskov s funkciami v Komisii a iných orgánoch a niekde tam aj našich trinásť europoslancov. Zoznam napríklad na stránke najhlasnejšieho „bruselského úradníka“ z nich.
Po bruselského úradníka však netreba chodiť ani za humná našej krajiny. Kto je tým, kto implementuje a uvádza politiku (prijatú aj Slovákmi a niekedy výrazne nimi) do praxe u nás na Slovensku? Skúsme menovať a aj tu začnime od najhlasnejších: Kollár, Fico, Danko, Bugár, Matovič a čuduj sa svete, áno aj Kotleba... a zvyšok osadenstva našej Národnej rady. Zoznam snáď prikladať netreba.
Ale ako to robia? Ako a čím? Predsa činnosťou a výkonom mandátov poslancov či členov vlády našej republiky. Hlasovaním, normotvorbou, aplikáciou, implementáciou, vyjadrovaním súhlasu, ale aj nesúhlasu. Podieľaním sa s akýmkoľvek postojom.
Brexit nie je odpoveďou na žiadne volania po lepšej politike. Je zbabelým útekom pod plášťom štyroch P:
Populistickej politiky politických príživníkov.
Politickí príživníci
Populisti ako LePenová, Farage či hrdinovia zachraňujúci svet od zlého, zlého a ešte raz zlého projektu Únie a ešte horšieho Bruselu. Určite?
LePenová je v Európskom parlamente od roku 2004 a Farage dokonca od roku 1999. Že im naše spoločné európske peniaze na výplatnej páske nevadia vidíme a pochopiť vieme.
Otázka preto smeruje k nám. Kde my sme nechali ten zdravý rozum, keď nám pekár vykrikuje, že pekáreň a chlieb z nej je najväčším zlom?
Žeby akási paralela s Kotlebom? Jediná cesta ako „pomôcť“ Slovensku od zlej demokracie a politikov je demokraticky sa stať politikom? Veď to euríčko od zhnitého systému nakoniec nie je na zahodenie.
Mohli by sme pokračovať vo výpočte populistických absurdít. Podstata spočíva v tom, že ponosovanie sa na Európsku úniu a Brusel sa stali vďačnými barličkami pre neschopných politikov. A často aj veľmi slušnou obživou.
Záver v deň najväčšieho pesimizmu
Ako úplne najjednoduchšie prirovnať a prakticky vysvetliť Európsku úniu. Pomôžme si futbalom a nazvime Európsku úniu futbalovou jedenástkou.
Ak chceme hrať zápas, musí nás byť v tíme aspoň jedenásť. My Slováci sme jedným z hráčov v poli. Ak vyhráme zápas, je to náš spoločný úspech. Ak prehráme, mali by sme prehru takisto znášať spolu.
Každý tým má trénera, ošetrovateľa aj hospodára. To sú politici. No vidíme, že nakoniec si to odbehajú, odkopú a odskáču aj tak len hráči.
Aj Británia je zatiaľ jedným z hráčov. A bola kvalitným obrancom. Dnes ráno ušla z ihriska a na zvyšok tímu sa vykašlala. Aj na nás.
Nieže by to predtým bývalo lepšie, ale dnes sa dá na slovenskú politiku pozerať len s nemým úžasom. Horšie je to už len s celou spoločnosťou, ktorá hľadá samu seba.
Preto ju v tom nenecháme a aj po voľbách bude tento minimagazín pokračovať. Poslaním Publitify je prinášať krátke názory, v rozsahu jednej A4, písané čo najjednoduchšími vetami, aby sa text dal zhltnúť pri káve. No neopúšťať podstatu a vtesnať do riadkov nejakú tú odbornú myšlienku.
Témy sa nám ponúkajú ako na zlatom podnose, takže by bolo hriechom nechať ich ležať ladom. Preto sa ide ďalej.
Človek sa často snaží vysvetliť a obhájiť veci, ktoré vykoná. Platí to aj opačne, keď zdôvodňuje sám sebe ujmu, ktorú mu spôsobil niekto iný. Za žiadnu cenu si nechce pripustiť, že bol oklamaný.
Sieť a Most proste a sproste oklamali voličov. To je fakt, ktorý sa nedá spochybniť. Prečo sa nám to nedarí pomenovať? Prestali sme totiž rozlišovať medzi politickým súperom a voličom.
Úhybné manévre sú v politike povolené. No len v jej rétorickej časti ako súčasť politického súboja. Nikdy sa nepoužívajú proti voličovi, preto zvýrazníme, že len voči protivníkom z radov politikov. Nazývame to zahmlievanie či nedopovedanie celej pravdy, urobenie si zadných vrátok, nevyloženie všetkých kariet. To ostatné je klamstvo.
Oklamaný či okradnutý človek sa snaží svoj stav bezmocnosti obhájiť sám pred sebou. Klamár a zlodej sa pokúša vyhovoriť pred hnevom spoločnosti.
Zlodej ukradne v obchode čokoládu a pri východe ho chytia. Svoje konanie začne obhajovať tým, že vonku sú predsa stovky hladných ľudí. To ale nevysvetľuje ani neospravedlňuje, prečo kradol. Toto je Most.
Sieť nie je s dôvodmi nijako originálna, vyriešila to tak, že radšej vôbec nekomunikuje. Pekný začiatok otvoreného vládnutia.
Jej počínanie by sa dalo prirovnať k situácii, keď si v obchode vypýtate kilo hovädzieho, zaplatíte, spokojne odídete a keď to doma otvoríte, zistíte, že vám namiesto mäsa zabalili kilo granúl pre psa.
Občas sa stáva, že sa politická strana spreneverí svojim ideálom a hodnotám. Nejakú dobu to však trvá a môže to byť dôsledok vývoja a nálad spoločnosti. Politik môže sklamať alebo nenaplniť očakávania voličov. No či sa už v novodobej histórii Slovenska stala situácia, keď strana prilákala alebo doslova nalákala voličov na myšlienku, pričom jej úmysel bol úplne odlišný? Zrejme nie.
Prečo je nešťastné zdôvodňovanie sebe samému na strane voličov? Prelistujte si komentáre v novinách vyzývajúce k prebudeniu sa v zmysle zdôrazňovania DNA strán budúcej vládnej štvorky a riadky o tom, že to bolo jasné a dalo sa to očakávať.
Spoločnosť bola oklamaná a stále si to nechce jasne pripustiť. Ak však začne akceptovať precedens, prilákanie k urne podvodom, ten sa stane bežnou súčasťou výkonu každodennej politiky.
Demokracia je založená na dôvere v inštitúcie. Ak nie je možné plne dôverovať inštitúciám už v dobe kreovania, neznamená to koniec sveta ani zánik civilizácie.
Určite to však neznamená ani pozitívny posun spoločnosti.
4 dôvody, prečo ľudia na Slovensku uprednostnili extrémizmus
Extrémizmus tu bol odjakživa. Občas mení podobu a silu, nikdy však nezmizne. Kotleba sa tu nezjavil pred voľbami a tými ďalšími sa nestratí.
Otázkou je, koľko ľudí sa k extrémizmu utieka ako k forme riešenia svojich problémov. Bez dlhých úvah, toto sú štyri základné faktory:
Nemáme víziu a ako štát nevieme, kam smerujeme. Nikto nie je schopný povedať, čo nás čaká na konci dňa. Človek sa nemá o čo oprieť, nedokáže upriamiť pozornosť na cieľ.
Nefunguje hierarchia úrovní štátnej moci od samosprávy, VÚC po národnú úroveň. Požiadavky a riešenia musia medzi nimi prúdiť obojsmerným tokom. Decentralizácia nebola dokonaná a dotiahnutá do úspešného konca.
Korupcia a kradnutie, veľké kauzy či len obyčajné zázračné zbohatnutie človeka točiaceho sa okolo politiky. Bežný človek to vidí a akokoľvek by bol otupený, vníma to negatívne.
Politické strany v dnešnej forme sú pomaly prežitkom a ani tie zvyšky nie sú schopné slušným spôsobom pracovať a komunikovať s občanmi rôznych sociálnych skupín, prierezom celej spoločnosti.
Ako vyčítame z priorít novovznikajúcej vlády, nenachádza sa tam nič, čo by znamenalo zásadný posun. Sú to prinajlepšom len kozmetické úpravy, ktoré môžu v čiastkových úlohách priniesť zlepšenie, no k väčšej zmene k lepšiemu nepostačujú.
Ak to niekto myslí naozaj vážne, no nielen s bojom proti extrémizmu, ale aj s celou krajinou, mal by pri úvahách začať s bodom číslo 1.
Tri nasledujúce potom pôjdu ako po masle.
13. marec 2016 sa do dejín zapíše ako deň, keď volič trpko pocítil bezmocnosť svojej úlohy v politickom systéme.
Existuje poučka, ktorá hovorí, že občan je najsilnejším a zároveň najslabším článkom politiky. Nejde o schizofréniu, vysvetlenie je prosté. Najsilnejším prvkom je v deň volebného aktu, pri urne, tým najslabším po dni ostatné.
Môžeme to prirovnať k tsunami, žiadna spoločenská udalosť na Slovensku nevyvolala také búrlivé reakcie ako tomu bolo v nedeľný podvečer, keď sa zjavili prvé kontúry novej vlády Fico III. Je hnev voličov oprávnený? Prirodzene. Cíti sa pravicový volič oklamaný? Oprávnene.
Občania si totiž vybrali cestu napravo od stredu a nežiadajú zložitý stranícky aparát ani mýtický štandard k tomu aby ich do pomysleného cieľa doviedol.
Jedným z merateľných výstupov volieb bolo vyjadrenie nesúhlasu obyvateľov s fungovaním štátu pod vedením Smeru. Tým ďalším nespokojnosť s fungovaním politických strán, ich odmietanie a odtrhnutie od reality. Válovy, korytá, zlodej, zrada, podvodník, mafia, zákulisné dohody... znejú aj dnes z úst voličov najčastejšie.
Vláda v dnešných kontúrach môže získať dôveru poslancov, no nezíska dôveru občanov. Môže byť legitímna podľa zákona, určite však nebude legitímna podľa morálky.
Ak by vznikla vládna koalícia strán Smer, SNS, Most a Sieť ako výsledok dlhotrvajúcich rokovaní a ťažkých kompromisov, s následným prirodzeným posunom nálad v spoločnosti, mohli by sme ju považovať za prijateľnú. V súčasnosti tak tomu rozhodne nie je.
V tejto chvíli prebiehajú rokovania štyroch strán o skladaní vlády, ktorých výsledkom sa možno stane budúca koalícia. S dôrazom na priepastné rozdiely medzi jednotlivými stranami a najmä kvôli rešpektovaniu hlasu voliča zostáva dúfať, že úspešné nebudú.
Politika a kompromisy totiž nemusia byť vždy v súlade s názorom obyvateľstva, no minimálne skladba vlády musí byť dôstojným dokonaním jeho volebného aktu. V tejto chvíli sa deje pravý opak.
Je pár minút po šiestej, ešte nestihlo poriadne ani zapadnúť slnko a povolebná streda priniesla tieto úspechy v budovaní lepších zajtrajškov:
Smer si hrkúta s SNS o štandardných stranách a iných štandardoch. Tu sa neudialo nič neštandardné. Aj Sulík je s týmto postupom vcelku spokojný, uvídíme ako to najbližšie zhodnotí u Anne Will.
Kollárových poslancov chce niekto kúpiť, 2 mil € za kus. A keďže Kollár vstupoval do politiky s tým, že: “Píše mi strašne veľa ľudí a bla bla, každý politik má sponzora a on to chce zmeniť...”, tak sme očakávali, že sa po prvý krát v histórii konečne dozvieme, kto také ponuky dáva. Ale Boris je od nedele politik, takže už zrejme nepovie.
Beblavý sa vzdal funkcie podpredsedu Siete. Gazda mal totiž znovu výpadok pamäte a zabudol, že sa po voľbách ocitol na Úrade vlády, kde prehodil pár slov s Kaliňákom. Na Úrad vlády sa totiž chodí ako do supermarketu, to vám z hlavy vypadne. Ale Hrnčiarovu dôveru Gazda nestratil, takže v tom prípade je reputácia Siete zachránená. V najbližších voľbách určite zabodujú.
Toľko na dnes z budovania stabilnej vládnej koalície, ktorá bude onedlho predsedať EÚ.
Pokúšali ste sa niekomu vysvetliť o čom je štrajk učiteľov? Zaručene ste dostali protiargument, že majú dva mesiace prázdnin, čo teda chcú. Že Slovákom stačí málo je vlastnosť ušľachtilá, kam sa však podelo aspoň trochu zdravej súťaživosti?
Ak rastie celá Európa, náš hospodársky rast bude v číslach vždy jeden z najvyšších. Logicky. Sme totiž malá krajina a výkyvy sú viditeľnejšie, nech už hovoríme o kladných či záporných hodnotách. Či stúpa aj u nás životná úroveň tak ako v okolitých štátoch, to už povedať nevieme. Indikátormi sú nevďačné povolania, učitelia a sestričky. Ak vychádzajú do ulíc, niečo v poriadku nie je.
Školstvu niečo vyčítať môžeme, hoci s miernym sarkazmom, a je to podiel na dnešnom obraze politickej scény. Po roku ´89 totiž nemal kto vyučovať demokraciu. Všetci učitelia boli vychovaní v socialistickom režime a hoci by veľmi chceli, najbližšie desaťročie deťom nové hodnoty predniesť nedokázali.
Slobodu a práva ľudia poňali po svojom, je demokracia a môžeme robiť všetko, preto sa školy stali odkladacím priestorom pre deti. Za päťku v žiackej knižke nemohol podľa rodičov nepripravený žiak, ale učiteľ. Podobných novotvarov vzniklo niekoľko, konečný produkt je však jeden. Nepripravená generácia, nejasne zorientovaná v hodnotách.
Dnes nemáme dostatok schopných mladých politikov ašpirujúcich na osobnosti a štátnikov. Nemáme generáciu, ktorá by pozitívnym príkladom inšpirovala mladších a aspoň trochu oponovala starším, že dôverujte nám, my tomu rozumieme a dokážeme to. Práve preto v dnešných dňoch nevieme pomenovať aktuálny stav, ktorý jednoducho dobrý nie je.
Staviť na kartu utečencov namiesto empatie k domácim problémom bol pre vládnucu stranu pomerne lacný a nesprávny krok. Bližšia je našťastie košeľa ako kabát, viditeľnejší je učiteľ v slovenských uliciach ako migrant v Nemecku. Opozičné strany najmä po novoročnom prejave prezidenta našli spoločnú tému v školstve a zdravotníctve. Stále je to málo, my nevieme kam sa chceme dostať. Nevidíme víziu Slovenska o päť, desať či pätnásť rokov. Nikto nám ju neponúka.
Ekonomika, trhové hospodárstvo či len medziľudské vzťahy sú faktory, ktoré fungujú nezávisle od štátnej moci. Štát musí byť v demokratickej spoločnosti iba robotníkom vykonávajúcim veci, ktoré jednotlivec sám nedokáže. Politická strana by mala presadiť víziu skupiny obyvateľov a krajinu pre všetkých rozvíjať. K tomu má prostriedky, ktoré jej zdarma ponúkajú tieto faktory. Nie vláda zabezpečila dobrý hospodársky rast. To on jej dal možnosti, pomocou ktorých mohla niečo urobiť. Tá naša to nedokázala.
Či za bohaté dnešky v Európe môže kvantitatívne uvoľňovanie centrálnej banky, pozbieranie sa z krízy alebo šťastie, je na odbornú debatu. Jeden fakt je ale jasný, ekonomika a hospodárstvo celej Európy rástlo. Šikovné krajiny to využili, preto dnes čítame o 6 percentnej nezamestnanosti v Čechách a podobných číslach v okolitých krajinách. Priemysel a životná úroveň si to rúbe stovkou, u nás na Slovensku však ledva štyridsiatkou.
Dospeli sme do stavu, keď sú náklady bežného Nemca na život porovnateľné s nákladmi Slováka. Energie a nájomné sú rovnaké, potraviny dokonca lacnejšie. Nebavme sa o produktivite, neporovnávajme zaťaženie práce a stovky ekonomických ukazovateľov, ktorými sa vyhovárame, prečo to u nás nejde. Človeka zaujíma reálny stav a čistá hotovosť k dispozícii vo vrecku. Ak sa Nemcovi pokazí pračka, z výplaty si ju kúpi. Slovák musí na ňu šetriť tri mesiace alebo si požičať.
Sústružník alebo zámočník si aj pri plnohodnotnom výkone v zamestnaní dokáže mimo nej nejakú korunu zarobiť. Preto zatiaľ neštrajkuje. Učitelia a sestričky to majú trochu ťažšie, preto sú v uliciach vždy medzi prvými. Ich nespokojnosť je výrazom nespokojnosti väčšiny národa. Prečo by sme sa mali uspokojiť s málom, keď sme už dávno mohli mať viac. Keď ostatní naokolo to viac už majú.
Vyučovanie matematiky, logiky a následne zlepšovanie obrazovej predstavivosti u nás na školách stagnovalo. Opísať stav štátu a chybu vlády, že nedokázala z našej krajiny urobiť slušné miesto na život najlepšie ukážeme na príklade:
Európa je sad, kde každý strom je štátom. Všetky stromy majú pomerne rovnaké slnečné svetlo a vlahu. O každý sa stará jeden záhradník, vláda. Kým ostatné stromy zarodili pri rovnakých podmienkach po stovke jabĺk, náš strom, Slovensko, zarodil len štyridsať. Kým na okolitých stromoch konáre pribudli, ten náš ich má menej. Nášmu záhradníkovi to nejde tak dobre ako jeho susedom. My nepotrebujeme nový strom ani viacej vlahy. Potrebujeme lepšieho záhradníka.
Občas sa stane, že určitú profesiu vykonáva človek s úplne iným vzdelaním a zameraním. Hoci môže byť úspešný, ak sa nerekvalifikuje či inak nedoplní vzdelanie, nikdy to nebude to pravé. V politike sa tento jav praktizuje bežne.
Parlament vznikne z výsledkov hlasovania voličov. Každý dospelý občan je nositeľom pasívneho volebného práva, môže byť volený, čo je v poriadku, parlament totiž tým hlasom ľudu je. Omnoho dôležitejšou súčasťou riadenia a fungovania štátu je však Vláda.
Prevažná väčšina občanov nerozlišuje medzi pojmami parlament, Národná rada a Vláda. Sú to poslanci a všetci kradnú. Že je Vláda kreovaná z poslancov Národnej rady je len zvyklosťou. Aj dnes však vidíme na postoch niektorých ministerstiev ľudí, dokonca nestraníkov, ktorých sme predsa na kandidátkach nemali. Môžeme polemizovať o tom, čo ktorá strana ponúka, ak teda na svoju kandidátnu listinu nedostane odborníka, je to však v úplnom poriadku. Ministrom totiž môže byť schopný a v obore uznávaný človek, ktorý so stranou zdieľa názory, politicky sa však viazať nechce.
Ako však zvyklosť hovorí, posty ministrov obsadia ľudia z miest poslancov a občas sa stáva, že k problematike blízko nemajú. Potom zostáva len obklopiť sa schopnými ľuďmi, no ani v tomto sa v našej krajine nedarí.
Ak je Vláda robotníčka, teda tá, ktorá ozajstne pracuje a vykonáva úlohy, minister by mal byť jej majstrom. Musí byť z fachu, mať bohatú prax v obore a musí to myslieť vážne. Len vtedy je nositeľom ideí a myšlienok. A pomocou nich svoj rezort potom nielen spravuje, ale aj posúva dopredu a rozširuje.
Ministerstvo je totiž ako záhrada. Ak ju len polievate a okopávate, časom sa vyčerpá a nedáva dostatok úrody. No ak myslíte dopredu, zainvestujete, obmieňate plodiny, kúsok políčka prikúpite, potom ju zveľaďujete.
O Smere sa hovorí, že je ideovo prázdny. Udržiavať záhradu dokáže každý. No vypestovať každým rokom viac a viac zemiakov aby zostalo aj na ďalšiu zimu, to je úloha zodpovednejšia. Suseda možno oklamete. O jedno či dve vrecká mu pri porovnávaní cez plot poviete viac. No časom mu začne byť divné, prečo si tie zemiaky nosíte v igelitke z obchodu. Potom vám nezostáva nič iné ako vyjsť s farbou von.
A tak sa nám na Slovensku stalo, že na dôchodky o niekoľko rokov naozaj nebude. Ak máte okolo tridsiatky a ešte stále z entuziazmom napĺňate štátny rozpočet aj keď váš dôchodok nebude omnoho vyšší oproti tomu minimálnemu, možno sa vám vo vrecku otvorí nožík. Že nás surovo osem rokov klamali, to nejako prežijeme. Bez dôchodku sa nám však bude skákať ťažšie.
Raz to prísť muselo. Ako v záhrade tak aj v štáte, ak nemyslíte na ďalšiu sezónu, úroda bohatšia nebude. Sú necelé dva mesiace pred voľbami. Školstvo sa zosypalo, zdravotníctvo skolabovalo, nezamestnanosť je oproti Čechám, Maďarsku a Poľsku dvojnásobná a ani na tie dôchodočky o krátku dobu poriadne nebude. Tým sa teda vysvetľujú tlačové konferencie o utečencoch, ktorí hrozia Slovensku tým, že sem nikto z nich ani za trest prísť nechce.
Na Paríž som si spomenul s tohtoročným novembrovým počasím. Presne pred štyrmi rokmi, v novembri 2011 som toto mesto navštívil. Bolo približne šestnásť stupňov a slnečno.
Pri pozeraní live prenosov a fotografií tragickej noci z 13. na 14. novembra 2015 sa človek premiestni späť. Pohľad na ulice, architektúru, verejný priestor, typické kaviarne s terasami, ľudia, nápisy... Paríž je len jeden a je nezameniteľný.
Vzťah k Francúzsku a Parížu som si vybudoval na hodinách francúzštiny. Nevybral som sa preto zájazdom. Objednal som letenky cez internet, zabookoval hotel a išli sme na vlastnú päsť. Len tak sa dá zažiť Paríž ozajstný, s pravou parížskou atmosférou. Esprit parisien.
V Paríži som spoznal to, čo robí Európu Európou. Rozmanitosť, pestrosť, rôznorodosť, spolužitie, dynamiku spoločnosti, pokrokovú civilizáciu, otvorenosť. Liberté, Egalité, Fraternité si Francúzi nevymysleli pri ceste na pole. O to viacej sa preto človek zamýšľa nad tragédiou, ktorá sa v noci z piatka na sobotu udiala. Ja som sa 13. novembra v roku 2011 bezpečne vrátil lietadlom do Budapešti.
Obviňovanie Európskej únie v predchádzajúcich mesiacoch nebolo na mieste. Problém treba riešiť tam kde vznikol? To vedeli všetci. Lenže následkom riešenia na mieste vzniku sú a budú obete u nás doma. Tomu sa snažili európske i svetové politické špičky vyhnúť. Zjednodušené a skratkovité názory odsúdia utečencov. Že práve oni utekajú pred podobným zverstvom už diskusii unikne.
Väčšina bežných ľudí nikdy nebude mať ani z časti pohľad kritického intelektuála. Ale to ani nikto nežiada. Ak to však situácia potrebuje, musia túto úlohu prevziať elity a politici.
Fungovanie spoločnosti, demokracia a sloboda sú založené na hodnotách. Aby bol dosiahnutý mier a rovnováha, musia byť rešpektované v čo najširšom priestore. My nemôžeme chrániť štáty, my musíme chrániť tieto hodnoty.
Žiadny politik nemá povinnosť chrániť štát. Má moc len k tomu aby spravoval veci verejné v určitom priestore. Štáty s hranicami je historické delenie, ktoré by malo budovaním Európskej únie zmiznúť. Ak má Slovensko päť miliónov ľudí, pol milióna na jeho území nežije. Platí to aj opačne, na našom území žije niekoľko stoviek tisíc ľudí iných národností. Dobrý politik má chrániť hodnoty, ktoré zabezpečujú súžitie všetkých ľudí v pokoji.
V Európe sa vytratili zvrátené ideológie štátov koncom druhej svetovej vojny. Vidíme však, že v Ázii a Afrike ich je ešte pomerne hojne. Čo je ich spoločným znakom? Čo hlásajú svojim prívržencom? Ploty, múry, ochranu hraníc, zdôrazňovanie inakosti, trestanie iného názoru. Šírenie strachu a hľadanie nepriateľa. Represiu tých druhých.
Je vám to povedomé? Rozdiel medzi rétorikou vodcov týchto štátov a mnohých našich politikov je len jeden. Tí prví to hovoria arabsky. Ich dielom sú však ohavy v ľudskej podobe vraždiace nevinných ľudí v meste či na koncerte.
Hľadáme príčiny zlého spolunažívania a jednu z nich máme priamo pod nosom. Čo nás môže pripraviť o strechu nad hlavou a pokojný spánok skôr ako inakosť v spoločnosti? Populistický politik, ktorý povýši záujmy svojich kradnúcich kumpánov nad hodnoty ľudstva.
Ak má socializmus aj dnes štyridsať percent fanúšikov, pred novembrom 89 tomu nemohlo byť inak. Alternatíva voľby oficiálne neexistovala. Zmena sa však predsa udiala.
Do volieb zostávajú necelé štyri mesiace a dnes už nahlas začína predvolebná kampaň. Je jasné, že Smer hrá vabank. Ak nezostaví vládu, čaká ho cesta úpadku. Slovník premiéra hodný robotníka od krompáča dáva nervozite za pravdu.
Dvadsaťšesť rokov po revolúcii prešlo Slovensko naozaj ťažkou cestou. Nestalo sa však nič odlišného od toho, čo by mala spoločnosť pri formovaní demokracie prežiť. Počiatočný entuziazmus vystriedal stret s realitou aby nás mečiarizmus dostal na perifériu. Veľký návrat reformami, Slovensko ako Tiger Európy. Nostalgia za socializmom oživila socialistov a pol roka dozadu im ešte mnohí dávali šancu na úspech.
Nedôvera v tradičnú politiku je celosvetový problém. Štáty vznikli za účelom spravovania spoločných záležitostí a dnes túto úlohu neplnia najlepšie. Technológie umožňujú jednotlivcovi a skupinám vybaviť si svoje veci pružnejšie a nepotrebujú zložitý aparát.
Že si kolieska toho aparátu niečo uchmatnú pre seba už nie je ani verejným tajomstvom. „Všetci kradnú, len Fico niečo pustí aj medzi ľudí“ je stále často používanou vetou. Ale ani to nemôže trvať večne. Je totiž nezdravé hovoriť o tom, že niekomu sa okrádať necháme. Normou sa musí znovu stať, že zo spoločného sa kradnúť nesmie.
Balíčky môžu byť fajn, ale ľudia už tušia, že sú len úplatkom. Chudobný človek za zmenu nebojuje. Ak mu však korunka zostane, kúpi si noviny, knižku, zájde na dovolenku. A vidí, že na tom mohol byť ešte lepšie. Vidí, že ak by sa nekradlo, mohol mať nie desať kilometrov diaľnice, ale pätnásť. Dočíta sa, že niekde majú za 60 miliónov funkčný elektronický štát, my za 900 miliónov nepoužiteľnú webovú stránku. Lamentovanie nad skolabovaným zdravotníctvom a školstvom sú už pomaly ľudovou tradíciou. Chýbajúce peniaze sa niekde skladujú v alobale.
Žolíkom tak zostávajú utečenci. Ale ani tí už nie sú čo bývali. Hoci by sa ich vypravila aj miliarda, ani len jeden jediný na Slovensko prísť nechce. Strašenie dôchodcov na mítingoch Smeru už prirovnali k praktikám šmejdov, ktorí predávajú predražené hrnce. Protimigračnú smotanu však nakoniec zlizne niekto iný. Boris Kollár kúpil stranu.
Agresivita je začiatkom konca. Čo týždeň, to nová kauza, milióny sa strácajú. No neobviňujú zlodejov, na Slovensku dokonca počastujú neslušnými výrazmi tých, ktorí žiadajú vysvetlenie. Občanov. Ak je však dnes pošahancom či pľuvancom (slová premiéra demokratického štátu) niekto iný, zajtra to môžem byť ja. Ľudia sa preto obzerajú po alternatíve. A s blížiacim sa dátumom sa celkom solídne rysuje.
Smer to už nedá. Aj v roku 1989 chodili ľudia do práce, čítali Rudé právo a pochvaľovali si úspechy štátostrany. Bolo ich určite viacej ako štyridsať percent. Ale už to nestačilo.
Poslať peniaze do Turecka je ako naliať ich do nášho zdravotníctva. Všetci s napätím očakávajú pozitívny efekt, ale tradície nepustia.
V Turecku to nemali sociálne siete nikdy ustlané na ružiach. Twitter bol dokonca vypnutý. Vo volebnom období sa opozičným politikom stávajú nehody a ľudské práva niekedy dostávajú poriadnu facku.
Odmietanie kvót je stará pesnička. Dôvod ale doteraz nepovedal nikto. Že tu utečenci nechcú zostať je odkaz určený jednoduchším voličom. Buď budú tu alebo ich deportujú späť do krajiny zmietajúcej sa vojnou. Majú tieto dve možnosti a vyberú si.
Trvalé kvóty sú nemeckým systémom. Azylanti sa tu umiestňujú v jednotlivých spolkových krajinách podľa kľúča. Primárne sa nejedná o solidaritu s ľuďmi – cudzincami. Je to solidarita medzi krajinami vlastného štátu. Ak my Slováci odmietame kvóty, nie je to odmietanie pomoci migrantom. My nepomáhame Maďarom, Grékom, Španielom, Talianom, Nemcom, Švédom...
Hovorí sa o troch miliardách Eur pre Turecko. To zatiaľ údajnú dohodu označilo len ako návrh. Kladie si podmienky, jednou z nich je napríklad urýchlenie vstupu do Európskej únie.
Vieme, že Turci a Kurdi už od nepamäti nehádžu po sebe kvetiny, ale rakety. Ropa od Islamského štátu sa predáva v Turecku a v obchode so zbraňami si rozumejú tiež. Na margo utečencov je súdnemu človeku jasné, že bez vedomia tureckých zložiek by sa ich do Európy toľko nedostalo. Korupcia má zrejme synonymum aj v tureckom jazyku. Excesy tamojšieho demokratického zriadenia z úvodu sú len čerešničkou na tureckom mede. Toto je budúci člen EÚ ako vyšitý.
Paradoxne je však dnešná diskusia Únie a Turecka správnym postupom. Premiér možno tvrdí, že "Dnes sú v Turecku tábory s niekoľko miliónmi utečencov“, no oni sú tam už niekoľko rokov. Milióny ľudí v Sýrii na kamarátstvo Asada, hŕstku umiernených a niekoľko radikálnych opozícií čakať nebude. Žiť pod americkými či ruskými stíhačkami a dronmi tiež nebude med lízať. Nižšie v Libanone je ich okolo štyroch miliónov bez svetla na konci tunela. Skôr či neskôr teda Turecko navštívia. Peniaze od Európy preto bezpodmienečne potrebujú.
A na čo sa môžeme tešiť u nás doma? Na dovolenku do Antalye už možno nebudeme potrebovať pas. Kto necestuje a cudzinca videl len v správach na Jednotke, užije si tiež. Strašenie bezpečnostnými hrozbami od prízemných politikov chytí druhý dych. Turecko má 75 miliónov obyvateľov a 99% z nich sú moslimovia. Ale bude po voľbách, kto vie.
Prieskum agentúry MVK na prelome septembra a októbra vložil do éteru zaujímavé čísla. Zrekapitulujeme túto katastrofu a pre pokoj duše použijeme sarkazmus.
Smer má znovu 40. Fico postrašil národ vesmírnymi bytosťami so záluskom na všetko slovenské. Kde je Slovensko nevedia a ani za trest by sem nešli. Našťastie s nimi nepochodoval pápež, vyslúžil by si nálepku bezpečnostná hrozba.
Žarty na bok. Čo deň, to nová kauza rozkrádania. V hlavnej úlohe Smer. Nemusíme s Ficom zdieľať názor ani politické presvedčenie, úprimne za toto nemôže. Strana je takým obrovský kolosom, ktorý je už všade. Kto má všetko v rukách? Len oni. Takže ak sa jedno ráno Fico zobudí a zistí, že mu niekto vytuneloval mandát, kto bude páchateľom? Na Dzurindu a média už ani vlastní neuveria.
Priepasť. Toto nie je nová strana. Je to priestor medzi Smerom a zvyškom politického spektra. No ak napravo hľadáte zrkadlo, nenájdete ho. Toto je novinka v európskom priestore. Opozícia je členom vlády.
KDH môže svoje percentá vyhlásiť za konštantu. Birmovať sa síce skúšal ktokoľvek, ale tu je základňa stabilná. Ďakovať môžu aj tomu blbcovi (s prepáčením), ktorého napadlo odvolávať Fígeľa. Stranu to zocelilo a vyhranilo proti Smeru.
Sieť nemá vlastný názor. Reaguje na spoločenské otázky vyhýbavo a v snahe nepohnevať si nikoho. Toto určite nie je nálepkou silnej strany. Od lídra sa očakáva stanovisko a jasný apel. Beblavého potenciál a detektívne sklony sú hádzané do koša.
SNS získalo v mediálnom svete viacej miesta ako Brad Pitt v Hollywoode. Aká je ich politika? Tak to nevie nikto. Ak by to však nevydalo, môžu radiť médiám na celom svete. Tie sa trápia s úbytkom čitateľov a nevedia udržať sledovanosť. SNS má recept.
Most – Híd to má dávno premostené. Vedia svoje limity, poznajú voličov a nemajú prehnané ambície. Na slušnú politiku to určite stačí, na zmenu v krajine však nie.
SMK nemôžeme nič vyčítať. O svoje percentá môže súperiť len s Mostom. Na Orave veľa voličov neosloví.
Oľano a Nova to teda „spojili“. Topiaci sa Lipšic nechytil slamku. Matovič politike nerozumie, kamikadze štýl trvá len do nárazu. Ľudia nechcú bojovať, potrebujú pokoj. Nikto si nechce špiniť ruky s finančnými skupinami ani Smerom.
SaS upozorňovali na stratu reálneho úsudku viacerí. Nedali si povedať.
SDKÚ už zhaslo.
Skok by musel urobiť trojskok. No bez rozbehu sa ďaleko doskočiť nedá.
Šanca prišla na to, že politiku musia robiť odborníci, nie politici. Ako sa ale volá odborník na politiku? Ak je odborník na pečenie chleba pekár, odborník na politiku bude?
TIP si žije v nejakej inej sfére. Ťažko sa hľadajú kamaráti medzi voličmi, keď väčšina z nich milióny vidlami doma neprehadzuje.
Sen noci svätojánskej alias SEN. Ak Chmelár nepovie ani slovo, budú mať 2 percentá. Ak začne rozprávať, bude to ešte menej.
