Sedím v kníhkupectve, studená káva odpočíva na drevenom stolíku. Zmysel jej existencie pred chvíľou vyprchal, teraz už len upiera svoju čiernu tvár do prázdneho stropu. Vedľa drepí starček so zvedavými modrými očami. Nos má ponorený do papierov, pokrýva ich drobným písmom. Možno je to spisovateľ, možno bývalý učiteľ. Alebo novinár. Usudzujem z elegantného roláčiku vyhrnutého po krk a sivých nohavíc. Pred chvíľou vstal, došuchtal sa ku mne a opýtal sa ma, aký je dnes deň. Z nejakého dôvodu ma to neprekvapilo. Potom vojde Monica Bellucci. Keď sa rozkročí nad kresielkom a skloní sa v páse, aby si mohla odložiť kabelku, seminárnu prácu v mojom zornom poli nahradí oveľa zaujímavejší výhľad. Víťazný oblúk. Vznášajú sa predo mnou klenuté stehná mladej ženy zavŕšené ultrakrátkou tmavou minisukňou. Zaplaví ma niečo veľké a vznešené, niečo, čo ma omráči a vygumuje všetok obsah z mojej mysle. Keď naberiem dych a duchaprítomnosť, uvedomím si dve veci. Po prvé, Einstein mal pravdu. Čas je naozaj relatívny, lebo v tej chvíli zastal. Po druhé, telepatia existuje. Pozriem sa na starčeka a on sa pozrie na mňa. Usmieva sa od ucha k uchu, líca mu zalieva červeň, brucho sa natriasa od smiechu. Obaja vieme, na čo sme sa práve dívali, aj to, na čo sme pri tom mysleli. Zavládne medzi nami okamžité sprisahanie. V tom momente sme si bližší ako Winnetou a Old Shatterhand.
(5. júna 2014)