Na tele máme jazvy. Malé veľké, krivé, hlboké a tie najhlbšie, úplne neviditeľné. Na ich pôvod sa nik nepýta. Ako dôvod nemôžme odpovedať „padol som z bicykla.“ Sú to jazvy trvalé, ktoré bolia viac než zranenia.
Sú to malé semienka strachu. Stačí ich poliať malým náznakom neistoty a voilá. Strašiak spod postele má zrazu obrovské rozmery. Je väčší než veľký. Stvorili ho zlé bytosti.
Tatkovia, ktorí si nevedia vybrať medzi krčmou a rodinou. Frajeri, ktorí si nevedia vybrať medzi šťastím a slasťou. Šéfovia, ktorí milujú peniaze a míňajú ľudí.
Rany už dávno dokrvácali, no jazvy zostali. Nepomôže naň čas, ani náplasti. Iba nové, nežné a trpezlivé bytosti. Budeme sa ich báť, pri každom dotyku čakať na nové rany. Odstrkovať ich preč, čo najďalej.
Radšej ostaneme na svojom nedotknutom území. Sami.
Ako byť zas a znova ranení.
