Zavrieš oči. Pokožku ti obmýva ľahký vietor s príchuťou jari. Ani nie teplý a ani studený, tak príjemne osviežujúci pre tvoju kožu, ktorá sa na slnku vyhrieva. Najväčší hluk robia vrabce. Tešia sa, že je ich počuť, a tak sa pripomínajú. Kde tu počuť cinkot hrncov, ktoré sa pripravujú na nedeľnú šichtu. Nedeľa však nie je. Dni sú pominuteľné. Každý jeden obed sa stáva slávnostným, je pripravovaný s bdelou pozornosťou, pomalosťou.
Život dostal akúsi lásku, nový pokus, ktorý mal dostať už dávno. Nastal reštart. Všetci sme čakali, kým nás niečo zatlačí do kúta. Pritom sme sa doň tlačili svojou nedbanlivosťou sami. Ľahkovážnosť vniesla doň prazvláštne stavy. Na pokraji šialenstva a úzkostí. Zem sa neprestala točiť okolo svojej osi. Slnko na koži páli rovnako, ako nás pália lži. Ty však zrazu dýchaš pomaly.
Stíhaš vnímať ako ti čerstvý vzduch preteká nozdrami. Plní pľúca, rozbieha sa tvojím krvným obehom, odhodlaný dať ti príležitosť na nový štart. Ten istý vzduch, premenený vo vánok, nedbalo ti presúva chĺpky na tvári.
Stačí privrieť viečka a nájdeš svoj zen, na ktorom si zrazu všetci fičia. Malý moment a si na pláži. Nasávaš slnko všetkými bunkami. Hrmot áut v diaľke mení sa na zvuk vĺn, ktoré sa lámu na brehu. Nie sú to vrabce, čo džavocú v obďaleč. Deti tešia sa z prílivu, čakajú na ďalšiu vlnu, aby im zmáčala oblečenie, v ktorom pred chvíľou počítali násobilku.
Stačí zavrieť oči. Vypnúť svet, nájsť sa v tme. Zhlboka sa nadýchnuť, procesy automatické vnímať všetkými zmyslami. Vypnúť v hlave notifikácie. Nepremýšľať nad tým ako rýchlo vdychuješ a vydychuješ. Vnímať chuť kyslíka, jeho náboj, silou, ktorou si razí cestu do pľúc. Môžeš byť kdekoľvek. Zapni letový profil, nechaj poklesnúť viečka a vydaj sa na cestu k slobode. Zabor si nohy do vlhkej hliny, z ktorej blízky vinič ťaží vitamíny.
Prestaň sa hľadať niekde, kde nepatríš. Skákať do čiernych dier, dopamínových priepastí. Odviaž sa a tancuj. Po celý čas ti hrá hudba v ušiach. Ty si však dobrovoľne ohluchol. Sme nenásytní, bažíme po ľuďoch a ich emóciách. Nechávame ich stratiť sa v našich tragédiách. Požierame sa bez zapojenia chuťových buniek, jeden po druhom, ako chipsy z bezodného balíčka. Prežívaním bez prežúvania.
Chuťové poháriky sú otupené instantnou prísadou všedných, ponáhľajúcich sa dní. Bežíme maratóny za svojimi osobnými víťazstvami, kto si nahrabe viac. Všetko je málo a aj to, čo by za to stálo sa nám máli.