#lestiny

[a-peach-in-space]

[bolismetu]

Orava

Usmoklená Orava otestovala našu trpezlivosť. Videli sme sa na slnkom zaliatej priehrade, hic na nevydržanie, roháčske štíty na pozadí azúrovej oblohy bez mráčika a dychberúci výhľad z Choča. Skoro tak bolo, jeden-dva dni. Na Oravu sme sa vybrali (aj) kvôli Hviezdoslavovi. Začali sme od konca, na dolnokubínskom historickom cintoríne, pri Hviezdoslavovom minimalistickom náhrobku.

Z cintorína sme zbehli do Hviezdoslavovho múzea, sídli v historickej budove postavenej začiatkom 20. storočia. Interiér je príjemne elegantný, pri každom kroku zavŕzgali parkety (majú aj návleky!), vonku pršalo, ako inak, ale pred dažďom sme sa tu schovávali jediní. Expozícia samý papier - úryvky z diel, dokumenty, listy, portréty rodiny, súčasníkov a miest. Zaujala ma povestná bodkovaná mašľa, zopár osobných vecí a spomedzi listov ten, v ktorom si hanblivý Hviezdoslav pýtal ruku svojej nastávajúcej od jej otca, keďže viacero pokusov skúsiť to osobne vzdal. Iný deň sme navštívili Vyšný Kubín, Hviezdoslavovu vencami modrých vrchov objatú rodnú dedinu. V strede dediny stojí modrá drevenica s deravou strechou, tá by si ho mohla pamätať. Chýbal tam len Ežo Vlkolinský ako hádže zaľúbené pohľady na svoju Žofku... V susednej dedine, Leštinách, bol Hviezdoslav pokrstený, v známom artikulárnom kostole vám miestna sprievodkyňa hrdo ukáže, v ktorej lavici sedával. A boli sme samozrejme aj v hájovni pod Babou horou. Ani tu sa nám nepokúšali nič predať. Tak sme sa nanútili a doplnili do rodinnej knižnice najnovšie vydanie Urbanovho Živého biča. Toho dňa sme stretli ešte jednu horáreň. Cestou z Babej hory sme narazili na lesácku búdku ovešanú farebnými podprsenkami. 

Boli sme tu v júli 2016.

[bolismetu]

Leštiny

V artikulárnom kostole v Leštinách pokrstili Hviezdoslava. Dodnes tu majú Országhovci svoju lavicu, vraj ale veľmi pobožní nie sú, dozvedeli sme sa od miestnej farníčky. Nábožné babičky sú najoddanejší sprievodcovia. Môžete si vybrať krátky, dlhší alebo dlhý výklad, ten dokonca v dĺžke jednej hodiny. A to aj keď sa babka ponáhľa do nemocnice a manžel si frfle popod nos a netrpezlivo stepuje pri aute.

Svoju kôpku dolnooravského blata sme na gumákoch priniesli s gráciou hlavným vchodom. Ním vchádzajú Vyšnokubínčania, domáci používajú bočný vchod. Aj keď v dnešnej dobe už asi nebýva tlačenica. Muži a ženy sedávajú stále oddelene. 

Kostol dal postaviť vicišpán Jób Zmeškal.

Boli sme tu v júli 2016.