Tancujeme na "I go to sleep", možno trochu príliš pomaly. Jeho telo mi je tak blízke. Nakloní sa ku mne: "Nemôžem zabudnúť ako si ma na letnej párty, ", "Och nie...", preruším ho smiechom, predsa už som mala v sebe niekoľko pohárikov borovičky Dømoviny. (Dømovinou som nešetrila, pretože mal na sebe pritesnú košeľu a pretože bol priblízko a predsa tak ďaleko, potrebavala som dorovnávať realitu s ilúziou). Potrebovala. "Pobozkala.", predsa dokončil. "Morten, to bolo predsa pred pól rokom". "Viem.", pohladí ma po chrbte. "Ale nemôžem akosi zabudnúť".
"Takto sa predsa netancuje, čo robíte?", kričí na nás Kale, ktorý sa zdvíha zo sedačky a evidentne nesúhlasí s naším pomalým tempom. "Takto sa tancuje", chytí Ninu a začne nám predvádzať jeho tanečné triky veľkými gestami a my sa tak veľmi smejeme.
A potom všetci odišli a na párty sme ostali len dvaja. Rozprávame sa chvíľu o práci, akože... Sme sami. Konečne sami. Tak sami. Potom sme ticho. Konečne ticho. Tak ticho. Ticho plné očakávania a rozhodnutí. Zamumlem niečo ako "Toto je iba priama cesta do pekla." "Ja viem", povie. Hľadí mi do očí. Sme blízko. Konečne blízko. Tak blízko. "Tak čo tu teda ešte robíš, Marína?" Skutočne sa to deje. Konečne sa to deje. Tak nech sa to deje. "Rozhodnutia, ťažké rozhodnutia...", zašepkal. A pobozkal ma. Absolútne ho zbožňujem. Nikto ma nebozká tak dobre ako on. Medzi nádychmi vzdychol "Sme spolu dokonalí". "Toto nie je vôbec racionálne", - "Úplne iracionálne" vraví, keď si na mňa ľahá na pohovke v spoločenskej miestnosti. Jeho ruky patria na moje telo, toto je ozajstná "domovina". Tak sa mi páči jeho váha, jeho teplota, jeho koža. Páči sa mi, ako sa pri mne mení. Aký je nežný a súčasne mužný. Držím jeho tvár v rukách "Každý hľadá, čo mu chýba", - "To je pravda, Marína". "A tvoje srdce bije tak silno", takéto veci viem vypotiť len s ním, neviem, čo sa to so mnou deje. Ale to srdce mu ozaj bije prudko. Konečne prudko. Tak prudko. Takto nejako asi 50tnici dostávajú tie infarkty. S ľahkosťou ma zdvihne na seba, spomalíme a je vdychujem na krku jeho vôňu. Som úplne mimo seba. "Poď so mnou do šatne", povie. "Nie...", - "Poď", - "Sex v šatni nemá úroveň", úprimne, som sama prekvapená, že som v rozšafnej opitosti dokázala niečo také vyprodukovať. Nechcem tak s ním, niekde v šatni... ak sa to má stať, musí to byť epické, s časom, láskou a potom zlomeným srdcom.
Dlho sa ešte bozkávame a túlime ako tínedžeri. A je mi tak dobre a on nič viac nechce a je to krásne. A nesprávne. Ale tak sexi. Hodiny ukazujú dve nad ránom. "Otec mi raz povedal, Marína, z párty vždy treba odísť o druhej, lebo po druhej sa nič dobré už nestane.", poviem mu. "Tak ideme", - "Tak ideme"... Zdvihne ma, stojíme v strede miestnosti, smejem sa a bozkávam ho. "Nič sa nestalo, bol to len bozk", povie, "Je to len bozk"... zopakuje šeptom a pritiskne si ma na seba v objatí. "Tak ideme", "Tak ideme"...Podarí sa mu vyslobodiť sa. Bol to len bozk. Odchádza. Stojím tam s dvomi prázdnymi pohármi whiskey v rukách.
