Prezývka, či nadávka?
Nie som psychológ, ani pedagóg. Som však empatický človek, ktorý vidí obe strany mince. S odstupom času sa pozerám na moje detstvo a rozmýšľam, ako to vidí malé dieťa, ako som to videl ja.
Deti sú plné úprimnosti, sú zraniteľné a formované okolím, v ktorom žijú. Práve ich úprimnosť a spontánnosť vie byť silnou zbraňou, mečom, ktorého hrot vie pretnúť city iného dieťaťa.
Určite vás v žiadnom detskom kolektíve neprekvapia pomenovania ako „Tučko”, „Okuliarnik”, „Pehaňa” alebo „Žalobaba”. Prezývky, ktoré dokážu raniť malú dušičku. Už tu sa formuje osobnosť, na jednej strane dominancia podporovaná kolektívom, na strane druhej - utláčaný jedinec.
Nespomínam si na prezývky, ktoré sme v predškolskej dochádzke používali my. Určite boli, napríklad ako vyššie uvedené. Predpokladám, že väčšina z nás si na náš „nickname”, keď sme mali 3-5 rokov, nepamätá.
Máme však už svoje deti, tie si práve týmto obdobím prechádzajú, chceme ich chrániť. Nechceme, aby v nich náhodou niečo vyvolalo zárodok čohosi nepríjemného, zanechalo stopy. Aj keď, tu by som to tak tragicky ešte nevidel. Pokiaľ sa niečo nevymyká z rámcov, nechajme tomu, podľa môjho názoru, voľný priebeh.
Samozrejme, je rozdiel medzi prezývaním a nadávaním, to by sme si nemali mýliť a vhodne zakročiť. Na vlastnom dieťati isto spozorujete zmeny v správaní, či a rado chodí do známeho kolektívu.