Reinkarnácia vody
Je leto. Pokožku mi obmýva letná atmosféra, v ktorej sa stihla zachytiť búrka. Vzduch ňou úplne nasiakol a vynára vo mne všakovaké pocity. No hlavne tie dobré.
Vzduch prevoňaný búrkou vonia inak, ako taký po daždi. Tento si so sebou nesie rozžhavené chodníky, hudbu z terás a smiech dospelákov i detí. Z búrok sa ľudia väčšinou tešia. Lebo prinášajú úľavu horúcich letných večerov.
Málokto však dokáže naozaj milovať dážď. Dážď má veľkú silu. Je to voda, ktorá má svoj príbeh, prešla si tisícky kilometrov a čaká ju tvrdý pád na zem. Nikdy netuší, čo bude zmývať, keď zosadne z oblakov, či niekoho slzy, špinu sľubov, alebo horúce chodníky a smädné stromy, ktoré nechcú nič iné len zapúšťať korene.
Dážď vidím ako symbol. Znovuzrodenie, určitý kolobeh. Rovnako, ako je to aj s nami, ľuďmi. Skúšame, hľadáme si svoju cestu, či byť kvapkou v letnej búrke, nežnou snehovou vločkou alebo hmlou miešajúcou sa so smogom veľkomiest. Prudko padáme, nechávame sa vsiaknuť životom a potom sa znovu pozviechame a narodíme sa v inom skupenstve. Každým prebudením sa znovuzrodíme. Je to len na nás, či budeme dúškom v pohári alebo pár kvapkami, ktoré spolu zachraňujú les.