#poslovensky

[pohltena]

Štebotala mi niečo po francúzsky z knižky tak trochu ukradnutej z miestnej dedinskej knižnice. Nerozumel som jej pol slova, ale páni, či sme sa mi dvaja pochopili. Vravím, „láska otvor oči a pozri, ukážem celý svet.“ Zdvihla hlavu, odhrnula si vlasy z tváre a s úškrnom si odpila z tohtoročnej bazy. „Mon amour, zavri svoje oči a ja ti ukážem ten môj,“

- z ‘Malinové sady’, 2020

[avpdgirl]

Je tu niekto, kto má načítané o nejakej téme (ľudsko-právna téma) veľa, rozumie tomu no keď má túto tému vysvetliť niekomu druhému tak sa nevie vyjadriť? Aj niečo načrtnem, ale ten druhý začne byť agresívny, že ja vraj.... Veď to je gaslighting *plač* Načo to budem rozoberať, sama si tu písať.

Jano je predsalen privileged white cis man ako mnoho iných. Neochotní počúvať, vzdelávať sa v tom. Ako môže povedať o nebinárnych pohlaviach, žeby len sťažovali štatistiku? My sme viac ako len nejaké štatistiky. Ako to môže povedať o mne? Podľa tohoto viem, že mňa ako nonbinary ignoruje a stále ma vidí ako ženu. Jednu z dvoch pohlaví, ktoré existujú na svete. Viac ich preda nemôže byť!....

A je to ďalší dôvod, pre ktorý si s ním neviem predstaviť budúcnosť. Že on ma neakceptuje ako nonbinary, ako to čo som, ako sa identifikujem. A to asi najviac bolí. Tieto ignorácie, ktoré si pestuje a pritom sa vydáva za open minded človeka.

Chcem byť sama. Len ja a nikto. Sama doma. Nič nerobiť. Nemám síl. Nemám síl ani v práci. Ešte keď mi býva na zvracanie... Ani tie blbé lieky na tep neúčinkujú. Chcem neexistovať.

Prečo neviem vysvetľovať veci *plač*

[smutna-slzicka-blog]

dojebané zdravie, kurva...

[garden-of-ink-blog]

Čierne diery

Chcela som len zaplniť prázdne miesta. Namiesto toho som vytvorila ďalšie čierne diery. Bez jedinej hviezdy. Bez jediného svetla na konci tunela. Všetci hovoria, že je to v poriadku. Vraj daj tomu čas, to príde. Ja však nikomu netikám nad hlavou nech za mnou ide. Ľúbiť a byť ľúbená, no byť celá a sama sebou nájdená.  Tie dotyky, čo mali priniesť radosť,  mi pri pohladení priniesli len starosť... Jazyky cudzincov mi tancovali v ústach. Jazyky cudzincov nechali moje meno tancovať v ich ústach... 

[garden-of-ink-blog]

Nezabudnite snívať

V poslednom čase si uvedomujem ako nesmierne dôležité je mať sny. Snívať, mať hlavu v oblakoch, veriť v neuveriteľné. Pretože stáť stále nohami pevne na zemi dokáže byť príšerne unavujúce. 

[garden-of-ink-blog]

Dotyky cudzincov

Spomínam si na dotyky a bozky cudzincov, ktorými som zapĺňala tú prázdnotu vo mne. 

[w-w-o-m-a-n]

Ked som bola mala, pocula som vas vzadu v dome hadat sa. Nekricali ste, ale moja detska hlava okamzite rozpoznala naliehavy ton hlasu a za nim skryte vycitky.

Pocula som tresknutie dveri, vnimala som, ze sa spolu tyzdne nerozpravate. So sestrou sme dlho do noci premyslali, ku komu pojdeme, ked sa rozvediete. Hlavne bolo zostat spolu <3

Vtedy, ked si rozbil vysklenie na dverach, ked si sa ponahlal z izby, som si myslela, ze ste sa pohadali za nic. Za paradajkovopaprikovy salat, alias nic.

Ked si zaspal na zachode, myslela som si, ze si len prepracovany. V dospelosti som tuto spomienku vytesnila, nemala som dovod spominat si na nu. Ked mi ju sestra pripomenula, udrel ma ten pocit do tvare velmi silno. Pocit, ze sa to naozaj dialo, len som o tom nevedela. Nemala som ako, a ani dovod, argumentovat, ze to nie je pravda. Tie cisla hovorili silno, no tato nefalsovana a nevysvetlitelna spomienka bola jasny dokaz.

Nez sme sa dostali na pohotovost som sa naozaj bala o tvoj zivot. Silny pocit hanby ma zasiahol, ked som musela vysvetlovat, co som videla. Tentoraz vsak z ineho uhla. Z uhla, ze si pil. Ze si mal v krvi strasne promile. Take ktore zabija. Dalsiu noc som sa bala o tvoj zivot, no z ineho dovodu. V ten den sa zo mna stal dospelak, na toto ma nikdy nic nepripravilo.

Nic som nevedela cele detstvo, no akonahle som videla lekarsku spravu, vsetko zapadlo do seba a zrazu zacalo davat zmysel. Ze si si nepamatal. Ze si nedaval zmysel. Ze ste sa tolko hadali. Ze jej pribudli roky. To, aky otrasny vztah nevztah mame. Ze o mne nic nevies. Vsetko to davalo zmysel, aj ten zachod. Len zrazu moj zivot a istoty nedavali.

[w-w-o-m-a-n]

Skrabe ma cele telo. Za nechtami mi zostavaju ciastocky koze. Prstami si prechadzam linajky na stehnach. Zostava po mne krv, no ja sa ako zmyslov zbavena driapem dalej. Bez premyslania zatnem zuby a prejdem po tych cestach znova. Nieco som zjedla, co som nemala? Nie. Strach sa zo mna snazi dostat prec. Srsi z kazdeho poru, napriek tomu, ze ho dost surovo potlacam. Spravi sa mi jazva. Druha. Pretoze sa neviem kontrolovat a zaschnute kvapocky krvi neustale nanovo strhavam. Obleciem si rolak, tmave silonky a dlhu suknu. Chvalabohu, ze je jesen a mozem sa tvarit, ze mi je stale zima. Satstvo schova tie cesty plne stresu, ktore malokomu mozem vysvetlit. Budem vyzerat, ze to robim naschval. Moje prejavy stresu nikto nechape. Ani neviem, ako ich vysvetlit.

Pri pisani tychto riadkov sa mimovolne znovu poskriabem. Hned mi vyskoci cervena opuchlina, ktora kopiruje pohyb mojho prsta. Chvilu ju skumam, potom vsak po nej prejdem znova a vytvorim tak cikcakovy vzor.

A ci to pomoze? Toto uvolnenie stresu? Ani trochu. Skoda. Len ak mi ten batoh plny tazkych bremien strhnes z pliec, len vtedy, na sekundu, zabudnem.