Svätý Smútok
Prichádza zima. Cítiť ju v drobnom daždi, ľahučko sa spúšťa z nočnej oblohy a pristáva mi vo vlasoch a na kabáte, čo má len jeden gombík, dostáva sa mi do deravých kožených topánok, v ktorých som už odchodila niekoľko jesení, cez látku riflí mi moknú kolená, tvoria príliš ostrý úhol na príliš malom čiernom bicykli, nesie ma cez tmu parku, som v hlavnom severskom meste, ale je tu ticho ako na dedine, pod kolesami umierajú slimáky, čo vyšli na poslednú prechádzku a hviezdy sú matkami slabých tieňov stromov, ktoré nemilosrdne pretínam svojou nočnou jazdou. Idem rýchlo.
Zátoka, more, vyzerá ako jazero, zjaví sa na konci mojej cesty, na pravej strane sa v ňom odrážajú svetlá mesta a vľavo je tma, v ktorej tuším obrysy malých obytných lodiek, pohupujúcich sa v slabom vetríku. Hladina je bez vĺn. Hladina je tichá. Dážď šepká. že pod jej povrchom je len chlad.
Pípne správa.
budem drzat baterku, chod za svetlom
Mólo tvoriace ulicu spiacich lodí sa trochu šmýka. Kráčam s bicyklom za svetlom Svätého Smútku. Svätý Smútok je preklad jeho mena. Helge Sorg. Svätý Smútok.
Stojí na čele lode, nad hlavou maľuje lampou do tmy rozmazané zlaté kruhy, idem za ním, už počuje moje kroky na dreve, skočí na mólo, ktoré sa pod nami zachveje, položím bicykel, prikryje ho tma, keď vypne svetlo a vystrie ku mne ruky. Objímeme sa v mokrých vetrovkách.
Svätý Smútok má na perách ironický úškrn, chlapčenský úsmev, sex, drzú poznámku, moje meno, cigaretu a whiskey. Pery Helgeho Sorga pravdepodobne navrhli architekti erotiky. Jeho úsmev je hračkou rozmaznaného Amora.
Loďka sa kolíše, závesná hojdačka v ktorej sedím sa hojdá, je tu teplo, ťažké červené víno mi stúpa do hlavy, dlaň som zaborila do kožušiny, niekto hrá na lutnu, dievča z Nórska sa smeje, vysoký chlapec už nechce piť vodku, majú na nohách ponožky, ktoré k sebe nepasujú a Svätý Smútok sa na mňa pozerá už príliš dlho. Skočím mu do klína. V jeho náručí leto umiera.