Odtrhnutý z reťaze...
Vedomie, ten tichý pozorovateľ a architekt našej reality, si zvyčajne pokojne razí cestu po starostlivo vybudovaných koľajach predvídateľnosti. Jeho vlak – náš organizmus – sa pohybuje vpred vďaka prediktívnemu modelu, ktorý neustále mapuje terén a minimalizuje neistotu. Táto rutina je energeticky efektívna; mozog šetrí zdroje, pretože vie, čo príde.
Niekedy však príde úlak, prekvapenie – neočakávaná udalosť, ktorá náhle a bez varovania prehodí výhybku. Napríklad medveď za stromom, had na zemi, postava za rohom... V zlomku sekundy, keď sa zmysly stretnú s anomáliou, hlavný rušeň vedomia stráca kontrolu.
Z hĺbky nášho evolučného dedičstva sa odpojí vagón pudov a inštinktov a preletí okolo vedomia. Tento atavistický, surový mechanizmus prežitia (náš limbický systém) preberá velenie. Nevedie ho logika, ale milióny rokov starý program „bojuj alebo uteč“. Vagón sa rúti vpred, poháňaný adrenalínom, a ignoruje jemné nuansy reality, ktoré vedomie stáričia budovalo. Pre organizmus je to jediná šanca na okamžité prežitie, no zároveň hrozí katastrofou.
V tomto chaose má vedomie len jedinú možnosť, ak nechce o organizmus prísť natrvalo – musí konať. Metaforicky povedané, musí za utekajúcim vagónom hodiť lano.
Toto lano predstavuje vedomú snahu o reguláciu – hlboký nádych, snahu pomenovať emóciu, alebo jednoducho zúfalý pokus o racionálnu myšlienku uprostred paniky. Zaháknutie lana je kritickým momentom, kedy sa prefrontálna kôra snaží nadviazať spojenie s amygdalou. Je to pokus o znovunastolenie kauzality a poriadku v chaotickom svete.
Následné priťahovanie lana je energeticky náročný proces, ktorý si vyžaduje sústredenie a čas. Je to proces integrovania traumy, spracovania chyby predikcie a aktualizácie modelu reality.
Ak sa vedomiu podarí vagón pritiahnuť a znova prevziať kontrolu, organizmus sa vráti na koľaje, múdrejší a odolnejší. Ak sa lano pretrhne alebo sa ho nepodarí zaháknuť, vagón pudov sa rúti ďalej. Vtedy hovoríme o posttraumatickej stresovej poruche (PTSP), stave, kedy organizmus stratil svojho rušňovodiča a je trvalo zaseknutý v režime poplachu.
Vedomie si nemôže dovoliť stratiť kontrolu nad vagónom inštinktov. Jeho najvyššou úlohou nie je ignorovať pudy a inštinkty, ale naučiť sa s nimi efektívne manévrovať.
