Na potulkách som osamela, takže v ďalšej kapitole je to už len na mňa. Presne pred týždňom som ešte len priletela domov z USA a dnes už sedím na posteli v tureckom Izmire. Človek za tých pár dní veľa nestihne a spolu s jet lagom (viď http://cs.wikipedia.org/wiki/P%C3%A1smov%C3%A1_nemoc) to nebolo jednoduché. Zrazu si ale všetko o to viac váži. Nikdy som sa tak veľmi netešila z postele, pitnej vody z vodovodu, nábytku v byte, domácich potravín... No hlavne ľudí, ktorí mi chýbali najviac. Bola to len taká medzizastávka a ani som z toho už nebola taká mimo, že mám ísť zase preč ako predtým. Veď leto ubehlo tak rýchlo, že to ani nestíham sledovať. No a tak som v piatok opäť nasadla na lietadlo a vybrala sa tentokrát už sama na opačnú stranu, do Turecka. V takom krátkom čase dať Washington, New York, Mexiko, Miami, Bratislava, Izmir, občas som trošku dezorientovaná.
Tak vám niečo porozprávam o Turecku, ale najskôr ešte moje zážitky z cesty. Začalo to ešte v lietadle, kde som zažila zatiaľ najväčšie turbulencie za všetkých tých osem letov v lete. Neviem, či to bolo tým, že bolo dosť zamračené, ale keď už mne bolo zle... Celú dobu som myslela na Lalu a jej gingerové (zázvorové) tabletky :) Bola som šťastná keď sme konečne pristáli. Na letisku sa nedalo kde stratiť, zobrala som kufor a pred východom ma čakal môj mentor, študent z univerzity. Tajne som dúfala že bude mať auto, ale nič no. Tak mi zobral kufor a išli sme na metro. Pozerám, že čo mu to ide tak ťažko, akože bol dosť ťažký, ale zas keď ja ho viem niesť. Pozriem bližšie a vidím že mi dole chýba jedno koliesko a aby nebolo málo, kufor prasknutý. Nejako sme ho dovliekli na metro a odtiaľ zavolal babe, čo som u nej mala bývať, či je doma, že už som prišla. Cesta bola hrozná, všade miliarda ľudí a keď sme prestúpili na bus ešte aj strašné zápchy. Bol večer a ešte aj piatok, tak nám cesta trvala skoro dve hodiny. Zrazu sa na mňa mentor, inak volá sa Aykut, zdesene pozrie, že mu práve volali z nemocnice, že tam majú jeho sestru, ktorá padla a udrela si hlavu a je v bezvedomí. Povedal mi, že tam musí ísť za ňou. Hovorím, že dobre, vážna situácia a rodina je na prvom mieste, ale vnútri som bola dosť zdesená, že ma chce nechať samú. Nevedela som kde mám vystúpiť, kam ísť. Tak aspoň povedal šoférovi, nech mi povie keď bude moja stanica a zavolal tej babe, nech ma tam čaká. Vystúpil, nechal ma napospas Izmiru a cesta trvala ďalšiu pol hodinu. Už som bola nervózna, či za tú dobu na mňa ujo šofér nezabudol, tak som pre istotu vytiahla GPS. Našťastie nezabudol. Vystúpila som, ako stanica to rozhodne nevyzeralo, dokonca ani ako zastávka. Nebolo tam nič, ani baba čo ma mala čakať. Všade tma, nikto naokolo koho by som sa opýtala, tak som si povedala, že chvíľu počkám a keď nikto nepríde, volám jej. Nikto nič, tak som jej zavolala a ona že už je na ceste. Konečne sa ukázala, byt bol blízko, ale s tým kufrom to bolo nekonečné. Tak som nadávala, že nabudúce keď budem cestovať, beriem si dve tričká, dvoje gate a koniec. Baba celkom zlatá, len s anglinou trošku horšie. Ale zas čo čakám, už nie som v USA :) Moja izba bola maličká, ale to bolo aj tak jedno. Hovorí mi, že už zajtra jej príde iná baba z grécka miesto mňa. Boli sme tak dohodnuté, že si budeme hľadať niekoho/niečo iné. Lebo toto, ako sme zistili neskôr, bolo strašne ďaleko od školy. Medzitým som si na fb prečítala, že baba, čo som sa s ňou mala stretnúť na druhý deň si ešte v ten deň našla niekoho iného do podnájmu. Skoro ma roztrhlo. Chcela som sa rozplakať. Nadávala som si, na kerú .... sa trepem niekde do Turecka, sama, kde nikomu nerozumiem ani slovo a ešte bude zo mňa bezdomovec. Povedala mi aspoň, že môžem ostať spať pár dní na gauči v obývačke. Nemala som čas na opúšťačky, dala som vedieť domov že žijem a pustila som sa do hľadania ubytka. Rozposlala som asi 15 mailov a správ. Niektorí mi hneď napísali, že ponuka už neplatí, niektorí ani neodpísali. Odpovedal mi len chalan, ktorému som sa ozvala ešte dávnejšie. Hovorím si dobre, nemám na výber a dohodla som si s ním na sobotu stretnutie. Ráno som si zbehla zameniť doláre konečne, ale našla som iba banku, tak len zopár nech prežijem. Kúpila som si hneď nejaké jedlo (chlieb a veselú kravu) a kartu na autobus, ktorá sa mi celkom zišla. Kým som mala ísť do mesta na stretnutie, začala som so samoukou turečtiny. Musím sa niečo naučiť, inak budem stratená. Prišiel čas a vyrazila som do mesta. Mala som presné inštrukcie, ale panika vo mne bola veľká. Je to obrovské mesto a zase som cestovala vyše hodiny a pol. Ani som nezablúdila, len som raz omylom vystúpila a na metre som sa už popýtala, ktorým smerom mám ísť :) Stretla som sa tým týpkom, inak Vahid sa volá a zobral ma hneď na obhliadku bytu. Z metra to je kúsok, tak 5-10 minút a všade je tu veľmi živo, plné ľudí. To miesto predtým bolo celkom odrezané. Byt je pekný, jednoduchý ale pekný. Moja izba je asi dvakrát väčšia ako tá predtým. Býva tu len tento Vahid, Iránec a Maďar. Vahid študuje elektrotechniku a Maďar Richard je tiež erasmák ako ja na tej istej škole. Hovoril, že škola je do pol hoďky cesty. Takže som s nimi pokecala a rozhodla som sa, že si idem hneď po kufor a veci a sťahujem sa. Vahid išiel so mnou a to som mala veľké šťastie, lebo dvaja sme sa s tým kufrom dosť natrápili, tak neviem ako by som to zvládla sama. Svalovicu mám aj tak takú, že sa ledva napijem. Tak kým sme išli zase tam a späť, trvalo to skoro štyri hodiny a vonku už bola tma. Vo svojej novej izbe som sa trošku vybalila, no trošku, vlastne iba kozmetiku, lebo som chcela ísť do sprchy :D A Vahid medzitým uvaril na večeru polievku. Hovorím si, jeej zase sa o mňa niekto stará :D Celý deň som poriadne nič nejedla, tak som bola hladná ako vlk a dobre mi to padlo. Hneď potom som išla spať, lebo ma to celé poriadne vyšťavilo.
Zatiaľ sa mi tu ale veľmi páči keď vynechám tie začiatočné problémy. Mesto je obrovské a lemuje záliv. Konečne budem žiť pri mori :) Bije sa tu staré s novým, je to západné, ale zároveň aj orientálne. Keď audina obieha v uličke voz s koňom, viete, to je také turecké :D Všetci tu trúbia o 106, vďaka čomu mám trošku hlučnú izbu, ale to mne nevadí. Trošku zmena od lesa kde som bývala v lete a doma v Bratislave mám skoro to isté. Ľudia sú tu v pohode, aspoň sa tak zdajú. Vyvoňaní, čistí, zahalené ženy sú tak jedna z desiatich aj to len staršie. Všade plno malých obchodíkov, ale sú tu aj nákupné centrá. Tenučké vežičky mešít trčia pomedzi domy, ktoré sa ťahajú do kopcov. No má to svoje čaro :)
