Jednobodovosť mysle a pochopenie referenčných objektov.
Skúsenosť so zameraním s úsilím
Skúsenosť so zameraním bez úsilia. Tzv usadenie mysle.
Skúsenosť s usadením mysle bez zamerania na referenčný objekt.
Zameranie na vonkajší objekt statický (predmet ako sviečka, čiara bod, atď.)
Zameranie na vonkajší objekt dynamický (napr, rieka, dopravná premávka, čokoľvek čo sa cyklicky hýbe)
Sebapozorovanie
Postup
Zameranie na objekt na vlastnom tele (dych, srdce, fyzické orgány, body scaning)
Zameranie sa na telesný fizycký pocit. (Sensations)
Zameranie sa na emocionálny pocit. Radosť, hnev, smútok, apatia.
Zameranie na vytvorený/evokovaný objekt v mysli, predstava, myšlienka, obraz, slovo, zvuk, pocit
Zameranie sa na receptory a proces uvedomovania si vnemov.
Zameranie na spontánny objekt mysle. Voľné pozorovanie obsahu mysle.
Rozpoznávanie
Rozpoznanie referenčných objektov ako objekty bez stotožňovania. Telo ako telo nie JA, emócie ako emócie nie JA. Pocit je pocit nie JA.
Rozpoznanie identity ako objektu. Identita je identita ako proces stotožňovania sa s inými objektami. Identita nie je JA.
Aktívne uvedomovanie si súvislosti medzi myšlienkami pocitmi. Časté AHA momenty.
Iuzórnosť javov
Aktívne uvedomovanie si súvislostí medzi snovou a fyzickou realitou. Aha moment kvalitatívneho rozpoznania fizyckych stavov vnemov emocií a voľne generovaných myšlienok.
Schopnosť cielene vyvolávať pocit. Vizualizacia.
Rozpoznávanie prvotného procesu averzie a atrakcie. Cukor / bič. Ďalej len posudzovanie.
Rozpoznávanie súvislostí a reakcí pri generovaní vnemov, pocitov, emocií, mentálnych obrazov, myšlienok, kvality reči vnútorného hlasu, obsahu reči vnútorného hlasu.
Uvedomenie si vplyvu posudzovania na identitu. Akým spôsobom prvotný proces generovania averzie a atrakcie ovplyvňuje formu identity. Ako vzorce spúšťačov reakcí.
Schopnosť cielene príjmať refenčné objekty bez posudzovania. A aktívne uplatňovanie schopnosti
Zjednocovania
Uvedomenie si tzv pozorovateľa/pozorovanie ako referčný objekt. Pozorovanie, ktoré pozoruje referečné objekty.
Rozpoznanie uvevedomenia si pozorovania ako referenčný objekt.
Rozpoznanie všetkých možných referenčných objektov v rátane samotného uvedomovania si ako referečné objekty. Až do stavu neduality.
Aktívne uplatňovanie do bežného života mimo formálne cvičenia.
Jedna z prvých techník, ktorú sa oplatí osvojiť si, je seba pozorovanie. Nejde ale o pozeranie sa na seba cez zrkadlo a hlavne nejde o to, aby sme sa neakým spôsobom hodnotili. Naopak, čo koľvek príjemné, alebo nepríjemné na sebe objavíme pokúšame sa to ďalej skúmať objavovať, ako jav, alebo predmet.
Ako na to
Ak sme sa už naučili pri meditácii pozorovať rôzne objekty, trebárs sviečku, kameň, alebo iný obľúbený predmet, tentokrát zameriame pozornosť na objekty týkajúce sa seba. Toto zahŕňa telo, na ňom rôzne miesta, telesné pocity, v celku alebo konkrétne. Rozvíjame pozorovanie konkrétnych zmyslov, chuť, čuch, cit, zrak a sluch. Psychický stav a emócie, napríklad som unavený, svieži, veselý smutný, nervózny, pokojný atď. Môžme si začať všímať ako rôzne odtiene emocionálneho stavu ovplyvňujú fyzické správanie a naopak.
Ďalej môžme pozorovať mentálny stav, myšlienky, toto môže byť vnútorný komentátor, vizuálne obrazy, spomienky. Nakoniec intuitivny vhľad, keď pozorujeme, ako zmyslový vnem ovplyvňuje emocionálny stav a následne obsah vnútorného rozhovoru a obrazov. Alebo naopak, myšlienka ovplyvňuje emocionálny stav a emocionálny ten fyzický. Na začiatok si môžme vystačiť s odrazovým mostíkom dych, ktorý je tak trochu von a tak trochu súčasť tela.
Počas formálnej meditácie cvičíme tohoto pozorovateľa jak do hĺbky, keď sa snažíme zachytávať tie najjemnejšie rozdiely a detaily, tak do šírky, keď pozorujeme viac objektov naraz a ich vzájmné súvislosti.
Zvedavosť
Vždy treba myslieť na to, že meditácia nemá byť násilná. Nemáme sa do nej nútiť. Skúsme si k nej pestovať vášeň a hľadajme čo nové sa môžme z meditácie dozvedieť. Aké ďalšie pozorovanie môžme vďaka meditácii objaviť. Ak nastane nuda skúsme sa na nudu pozerať ako na objekt, skúsme ju preskúmať, poznať ju aká je, prečo tam je teraz a pred chvíľou tam nebola. Skúsme poznať jej priebeh. Takto je jednoduchšie myseľ udržať sviežu. Zvedavosť je prirodzená vlastnosť mysle. Aktivita je tiež jej prirodzená vlastnosť.
Počas bežného dňa je dobré si tohoto pozorovateľa precvičovať, tak aby sa stal súčasťou bežného života. Je to zručnost, ktorej výhody môžme využívať vo svoj prospech a sebarozvijanie od prvého momentu.
Samotné pozorovanie cvičíme so zvedavosťou. Môžme si pomôcť kladením otázok: Ako sa mám? Aký je toto pocit? Ako sa cítim? Čo mi behá hlavou? Na čo myslím? Čo robím?, atď. Doporučujem si vymýšľať vlastné otázky pre spestrenie.
Vedľajším účinkom je zvýšenie kvality meditácie. Meditácia bude jednoduchšia menej násilná. Do života sa vďaka rozvinutej zvedavosti dostáva viac hry. Zvládame lepšie emócie a intuitívne nachádzanie riešení krízach. Konštruktívnejšie seba hodnotenie a odhad vlastných schopností. Lepšia snová pamäť a jasnejsie sny.
Nakoniec až je pozorovateľ stabilný môžme začať cvičiť praxe súvisiace s intuitívnym vhľadom.
Identita je len proces, ktorý nám komplikuje život.
V momente keď myseľ začne rozpoznávať jej najdetailnejšie prejavy, spôsob ako vznikajú a zanikajú nastáva chápanie identity ako procesu. Ako keby sme si zrazu uvedomili, že Ja ako identita, je vlastne koštrukt ktorý si pre seba pestujeme od narodenia.
Zrazu identitu rozpoznávame ako sústavu podvedomých reakcií, ktoré nám ovplyvňujú život. Reakcie, procesy, ktoré bežia automaticky na pozadí bez toho, aby sme si ich vôbec všimli a pomenovávali.
Než si začneme identitu takto všímať, častokrát sa ju snažíme chrániť, hýčkať ju a ak je ohrozená dostávame sa do napätia. Toto je prirodzený zvyk mysle od narodenia. Veď predsa prečo by sme ničili niečo, čo sme si vytvorili. V niektorých situáciách sa môžeme prejavovať, tak sebestredne, že sa identitu dokonca snažíme vytvárať vedome. Trebárs, keď chceme dosiahnúť priazne iných ľudí, vedome budujeme identitu, tak aby sa dodyčným ľuďom páčila. Alebo to robíme preto, aby sme niečo skryli, či chránili pred inými ľuďmi – chránili niečo za čo sa hambíme.
Typický prejav takto cielene pestovanej identity sú názory, mať na niečo názor dokonca považujeme, za akýsi vyžši prejav vlastnej existencie, dokazuje, že sme v niečom skúsený, alebo vzdelaný a teda hodný rešpektu. Názor často dokonca vyžadujeme od ostatných, pričom ľudí bez názoru odsudzujeme ,a tak v našich očiach klesajú. Čo je tragickejšie, keď niekto náš názor nezdieľa, snažíme sa dotyčného evangelizovať. Najprv spôsobom: „Prosím ťa priateľu“ uznaj môj dokonalý názor, keď to nejde pritvrdíme a názor vyhraníme, tak že už ani nie sme ochotný diskutovať. V tých najhorších prípadoch vyhlásime vojnu protinázoru a v krajnom prípade napochodujeme s krížom na štíte do susednej krajiny.
Keď som ako dizajnér v práci začal jasne hovoriť, neviem ktoré riešenie je lepšie, nemám na to názor bol som považovaný za neodborníka. Našťastie kolegovia si zvykli na to, že to vlastne znamená, len nedostatok podkadových informácií. Začali rešpektovať, že je treba hlbšie preskúmať možnosti a získať dodatočné informácie kôli rozhodnutiu. Dnes sa dokonca na tomto smejeme a keď som z práce odchádzal, kolegovia dali vyrobiť tričká s nápisom: “neviem nemám na to názor”.
Ruku na srdce, robíme to všetci. Vedome či nevedome, niekto viac niekto menej. Nádherný prejav ľudskej existencie. Vždy keď si všimnem, źe toto robím a dokonca som sa kôli identite a mojej pravde rozvášnil, pripadal som si hlúpo. Našťastie si stále môžme priznať, že sme nedokonalý ľudia zasmiať sa nad svojou hlúposťou a tak si od identity na chvíľu uľaviť. Vrelo odporúčam si to aspoň pár krát skúsiť.
Na dreň identity
Identita je dokonale prerastená našou existenciou, je to akoby prejav života. Stratiť identitu znamená neexistovať. Predstaviť si, že sme zrazu bez kultúry, bez zázemia, bez mena, bez spomienok, bez domova a oblečenia. Skúsiť si predstaviť, že sme len vedomie tela. Skúsiť si toto predstaviť je ešte horšie, ako keby sme si predstavili, že teraz hneď zomrieme.
V skutočnosti to nemusí byť vôbec tak tragické. Pozrieť sa na skúsenosť neidentity a zotrvať v nej nám naopak ukazuje jednoduchosť existencie – života vôbec. Ako náhle sa pozrieme neexistencie priamo do očí a ošaháme si ten pocit, zistime že to nie je tak hrozné. Pre mňa to bola nesmierna úľava. Ako keby som si povedal však a čo... Než som sa narodil nebola tu moja identita, keď umriem zasa tu nebude. A teraz keď tu je, možem s ňou robiť, čo len chcem a využiť ju ako nástroj, nie ako ťarchu, ktorá mi určuje pravidlá môjho života. Nastáva úľava, čo spôsobí, že svet je zrazu jednoduchší. Ako taká hra, či predstavenie v ktorom má identita svoju rolu, ktorej ďalší dej sa píše horúcim perom.
K cvičeniam
Cvičievával som Tonglen, tak že som pozýval všetko, čo ma môže ohroziť na fyzickej úrovni. Napríklad tak, akokeby nočná mora ma chcela zožrať. A tak som ju privolával so súcitom, pod sa nakŕmiť je tu dostatok. Cvičieval som odvahu čeliť smrti zoči-voči a príjmať, pochopiť ju ako svoju vlastnú súčasť. Postupne po troche sa tak začíname kamarátiť a prestávame sa navzájom strašiť a odmietať. Zostalo len klišé – prijal som srmť tela ako súčasť života.
Až smrť prestala byť problém pozrel som sa ďalej. Pretože ako budhista neak verím na reinkarnáciu a že teda smrťou vlastne nie je všetkým dňom koniec. Lenže toto práve prináša strach nie zo smrti, ale z neexistencie. Rozpoznal som strach z absolútnej neidentity. Ako keby mi doslova ukazoval odpoveď na moju otázku, “ako to že Ja som v tomto živote?” Ako keby som nahliadol na to, že moja existencia je vlastne nič. Taký ten nihilistický pocit prázdnoty.
V tomto momente sa mi vždy vynorí celé plejáda pocitov emócií, myšlienok a predstáv. Prirodzene to chcem ignorovať, potlačiť, preč s tým naspäť do pokojnej príjemnej meditácie.
Strach ako vodítko
Po chvíľke upokojenia sa ukáže príčina strachu, dá sa to uchopiť a pomenovať dodať si odvahy a pozerať sa na neexistenciu identity, tak dlho až sa prestene myseľ cukať a usadí sa v rozpoznávaní seba samej ako proces. Chápem že táto skúsenosť môže byť dosť abstraktná, ale ako náhle sa začneme pozerať strachu do očí začne sa rozpúšťať. Strach je vlastne tiež len ďalší proces niekde má koreň, má určitý priebeh, ktorý sa prejaví či už na tele, alebo na mysli konceptuálnym uvažovaním a obrazmi.
Procesov sa nedá zbaviť
Na záver len povzbudenie. Čokoľvek rozpoznáme ako proces, či jav – identitu a jej prejav, emóciu, či naše typické vzorce správania – myslime na to, že je to rovnaký jav, ktorý sa deje sám od seba, je to naša súčasť. Našou úlohou je naučiť sa s tým žiť s radosťou. Sme aký sme a je to v poriadku. Lepší už nebudeme. Aká koľvek snaha o vylepšenie vždy viedla len k vylepšeniu identity. Toto je nekonečný boj so sebou samým a nakoniec aj s okolím. Skúsme to na chvíľu ináč. Láskavím súcitom sa zmieriť s vlastnou identiu a jej nekonečnými prejavmi. Takto bez úsilia sa viac priblížime šťastnému koncu v každom momente života. Aj práve teraz.
Odkaz na sútru, ktorá opisuje základné štádiá meditácie všímavosti s referenčným objektom dych. Ideálne pre tých, ktorý chcú začať s meditáciou a chcú sa dozvedieť viac. Existuje veľké množstvo výkladov tejto sútry, najlepšie sa je pýtať sa skúseného praktikujúceho, alebo priamo učiteľa.
Anapanasati sa učí najmä v Theravadových školách, ale v poslednej dobe sa objavuje čoraz častejšie aj u Vajrajanových učiteľoch.
Nepoznám účinejší referenčný objekt meditácie než je myseľ samotná. Vďaka uvoľneniu mysle v mysli, môžme nechať myseľ samotnú si uvedomovať ako prejav a priblížiť, alebo dokonca zažiť nedualistické vnímanie sveta.
Myslím si, že je dobré vedieť o tejto praxi od začiatku a skúšať to praktikovať hneď ako dostaneme ištrukcie k shamata vypassiana. Myslím, že dôvod, prečo štandardne inštrukcie k tejto praxi nedostávame na začiatku, je že mnoho začínajúcich praktikujúcich nevie ako usadiť vedomie na objekt. Napriek tomu som sa stretol s množstvom ľudí, ktorý dokázali rozoznávať vedomie od detstva. Spontánne sa im vynárali otázky, ako je možné, že toto vedomie je v tomto tele a žije práve tento život. Keďže dieťa nepozná intelektuálne koncepty existencie, spontánne pohrúži samo do vedomia a zotrváva vňom snažiac sa v ňom niečo nájsť. Ak sa vám vybavujú spomienky bude pre vás ľahké túto meditáciu praktikovať. Ak nie netreba zúfať skôr či neskôr sa k tomuto dostaneme.
Naučiť sa usadiť vedomie
Zo začiatku sa učíme usadiť sa vedomie na jednoduché a pomerne jasné objekty. Anapanasati používa dych, ale môžme skúsiť pevný objekt, ako skalu či drevo, viac abstraktný ako priestor, neskôr vizuálnu predstavu, alebo pocit, myšlienku, mantru čo koľvek. Učíme sa usadiť vedomie všetkými zmyslami nie len zrakom. Až sa stane toto prirodzené bude nám pomerne zrejmý vzťah objektu na ktorý sa vedomie usadilo a vedomím ako pozorovateľom. Toto uvedomovanie si objektu a pozorovateľa je východiskom pre ďalšie cvičenie.
Obrátiť pozornosť pozorovateľa na seba
V momente keď je pozorovateľ jasný uvedomujeme si určitý subjekt, ktorý vníma svet okolo seba. Uvedomujeme si, že nie je ohraničený telom, ani jeho zmyslamy. Je to akási nehmotná vec kdesi nevedomo kde. Jeho pozornosť postupne usadíme naň. Na tú vec čo si uvedomuje zvuky, obrazy, vône, chuť a iné pocity. Prípadne ak sme predtým usadili vedomie na emôciu, pocit, či myšlienku obraciame pozornosť na tú vec čo si toto uvedomuje. Po chvíľke skúšania môžme pozorovať rôzne stavy mysle, zmeny vnímania, zvláštne pocity, niekedy ako keby sme nepoznali čo je vonku a čo dnu. Strácali pojem o objekte a subjekte.
Táto účinná jogínska metóda, sa častokrát míňa účinku. Dokonca som sa často stretol s opačným efektom. Chcel by som týmto príspevkom otvoriť diskusiu nad tým ako je táto vzácna metóda predávaná do západnej kultúry. Kde je nedostatočný výklad a preklad spôsobjue nepochopenie a následne neúčiný výsledok praxe.
K téme mám pár bodov, ktoré podkladám vlastnou skúsenosťou a pozorovaním. Neodporúčam to teda brať ako vysvetlenia praxe, ale skôr predmet diskusie, či prehodnotenie účinnosti vlastnej praxe a ďalej cieľom cvičení.
Nikomu sa neklaniame
Poklony a prostrácie – sú ten najhorší názov. Poprosil by som všetkých praktikujúcich, ktorý toto cvičenie úspešne praktikujú aby sa vyhli takémuto pomenovaniu. Táto metóda sa volá príjmanie útočiska a s týmto prístupom je treba toto tantrické cvičenie praktikovať.
Učíme sa uľaviť si
napriek vonkajšiemu dojmu, že ide o poklonu v skutočnosti ide o jogínske cvičenie. Pracujeme s dychom a vnútornou energiou posilňujeme dôležité svaly, ktoré nám držia správnu pozíciu pri meditácii a uvoľňujú zablokované kĺby. Cieľom prijatia útočiska nie je vykonať určité množsto poklon, ale zbaviť sa prekážok, ktoré bránia tomu aby meditácia vyvstala sama od seba. Áno príjmanie útočiska môže byť súčasťou prípravných cvičení, ale cvičenie samotné je veľmi účinné aj neskôr.
V čo príjmame útočisko
Cieľom praktikovania je absolútne vzdanie sa existencie. Nejde o to zomrieť, ale uvoľniť sa od napätia, ktoré nám bráni v prežívaniu nedualistického stavu. Toto napätie vzniká z odmietania, alebo lipnutia vedomia na vonkajších javoch, ako aj na sebe samom. Vzdanie sa akejkoľvek kontroly nad svetom javov v prospech harmonického plynutia. Cieľom žiť v stave, že nie je čo odmietať, alebo po čom túžiť. V tento stav príjmame útočisko, príjmame útočisko vo všetky bytosti, ktorý realizovali tento stav a príjmame útočisko v učenie. Na mentálnej úrovni ide o jednoduchý princíp. Aby sme boli jednoducho schopný sa vo svojom prežívaní uvoľniť, či vzdať sa potrebujeme zakoreniť prežívanie dôvery. Naučiť myseľ sa uvoľniť do bdelého stavu. Počas praktikovania dharmy si môžme všímať, na čom všetkom sme doslova závyslí a aby sme sa mohli tejto závislosti uvoľniť, potrebujeme sa ju naučiť prijať a uvoľniť sa do nej. Doslova a do písmena relaxovať. Absolútne relaxovať.
Prekážky meditácie
Určite sa vám častokrát stalo, že ste si sadli na vankúš a meditácia nenastala. Nútili sme sa pozorovať dych či iný objekt cvičení. Mňa trebárs často bolel chrbát, zadok, pri lotosovom sede kolená a iné kĺby. Alebo mi behali hlavou myšlienky, či emócie tak silné, že som ich ani nebol schopný použiť ako objekt meditácie. Príčina tohoto je jednoduchá. Neschopnosť sa prirodzene uvoľniť pretože v tele a mysli bolo neaké napätie. Meditácia nie a nie vyvstať. Inokedy sa mi zasa stávalo, že som si proste sadol na vankúž a kde som nasmeroval vedomie, tam v kľude spočívalo tak dlho ako bolo treba. Žiadna myšlienka či emócia vedomie nechytila do pasti. Vedomie si jednoducho všímalo všetko čo v ňom vyvstalo a nechávalo sa bez námahy rozpustiť. Dôvod bol jednoduchý vedomie nemalo žiadne napätia, ktoré by ho stiahli zo sebou. Meditácia vyvstávala sama od seba.
Odstrániť prekážky meditácie
Na pomoc máme rôzne pomôcky, môže to byť meditácia sama o sebe. Môžme sedieť na vankúši jednoducho dovtedy až sa prekážky nerozpustia. Alebo môžme cvičiť tantrické cvičenia, ako trebárs prijatie útočiska. Záleží od okolností a príčiny. Príjmanie útočiska ako prax mi pomáhalo vždy vtedy ak som cítil nedostatok dôvery vo vzdanie sa. Častokrát to bol strach zo vzdania sa kontroly. Tá sa trebárs prejavila ako pýcha. Pýcha mi totižto vytvára akýsi pocit kontroly nad svetom. Je to uvedomovanie, že sme niečo viac, že som niečo dosiahol a niekto iný s kým sa zrovnávam nie. Takýto pocit jednoducho nedovolí meditácii vyvstať. Pretože je za ním strach z toho, že by som mohol svoju pozíciu, alebo úspech stratiť. A takto si udržujem určité napätie, ktoré vyvoláva rôzne pocity spokojnosti, spojené s myšlienkami naväzujúcimi na tento pocit. Napríklad spomienky na to ako som dosiahol svoj úspech a chválením sa aké je to dôležité. Na druhú stranu je tam strach z uvedomenia si toho, že môj úspech vlastne vôbec dôležitý nebol. Inokedy som zasa pracoval so strachom z ohrozenia existencie či smrti. Kráčanie po lese plnom zverí, ktoré nepoznám a môžu ma zožrať, tento strach sa prejavoval, napriek tomu, že v skutočnosti žiadna hrozba nehrozila. Napriek tomu racionálne som to svojmu pocitu nevysvetlil. Dych bol stále stiesnený, srdce silno bilo a nohy sa mierne chveli.
Nabrať odvahu vzdať sa kontroly
Ak si uvedomíme prekážky meditácie, môžme takto pracovať s praxou príjmania útočiska. Keď som konečne pochopil všetky tieto pocity, či už sa prejavovali jemne na pozadí, alebo boli výrazné. Pri samotnom cvičení som si ich vyvolával znova. Zároveň som si predstavil, podobným spôsobom ako som popisoval v článku o vizualizácii prítomnosť útočiska. Napríklad som si vyvolal pocit, že stojím pred obroskou priepasťou, okolo mňa moji prítomnosť ľudí na ktorých sa môžem spoľahnúť, ako keby do tej priepasti skočili niekoľko krát predomnou a povzbudzujú ma a všetkých podobných ako som ja aby sme skočili s takým rámusom, aký si môžme predstaviť na hokejovom štadijóne na konci finále svetového pohára. Táto energia ako keby sa vniesla úplne do mňa a mohol som v pohode skočiť. Ako tak padám k zemi cítim pocit vzdania sa, jemne sa dvíha žalúdok podobne ako na horskej dráhe. S dopadom na zem sa skĺznem po dlážke, akoby som skočil šípočku do vody, ktorá očistila všetky minulé karmické nedostatky – mentálne návyky spôsobujúce škodlivé správanie. S výdochom úľavy na cvhíľu zotrval, ležať na zemi kým som si neuvedomil radosť a povzbudenie sa postaviť s pocitom áno zvládol som to, zvládli to aj ostatný zvládol to celý vesmír. Opakovaím tohoto cvičenia sa akokeby úplne uvoľní intelektuálne premýšľanie a komentovanie toho čo sa deje a po pätnástich minútach si môžem v kľude sadnúť nabitý energiou a andrenalínom. Rozviniem bodhičitu, prípadne znova kontemplujem myšlienky o zrodení v ľudskom tele, nestálosti sveta, príčiny a následku a nedostatkoch samsárického prežívania. Nakoniec ani neviem ako no meditujem bez ďalšieho úsila.
Pár trikov navyše
Niekedy pri cvičení útočiska konteplujem, ako keby celý svet vrátane mňa samotného bol len dočasný prejav. Ako neaká myšlienka, sen či ilúzia a celá poklona, je len pohyb vzdania, ktorý zatrasie celým vesmírom. Na podvedomej úrovni sa tak vytvára extrémna dôvera v to, že všetko okolo sa neustále mení. Ako keby som meditoval priamo s týmto cvičením. Výsledkom takéhoto cvičenia príjmania útočiska, bola schopnosť uvoľniť pozorovať myseľ ako takú. Ako keby vedomie obrátilo pozornosť samo na seba. Pričom bolo omnoho jednoduchšie sa v tomto stave uvoľniť. Príjmanie útočiska sa snažím praktikovať vždy v situáciách keď vzniknú problémy. Priamo v teréne tak uvoľňujem lipnúce tendencie mysle učím sa uvoľniť. Efekty nie sú vždy okamžité, často však ukážu rôzne detaily, ktoré sa dajú potom ďalej pri meditácii rozpustiť.
Nech je prax príjmania útočiska oporou a efektívnym prostriedkom vzdávania sa všetkých bytosti.
Veľa praktikujúcich sa snaží vizualizovať si obraz, napríklad strom útočiska, alebo jidam. Problém je, že obraz nie je to čo hýbe s podvedomím, tým pádom efekt takejto vizualizácie nemusí byť dostatočný. Netvrdím, že nefunguje, ale existuje silnejšia forma vizualizácie. Keď som začal pracovať so snami, začal som si všímať spojitosť medzi pocitmi a obrazmi. Všimol som si, že v snoch máme zážitky, tak silné, že ovplyvňujú naše správanie ďalej.
Evokovať zážitok
Začal som si namiesto obrazu predstavovať určitú situáciu, ktorá vo mne vyvolala daný zážitok, alebo pocit. Napríklad pri praxi Chenrezig, som si namiesto obrázku sediaceho usmievajúceho sa bieleho uja so štyrmi rukami, som si začal vyvolávať pocit, že je pri mne blízko niečo, čo je nekonečne štedré a láskavé a tento pocit udržiavať. Zaujímavé bolo, že obraz sa potom začal vytvárať sám od seba. Podvedomie si začalo vytvárať obrazy úplne samo. Prečo to tak je budem písať v inom článku. Týmto zážitok celej praxe bol ďaleko silnejší a cvičenie dokázalo spätne ovplyvňovať sny aj moje reakcie.
Ako to funguje
Zistil som, že podvedomiu – mysli je úplne jedno, či sa zážitok odohral naozaj, alebo len akože. Nevyhľadával som na toto konkrétne vedecké štúdie, no v čase keď som navštevoval terapeuta som si všimol podobnosti. Napríklad zážitky, z ktorých máme traumy, nás ovplyvňujú na podvedomej úrovni každý deň. Podvedome sa obávame určitých situácii, kôli tomuto tramatizujúcemu zážitku. Ak nás niekto detstve pokarhal, tak sa bojíme a odmietame spätnú väzbu, alebo komentár na našu osobu berieme negatívne. Rovnako to platí pre pozitívne zážitky. Ranné psychologické prístupy, sa zaoberali konkrétnym zážitkom z minulosti, tie novšie metódy sa zaoberajú iba pocitom, či emóciou spojenou s prežitkom. Je to preto lebo podvedomiu nezáleží na konkrétnych objektoch v zážitku. Napríklad ak prvotný zážitok vznikol na základe situácie, kde objekty boli rodičia, časom sa takýto zážitok môže premietať do našich nadriadených v práci, či učiteľov v škole. Preto sa nezaoberáme objektami z prvotného zážitku, teda nemusíme si pripomínať a hľadať, ktorý konkrétny zážitok s rodičmi toto môže vyvolávať, dokonca nemusíme pracovať ani s objektami zo súčasného preživania. Ako objekt jednoducho volíme samotný pocit, ktorý metodicky postupne ohýbame tak ako potrebujeme. Všimneme si pocit, začneme pozorovať jeho priebeh, aké spomienky sa vynoria, aké emócie sa vynoria, ako reaguje telo a tak podobne. Venujeme všetku pozornosť danému zážitku.
Prakticky
Obrazy, ktoré sa používajú pri vizualizácii sú teda len pomôcky. Preto sú plné symbolov a tie majú pripomínať a evokovať neaký pocit, zážitok. Trebárs ak si predstavujeme lotus. Nejde o to, aby to bol kvet, ale aby sme cítili prítomnosť energie, či kvality, alebo bytosť, ktorá vyrastá z hnusného bahna do krásneho kvetu, ktorý už len od pohľadu je príjemný. Reprezentuje teda kvalitu, silu mysle ktorá má schopnosť sa vyhrabať z tých najhorších sračiek na dne močiara a rozkvitať na hladine. Je teda jedno aký je to obraz, či objekt, dôležitý je pocit, respekíve zážitok, ktorý sa vďaka aktivite lotosu ďeje. Keď si predstavujeme samých seba, ako túto aktivitu, predstavujeme si, ako úplne bezcieľne zo samej podstaty vyrastáme z bahna samsáry do krásneho rozkvitnutého objektu. Predstavujeme pocit z toho zážitku a samotný lotus nám to má len pripomenúť.
Čo ďalej
Teraz keď vieme, že lotus je len obraz na pripomenutie aktivity, či určitého druhu zažívania. Môžme ako obraz na vyvolanie tohoto zážitku použiť čokoľvek, čo v nás daný pocit vyvolá. Pri jednej z mojich vizuálizácii som si tak predstavil, ako ropný vrt, ktorý z hnusu čiernej látky vypúšťa do okolia silu, ktorá to okolie premieňa na čistú krajinu. Konečný efekt to malo rovnaký, ak nie silnejší. Samotný obraz totiž vzišiel sám v mysli, bez úsilia. Takýto prístup by sme si mali dovoliť aj pri Gurujóge. Nemusíme lipnúť na predstavu konkrétneho jidamu. Ide o to aby sme prežili prítomnosť kvalít jidamu, tie nám môže vyvolať akýkoľvek iný objekt. Gurujóga, je predsa metóda, ktorá nám má pomôcť zmeniť to ako vnímame svet okolo seba. Zmeniť ho z vnímania ako statického trvácneho, kde sa my nachádzame ako jednotlivec, na vnímanie netrvácneho premenlivého, kde premenlivá je každá existencia v rátane nášho tela, jeho prejavov, vrátane nášho vedomia a jeho prejavov.
Napriek tomu, že z vonku to vypadá, ako útek pred svetom niekam na dovolenku odpočívať do bezstarostného života v mentálnom tranze, snažiac sa vymiesť všetok rozum. V skutočnosti je to hrubý tréning tela a ducha - žiadna ulievareň.
Ústranie kôli tomu aby sa trošku vytvoril odstup od zažitých stereotypov cez ktoré sa ťažšie trénuje lebo nás to často pohltí. Ináč dej je rovnaky ako vonku. Človek sa síce nezaoberá prácou a vačšinou ani problémami so vzťahmi respektíve zaoberá ale je to zjednodušene laboratórne prostredie, kde sa ľahko úkažu vzorce v správaní a dá sa s nimy ľahšie pracovať. Neoddychujeme ale, trénuje intenzívne na rozvinutí kvalít. Nie koli sebe, ale koli ľuďom mimo ústranie. Minimálne preto aby manifestoval, že to čo robím nie je neaká divná duchárska sektárina. Ale že kvalitná myseľ prináša kvality do života a sveta celkovo. Kvalitná myseľ nie je sebestredná má rozvinutých 6tzv kvalít - paramity. Moja každodenná úloha bola z tohoto intenzívneho tréningu mysle - vedomia, či duše vytrieskať čo najviac. A čo najviac zamoreniť pozitívne návyky vo svojej prirodzenej podstate. Prirodzene znamená, spontánne od seba, bez hodnotenia či to bolo správne alebo nie. Ako moc sa mi podarilo rozpustiť škodlivé návyky a ako moc zakoreniť prospešné sa uvidí teraz.
Jedno z posledných Buddhových učení je Anapanasati sútra. 16 krokov, ktoré popisujú celý proces až k dosiahnutiu stavu osvietenej mysle. Všetky ostatné praxe sú elaboráciami, ktoré nám pomáhajú sa dostať k 16 kroku rýchlejšie.
Niekto môže praktikovať Anapanasati – vedomé dýchanie celý život, niekto si môže pomôcť ďalšími metódami.
Ak začneme s Anapanasati na začiatku a budeme ďalej pokračovať trebárs tantrickými praxami. 16 krokov anapanasati bude pre nás referencia k tomu aby sme poznali jak sa nám s praxov teraz darí.
