GALÉRIA VÝKLAD

Galéria Výklad je verejný umelecký priestor umiestnený vo výkladoch na hlavnej ulici v Trnave. Galéria prezentuje site-specific výstavy a performance slovenských aj zahraničných umelcov. — The Shop Window Gallery is a public art space located on the main strip in the city of Trnava, Slovakia. The gallery presents site-specific exhibitions and performances.

[galeriavyklad]

panoráma ultra HD premium Lukáš Sobota

Galéria Výklad intervenciou vizuálneho umelca Lukáša Sobotu vo februári 2026 zahajuje novú výstavnú sezónu – jubilejnú desiatu. Výstava panoráma ultra HD premium prostredníctvom 3D animácie, videoinštalácie, hernej a postinternetovej estetiky reaguje na súčasné výzvy digitálnej kultúry, jej etické otázky, hranice a prieniky s analógovým svetom a jeho (nielen politickou) realitou a kultúrou. Lukáš Sobota (1996) je absolventom Katedier intermédií a grafiky na VŠVU v Bratislave. V umeleckej praxi vychádza zo záujmu o digitálne prostredie, 3D animáciu, hernú estetiku a o prepájanie popkultúry s politickým a „identitným naratívom“ v rámci širších socio-politických kontextov a ich dopadov. Jeho autorské prístupy sa posledné roky začali pretavovať najmä do priestorových realizácií v podobe objektov a inštalácií, ktorých súčasťou je i virtuálne prostredie tvorené pomocou 3D animácie. Tá sa však postupne začala stávať dominantnejšou vo vzťahu k fyzickej/materiálnej časti jeho diel. Tak je tomu i pri intervencii vo výkladoch galérie, ktorých environment tvorí zoskupenie štyroch videí/animácií doplnených artificiálnym rastlinstvom. Výstava panoráma ultra HD premium odkazuje na umelú miniatúru, model, simulakrum a iné zobrazenie sveta nahrádzajúce nacionalistické posolstvá a obrazy tzv. rodnej zeme. Lukáš Sobota princípy analógového a virtuálneho sveta kombinuje a multiplikuje. Vytvára tým alúzie i priame referencie na virtuálne krajiny a akési herné prostredia na hranici fikcie a reality. Skúma etické otázky viažuce sa k digitálnemu priestoru, ktorý prerastá s realitou a stáva sa od nej ťažko oddeliteľným. Štvorica videí vizualizuje textové záznamy v podobe úvah autora nad virtuálnym priestorom a prostredia blízke fiktívnym fantasy hrám. Sobota v týchto krajinách nachádza ambivalentné pocity, iróniu, nadšenie, únik, uviaznutie, pokoj i nepokoj, meditáciu a zároveň rozrušenie v digitálnom vedomí prostredníctvom svojho fiktívneho tela, prítomnosti. Zobrazuje absurditu umelého ohňa a posedenia pri ňom. Naráža tým na odveké ľudské rituály, ale tiež súčasný „wellness“ alebo „wellbeing content“. Virtuálna krajina, kde sa strieda deň a noc v prítomnosti horiacich plameňov, predstavuje skratku, metaforu súčasnej existencie plnej rozporov. Ďalšia animácia je o niečo naratívnejšia a prebieha v nej minimalistický dej. Ironicky poukazuje na nacionalistické posolstvá a upozorňuje, že i digitálne médiá môžu zakrývať ideologické obrazy a odkazy. Sprítomňuje obrábanie bájnej zeme, ktoré sa strieda s citátmi – sloganmi akoby vytrhnutými z ľudovej slovesnosti. Heslá sú však prispôsobené naratívom politickej súčasnosti a „boju za národ“, za to „slovenské a žiadne iné“. Video Virtuálna domovina je už priamou kritikou spoločnosti, národnosti, slovenskosti a slovanstva. Prepožičiava si absurdný, ale reálny status zo sociálnych sietí postavičky MKSR – Lukáša Machalu. Intervencia vo výkladných skriniach Galéria Výklad reaguje na súčasný stav vizuálnej kultúry, pričom si podvratným spôsobom prepožičiava popkultúrnu estetiku a jej obrazy. Poukazuje na spôsob, akým digitálna virtualita preniká do každodenného života, keď sa i samotné vizuálne umenie rozpúšťa medzi konzumnou zábavou, fikciou a realitou. Panoráma ultra HD premium sa pohybuje v rozhraní týchto realít, ktoré formujú naše osobné aj politické myslenie, zodpovednosť, (ne)citlivosť a rozhodnutia. Vyzýva k potrebe kritického uvažovania priamo vo vnútri digitálneho priestoru. Pretože všetko je dnes tak trochu zábava, všetko je hra – alebo nie je? Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Ivana Galat Partnerom Galérie Výklad pre rok 2026 je mesto Trnava a Galéria Jána Koniarka v Trnave.

[galeriavyklad]

Act of Contemplation Denisa Faguľová

Oba výklady pracujú s jednou vetou. Nie ako s posolstvom, ale skôr ako so stopou po dotyku sveta, ktorý hovorí reklamou, a tela, ktoré odpovedá rozhodnutím. „You need me more than you know“ je pôvodne povrchný slogan, teda sugestívny jazyk trhu. A predsa sa práve takáto veta môže v istom momente stať existenciálnou. Nie preto, že by slogan náhle „zvážnel“, ale preto, že v kríze človek nachádza oporu tam, kde sa dá, aj z vecí, ktoré by inokedy prehliadol. Krabička od mentoliek z reťazca Tiger je preto kľúčovým autorským artefaktom. Priemyselne vyrábaná a anonymná sa v rozhodujúcej chvíli stáva nádobou aj symbolom osobného rozhodnutia, momentu, na ktorý sa nedá zabudnúť. Slogan na povrchu sa náhle prestal týkať produktu a začal sa týkať človeka. V tejto výmene adresáta sa deje filozofický zlom: fráza, ktorá mala osloviť „kohokoľvek“, osloví „toho jedného“. Univerzálna manipulácia sa premení na osobné povolenie. A povolenie je niekedy to jediné, čo chýba, aby sa človek posunul ďalej. Výklad s krabičkou autorka dopĺňa zápisom zo svojho denníka. Streda, deň pred autorkinými narodeninami. Text je písaný v bodoch, akoby myseľ v kríze dokázala uniesť len úseky reality: „cez zuby kričím: PRESTAŇ!“, „akoby som sa snažila niečo v sebe umlčať“. Veta „PRESTAŇ!“ tu nie je apel na svet, ale príkaz vlastnému telu, vlastnej mysli. Nie je to slabosť; je to pokus o kontrolu v situácii, keď kontrola chýba. Druhý výklad je časom, ktorý sa dá vidieť. Pletený objekt „banner“ (180 × 125 cm) je dôkazom trvania: 490 riadkov, 200 očiek v každom, spolu 98 000 očiek. Autorka nevytvára obraz v bežnom zmysle slova, ale kontinuitu. Pletenie je pre ňu meditáciou: nie estetickou formou oddychu, ale disciplínou prítomnosti. Keď čas zamŕza, deň je „hustý“, tlak na hrudi je priveľký a človek sa bojí ďalšieho kroku, rytmus opakovania dáva telu úlohu, ktorú dokáže splniť. Očko za očkom je mikroskopická voľba: teraz. Tento objekt nie je transparentom protestu; je tkanivom návratu k dôležitému dňu a potvrdením, že autorkino rozhodnutie bolo správne. „Rozhodujúci okamih“, pojem známy z fotografie, je tu presunutý z kompozície do biografie. Nie je to moment, keď sa stlačí spúšť, ale moment, keď sa prekročí prah: k priznaniu, k pomoci, k medikácii. V kultúre, ktorá má rada veľké príbehy, pôsobí tento okamih nepatrične všedne. Nie je to dramatické gesto, ale tiché „áno“, také, o ktorom sa nerozpráva nahlas, no dokáže zmeniť život k lepšiemu. Výstava Act of contemplation vytvára napätie medzi okamihom a trvaním, medzi priemyselným a ručným, medzi vonkajším jazykom a vnútorným významom. Neponúka ponaučenie ani „terapeutický“ príbeh, ale ukazuje filozofiu krehkej praxe: že človek niekedy žije vďaka maličkostiam, že význam sa rodí z presunu adresáta, a že „ísť ďalej“ nie je jednorazové víťazstvo, ale 98 000 opakovaní prítomnosti. Napokon, tá veta v oboch výkladoch nie je príkaz ani reklama. Je to paradoxná forma opory: prichádza zvonka, no zafunguje až zvnútra. A keď sa stane pleteným textom, prestane byť sloganom, stane sa materiálnou pamäťou rozhodujúceho okamihu. Momentu, ktorého sa človek bojí, ale ktorý ho zároveň posunie: nie k ideálu, ale k možnosti žiť. Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy Foto: Peter Lančarič Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

Táto výstava nie je tým, čím sa zdá byť Ľubica Mildeová

„Táto výstava nie je tým, čím sa zdá byť“ autorky Ľubice Mildeovej vznikla ako site-specific intervencia, ktorá na prvý pohľad využíva vizuál galerijných výkladov ako akéhosi priehľadu do obchodného priestoru alebo butiku s oblečením. Zdanie ale trochu klame. Ako napovedá názov výstavy, niečo tu nesedí – nie je tým, čím sa zdá byť. Ľubica Mildeová vo výkladoch vytvára ilúziu, multiplikuje, opakuje použité materiály a motívy, vrství ich, hrá sa s plánmi inštalácie a priestoru, ktorý vytvára až akúsi surreálnu textilnú spektakulárnu krajinu. Mätie pohľad diváctva, ktoré vyzýva, aby hľadalo a prišlo na to, čo je inak. Ľubica Mildeová (1986) vo svojej tvorbe kombinuje princípy voľného vizuálneho umenia s prvkami dizajnových stratégií. V rámci site-specific výstavného projektu pre Galériu Výklad nadväzuje na prácu s ready-made textilom, ktorý momentálne pretavuje do expozícií imitujúcich predajne s fast fashion. Prostredníctvom hromadenia či repetitívnosti jednotlivých prvkov odkazuje na premyslené marketingové systémy prezentácie (nielen) spotrebného tovaru. Autorka sa dlhodobo zaujíma o oblasť self-dizajnu, sebaprezentácie a identity, pracuje s mäkkou skulptúrou, stieraním rozdielov medzi vysokým a nízkym a problematikou produkcie či komoditného fetišizmu. Podvratným spôsobom kreovania i adjustácie svojich diel uvažuje o blízkosti spôsobu prezentácie umeleckých diel v galériách alebo na veľtrhoch a predaja tovaru v obchodných reťazcoch a online priestore. Priestorová scénografia pripravená pre Galériu Výklad skrýva viaceré materiálové i významové vrstvy. Okrem problematiky módneho priemyslu, podvratných tendencií a princípov súčasného vizuálneho umenia sa odvoláva aj na dejiny starého umenia. Voľne sa inšpirovala diptychom (pôvodným, neskôr strateným triptychom) The Hell and The Flood/Peklo a potopa (1514) od Hiernoyma Boscha. Mildeová tým odkazuje na večne prítomnú a nikdy nepoučiteľnú túžbu, márnivosť a pýchu nášho druhu prejavujúcu sa vo všetkých sférach nášho života aj v umení. Zároveň prekračuje hranice a ide ešte ďalej, keď spochybňuje i samotný status a ego umelca/umelkyne a jeho/jej výlučné autorstvo. Mildeová si nie náhodne do spolupráce k projektu prizvala menovkyňu Ľubicu Mildeovú (1986), a tým spochybnila jednoznačné autorstvo výstavy. Mildeová, ktorá žije v Trnave, sa venuje grafickému dizajnu a fotografickej dokumentácii krajiny prezentovanej vo forme online cestovateľského denníka. Intervenciu vo výkladoch doplnila ďalšou vrstvou, a to výrezmi krajiny organických tvarov, ktoré podporujú pocit zvláštneho, premenlivého, mierne ironického, hybridného environmentu. Táto výstava teda určite nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá byť. Ľubica Mildeová (1986, Banská Bystrica) je absolventkou magisterského a doktorandského štúdia na Katedre dizajnu VŠVU v Bratislave. V umeleckej praxi organicky prepája voľné výtvarné umenie s prvkami a princípmi dizajnu. Zaoberá sa tvorbou objektov, inštalácií a environmentov. Ľubica Mildeová (1986, Trnava) je absolventkou Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity Sv. Cyrila a Metoda v Trnave v odbore marketingu. Pracuje ako online marketingová manažérka a popritom sa venuje grafickému dizajnu a fotografii, ktorú prepája s cestovateľským blogom.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

Lenka L. Lukačovičová – Personal Autonomy Vol. 2 Eduard Kudláč – Malé deti lozia cez malé okná (2025)

Výstava dvoch fotografických projektov, ktoré ju pomenovali, prezentuje aktuálnu tvorbu autorky Lenky L. Lukačovičovej (1987) a prizvaného autora Eduarda Kudláča (1972). Spoločným menovateľom ich tvorby je práca s fotografickým médiom, jeho možnosťami a hranicami v rámci tém i technologického prevedenia, ilúziou, apropriovanou a nájdenou fotografiou, históriou, archívom, akýmisi denníkovými záznamami a súčasnými konotáciami odvolávajúcimi sa na aktuálne kultúrne, spoločensko-sociálne a politické problematiky. Obaja sa zaoberajú aj otázkou súčasného statusu fotografie a jej budúcnosti, a tým či je fotografia stále viac umením alebo sociálnou praxou. Rovnako spochybňujú aj status autora/autorky – fotografa/fotografky, ktorý/ktorá pracuje s cudzími, nájdenými, prisvojenými fotografiami alebo skôr kurátorským ako autorským prístupom. Stierajú role a spochybňujú individuálne autorstvo. Časť výstavy Lenky L. Lukačovičovej nazvaná Personal Autonomy Vol. 2 prezentuje výber zo širšieho cyklu Personal Autonomy, ktorý zahŕňa fotografické koláže plošného i priestorového charakteru. Cyklus pracuje s formou dostupných digitálnych archívov – dátových súborov, ktoré si každý z nás dokáže vyhľadať a kúpiť. Po zakúpení dát s nimi autorka ďalej pracuje – kombinuje ich so svojimi zábermi alebo zábermi generovanými AI. Samotná hybridná forma jej práce otvára otázky každodennej manipulácie médiami, sociálnymi sieťami a kultúrno-spoločensko-politickými obrazmi. Zaoberá sa problematikou „skutočnej“ pravdy a možnosťou na ňu nazerať z rôznych perspektív. Lenka L. Lukačovičová v rámci Personal Autonomy Vol. 2 rozvíja témy pamäte, identity, vzťahu k osobnej, ale i kolektívnej histórii a mytológii. Vychádza z akéhosi rodinného albumu spomienok alebo denníka na základe rozhovoru s rodičmi, ktorý dopĺňa o historické fotografie a obrazy generované umelou inteligenciou. Výsledkom je kolážový denník prepájajúci minulosť, súčasnosť a možnú budúcnosť so znejasneným individuálnym autorským vkladom. Dokumentárny ráz fotografie je nahradený hybridom zahŕňajúcim analógové vstupy, multiplikáciu, koláž, digitálny apropriovaný obraz a následnú postprodukčnú úpravu a jej plošnú či priestorovú prezentáciu. Eduard Kudláč v rámci výstavy v druhom galerijnom výklade prezentuje svoju aktuálnu sériu pomenovanú – Malé deti lozia cez malé okná (2025). Kudláčová séria skúma telesný vzťah medzi rodičom a dieťaťom v bode, kde sa fyzické gestá starostlivosti prelínajú s gestami výchovy a disciplíny. Dotyk, zdvih, opora – jednoduché pohyby nesúce rozličný význam. Nežnosť aj kontrolu, hru i formovanie. Domáce gymnastické cvičenia boli a sú súčasťou kolektívnej (ideologizovanej) predstavy o zdraví a vitalite. Fyzické telo bolo (a stále i je) chápané ako spoločenský kapitál. Apropriované zrekonštruované historické záznamy Eduarda Kudláča však v sebe nesú aj intímnu vrstvu – kontakt pokožky, dotyk rúk, fyzickú blízkosť, ktorá ideológiu presahuje. Fotografie sa na jednej strane stali archívnym fragmentom a rekonštrukciou a na strane druhej intímnym, ale aj politickým obrazom. V systéme kolektívnych hodnôt sa v nich vzťahy formujú cez dotyk, závislosť a dôveru – cez telesnosť, ktorá existuje v kontexte ideologických rámcov a niekedy aj za nimi. Skúma tak rôzne významy, od reflexie sociálnej a kultúrnej pamäte, až po skúmanie individuálnej identity a vplyvu prechodných (efemérnych a nestabilných) spomienok na naše chápanie seba samých a sveta. Didaktická funkcia pôvodných diapozitívov zo 70./80. rokov 20. storočia sa rozpúšťa a vytvára priestor pre vizualitu iného – nového čítania a interpretácie. Práca so súčasnou fotografiou ako médiom zahŕňa zmes prístupov, ktoré idú do hĺbky a dekonštuujú médium ako také, či už v línii tematickej, ale aj formálnej a technologickej.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Lenka Lukačovičová

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SOFT SYNC Barbora Jurčová

Výstava SOFT SYNC autorky Barbory Jurčovej (1999) prezentuje jej rozsiahlejší magisterský výskum, ktorý nedávno obhájila na VŠVU v Bratislave, čím sa stala čerstvou absolventkou Ateliéru APK+ pod vedením Antona Čierneho a Jaroslava Kyšu. Barbora Jurčová sa venuje intermediálnym projektom, v ktorých skúma témy tela a identity na rozhraní online a offline priestoru. Prostredníctvom rôznych médií – od analógových cez digitálne až po ich vzájomné kombinácie a presahy – narúša zaužívané hierarchie vnímania ľudskej podoby a vytvára environment, kde sa prelína biologické s digitálnym, fyzické s virtuálnym. Vo svojej umeleckej praxi kriticky nazerá na ego a nadradenosť človeka.

Intervencia vo výkladoch s názvom SOFT SYNC (Mäkká synchronizácia) zahŕňa tri videá, objekty a digitálne tlače. Ja je niekto iný/I is another je názov jedného z prezentovaných videí a zároveň výroku francúzskeho autora/poeta Arthura Rimbauda, ktorý zastrešil myšlienku celej výstavy. Citát „Ja je niekto iný“ sa často interpretuje ako výpoveď o plynulosti, mnohosti a fluidite identity. Túto ideu autorka pretavuje do výstavy, kde reflektuje pocit odcudzenia od vlastného ja. Prostredníctvom fiktívnych scenárov uvažuje o prepojení fyzického a digitálneho tela a otvára otázky, ktoré súvisia s aktuálnymi výzvami našej existencie, ale i neznámymi horizontmi budúcnosti.

Prvé z trojice videí pomenované Ja je niekto iný/I is another (2024) predstavuje avatara Alex, ktorý je digitálnym odtlačkom a alter ego autorky. Jurčová vychádza z predstavy, že digitálny avatar je s nami počas života spätý, no po našej fyzickej smrti stráca priame prepojenie s realitou, čo ho paradoxne oslobodzuje. Oslobodený od identity pôvodcu môže začať existovať sám za seba a stať sa niekým, kým sme my nikdy neboli/nemohli byť. Avatar, ktorý sa vo videu stáva prostriedkom existencialistickej reflexie, vo svojom monológu rozpráva o tom, že by chcel využiť dáta svojho „hostiteľa” a vytvoriť si vlastnú verziu samého seba, len zatiaľ nevie ako.

Druhé novšie video s názvom Soft Sync 1 (2025) nás v príbehu avatara posúva trochu ďalej. Alex naďalej interaguje s dátovým prostredím. Spočiatku sa pohybuje po povrchu. Má prístup k celej digitálnej stope svojho pôvodcu, no spravuje ju len ako archív bez osobného vzťahu. Jej skúsenosť je sprostredkovaná, pasívna, rámcovaná melanchóliou a pocitom odcudzenia. S cieľom nájsť pokoj a únik pred preťažením sa na podnet druhej naratívnej postavy vydáva na cestu dátovým tokom. Toto video sprostredkováva dialóg medzi Alex a chatbotom, ktorý má podobu autorkinej babičky. Ten Alex nabáda, aby „explorovala“ a skúsila sa oslobodiť. Video tematizuje digitálnu existenciu ako priestor pre vznik alternatívnej subjektivity, ktorá už nie je spätá s biologickým telom, ale vyrastá zo samotného procesu synchronizácie, z ponoru a interakcie s dátovým prostredím. Nadväzujúce video Soft Sync 2 (2025) nateraz uzatvára príbeh avatara Alex, ktorý sa nakoniec dobrovoľne synchronizuje so svojím „hostiteľom“ – vystavujúcou autorkou. Zisťuje, že vzájomná previazanosť nemusí byť nakoniec len nevýhodou, ale, naopak, aj niečím obohacujúcim.

Prezentované videá sú doplnené o objekt a digitálne tlače. Objekt/inštalácia pozostáva zo silikónového odliatku „textúrnej“ mapy ľudskej postavy (texture map human figure), ktorej tvar je navrhnutý na tvorbu virtuálneho avatarstva. Odliatok je symbolicky umiestnený na pracovnej stoličke od počítača, oproti ktorej stojí veľká obrazovka so stop motion animáciou, prvým videom – Ja je niekto iný/I is another. V priestoroch oboch výkladov sa nachádzajú ešte digitálne tlače, ktoré odkazujú na súčasný stav sveta, heteronormatívnu spoločnosť a osobné traumy autorky, pred ktorými sa na čas uzatvára, aby ich prijala a nahradila lepšími scenármi. Výstavu SOFT SYNC Barbory Jurčovej tak môžeme chápať ako fiktívny príbeh súčasnosti a zároveň možný scenár budúcnosti o synchronizácii našich online a offline foriem vo väčšej tolerancii a súdržnosti.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

SOFT CRACK BRITTLENESS, WHICH STILL HOLDS / MÄKKÁ PRASKLINA, KREHKOSŤ, ČO STÁLE DRŽÍ Tamara Conde

Výstava komunikuje intímne neistoty v prežívaní odlišnosti, v jazykových bariérach či fyzických (ne)možnostiach telesnej schránky. Prostredie galérie zhmotňuje pocity straty stabilnej hranice existencie ľudského tela, ktoré nespĺňa stereotypmi podmienené rámce (seba)prezentácie a prostredníctvom maľby hľadá jeho podstatu v diferentných entitách a príbehoch, narúšajúcich predsudkami formované štruktúry a hierarchizácie.

Vrstvy významov inštalácie odkazujú k mexickému pôvodu autorky a k jej záujmu o skúmanie techniky tradičnej olejomaľby, rovnako však spolupracujú s AI a symbolikou tiel či materiálov, ktoré vo vzájomných juxtapozíciách tvoria organizmus, vyrovnávajúci sa s nie ideálnou pravdou hybridizácie tela-schránky-lastúry-myšlienok.

Talianska filozofka Adriana Cavarero v knihe Relating Narratives (2000) naznačuje, že identita nie je vopred určená, ale rodí sa postupne, prostredníctvom príbehov a vzťahov, v narušovaní stereotypov a konformity noriem alebo s uznaním a etickým zviditeľňovaním citlivého, iného a často aj nedokonalého. Tieto príbehy nemožno exaktne (pred)písať a často sú ostro kreované okolitou realitou, no patria každej bytosti, ktorá ich (spolu)vytvára, a zároveň prispievajú do väčšieho naratívu každodennosti a individuálnej aj spoločenskej pamäte.

Znaky starostlivosti, úprimnosti a príbehy citlivého vciťovania sa tvoria aj obrazy Tamary Conde. Jej olejomaľby boli inšpirované paralelnou sériou sieťotlačí, vznikajúcich vrstvením tvarov zostavených v komunikácii s AI, ktorá pracovala na základe autorkiných textov. Krátke básne tematizovali formy vyčerpania, nedokonalosti a hľadania bezpečného miesta-schránky-telesnosti a pocitu bezpečia. Obrazové koláže boli následne, ako metaforické myšlienkové aj vizuálne mapy, transformované prostredníctvom olejomalieb do priestorových kompozícií, kde priberali ďalšie senzorické a symbolické vlastnosti.

Motívy tiel a organická forma vizuality tu komunikujú so schránkami živočíchov, textilnými materiálmi a prírodninami, ako prepismi myšlienok – spomienok. Intímny archív sa stáva uznaním významov a hodnoty malých foriem pamäte či existencie, ktoré získavajú plynutím času nové vrstvy významov a narativity. Autorka premýšľa o ich minulosti, ako o pripomenutí obdobia života, ktorý skončil, aby následne priniesol symbolickú radosť (nájdenú na pláži), či okrasu ľudského tela (túžiaceho po dokonalosti), pričom kedysi predstavoval formu úkrytu alebo záchrany pred prirodzeným nebezpečenstvom (realitou).

V galérii sa tak rodí prostredie, schránka, organizmus, hovoriaci príbeh vyrovnávania sa s osobnou históriou a kultúrnymi odlišnosťami, komunikuje realitu vrstvami kríz zaťaženej súčasnosti a prostredníctvom citlivého, no intenzívneho prežívania vlastnej telesnosti a hľadania identity. Pozýva k dialógu o témach možností nedokonalostí alebo pochybností, ktoré sa však môžu stať jedinečnou vlastnosťou, patriacou nie výhradne ľudským bytostiam.

Tamara Conde *1995 (mex/cz)

Záujem o detail v prejave Tamary Conde osciluje na hraniciach hybridizácie obrazov telesnosti a pominuteľnej živočíšnosti organizmov. Autorka často skúma drobné, až neviditeľné vrstvy tiel, ľudí či ďalších entít, ktoré nachádza v ich fyzickej hmote alebo symbolike. Niekedy spolupracuje s umelou inteligenciou, ktorú prizýva do procesu tvorenia a necháva sa inšpirovať jej (ne)organickou schopnosťou deštrukcie aj hybridizácie digitálneho obrazu. Zaujímajú ju témy emocionálnej rovnováhy, pasívneho vnímania a prežívania odlišných vrstiev realít či reflexie samotnej existencie ľudského tela a jeho (ne)schopností. Ľudí modifikuje v kontrastoch a (aj) interakciách s ďalšími živočíchmi, rastlinami a ich časťami, pričom neustále testuje možnosti samotného média maľby. Autorka sa taktiež vyjadruje prostredníctvom performatívnych akcií a jej intímna, no zároveň vrstvami symbolov prerastená tvorba, pripomína zmysel pre pokoru a zviditeľňovanie významov medzidruhového života. Tamara Conde absolvovala štúdium na FaVU VUT v Brne v Ateliéri malířství pod vedením Petra Kvíčaly, a tiež Patricie Fexovej a Veroniky Vlkovej. V roku 2024 absolvovala rezidenčný pobyt v centre Schambad v meste Graz, zúčastnila sa medzinárodnej výstavy Druhá města v Káznice Brno. Spoločne s Barborou Lungovou vystavovala v Distillery Brno (2024) alebo samostatne v Postpost gallery v Brne (2023) alebo mexickej La Caja Galería (2024).

Text: Viktória Pardovičová / kurátorka výstavy

[galeriavyklad]

CRABIBI DELULU Zuzana Firmentová & Mária Kižnanská

Toto je svet, kde môžete počuť prezidentkin hlas ako vraví, že štátny rozpočet pretočila na ovocíčkach. Svet v ktorom polovica národa verí, že atentát na premiéra bol dopredu naplánovaný a zinscenovaný. Že sa nás snažia ovládnuť a očipovať. Epidémia psychických chorôb sa šíri rýchlejšie ako hoaxy. Filozofov nahradili tvorcovia memečiek. Attention span priemerného človeka je 8 sekúnd. Ak sa vám podarilo dopozerať tiktokové video do konca, môžete si zagratulovať. Kontent pribúda šialeným tempom a naše mozgy ho nie sú schopné spracovať. Evolúcia človeka svojim krokom nestačí rozvoju technológií a hlava v záchode kričí: What the heck is going on??

Zuzana Firmentová a Mária Kižnanská sú talentované mladé umelkyne, ktoré sa stretli v ateliéri grafiky na VŠVU. Ich prístupy k tvorbe sú odlišné, no spája ich snaha o akési pochopenie a vysporiadanie sa so súčasným svetom postpravdy, v ktorom sa stierajú hranice medzi reálnym a virtuálnym a nikto už nedokáže s istotou povedať, ktoré z toho je viac skutočné. Snaha o hľadanie akejsi objektívnej reality naráža na vzburu vnútorných démonov, ktorí suverénne vyhlasujú, že nič také ako realita neexistuje. Je to hoax. Len ďalšie deepfake video, ktoré ste zazdieľali skôr, než ste si stihli overiť zdroje.

Mária Kižnanská vo svojej tvorbe nadväzuje na tradíciu postinternetového umenia. Voči pretlaku informácii a vizuálneho kontentu digitálneho sveta sa vymedzuje návratom k tradičnému analógovému médiu kresby a maľby. Obsahovú vyprázdnenosť internetových príspevkov premieňa do kolážových ťažko čitateľných obrazov. Symboly stratili svoj zmysel. Zostala len farba a dáta abstrahované do pocitu bez okolností. Počítačové glitche sa miešajú s chybami nášho vedomia. Ak nastane skrat, zostanú po nás len profily na sociálnych sieťach.

Sochy Zuzany Firmentovej sú plné chápadiel, klepiet, pazúrov a všemožných končatín. Práve pomocou nich sa autorka snaží metaforicky aj doslovne obsiahnuť paradigmy tohto sveta. No pravidlá reality často nedávajú zmysel. A tak jedinou možnosťou na zachovanie zdravého rozumu je vytvorenie sveta vlastného, ktorý funguje podľa vašich jedinečných pravidiel. Zuzana takisto pracuje výhradne analógovým spôsobom- vlastnými rukami si vytvára svoj mytologický svet, plný podivných postavičiek, ktoré elegantne balansujú na hrane desivosti a roztomilosti. Pri práci autorka často pracuje s nájdenými materiálmi, predovšetkým s detskými hračkami, ktoré prerába a inkarnuje do nich svojich vnútorných démonov. Zámerne ich bližšie nešpecifikuje, a prenáša na divákov zodpovednosť za to, ako sa k týmto kreatúram postavia- či ich prijmú ako priateľov alebo narušiteľov.

Text: Michaela Prablesková / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

I AM SORRY I GHOSTED YOU, I WAS POST-CLIMAXING Ilva Ieva

Každé leto v Trnave si predstavujem, že o ulicu ďalej je pláž a more. Trnava by bola totiž perfektné prímorské mesto. Počas jedného z nedávnych večerných rozhovorov s Ilvou som si uvedomila, že výstavou prinášame esenciu takejto pláže priamo na Hlavnú ulicu v Trnave, do Galérie Výklad. My, vnútrozemskí obyvatelia, však netušíme aké prízraky sa v nej skrývajú. Polomokré stvorenie vstupuje na breh a pálivý lúč júnového slnka cítiť na ich ešte rozmočenej koži. To musí byť jedine nejaký blázon! Autorka Vás pozýva na každodenný pohľad do výkladov, kde spoločne môžete odkryť, preskúmať a dovoliť si byť konfrontovaný/é so zákutiami miest, ktoré prekrývajú nánosy piesku.

Ilva Ieva je lotyšská vychádzajúca umelkyňa, ktorá momentálne pôsobí v Prahe. Vo svojej tvorbe, výskume aj workshopoch sa venuje napätiu medzi prírodným a umelým, medzi posvätným a jednorazovým. Špekulatívne mytológie, ktoré sa tiahnu naprieč jej tvorbou, rozvíja v intermediálnych inštaláciách, často s procesuálnym či degradujúcim charakterom. Zaujíma ju ako sa v predmetoch, priestoroch a symboloch časom nahromadia významy a spomienky – ako sa všedné môže premeniť na mýtické. Tento proces nám otvára bránu do neprebádaného sveta s možnosťou nových špekulácii a fantázií.

Derrida vytvoril pojem hauntológia, aby pomenoval nenaplnenú utópiu marxizmu; Mark Fisher ho rozvinul cez melancholické slučky a recykláciu popkultúry a hudby. V tejto výstave sa hauntológia dotýka jednotlivca – je to hniloba, ktorá sa začína zvnútra.

Výstava s názvom i am sorry i ghosted you, i was post-climaxing skúma duchov, ktorých nosíme v útrobách, no aj hroby, ktoré sme si sami postavili. Sú to detské sny, ktoré sa niekde po ceste rozpadli, nedopovedané rozhovory a neodoslané správy, projekty, ktoré sa nikdy nedotiahli, časti nás samých, o ktoré sme nechceli prísť, ľudí, ktorými sme mohli byť – ale nikdy sme sa nimi nestali. Toto nie sú len spomienky – sú to prízraky. Malé piesočné červy sa vracajú ako desivé čierne hady, ktoré nás v momentoch ticha paralyzujú pripomienkami toho, kým sme mohli byť.

V tomto kontexte ghostovanie nie je vyhýbanie sa, ale následok – obranný mechanizmus proti neznesiteľnej váhe intimity, zlyhania alebo premeny. Výstava Ilvy Ievy je pitvou tohto stavu: skrútená duša po vyvrcholení – presýtená nekonečným dopamínovým orgazmom z neustáleho konzumu, pomaly rútiaca sa do mĺkvej, súčasnej apatie.

Text: Barbora Jurčová / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Súčasťou výstavy bol aj workshop the sediment lab vedený autorkou.

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

ÚZEMIE MOJEJ IHLY Ľubomíra Chylová Sekerášová

Výstava Územie mojej ihly predstavuje najnovšiu tvorbu autorky Ľubomíry Chylovej Sekerášovej (SK), ktorú vytvorila ako site specific intervenciu pre Galériu Výklad v Trnave. Intervencia zahŕňa veľkoformátové akrylové maľby na plátne, betónové bas-reliéfy a environment vytvorený z prírodnín, z koberca uschnutých tráv. Výstava je priestorovo špecificky koncipovaná do galerijných výkladov, ktoré prirodzene vytvárajú akési zvláštne, simulované a umelé prostredie. Do tohto abstraktného, surreálneho a časovo bezhraničného priestoru sa materializujú autorkine predstavy a sny o trávnatom území a symbolike ihly, ktoré vytvárajú (auto)portrét pozitívnych, ale i negatívnych mentálnych stavov a bojov. Územie mojej ihly sa zaoberá problematikou snov, podvedomia, spomienok a tlaku okolia, no i tlaku vnútorného a subjektívneho. Autorka uvažuje nad prežitkami a dejmi, ktoré zámerne potláčame, alebo ich máme vytesnené v podvedomí. Tieto „zabudnuté“ fragmenty reality sa tu a tam objavujú, „zvedomujú“ a zrkadlia to, kým sme, čo sme si prežili a čo nás formovalo… Ľubomíra Chylová Sekerášová sa venuje maľbe, kresbe, inštalácii a ich presahom. Jej umelecká prax je inšpirovaná popkultúrou, prírodou/krajinou, romantizmom, náboženstvami, okultizmom a psychologickými javmi. Pracuje s lokálnymi reáliami a mnohovrstevnou osobnou symbolikou vychádzajúcou z dejín umenia a filmového jazyka. Autorka apeluje na citlivosť voči drobným odchýlkam reality, ktoré sa môžu vymykať bežnej racionalite. Jej maliarske série, kresby a inštalácie sa často zaoberajú psychologickým portrétom a mentálnymi stavmi. Bez predsudkov sa pozerá aj na neobľúbené skutočnosti, akými sú smrť a rozklad, v ktorých nachádza osobitnú formu melancholickej poetiky a fascináciu pominuteľnosťou. Kľúčovým prvkom aktuálnej tvorby CH. Sekerášovej je nejasnosť medzi realitou, fantáziou a snom. Tá vytvára pocit „unheimlich/uncanny“, popísaný ako psychologický jav a skúmaný napríklad psychoanalytikom Sigmundom Freudom, ktorý evokuje pocit nepokoja a strachu z niečoho, čo malo ostať ukryté. Atmosféra neurčitej existenčnej úzkosti sa vznáša aj nad intervenciou v Galérii Výklad. Autorka vizualizuje/zhmotňuje sny a predstavy, ktoré sa jej vracajú. V jej dielach je prítomná osobná mytológia, nadprirodzeno, mysticizmus, úzkosť a trauma, ale aj vyrovnávanie sa s nimi. Typický je pre ňu expresívny, no zároveň precízny rukopis, technologické experimenty s kresbou a betónom, ktoré predstavujú ideovú, ale i materiálnu ťaživosť. Ľubomíra Chylová Sekerášová výstavou Územie mojej ihly sprítomňuje subjektívne pocity z reality, pochmúrnosť minulosti a obavy z budúcnosti, s ktorými sa i my dokážeme identifikovať. Raz svoju ťažobu nesieme s ľahkosťou, inokedy balansujeme na hrane hrotu, alebo nás prežité skúsenosti prebodávajú a špendlia do ustrnutia. Ľubomíra Chylová Sekerášová (1994) je absolventkou Katedry maľby na VŠVU v Bratislave v Ateliéri +-XXI pod vedením Daniela Fischera (2017) a Ateliéri III. pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca (2019). Po štúdiách absolvovala stáž v ateliéri Krištofa Kinteru v Prahe (2020). Pravidelne vystavuje na Slovensku i v zahraničí, kde sa zúčastňuje aj na umeleckých veľtrhoch. Zaoberá sa maľbou, kresbou, inštaláciou a ich presahmi, pričom aktuálne spracováva osobnú problematiku a jej symboliku, psychologické javy, udalosti medzi životom a smrťou a sny.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

KOLEKTÍVNA ŠPINA Gréta Mária Srnová

Gréta Mária Srnová sa na svojej najnovšej výstave Kolektívna špina ponára do temných hlbín spoločnej ľudskej existencie, kde fyzická a psychická záťaž, ktorú hromadíme, tvorí spodné prúdy našej zdieľanej ľudskosti. V priestore Galérie Výklad v Trnave vzniká Srnovej inštalácia ako špecifická dioráma z roztrieštených zrkadiel autorkinho vnútorného Ja. Odráža sa v nich nielen krása horizontov vízií budúcich ciest, ale aj špina z podrážok a spod nechtov, a tiež neviditeľný odpad, ktorý sa tak neúprosne priliepa na steny našich skrytých svetov. Posunom od pôvodnej témy kolektívnej chudoby sa Srnová dostala až k tomuto spoločnému odpadu, ktorý nás všetkých spája – k špine doslovnej aj symbolickej. Jej maľby a kresby sa stávajú priestormi, v ktorých sa stierajú hranice medzi vonkajším a vnútorným a kde sa prelínajú vrstvy zemité a duchovné. Tak ako je špina nevyhnutnou súčasťou života, tak sú škvrny spoločným pozostatkom našich individuálnych aj spoločných skúseností, pretože odhaľujú stopy po tom, čo ukrývame a už nedokážeme očistiť. Inštalácia vo Výklade vyzýva divákov konfrontovať sa so škvrnami, ktoré sme prehliadli – so zanedbanými kútmi našich miest aj našich psychických križovatiek. Srnová prostredníctvom svojich charakteristických chvejivých línií trasuje cesty cez zanedbané polia, opustené mestské zákutia a aj cez neudržiavané “duševné záhrady”. Nabáda nás myslieť na čudnú a desivú krásu nepríjemnosti a neporiadku práve v odsúvaných a prehliadaných oblastiach. V jej výpovedi je surovosť úprimného priznania, že hoci špina je nepohodlná, nepekná a má ďaleko od dokonalosti, práve ona je úrodnou pôdou pre náš rast a budúce vzťahy. Výstavou Kolektívna špina sa autorka naďalej pohybuje na tenkej hranici medzi izoláciou a spoločenstvom. Naznačuje, že špina, ktorú zdieľame, je svedectvom našej spoločnej zraniteľnosti. Krajiny sú vonkajšími aj vnútornými topografiami, poznačenými stopami tých, čo už nimi prešli, a prísľubom tých, čo ešte len prídu. Sú pripomienkou toho, že hoci sa snažíme o čistotu a poriadok, často práve v špine – doslovnej aj metaforickej – nachádzame najautentickejšie stopy seba samých ako aj jeden druhého navzájom. Gréta Mária Srnová (*1994, Bratislava) Absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, svoje štúdium ukončila na Katedre maľby v ateliéri Maľba lll. pod vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Počas štúdia absolvovala internú stáž na Katedre sochy a intermédií a po ukončení štúdia nastúpila na absolventskú stáž v Berengo studio na Murane. V roku 2022 sa získala trojmesačný rezidenčný pobyt v Cité Internationale des Arts v Paríži. Od roku 2016 verejne prezentuje svoje diela na samostatných či skupinových výstavách na Slovenskua j v zahraničí. V súčasnosti pracuje ako v SND ako maliarka v Divadelných dielňach v Bratislave.

Text: Lucia Gregorová Stach / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Diela Gréty Márie Srnovej formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

CHLIEB NÁŠ POVSTALECKÝ Erika Mészárosová

Autorka projektu: Erika Mészárosová Odborná spolupráca: Eva Škovránková Dokumentačná spolupráca: Ema Valientová, Janka Pohanková Grafická úprava: Simona Kotuľová Výstava sa venuje príbehu Pavlíny Dube- novej (rod. Mladšíkovej). Tento projekt odhaľuje významné, no často prehliadané aspekty zapojenia žien do odboja, ktoré presahujú tradičné predstavy o hrdinstve. Nejde o idealizovaný obraz Partizánka na stráži pod Rozsutcom so zbraňou v ruke, ako ho poznáme od Mudrocha, ale o reflexiu skutočnej, často neviditeľnej práce žien, ktorá bola pre povstanie dôležitá. Výskumná výstava Chlieb náš povstalecký je syntézou vizuálneho umenia a historického výskumu. Poukazuje na často opomínané témy a prináša hlbšiu reflexiu úlohy žien v našej histórii. Odvracia sa od stereotypného pripomínania SNP ako politickej šou doplnenej gulášom a hymnou. Namiesto toho sa sústreďuje na autentické príbehy zabudnutých žien, ktorým vďačíme za slobodu. Výstava predstavuje umeleckú inštaláciu, dobové dokumenty, fotografie z výskumu a odborné texty historičky Evy Škovránkovej a umelkyne Eriky Mészárosovej. Tieto materiály podrobne dokumentujú postavenie žien počas Slovenského štátu, ako aj proces a vznik efemérneho pamätníka, ktorý bol vytvorený v auguste 2024 na úpätí kopca Domčica v rámci osláv SNP na počesť Pavlíny Dubenovej.

Foto: Peter Lančarič

Projekt Galéria Výklad je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2025 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

[galeriavyklad]

NEVYVÁŽENÁ ROVNOVÁHA Csilla Nagy & Erika Szőke

Východiskovým bodom intervencie v Galérii Výklad je dlhodobejšia spolupráca autoriek so slovensko-maďarskými koreňmi, ktorú zahájili pri spoločnej výstave Blednúca zem – Fading Earth v At Home Gallery v Šamoríne v roku 2022. Csilla Nagy a Erika Szőke v rámci výstavy Nevyvážená rovnováha, ktorú site a time specific pripravili pre trnavské výklady, nadväzujú na túto spoluprácu v zmysle recyklácie už existujúcich diel, myšlienok a prístupov, ako aj vytváraním nových artefaktov a konceptov. Ich intervencia sa zaoberá témami pôdy, dejinami a súčasným stavom poľnohospodárstva, a tiež úvahami o možnej i nemožnej budúcnosti. Výstavu tvoria hmotné, ako aj „nehmotné“ procesuálne diela, pri ktorých autorky používajú prírodné materiály, fotocitlivý papier, vosk, keramiku a gáfor. Procesuálne diela sprítomňujú fenomén premeny a miznutia. Podklad výstavy tvorí veľký lumen print/odtlačok, ktorý vznikol počas výstavy v synagóge v Šamoríne v roku 2022. Autorky na fotocitlivý papier vyskladali obrazce pripomínajúce praveké keramické nádoby tvorené rôznymi semenami rastlín (šošovica, hrach, ovos, jačmeň, raž, kukurica, slnečnica, konope, cirok, pšenica, cícer, špalda, pohánka). Na podklad potom naniesli gáfor, ktorý sa niekoľko dní odparoval a postupne obrazce zase odhalil. Tie sa svetlom exponovali na fotocitlivý papier a zanechali odtlačok, ktorý neskôr autorky ustálili a vrátili na pôvodné miesto výstavy. Toto dielo preniesli do Galérie Výklad v Trnave, kde rozvíjajú jeho koncept. Ďalej pracujú aj s gáfrom, ktorý tento krát umiestňujú na takzvané Ruže z Jericha (lat. Selaginella lepidophylla – Plavúnka schúlivá). Plavúnky sú púštne rastliny, ktoré majú obrovskú schopnosť prežiť a vydržať extrémne podmienky – akoby „zamrznúť“ v štádiu vyschnutia, pokiaľ sú bez vlahy. Akonáhle sa však opäť dostanú do kontaktu s vlhkom/vodou vedia sa opäť rozvinúť a zazelenať. Csilla Nagy a Erika Szőke túto ich špecifickú schopnosť využívajú v inštalácii výstavy a ukazujú divákom proces rozvíjania sa a zvíjania, chúlenia sa do seba. Rastliny svojim ožívaním a uschýnaním odhaľujú alebo zahaľujú malé objekty z vosku, ktoré autorky pomenovali ako orákulá (proroctvá/záhady), svedčiace najmä o klimatickej kríze. Gáfor je použitý aj na malých objektoch/prírodninách, ktoré sa nachádzajú na miskách starých váh. Jeho odparovaním sa mení hmotnosť objektov, a tým vyrovnané váhy postupne klesajú a dostávajú sa do nerovnováhy. V prípade výstavy fyzikálne i metaforicky. Výstava Nevyvážená rovnováha sa v ideovej rovine zaoberá pojmom hybridity – ako dôkazu premeny, rastu, rozvoja a snahy o prežitie. Tak ako príroda, tak aj človek je majstrom vo vytváraní a kombinovaní nových vzťahov medzi jednotlivými druhmi. Kým v prírode sú tieto procesy ešte udržateľné, my sme už pre ne dávno stratili zmysel. S dlhodobým vykorisťovaním krajiny, nerešpektujúcim potrebu jej obnovy, ľudstvo nadobudlo falošný dojem, že príroda je nevyčerpateľným „kohútikom“ našich požiadaviek a nekonečným „odtokom“ našich odpadkov (Jason W. Moore). Necitlivé kapitalistické postupy zvyšovania výnosov a úrodnosti sa nevyhli ani pôde. Autorky poukazujú na to, že výber, kultivácia, kríženie, šľachtenie a akumulácia plodov dnes vyústila do fázy, keď sa produkcia a zber odohráva na obrovských monokultúrnych poľnohospodárskych plochách alebo v skleníkoch s automatizovanými systémami kontrolovanými umelou inteligenciou. Úvahy o krehkosti rovnováhy, nestálosti globálneho trhu so surovinami a potravinami umocňuje aj zmena počasia, pandémia, ale aj prebiehajúca vojna na Ukrajine, ktorá odhalila zraniteľnosť štátov odkázaných na dovoz niektorých plodín. Schopnosť prírody regenerovať sa je prirodzeným procesom hybridizácie rastlín a živočíchov. Ale to, či je človek schopný donekonečna sa prispôsobovať klimatickým zmenám a ďalším hrozbám, či je stále schopný prírodu tvarovať podľa svojich požiadaviek, je už otázne. Rovnováhu dávno narušil.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Barbora Jurčová

Projekt je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu z verejných zdrojov formou štipendia autora podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – KULT MINOR.

[galeriavyklad]

U-TRANSCRIPT Richard Aradský

Dlhodobým výtvarným programom autora Richarda Aradského (SK/HU) je mapovanie prírodných terénov, ku ktorým nedávno pridal i mestské prostredie. Aradský sa pravidelne vypravuje do krajiny, kde hľadá, skúma a objavuje široké spektrum rôznorodých prírodných materiálov a zvukov. Počas svojich expedícií uskutočňuje terénne nahrávky (field recordings), ktoré prostredníctvom zvukových stôp a videí zvykne prenášať do galerijných priestorov. Nahrávky tvoria akési zvukové kresby prostredia prepisujúce nájdené prírodniny a situácie, ktoré môžu, ale aj nemusia byť voľným okom viditeľné. Skúmanie environmentu odráža i samotný stav krajiny trpiacej znečistením, vysychaním a odumieraním, ktoré spôsobuje človek svojou nešetrnou činnosťou. Prírodné biotopy (napríklad oblasti lužných lesov) sú v Aradského tvorbe sprítomnené i prostredníctvom priestorových inštalácií tvorených rôznymi formami drevených objektov, prezentovaných v zoskupeniach alebo solitérne. Rôznorodé realizácie vznikajú vždy v súlade s princípmi nature art, v zmysle citlivého nachádzania a dotvárania výsledného tvaru diela v prirodzených formách prírodnín objavených v krajine.

Autorský projekt U – Transcript (Urban Transcript), ktorý pomenoval výstavu v Galérii Výklad, nadväzuje na predošlý projekt Transcription/Prepisovanie (2022 – 2023), ktorého základ tvorilo skúmanie terénu krajiny Dunajských luhov nachádzajúcich sa medzi starým a novým korytom Dunaja. Transcription bol prezentovaný presne pred rokom v Dome umenia v centre Bratislavy, kde sa Aradský pokúsil pomyselne spojiť trajektórie dvoch miest – prírodného a mestského/ urbánneho. Súčasný projekt U – Transcript ešte viac pracuje práve s mestským prostredím a je koncipovaný ako site-specific intervencia do výkladov galérie. Pozostáva z troch objektov a troch zvukových záznamov. U – Transcript mapuje elektromagnetické žiarenie v mestskom prostredí, ktoré sa prepisuje do zvukových stôp. Autor zachytené zvukové záznamy následne v ateliéri prepisuje do priestorových objektov. Formálna stránka diel vzniká pomocou osobného a subjektívneho vnímania zvukových vibrácií, ich rôznych kombinácií v danom čase a priestore. Na základe neprebádaných vnemov sa tak skúmajú nové možnosti vnímania hmoty. Takáto analógia tvorby je blízka k vytváraniu a čítaniu grafických partitúr odkazujúcich na tvorbu konceptuálneho umelca Milana Adamčiaka (1946 – 2017).

Drevené objekty Richarda Aradského vychádzajú tematicky z mestskej krajiny, z ktorej pochádzajú i jednotlivé prírodniny ich tvoriace. Svojimi tvarmi abstraktne spodobujú zvuk prostredia, sú teda akýmisi priestorovými kresbami zachytávajúcimi zvukový vnem. Aradský do drevených objektov vpisuje priestorové i zvukové hodnoty. Vizualizuje to, čo vidíme a počujeme, ale aj to, čo nevidíme a nepočujeme. V prostredí dokumentuje zvuky, ktoré sú pre ľudské ucho voľne nepočuteľné. Pri kráčaní mestom používa zariadenia merajúce elektromagnetické vlny. Pracuje so zvukom, ktorý po znásobení pre našu počuteľnosť neznie vôbec prírodne, ale skôr artificiálne, pretože má inú hodnotu hertzov, na akú sme bežne zvyknutí. Aradský zaznamenané vysokofrekvenčné zvuky pretavuje do objektov, ktoré skladá z rôznych druhov prírodnín. Samotný tvar výsledných objektov spodobuje vlnovú dĺžku zvuku a jej rôzne priame, či zvlnené frekvencie. Zhmotňuje dynamiku i pokoj.

Výstava U – Transcript pozostáva z prírodných materiálov pochádzajúcich z mesta Trnava. Sú to prevažne invazívne druhy drevín, ako pajaseň, topoľ a vinič. Tie sú neoddeliteľnou súčasťou mestského prostredia – rozšírené sú najmä na staveniskách, parkoviskách, pri zanedbaných budovách a parkoch. Tento východiskový materiál autor zvolil zámerne pre svoju efemérnosť a ekologickosť. Pri tvorbe objektov absentuje použitie chemikálií, skrutiek a spojív, autor ich nahrádza jednoduchými a šetrnými fyzikálnymi metódami spájania. Zánik diela považuje za rovnako dôležitý ako jeho zrod, a práve preto je jeho neoddeliteľnou súčasťou ekologická udržateľnosť. Aradský tak objekty ponecháva ich životu a nesnaží sa ich repasovať. Počíta s tým, že raz sa i tak rozpadnú/zhnijú a opäť navrátia do prírody. Vníma ich ako dočasné stopy a odtlačky istého prostredia, ktoré ho fascinuje. Expedície po krajine (vrátane mestského prostredia) sa stali preňho spôsobom tvorby, pri ktorom všetok materiál nachádza v prírode a okolí, a tým o ňom viac uvažuje. Sleduje prirodzené tvary. Intuitívne ich dopĺňa a dotvára. Základ objektov hľadá už v existujúcich formách, ktoré môžu evokovať rozmanité podoby flóry a fauny, ale i nášho ľudského sveta. Tým tematizuje aj samotný ambivalentný vzťah človeka, prírody, krajiny a mestského prostredia.

Výstava Richarda Aradského U – Transcript predstavuje metaforické spojenie medzi netradičným, ale stále galerijným priestorom v centre mesta a jeho bezprostredným okolím. Okolím prekvapivo plným prírodnín a zvukov. Tie autor asociatívne sprostredkováva divákovi, čím ho nabáda tento pomerne všedný a nepovšimnutý svet s jeho neviditeľnými súvislosťami objavovať.

Richard Aradský (1982) je absolventom Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa soche, objektu a inštalácii, ktoré vytvára z prírodných materiálov s rešpektom k environmentu a prírode. Je členom nature art, land art, performance zoskupenia IN SITU, ktoré zastrešuje umelcov s maďarsko-slovenskými koreňmi združených okolo sympózia pri Dunaji. Jeho diela inšpirované týmto územím často vznikajú práve pod hlavičkou združenia IN SITU. Okrem voľnej tvorby sa venuje aj pedagogickej činnosti.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Barbora Jurčová

Projekt je realizovaný s finančnou podporou mesta Trnava. Výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu z verejných zdrojov formou štipendia autora podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín – KULT MINOR.

[galeriavyklad]

NEJISTÁ MINULOST Promille kolektív

Promille kolektív je voľné zoskupenie českých a slovenských autorov: Petr Drápela (*1994, CZ), Ľubomír Hajdučík (*1970, SK), Dan Hromada (*1990, CZ), František Javorský (*1999, CZ), Peter Lančarič (*1989, SK). Fotografický kolektív vznikol počas štúdia na Inštitúte tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave. Názov kolektívu "Promille" odkazuje na tisícinu celku (1/1000). V kontexte fotografie, jedna tisícina sekundy predstavuje veľmi krátku dobu expozície, ktorá má schopnosť “zmraziť” čas. Dochádza tak k časovému a priestorovému výseku situácie, ktorá je vytiahnutá z tečúceho kontinua. Spochybňovanie privilegovaného momentu (vyňatie tisíciny sekundy z reality) je jedným z kľúčových aspektov tvorby tohto kolektívu. Takýto umelecký prístup spochybňuje tradičné predstavy o fotografiách ako zázname reality. Autori svojou tvorbou otvárajú priestor pre rôzne interpretácie a diskusie o tom, čo je skutočné a čo nie, čo je subjektívne a čo objektívne. Výstava "Nejistá minulost" od kolektívu Promille je pohľadom do hlbokých osobných prežitkov autorov. Fotografie na výstave nie sú statickými obrazmi minulosti, ale aktívnymi nástrojmi prehodnocovania. Autori sa postavili k minulým udalostiam s novým pohľadom. Každý z autorov prináša na výstavu svoj osobný príbeh, ktorý sa spája s rodinnými prostredím, osobnými traumatmi alebo historickými zlomami. Autori sa pokúšajú prekročiť hranice medzi individuálnymi a kolektívnymi prežitkami. Ich osobné príbehy sa stávajú univerzálnymi tým, že divákov nútia zamýšľať sa nad vlastnými spomienkami, identitou a miestom v histórii. Výstavný projekt vyzýva k tomu, aby sme prestali vnímať minulosť ako nepohyblivú a pevnú entitu, ale vnímali ju skôr ako dynamický a neustále meniaci sa koncept, ktorý je ovplyvnený našimi súčasnými perspektívami a zážitkami. Táto výstava nám ukazuje, že prehodnocovanie minulosti nie je len umelecký proces, ale aj neoddeliteľná súčasť individuálnej a kolektívnej identifikácie.

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Text a foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

BLUR Petra Debnárová

Petra Debnárová (*Trnava, 1993), je textilná dizajnérka, ktorá v roku 2020 ukončila štúdium na Pražskej UMPRUM v ateliéri textilnej tvorby pod vedením Jitky Škopovej. Absolvovala stáže v Berlíne, Bratislave a Indii, kde sa venovala materiálovému vývoju so zameraním na udržateľnosť a budúce vízie materiálového dizajnu. Tvorbu vystavovala na rôznych skupinových výstavách ako napríklad Design Week Bratislava, Brusel, Eindhoven, Londýn a iných. V súčasnosti žije a pracuje v Prahe, kde navrhuje v automobilovom priemysle. Zaujíma sa o nové prístupy a technológie v spojení hlavne s textilom. Ako profesionálna dizajnérka reaguje na súčasné dianie v priemysle a rieši konkrétne problémy dizajnu. Výstavou Blur, však predstavuje svoju voľnú tvorbu, ktorá je výpoveďou o jej osobnom prežívaní. Debnárová sa tu zaoberá konceptom prchavosti spomienok – tými nejasnými, neuchopiteľnými, rozmazanými momentmi, ktoré unikajú našej pamäti, ale stále v nás vyvolávajú silné emócie. Hlavným motívom výstavy je lunária. Rastlina kvitnúca v strede leta, ktorá so svojimi priesvitnými semennými strukmi symbolizuje prechod medzi hmotným a nehmotným. Lunária je zároveň aj autorským symbolom kontemplácie nad nostalgickými fragmentami spomienok na leto. Výstava Blur od Petry Debnárovej ponúka pohľad na prienik medzi materiálnym a digitálnym svetom. Tento projekt prepája textilné umenie a moderné technológie, čo reflektuje autorkin záujem o symbiotické vzťahy medzi fyzickými materiálmi a digitálnymi rozhraniami. Výraz blurry znamená nejasný, rozmazaný alebo neostrý. V kontexte výstavy tento pojem opisuje prechod splynutia medzi fyzickým a digitálnym svetom. Tieto dva svety sú v diele Petry Debnárovej neostré a prepletené, čo vytvára nový, hybridný priestor.

Text: Peter Lančarič / kurátor výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

NEW YORK TELEPHONE CONVERSATION Michaela Moravčíková

Výstava New York Telephone Conversation slovenskej vizuálnej umelkyne Michaely Moravčíkovej (1991) je v poradí druhým projektom z výstavného planú Galérie Výklad na rok 2024. New York Telephone Conversation je zameraná na premeny v maľbe a nomádstvo, ktoré ponúkajú dostatočný časový priestor. Intervencia v trnavských výkladoch zahŕňa maľby, kresby a grafiky, ktoré vznikali v horizonte posledných dvoch rokov. Autorka sériu ešte neuzavrela a naďalej vytvára práce do nej patriace. Michaela Moravčíková počas posledných rokov cestovala medzi Európou a Amerikou, a tak spoznávala i rôzne kultúry, krajiny a ľudí. Z ciest si priniesla rôznorodé mikropríbehy, ktorým formou následnej postprodukcie dáva šancu stať sa makropríbehom. Z pobytov si odniesla i nový vizuálny slovník, ktorý si pre svoju tvorbu adaptovala. Aktuálne vo svojej praxi prepája maľbu, grafiku a kresbu do väčšieho celku alebo tieto techniky vrství. Výsledky jej experimentov, ktoré vznikali za posledné dva roky (2023 – 2024), prezentuje aj v Galérii Výklad v Trnave. Výstava New York Telephone Conversation sa ideovo zameriava na mechanickú postprodukciu maľby a nomádstvo, ktoré autorke v rámci tvorby ponúkajú rôzne formy zaujímavých kontextov. Vo výkladoch narába so sériou formátov rôznych veľkostí, ktoré vo forme inštalácie prevrstvuje v priestore, pričom pracuje s priehľadmi. Niektoré diela prezentované vo výkladoch vznikali už počas jej momentálneho pobytu v Hamburgu, kde dostala priestor v grafickej dielni na pôde miestnej umeleckej školy – University of Fine Arts of Hamburg. Tu momentálne ako hosťujúca študentka navštevuje ateliér vedený maliarkou Juttou Koether. Plátno, ktoré dominuje jednému z výkladov, má názov odkazujúci na autorkinu aktuálnu skúsenosť – Infront of Jutta’s Office. Vzniklo kombináciou viacerých maliarskych techník a spontánne doň intervenovala aj autorkina spolužiačka z Hamburgu. Vystavené denníkové záznamy situované pred plátnom vznikali zase na cestách medzi Amerikou a Európou, aj za súčasného pobytu v Nemecku. Vo výklade je vystavená len časť z nich. Diváci a diváčky si však môžu naskenovať QR kód, kde si vedia pozrieť celú sériu, ktorá je spracovaná vo forme videa a PDF súboru s fotografiami záznamov. Monotypie inštalované v ďalšom výklade vznikali v Nemecku a podľa miesta ich vzniku je celá séria pomenovaná ako Hamburg Telephone Conversation. Michaelu Moravčíkovú v rámci intervencie New York Telephone Conversation zaujíma testovanie abstraktného vizuálneho jazyka, jeho dekonštrukcia a pocit pohľadu, ktorý sa v rámci plochy snaží preraziť vrstvy a časovosť obrazov/výjavov. Práce Michaely Moravčíkovej tak hľadajú spojenie medzi lyrikou, pohybom a relatívnou abstrakciou obrazu. Kombináciou maľby, tlače, koláže a kresby sa snaží zachytiť mnohorakosť významov a metafor. Inšpiruje sa každodennými situáciami, ktoré odolávajú miznutiu pamäte. Zaujíma ju analógia medzi hrou a maľbou, dekonštrukcia a hĺbka obrazu, a tiež budovanie vlastného abstraktného jazyka. Jej maľba sa posledné roky stala uvoľnenejšou s výraznejším presahoch do grafiky. Limity, ktoré sa jej spájajú s neustálym cestovaním, ju viac postavili pred jednotlivé problémy a doviedli k väčšiemu sústredeniu sa. Ukážky maliarskych denníkov najviac (aj formálne) odkazujú na cestovanie a nomádstvo. Zároveň ukazujú povahu autorky, s ktorou pristupuje k veciam a miestam, ktoré považuje za dočasné – za prechodnú stanicu.

Michaela Moravčíková (1991, SK) je vizuálna umelkyňa a absolventka Ateliéru maľby na VŠVU v Bratislave (2022) a štúdia architektúry a urbanizmu na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave (2016). Má za sebou niekoľko zahraničných pobytov a štúdií – na University of Arizona Collage Of Fine Arts, Tucson; Newcastle University, Newcastle Upon Tyne Fine Art a Universitat Ramon Llull, Barcelona La Salle. Vystavovala na Slovensku a v USA. Okrem umeleckej praxe sa od roku 2016 venuje aj architektúre. Architektonická prax jej pomáha ľahšie premýšľať o priestore a technických problémoch vlastnej voľnej tvorby, najmä pri riešení inštalácií a site specific projektov. Momentálne pôsobí v Nemecku.

Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič

[galeriavyklad]

FRAGILE Miloš Paulovič

Miloš Paulovič (1985, SK) absolvoval odbor štukatérstvo na SŠUP v Kremnici a v súčasnosti pracuje ako skladník. Do Galérie Výklad sme sa ho rozhodli zaradiť ako neprofesionálneho umelca, po vzhliadnutí jeho kresieb ocenených na celoštátnej postupovej súťaži neprofesionálnej výtvarnej tvorby VÝTVARNÉ SPEKTRUM.

Miloš Paulovič sa vo svojej tvorbe najviac venuje kresbe hyperrealistických figúr. Výstava v Galérii Výklad predstavuje výber prác z jeho nedávnej série s názvom FRAGILE, v ktorej reaguje na pocit krehkosti. Artikuluje ňou zraniteľnosť ľudskej duše pred zraniteľnosťou fyzickej schránky. Inštalácia pozostáva z kresieb zasadených do množstva krabíc, ktoré pohlcujú priestor výkladov. Tým odkazuje aj na ich samotný pôvodný účel, a to: zaujať, propagovať a lákať zákazníkov ku kúpe tovaru. Krabica, ako silný vizuálny prvok inštalácie, symbolizuje zdanlivé útočisko, ktoré však vždy môže byť ľahko narušené vonkajšími vplyvmi. Paulovič tým reaguje na tlak spotrebiteľskej spoločnosti, pred ktorou sa nedá nikam schovať. Túžba po neustálom nakupovaní, hromadení a vlastnení materiálnych statkov chce vyplniť každý, ešte stále prázdny priestor. Kresby zachytávajú človeka v snahe vymaniť sa z formátu nainštalovaných krabíc, teda z formátu všadeprítomného konzumu. Autor tak poukazuje na zraniteľnosť jednotlivca hlboko zakliešteného v kapitalistickom systéme. V honbe za ekonomickým úspechom, sa ale práve často zabúda na empatiu, skromnosť, pokoru či vďačnosť, ktoré sú tými najdrahšími ľudskými hodnotami.

Paulovičova výstava tak komentuje komplexnú problematiku konzumu a jeho vplyvu na človeka v kontexte kapitalizmu. Túžba po slobode a potrebe zamýšľania sa nad tým, čo skutočne robí život zmysluplným, je to, k čomu by mala autorova výstava podnecovať diváka.

Text: Barbora Jurčová / kurátorka výstavy

Projekt, ako aj výstavný program Galérie Výklad pre rok 2024 z verejných zdrojov podporilo Mesto Trnava a Fond na podporu umenia.

Foto: Peter Lančarič