.tak trochu literárny blog.

čítaj si

[lenkine-zapisky]

samoty

    na oblohe letí kŕdeľ vtákov

v Dunaji pláva húf rýb

na stádo koní práve zasvietilo slnko

a ja

dnes som vstala sama

jedla sama

chvíľu som bola

smutná sama.

(niekedy mysliac si, že som vlk samotár,

no zo samoty zavíjam viac

ako vlci)

po dni strávenom

sama so sebou

usmievam sa.

zajtra ma čaká 

húf priateľov

a kŕdeľ rodiny 

so širokými krídlami

je veľa ľudí,

ktorí ťa ľúbia,

a preto nikdy nekráčaš lesom sám.

[lenkine-zapisky]

[lenkine-zapisky]

Čo čítať (pekná slovenská próza, Burtonove básničky a článok v pouličnom časopise)

Tieto články budú niečo ako prechádzanie sa po knižnici.

Alebo kníhkupectve.

Také prechádzanie, počas ktorého si občas chytíte knihu do ruky, prelistujete pár strán, zastavíte sa pri jednej dvoch vetách.

Nebudem vám prezrádzať dej, iba pocity, ktoré knižka skrýva vo svojej väzbe medzi riadkami.

Osnova bude vždy veľmi jednoduchá: niečo slovenské, zahraničné a článok v časopise alebo na internete. Nech sa páči; *

Po tom, ako som začala čítať slovenskú povinnú literatúru a zistila som, že sa mi veľmi páči, som si dala záväzok. Čítať čo najviac slovenských kníh, pretože nič nám nemôže byť jazykovo bližšie (a pre mňa ani krajšie) ako práve tie.

Veronika Šikulová napísala knihu Medzerový plod. Píše v nej o vzťahu dcéry a matky, avšak - ako moje obľúbené knihy, jej dej je potlačený krásou jazyka, akým je napísaný. Autorka sa hrá s pocitmi, prenesie vás do Modry, do jej detstva, smútku z prichádzajúcich strát spojených so starnutím. Ak by som robila v kníhkupectve, knižku by som ponúkla všetkým ženám - tým mladším preto, aby si pripomenuli, že máme mamu, ktorá nás ľúbi a ktorej chýbame, a mamám preto aby vedeli, že v tom celom nie sú samy.

Práve v deň, kedy som knihu vracala do štátnej knižnice, za ňu autorka vyhrala ocenenie ANASOFT litera, ktoré každoročne vyhlasuje 10 finalistov spomedzi autorov, ktorí v danom roku vydali knihu v slovenskom jazyku. Postupne vám budem predstavovať knižky od ďalších a ďalších finalistov - a tých je teda naozaj veľa.

*

Minulý týždeň sa mi do rúk dostala knižka Tim Burton - The Melancholy Death of Oyster Boy and Other Stories. Krátke básničky s obrázkami vyvolávajú pocity, ktoré sa pohybujú na priamke medzi bodmi pousmiatie a pohoršenie. Keďže priamka sa prispôsobuje subjektívnej povahe, nech sa páči, ukážky:

Och, celé je to vlastne pre silnejšie povahy obľubujúce čierny humor. Ja sama sa medzi neradím, ale Burtonov humor mi tak trošku sadol. Ak aj vám, tu je link na moju srdcovú "básničku": http://homepage.eircom.net/~sebulbac/burton/robotboy.html

*

Novembrové NOTA BENE má na obálke fotografiu muža. 

Na štvrtej strane sa nachádza ďalšia a s ňou titulok Zoči voči Birevikovi. Bjorn Magnus Ihler bol jedným z účastníkov letného tábora pre mladých ľudí združených v nórskej Strane práce, počas ktorého na ostrove Andres Brievik zabil 69 mladých ľudí.

Magnus pre NOTA BENE hovorí: ,,Bol som si úplne istý, že zomriem. Možno to znie zvláštne, cítil som nesmierny pokoj a zároveň ohromujúci pocit prádznoty. Akoby moja duša práve opúšťala telo. Bolo to zvláštne, pretože Birvik ma zasa minul...". V rozhovore opisuje dni po ataku, jeho pocity, myšlienky. Hovorí aj o tom, že sa vzdal svojich politkcých ambícií a začal s venovať písaniu článkov o extrémizme a terorizme. Viac o jeho činnostiach si môžete prečítať tu: http://theforgivenessproject.com/stories/bjorn-magnus-jacobsen-ihler-norway/

V jeho odpovedi na poslednú otázku som našla pekné vety: ,,Ľudia v Európe sa obávajú zmien, ktoré to (pozn.: to -utečenecká kríza) môže priniesť. Lenže aj ľudia v severnej Afrike či Sýrii sa veľmi boja. Je dôležité, aby sme si to uvedomili. Aby sme o vzájomnom strachu vedeli. A musíme si tiež položiť otázku, čoho sa vlastne bojíme? Každý z nás sa snaží nájsť bezpečné miesto pre život a môžeme sa učiť len jeden od druhého."

V tomtomesačnom čísle môjho obľúbeného časopisu je kopa iných zaujímavých článkov; rozhovor s dalajlámom, utečenecký problém v rokoch 1940, extrémne športy a - skúste si prečítať. Ja som za sumu, za ktorú som si časopis kúpila, okrem dobrých článkov dostala aj milý rozhovor a úsmev predavača. Čo sa mi vždy oplatí.

Ďakujem za otvorenie článku.

Majte krásny víkend :) .

ZDROJE: http://theforgivenessproject.com

http://goodreads.com    

http://medziknihami.sk                                              

http://homepage.eircom.net https://blogdotsaffronartdotcom.files.wordpress.com   https://www.facebook.com/casopisnotabene/?fref=ts                               časopis NOTA BENE, november 2015/173

[lenkine-zapisky]

Raz mi niekto povedal,

že zakaždým, keď si k niekomu milý

a usmeješ sa na cudzieho človeka,

v paralelnom svete,

na planéte vo vesmírnej dráhe,

ktorá patrí všetkým štátom...

húsenička sa premení na farebného motýľa

na strome vyrastie kvet

a jedno vtáčie hniezdo ožije.

ľudia na paralelnej planéte našej krajiny

sa celé dni utápajú v černote,

v mdlosti tónov lesa

a tieto dni už začal stúpať

aj počet samovrážd.

[lenkine-zapisky]

slnko spálilo

v jazyku anglickom:

in past days blinding sun burned heads of sunflowers so now they are bowing with no strength 

they reminded me you and I am in worry who is your blinding sun 

?

[lenkine-zapisky]

o šteklivosti oblakov

Oblaky, ktoré vnímame radostne priamym pohľadom z trávy, hľadajúc v nich ako-tak reálne tvary, alebo naopak so smutným uvedomením si, že ich veľká prítomnosť nám nezaistí slnečný deň bez tieňa, v skutočnosti bývajú vo svete, ktorý sa nazýva vzdušný. A sú to jeho veľmi milí obyvatelia.

Vzduch, ktorý ich drží vysoko nad nami, má ťažkú úlohu, vôbec ich tam celé tie dni udržať.

 Nad ránom pustí zopár oblakov, nech padnú na zem a zahrajú sa na rosu, To majú oblaky radi. Len tak spadnúť a rozpustiť sa. Na malé kvapky. Ako nový krátkodobí spolubývajúci na lístkoch rastlín.

No ešte radšej majú, keď sú vybraté, aby mohli robiť hmlu. To padnú len tak. Celé ako sú. Niekedy sa vyparia so svitaním, pomaly prechádzajú z pozemského do vzdušného priestoru, niekedy tu u nás ostanú celý deň. Páči sa im tu,

Oblaky sú tak trochu šteklivé. Majú radi, keď cez ne niekto prejde. Preletí. Je to ako keď ťa niekto trošku pošteklí. Keď sa dotkne toho miesta na tvojom predlaktí, že tebou prebehne akýsi zvláštny prúd a musíš sa trošku odtiahnuť a trošku aj usmiať, Majú to podobne. Šteklia ich vtáci. Tie, ktoré robia hmlu na vysokých vrchoch, šteklia turisti a vlastne aj my všetci, ak sa pri zemi zdržia príliš dlho.

Šteklivosť však často prechádza do bolesti. Aj tú poznajú. Posledné roky majú oblaky problémy s lietadlami. Nevadí, že sú také veľké. Vadí to, že letia príliš rýchlo. Robia im diery. Do ich jemných tiel. Najhoršie je, že vo vzdušnom svete niet lekárov. Musia len čakať, kým sa rany zacelia. Počet lietadiel sa zvyšuje a zvyšuje sa aj počet smutných oblakov. Prehovárajú vzduch, nech ich pustí všetky na zem. Naraz. 

Vyzerá to tak, že vzduch čochvíľa povolí.

Možno čoskoro otvoríš okno a budeš mať v izbe oblaky. 

Tešíš sa?

[lenkine-zapisky]

slzy ľudí pršia v daždi a z tých najsmutnejších sĺz vznikajú bunka po bunke slimáky bez domčekov. a tak keď pršia slzy často sa stáva že na smutné kvapky z ktorých sa stali slimáky bez domčekov /lebo aj slzy majú svoj kolobeh existencie/ pršia práve slzy šťastia.

[lenkine-zapisky]

O víle lesa, ktorého viac niet.

Neďaleko mesta vyrúbali les. Vyrúbali ho ľudia, ale spúšť, ktorá tu po ňom ostala, sa podobá skôr na prírodnú katastrofu. Rád som sa v ňom prechádzal. Čistil si myšlienky a sem tam objal strom.

Deň na to, ako naše prostredie prišlo o   hektár lesa, som sa tam šiel skoro ráno prejsť. Z môjho útočiska sa stalo pohrebisko. Prechádzal som sa pomedzi pne. Nepočul som vtáky. Nepočul som ich spev a to spustilo obrovský smútok mojej duše.

,,Hej...“ ozvalo sa zrazu spoza mňa. V lístí, schúlená sedela opretá o vysoký peň. Víla. Lesná víla. Teda, myslel som si, že je víla, lebo som jej videl jedno obrovské farebné krídlo. Neviem, ako mám opísať to, čo som cítil, keď som ju uvidel. Nebola vyslovene pekná, ale nevyzerala ani ako z rozprávok o vílach, ktoré som zvykol púšťať sestre, keď bola mladšia. Zavrite oči. Predstavte si les. V ňom vílu. A oproti nej seba, ako na ňu hľadíte so zatajeným dychom. Tak som sa cítil.

,,Zničili ste mi les.“ povedala smutne. ,,Každý les má svoju vílu. Ja som bola vílou tohto lesa.“ V jej pohľade som cítil jemnú výčitku. Rozmýšľal som čo povedať, veľmi, naozaj veľmi som jej chcel niečo povedať, ale kým som sa vôbec nadýchol, pokračovala ďalej. ,,Tu, ukázala rukou na pravo od miesta, kde sedela, ,,a tu,“ ukázala na stranu druhú, ,,zaspávali srnky. Ja som včera zaspávala bez ich tepla. A ráno ma nezobudil ani jeden z vtákov, ktoré ma učili spievať.“ Jej hlas stíchol a na chvíľu sa ticho rozľahlo celým priestorom.

,,Počula som, že zo stromov vyrábate skrine. Stoly. A vraj nimi kúrite, aby vám bolo teplo.“ do jej tónu sa vrátila začiatočná výčitka.

,,Tento strom“, oprela si hlavu o peň, ,,bol môj obľúbený. Raz som ťa videla, ako si ho objal. V tú noc bol nabitý oveľa väčšou dávkou ako obvykle,“ prvý krát som zbadal úsmev na jej tvári. Postavila sa. ,,Keď ho spílili a mŕtvo sa rútil k zemi, zlomil mi krídlo,“ ukázala mi na jej chrbte kúsok niečoho, čo pripomínalo obrovský hnedý list, podobný tým čo vo veľkom padajú na jeseň. Druhé krídlo hralo farbami, bolo oveľa väčšie a slabučko trepotalo. ,,Víla bez krídla nežije dlhšie ako jeden deň,“ povedala v momente, keď som odvrátil zrak od jej krídel a pozrel sa jej do očí.

Cítil som sa vinne. Hanbil som sa za ľudí. Vždy som sa snažil neubližovať prírode, robiť všetky tie činnosti, ktoré považujeme za ekologické a chrániace naše lesy, robí to tak veľa ľudí a potom sa niekto rozhodne, že prírodu musíme odsunúť na druhú koľaj, lebo nám niečo chýba. Nám ľuďom. Lebo nás je na svete veľa a preto môžeme rozhodovať o všetkom živom na tejto planéte. Zasiahla ma neskutočne veľká vlna smútku. Mal som chuť plakať. Hanbil som sa, že v tomto stretnutí som sa stal predstaviteľom druhu, ktorý zabíja druh iný. Druh prírody, lesov, lúk, motýľov vtákov a... Podišiel som k nej bližšie a ona sama našla cestu do môjho objatia. Zavrel som oči a povedal.

,,Vieš, listy tvojich priateľov budú chýbať aj mne. Ich šum, ktorý sa ťa dotkne, keď kráčaš pomedzi, naháňajúce sa veveričky a ...“ moje ruky padli do prázdna. Otvoril som oči. Zrazu tu nebola. Jedna z posledných lesných víl mi umrela v náručí.

 ,,O pár chvíľ bez svojej sily

vráti sa naspäť do čarovného sveta

lesná víla, tvoja ochrankyňa.“

(hovorí víla:) ,,potichu zašepkal môjmu lesu na rozlúčku.“