Ja verím, že Ťa to už asi nebaví, ale potrebujem sa opäť odmlčať pre zachovanie vlastného duševného zdravia. Posledných pár dní bolo utrpením, nostalgické výlety do ľúbeznej minulosti nasledované tvrdým betónovým pádom do súčasných dní, moje nezmyselné porovnávanie sa a náhle neovládateľné vynáranie sa desiatok nevyslovených otázok, ktorých odpovedí sa desím ako čert kríža. Každá minúta v tvojej prítomnosti je ako sladký útek od reality, hojdanie sa v snovom obláčiku kúziel a ilúzií, cesta do nebeského neznáma a preč z tohoto časopriestoru. Ale nasledovné prebúdzanie sa do reality je bolestivý a zdĺhavý proces, ktorý tentokrát riadne zabolel a moje zotavovanie sa ešte chvíľu potrvá.
Akoby som opäť niečo zacítila, niečo silné a pekné, k Tebe, Tvojmu terajšiemu JA - a to myslím ani jeden z nás nechce :) Nepopieram, že obrovský kus môjho srdca bude navždy patriť tomu klukovi v horčicovo žltom svetri, ktorý ma oslovil na zastávke 12ky - nosím ho v ňom neskonale rada a nechcem to nikdy zabiť. Ale súčasnému V. nesmiem dovoliť ovládnuť ani malilinký kúsoček toho bušiaceho svalnáča uprostred môjho hrudníka. Zradné je, že ma dokážeš veľmi ľahko okúzliť. A aby sa to mihnutím oka znovu nestalo, musím tomu venovať neustále ohromné vedomé úsilie. Momentálne som nejaká pokazená, súčiastky nefungujú na 100% a neviem ich plne ovládať - preto ten detox a pôst :)
Mám Ťa príliš rada. Ozvem sa, keď bude lepšie - a potom sa uvidí (snáď to Tvoja trpezlivosť ešte strpí). Pardón, že som taký zmätok. Ale vieš čo - život je life.
Laters, baby.