PARKOTVOR je iniciatíva za oživenie parku Skotňa v Prievidzi. PARKOTVOR komunikuje s mestom Prievidza o záveroch participatívneho podujatia a pripravuje projekt na vylepšenie vyhliadky na Mariánskom vŕšku. Okrem iného zbiera smeti. Parkotvor na Facebooku. Parkotvor na Google+. Napíšte nám priamo. Zväčšiť mapu
Stále neviete, prečo sme stvorili príbehy parku?
Na rádiu Regina odznela táto reportáž pána Ondáša, v ktorej všetko rýchlo a jasne vysvetľujeme.
Ďakujeme za priestor!
Sneak peak z dnešných Príbehov parku.
Lebo príbehy parku pokračujú. Napríklad tým, že nám napíšete, čo ste v parku zažili vy.
Niekto sa tu vraj stratil.
Iný na púti žúroval 3 dni za 3 koruny.
A čo vy?
Z virtuálnych už sú reálne!
Tešíme sa z nových tabúľ pre park Skotňa - príďte sa tešiť aj vy, zajtra v nedeľu o 15.00 na Mariánsky vŕšok
Grafické spracovanie tabúľ: Dagmara Tragorová, Ushush.
V Prievidzi stále žije výnimočný pamätník. Volá sa park Skotňa a vďaka spolupráci miestnych združení rozpovie čo videl a zažil. Príďte si jeho dramatické a prekvapivé príbehy vypočuť 26. apríla o 15.00 na Mariánsky vŕšok.
Voľná diskusia s historikmi, železničiarmi, ochranármi a inými dobrovoľníkmi bude hlavou časťou popoludnia. Práve v rozhovoroch sa záujemcovia dozvedia ešte viac o témach, ktoré pokrývajú nové informačné tabule.
"My sami sme o parku chceli vedieť viac. A takisto sme chceli ukázať, že informačné tabule môžu byť urobené pekne a vzniknúť z diskusie rôznorodých ľudí," objasňuje Kristína Marošová z iniciatívy Parkotvor. Preto spolu s ďalšími dobrovoľníkmi kontaktovala Klub priateľov histórie mesta Prievidza, Jána Vingárika z Hornonitrianskeho múzea, Vladimíra Slobodníka zo Štátnej ochrany prírody SR a Klub priateľov železníc na Hornej Nitre.
Priamo na vyhliadke budú krátko pred konaním akcie osadené tri informačné tabule. Dve z nich sú mozaikou informácií o prírode, priemysle, histórii a živote Prievidze a jej okolia. Tretia je netradičná. "Posledné slovo majú ľudia, ktorí park využívajú a majú naň vlastné spomienky. To všetko je tiež park," vysvetľuje zatiaľ nepopísanú tabuľu Jakub Kmeť.
S podporou Baumit, s. r. o. informačné tabule na vyhliadke na Mariánskom vŕšku realizovala iniciatíva Parkotvor.
Už o týždeň, v nedeľu 26. apríla sa rozhovorí park Skotňa.
O každom jeho príbehu by mohol vzniknúť samostatný článok. Od zdanlivo cestopisných až po ekonomické, "kutilské" návody a rozhovory. Veď posúďte, zaujíma vás, ako pokračujú?
Zabudnite na Hajfu, navštívte Dallas
Prvá Prievidžanka obsluhuje železničné rampy
Vzácne vtáky ďakujú baníckemu priemyslu
Ako si vyrobiť klzisko na Dlhej ulici
Na návšteve u medveďov: “Vtáčnik je najlepšie možné miesto na život”
Zaujímajú vás pokračovania? Príďte v nedeľu 26. 4. sem.
Spomínam si na podujatie Potrebujeme (r)evolúciu, ktoré sme v Prievidzi organizovali k 22. výročiu Nežnej revolúcie. Túto akciu poháňali podobné myšlienky, ako sú za Parkotvorom. Odlišovala sa v tom, že sme ju dokázali urobiť takmer úplne bez peňazí.
Nápadov máme viac ako možností ich zrealizovať. Páčila by sa vám retro tancovačka priamo na vyhliadke? Viac kvetov? Bezpečnejšie zábradlie s opisom toho, čo z vyhliadky vidíte? Umelecké sympózium priamo v parku?
Tak nám, prosím, držte aj naďalej palce, keď na Facebooku uvidíte, že sme zas niečo tesne pred deadlinom odovzdali.
A čo keď niečo napadlo vám? Pošlite nám svoj (čo najkonkrétnejší) nápad na [email protected].
IR
(Napísané po zhliadnutí divadelného predstavenia Hodní, zlí a dotovaní brnianskeho Divadla Feste, ktoré je polemikou nad grantami ako spôsobom financovania kultúry.)
Na konci marca, bez snehu a po Plese v Skotni sa už nedali zatvárať oči pred závažným faktom. Na Mariánskom vŕšku máme krásnu vyhliadku, ale výhľad je z nej jedine do útrob trnkových kríkov.
Bez odbornej pomoci členov Klubu slovenských turistov - Rokoš, by sme to ale nezvládli, svah pod vyhliadkou je strmý až horolezecky ladený. Veľmi im preto ďakujeme za pomoc!Projekt podporili: SGI - Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, program Európa pre občanov a Mesto Prievidza.
Ďakujeme a dúfame, že si stále užívate výhľad!
(Fotil: Braňo Bibel)
Viac fotiek si môžete pozrieť v našej fotogalérii.
Tešili sme sa na sneh a sánkovačku v Skotni, ktorou by sme nadviazali na historické využitie tohto parku v centre Prievidze. Avšak sneh neprišiel. Niekomu však napadlo, či to nie je preto, že v parku je tak veľa smetí, že sa sem snehu ani padať nechcelo. Ples v Skotni sa konal pod heslom "kým si neupraceme, sneh nepríde!"
Mariánsky vŕšok bol považovaný všetkými obyvateľmi za problematické miesto. Odpadky v lesíku na svahu sú viditeľné aj keď sú všade listy a krovie. Medzi holými vetvičkami sa preto teraz vysávače, tenisky, koberce a televízne obrazovky priam vynímajú. Lepší čas na zber odpadu v Skotni sme si teda nemohli vybrať. Navyše je to dobrá príležitosť stretnúť sa a rozmyslieť si aktivity na ďalší polrok.
Na náš Ples v Skotni prišlo pomerne veľa ľudí – dohromady nás bolo takmer dvadsať. Nezáležalo na tom, ako dlho kto zostal, ale že sa vôbec ukázal a aktívne prejavil svoj záujem. Na vyhliadku prišla aj staršia pani, ktorá si myslela, že sa koná historická prednáška o tejto časti Prievidze. Povedali sme jej to, čo sme vedeli – a pokračovali vo vlastnom historickom výskume.
Plasty, sklo a stavebný odpad, táto trojica dokáže hovoriť za ďalekú minulosť. Našli sme rôzne kachličky, vysávač, rúry, fľašu od starej kolínskej a mnoho artefaktov. Také množstvo pokladov vzbudzovalo predstavy o pôvodných majiteľoch, bytoch s tyrkysovými kachličkami v kuchyni a modrými v kúpeľni. Len obývačku sme si nemohli predstaviť, lebo koberec z nej už začal zrastať s prírodou, oranžové kvety prerástli machom. Každý objekt mal svoj príbeh a všetky sa skončili neslávnym koncom na svahu Mariánskeho vŕšku.
Ďakujeme všetkým, ktorí sa k nám v bezsnežnú sobotu 8. februára pridali! Tešíme sa na ďalšie stretnutie, hoci aj na ďalšom plese v Skotni.
Ešte raz a verejne sa ospravedlňujeme sa občanom, ktorým vadili uzavreté plastové vrecia čakajúce na odvezenie.
Park Skotňa v septembri ožil – hlbším záujmom o to, čo svojím návštevníkom ponúka ale aj spoznaním jeho problémov. Na verejnej diskusii s predstaviteľmi mesta občania prezentovali svoje návrhy na zlepšenie, hovorili o tom, ako sa im v Skotni a pri nej žije. Deň plný akcie, rozhovorov a nápadov pre budúcnosť parku zorganizovala iniciatíva Parkotvor.
Zreteľná bola obava občanov, že akákoľvek väčšia pozornosť venovaná parku nakoniec vyústi do jeho zmenšenia či zastavania. Tieto obavy opakovane vyvrátili zástupcovia iniciatívy Parkotvor, ako aj predstavitelia mesta, ktorí sa zúčastnili záverečnej diskusie. Park zostane parkom.
Názory na jeho presnejšiu podobu sa ale rôznia. Zhoda však panovala v tom, že by sa mohol stať ústretovejším – či už zakomponovaním kultúrnych podujatí (letná čitáreň, autorské čítania a pod.), alebo zlepšením podmienok pre šport a voľný čas. Veľmi často sa zaznievala požiadavka obyvateľov na doplnenie parku o detské ihrisko, keďže bolo pred pár rokmi zrušené. Niektorí občania upozornili, že detské ihriská sú pomerne neďaleko na iných plochách medzi obytnými domami a navrhli, aby park doplnili posilňovacie pomôcky a stroje, bežecké dráhy apod., a tak by mohol slúžiť všetkým generáciám. Park by tiež mohol podľa občanov ožiť výtvarným umením – napríklad zakomponovaním sochárskych diel.
Za najväčšie problémy parku dnes občania považujú nedostatočné osvetlenie, ktoré vyvoláva pocit nebezpečenstva, ďalej tiež málo lavičiek, málo smetných košov a dostupných vreciek pre psíčkarov a z toho vyplývajúce znečistenie parku. Uvítali by aj častejšie pochôdzky mestskej polície v tejto oblasti. Diskutovaným bolo aj kosenie v parku a stav zelene. To, že sa v súčasnosti kosí päťkrát do roka sa občanom pozdáva. „Len nikdy nie je kvôli tomu vidieť kvety. Možno by sa mohla vymedziť časť, ktorá by bola skôr lúkou s kvetmi,“ doplnila jedna z občianok.
Z prieskumu medzi občanmi vyplynulo, že ako zvlášť kriticky je vnímaná časť vyhliadky na Mariánskom vŕšku. Podľa obyvateľov sa vôbec nepracuje s historickým významom miesta, vyhliadka je zanedbaná, priam nebezpečná, výhľad z nej obmedzujú prerestajúce dreviny. Využitie lokality na Mariánskom vŕšku na športovanie je niektorými občanmi vnímané ako opovrhovanie dejinami a náboženskou povahou tohto priestoru. Pre iných ľudí ale voľnočasové využitie znamená možnosť ako ľudí pritiahnuť na toto miesto a tak im históriu priblížiť.
Práve úprava Mariánskeho vŕšku bude ďalším z krokov iniciatívy Parkotvor. Iniciatíva už začala projekt čistenia okolia vyhliadky a jej ďalších úprav - v spolupráci s odborníkmi budú pracovať s drevinami, ktoré bránia výhľadu a pokúsia sa zrekonštruovať aj nevyhovujúce zábradlie. Realizácia prebehne na jar 2014 a môžu sa do nej zapojiť aj miestni obyvatelia.
Zároveň iniciatíva na základe podnetov obyvateľov vypracuje všeobecné odporúčania i návrhy konkrétnych krokov, ktoré by mohlo realizovať mesto, aby zlepšilo fungovanie a vzhľad v parku - napríklad ošetrenie drevín, zlepšenie podmienok pre peší pohyb, či doplnenie chýbajúceho verejného osvetlenia.
Parkotvor je iniciatíva za oživenie parku Skotňa na Dlhej ulici. V septembri organizovala rovnomenné podujatie a v súčasnosti návrhy občanov zapracováva do návrhov na úpravy parku a projektu na obnovenie vyhliadky na Mariánskom vŕšku.
...nie cifruše bezkrídle, ktoré tiež v parku Skotňa žijú,
ALE vás - výnimočných dobrovoľníkov, ktorí by nám pomohli s realizáciou Parkotvora, sprevádzaním, zbieraním odpovedí na anketové otázky, prípadne stavbou pódia.
Ak nám chcete pomôcť, ozvite sa nám na [email protected] alebo na Facebooku.
Margita Kováčová: Keď sa posadím do čínskej reštaurácie, tak som v našej bývalej obývačke
Pani Margita Kováčová (71) je členkou Klubu priateľov histórie mesta Prievidza a je tiež sprievodkyňou na Prievidzskej zlatej ceste. Pochádza z rodu Polereckých, ktorí do Prievidze prišli pred 280timi rokmi a práve kvôli zvedavosti na rodinnú históriu sa dostala ku skúmaniu minulosti mesta. Aj s manželom Zoltánom (75) nám porozprávali, ako to vyzeralo v Skotni, keď na Dlhej ulici ešte neboli paneláky.
Aký priestor vlastne označuje slovo Skotňa?
Margita Kováčová (MK): Skotňa – to bol viacmenej jediný priestor, ktorým sa dalo prejsť z Dlhej ulice hore na cintorín. Inač tu bola súvislá radová zástavba, bez uličiek, ktoré by viedli na tento kopec. Keď aj boli nejaké, tak sa im hovorilo prielazy, to boli len také úzke chodníčky medzi domami, medzi plotmi. Inak sa muselo ísť cez Skotňu alebo Dreveným rýnkom na Mariánsku. Výstrkov, tak sa zas volá Mariánska ulica. Na Dlhej ulici po ľavej strane, kde je ten park, o ktorý sa zaujímate, tak tam je harajka. Viete, čo to je? Taký oblúk s tým stojanom.
Taká falošná pumpa tam je urobená?
Zoltán Kováč (ZK): Harajka je vlastne len páka, ktorá otvorí otvor studne. Teraz je falošná, lebo tam už nie je voda.Tam kde je teraz tá harajka, tam ľudia brali vodu. Bola tam v zemi zakopaná drevená rúra, to bol prvý vodovod – z konca 17. storočia. Už vtedy ho mala Dlhá ulica.
To bol nejaký prameň?
ZK: To bol zachytený prameň a voda zvedená dole. Dlhá ulica smerom do centra má spád dole. Aj Handlovka tade tečie. Takže samospádom bola vedená taká hrubá rúra a z tej rúry bola potom vyvedená harajka. Tam ľudia brali vodu, lebo inak by pitnú vodu nemali. Brať chodili na potok alebo aj na námestie.
MK: Tam bola veľká nádrž, ktorá sa používala na pranie, na pitie a tiež aj na hasenie, pre dobytok. Náš počin v Klube priateľov histórie Prievidze bol, že sme označili miesta, ktoré by bolo treba uchovať v pamäti Prievidžanov. Tak sa osadila tá harajka. Bola tam aj tabuľa, lebo to sa robili z podpory Európskej únie, ale to už niektorý dobrodinec obúchal. Deti tam čmárajú. Malo by to byť označené, lebo nemá k tomu nikto úctu – nevie prečo to je, na čo to je, kto to tam spravil, aký je toho dôvod. Možno vy mladší máte viac nápadov, ktoré by oslovili aj vám bližším vekovo. Aby si to tak zobrali za svoje. Keď to zmizne, tak sa to veľmi ťažko vydolováva zo zvykov a z pamäti ľudí. Podľa mňa. Deti tam behajú, neviem, či by mame doma po kredenci behali.
Ako v minulosti Skotňa vyzerala?
MK: Sem smerom z Dlhej ulice boli rodinné domy, ale tieto domy mali záhrady až do toho priestoru ako sú teraz na druhej strane domy. Boli to také pásy. Niektorí majitelia si postavili na pozemku svojej záhrady ďalší dom. A tým sa zástavba zahusťovala.
Vy ste žili aj na Dlhej ulici odjakživa?
MK: Pri gymnáziu je cukráreň Emily. V tej budove bola voľakedy pošta. A ja keď sa posadím do čínskej reštaurácie na poschodí (pozn.: v OD Rozvoj), tak som v našej starej obývačke. Tam sme mali dom. Ten dom bol na začiatku Dlhej ulice a tvoril taký vinkel. Bol postavený približne v roku 1785. A jedna jeho časť viedla do Dlhej ulice a druhá, v ktorej sme my bývali, viedla do Jurišovej ulice. To bol taký jednoposchodový pre viac rodín. Vtedy keď bol postavený, tak majiteľom celého bol jeden majiteľ. Lenže časom vznikli dvaja. Jeden býval smerom na Dlhú ulicu a my sme bývali smerom na Jurišovú ulicu.
Do kedy ste tam vy žili?
MK: Až do roku 1967, alebo 65. Potom sa to začalo búrať. Boli u nás aj pamiatkari, ale neschválilo sa, že to je nejaká pamiatka.
Takže vy si pamätáte, ako začali stavať tie paneláky?
MK: My sme boli priamo v tom na sídlisku. Lebo na konci našej starej záhrady je dnes postavená tá cesta, ktorá vedie poza generálneho na Dlhú ulicu. V tých miestach bol Mladý potok, ktorý viedol spod skaly.
Vzadu v parku je taká akoby pivnica, ale na starých fotkách je vysoký dom. Čo to bolo?
MK: To preto, že bývali voľakedy na poschodiach sýpky. Hovorilo sa mu Nebo. Do neba. Bol to prvý vysoký dom v Prievidzi.
ZK: Môže to byť aj preto, že z toho domu akoby išiel aj ten kopec.
MK: Je aj taká povesť, príbeh by som povedala, že keď Turci boli v Prievidzi, tak sídlo mali hore na tom kopci, na skale. Manželka, toho veliteľa tých vojsk, ktoré to tu okupovali, ochorela. A jej manžel sľúbil, keď sa ju podarí vyliečiť, spraví potom takú veľkú hostinu aj pre svojich vojakov, kde budú môcť piť a mať ženy, čo vlastne pre moslimov znamená nebo.
A tá hostina sa uskutočnila v tom dome.
MK: Že sa budú mať ako v nebi. Možno to z toho pramení. Lebo vtedy hore, tam kde je cintorín, tam bol kláštor. A tamojší mnísi sa zaberali pestovaním byliniek a liečením ľudí.
Odkiaľ je tento kroj?
Keď som odišla do dôchodku, tak som za podpory môjho manžela ušila prievidzský kroj pre seba aj pre svoje vnučky. Pani móda mi priala, lebo sa začali plesové šaty šiť z materiálov, z ktorých som mohla ušiť sukne ku kroju. Lebo z umelých vláken sa nedajú šiť kroje. Našťastie prišiel do módy hodvábny taft.
Kedy ste to šili?
Keď som mala 60 rokov, takže približne v roku 2000, teda 2002 presne. To tiež za podpory klubu Bôbarov. Lajblíky, rukávce a čepiec som mala vlastné.
Ďakujeme za rozhovor! (S pani Kováčovou sme sa rozprávali naozaj veľmi podrobne a vďaka tomu, že sa o minulosť mesta zaujíma, vedela nám veľa povedať. Ďalšie rozprávanie uverejníme neskôr.)
prguitarman
kianamaiart
2087
germansingergirl
yousharknotpass
theartofmadeline
discoholicmusic
romaincrisis