Toto sú odtiene a odlesky života, o ktorých píšem pravidelne a z nutnosti, lebo snáď si už ani neviem predstaviť samú seba bez zaznamenávania atmosféry, svetelnosti a ľudských duší. Hltám svet bez dychu, vo všetkých jeho tvaroch a formách.
I’ve been writing for as long as I can remember. Small illustrated stories in empty school notebooks. Sentences written with blue crayons, always mirroring the letter J.
Leto sa mi presypalo medzi prsty ako horúci piesok z ďalekej pláže. Zachytila som len malé zrnká, sklené a horúce. Dlane mám vysušené a nechty si maľujem na červeno.
Leto, ako osa utopená v pohári nedopitého piva, mizne v mestkých kanáloch. Osa bzuč. Bzučí mi v hlave. Bude ďalšie leto. Bude ďalšie leto, horúce a pomalé, plné malín a daždivých nocí. Bude ďalšie leto, prídem domov spolu s ním. Prídeme vlakom. Budeme spoločne vykláňať hlavy z okna a do oka mi vletí muška. Počula som, že vo vlakoch sa už okná nedajú otvárať, ale neviem či je to naozaj pravda. Príde ďalšie leto a budeme si v jazere ponárať hlavu do zelenej vody a chytať ryby rukami. Pstruholov na Slovensku. Neviem presne čo sa stalo, neviem prečo sa mi čas prelieva do prázdna. Nie som si istá, kto je žena v zrkadle so zlatými naušnicami. Maľuje si ústa na červeno.
Vo voľnom čase si čítam o epidémii Španielskej chrípky. Olte večer hovorím, že Láska v čase Cholery je ohromne poetický názov novely. Hovorím, že zomrieť na Španielsku chrípku alebo na čierny mor, bolo ako zomrieť v románe. Zomrieť či milovať v čase vírusu covid-19, neznie ako vhodný materiál na magický realizmus. Aj tak nikdy nenapíšem román. Ani tu, ani na Juhu. Olta otvára ďalšiu fľašu vína a okná dokorán. Priateľstvá so ženami, ktoré ku mne prirástli ako mäkký mach na korene stromov, ma upokojujú. Vo veľkomeste želežničných priecestí, oceľovej oblohy a ružových západov slnka nad industriálnymi zónami, otvárame ďalšiu fľašu vína a myslíme na pomaranče.
Nakoniec som prišla domov vlakom EurocityExpres a väčšinu leta už medzičasom rozfúkal vietor. V reštauračnom vagóne som si tentokrát neobjednala kávu ani čaj. Muž zo Sýrie, ktorého som sa zabudla spýtať na meno, mal nesprávny lístok, iba po Prahu. Chcel ísť až do Budapešti. Z Budapešti do Sofie. A zo Sofie do Grécka. Muž zo Sýrie má v utečeneckom tábore brata a sestru. Bez azylu. Muž má azyl v Nemecku, pracuje v Dražďanoch ako maliar-natierač. Za Prahou mi ponúka ďatle. V Dražďanoch veľa ľudí nemá rado auslenderov, hovorí lámanou nemčinou. V Berlíne je to vraj lepšie, tvrdí, ale ja len krčím plecami. Muž si nakoniec kúpi lístok do Bratislavy, tlmočím jeho požiadavky sprievodcovi, sprievodca zdvíha obočie, predáva lístok s prirážkou. Muž vyberá bankovky z miniatúrnej tašky ktorú má okolo krku a znova mi ponúka ďatle. Vielen vielen dank. O polnoci z Bratislavy vraj odchádza flixbus do Sofie. Mužovi vysvetľujem, ako sa dostane z Hlavnej stanice na autobusovú. Na papier mu napíšem čísla trolejbusov a do google mapy pridám špendlík. Vystupujeme z vlaku spoločne, muž mi pomáha s kufrom. Allahou ma'ak, nech ťa Alah sprevádza, hovorí a žmurká čiernymi očami spoza pláteného rúška. Viel Glück odpovedám mu a kývam ľavou rukou cez plece. V rýchliku 609 Spišan myslím na na balkánske železnice, neónové svetlá a na muža, ktorý pracuje ako maliar-natierač v Dražďanoch. Križuje Európu naslepo, za lístky s prirážkou. Pred očami piesok a krv.
Nech nás Alah sprevádza. Všetkých.
V noci sa mi snívajú ťažké sny. Lietadlo, v ktorom sedím núdzovo pristáva v púšti. Aj napriek rozľahlosti pieskových dún a belobe bungalovov, sa roznesie medzi pasažiermi správa, že sa blíži tsunami. Po niekoľkých rýchlych pohyboch očí za viečkami sa vynáram zpod hladiny a lapem po dychu. Vypľúvam vodu. Sen o prívalovej vlne značí, že ustojíme náročné obdobie, prečítam si ráno v snári.
Mama suší rajčiny a nakladá ich do oleja.
Ty prichádzaš na Slovensko len pár dní po mne, v batohu čierne topánky a drobnosti po zosnulom starom otcovi. Môj dedo ti ukazuje slivky aj hrušky múčky a ty sa mlčky usmievaš. Krajina za oknom auta ma dojíma. Navigujem ťa po cestách Štiavnických vrchov. Upozorňujem ťa na rôzne odbočky a tajchy, hovorím ti v ktorom meste sa čo vyrábalo, ťažilo a spracovávalo. Hovorím ti o permoníkoch a rozprávke O Zlatej priadke, ktorú sme ako deti počúvali z platne. Nakoniec som ťa vzala aj k Váhu, ale starých priateľov sme nestretli. Ukazujem ti trávu ako z marcipánu a akoby som tým zrádzala svoju minulosť, do ktorej nepatríš. Zuzka rozpráva o vodnom vtáctve a rastlinách pri vode. Videli sme korytnačku, ktorú ktosi vypustil z akvária. Dvíhala hlavu nad vodu v plytčinách. Váh je dlhá rieka, na Slovensku najdlhšia, hovorím ti a som si istá, že už som ti to vravela. Kedysi, keď ešte nebolo jasné, či by toto mohla byť veľká láska.
Sen o prívalovej vlne značí, že ustojíme náročné obdobie.
Ustála som leto, ktoré akoby nebolo. Zrušili sme s Bárou rezidenciu v Portugalsku. Vrátila som sa do mesta a na tvári mi pribudli len tri pehy. V obchode s nábytkom z druhej ruky si s tebou vyberáme gauč. Gauče sú ťažké objekty, dajú sa zdvihnúť iba vo dvojici, myslím si keď prstami prechádzam po zamatových čaluneniach. Vo výkladnom okne zbadám odraz ženy, ktorá si maľuje ústa na červeno. Zbadám odraz ženy, ktorá si s tebou vyberá gauč a pred očami sa mi zableskne pomaranč. Autá na Frankfurter Alee sa rútia po asfalte vyhriatom poslednými lúčami tohoročného slnka. Na internete natrafím náhodou na olejomaľbu seba samej, ktorú namaľoval muž, ktorý mi zvykol posielať milostné listy až kým som mu neprestala dávať svoje nové adresy. Žena na olejomaľbe vyzerá inak ako tá vo výklade obchodu s nábytkom.
Čakám už len na listy z finančného úradu, stláčam ti ruku pri chôdzi a usmievam sa. Ustála som čosi.
Bude leto, bude ďalšie leto, bude leto kedy sa vrátim do Portugalska aj leto kedy prídem domov vlakom a do oka mi vletí muška. Bude leto, bude ocán. Budú nové miesta, nové domovy. Budú časy bez dezinfekčných prostriedkov vo verejných priestoroch. Budú ľudia v prístavoch a šťava z pomarančov tečúca po stehnách. Bude piesok vo fľaši. Nepresype sa mi medzi prsty.
Ale teraz, teraz nech nás šťastie sprevádza. Všetkých.
Apokalypsa trvala niekoľko týždňov, a keď si ľudia uvedomili, že sa tak skoro neskončí, povyliezali zo svojich domovov a zaplnili mestské ulice. Tiene postáv sa plazia po asfalte a kamennej dlažbe. Tváre zostávajú zakryté. Na novú normalitu sme si zvykli rýchlo. Aspoň na prvý pohľad. Dieťa s africkými vrkôčikmi a motýlími krídlami pripnutými na chrbte sa na mňa pozerá s hrôzou v očiach, ukazuje prstom na ochrannú masku na tvári, rozplače sa a rozbehne sa k mame.
Svet sa nám rozpadá pod rukami, a ja hľadám zrnká radosti, ktoré som stratila po ceste.
Život je inde, ale neviem kde. Mama mi posiela článok o dvoch tvárach Kunderu, previazanosti diela s jeho tvorcom a morálnych zásadách čitateľa. Mama mi chýba, všetci ostatní tiež, premieľam myšlienky na svojich blízkych v ústach ako požutý kus chleba a nakoniec mlčím. Domov nikdy nebol tak ďaleko.
Kundera je politicky problematickou osobou. Pablo Neruda znásilnil svoju slúžku a zmienil sa o tom vo svojich memoároch. Ty mi po večeri čítaš pri stole preklady jeho milostných listov pre Albertínu Rosu. Rosa, prekrásna Rosa, spievam si potichu.
Otvorili hranice ale ja zostávam namieste, paralyzovaný vlastnými myšlienkami a množstvo práce, na ktorej na konci dňa aj tak nezáleží.
Presadila som slonie ucho.
Olta sa presťahovala do tvojho starého bytu. Z fikusu odstrihla tri vetvičky, zasadila ich do malých kvetináčov a prekryla igelitom. Po čase sa zakorenia. Tak ako my všetci.
Po roku a pol mám znovu vlastnú adresu. Byrokratická previazanosť so štátom je ako manželstvo. Neviem o manželstve nič, ale takto si to predstavujem. Zakoreňovanie sa pod igelitom, na okennej parapete, na slnku. Na povrchu sa zráža voda.
Na internete som videla kohosi vyzývať svojich sledovateľov k tomu, aby si spomenuli na to, kedy sa naposledy cítili šťastne. Nevedela som si spomenúť. Moja otupelosť môže prameniť z absencie prvého dňa letných prázdnin alebo z reštrikcií, ktoré sa stali súčasťou našich životov. Nevedela som si spomenúť na pocit elektrizujúceho šťastia, bezhlavej radosti, takej, ktorá mnou občas zvykla preblesknúť. Čo je to šťastie a prečo sa za ním celý život pachtíme?
Šťastná som zvykla byť na ceste, postávajúc na rozpálenom asfalte s batohom na chrbte, v krajinách, ktoré boli dosť ďaleko na to, aby vzduch voňal celkom inak. Šťastie je pre mňa previazané so vzrušením, zvedavosťou, závanom dobrodružstva, či niečoho aspoň trochu nebezpečného. Nemožno však porovnávať nebezpečenstvo previazané so šťastím, s nebezpečenstvom, ktoré predstavujú potencionálne kontaminované povrchy v hromadnej doprave. Som unavená z opatrnosti.
Yigo, náš najmilší Yigo, rozdáva rady o šťastí. Vodu káže, víno pije a na jar upadá do hlbokej depresie. Na spoločnej večeri v buržoáznom byte istej známej, nám odporúča akúsi knihu, ktorá obsahuje recept na šťastie. Na večeri všetci zabudli na to, že nejem mäso a na tanier mi naservírovali krevety. Aké krehké je poznanie sa seba navzájom. Stačí pár mesiacov odlúčenia a na tanieri si nájdem krevety. Serem na recepty na šťastie, hovorím ti neskôr večer doma, keď sa navzájom prikrývame perinami. Akoby šťastie bolo to jediné, čo má hodnotu.
Paradoxne, tvoja bezprostredná blízkosť a budovanie spoločného domova, ktorého som sa na začiatku tak štítila (omieľajúc frázy o nezávislosti, mladosti a traumách z minulosti) ma napĺňa šťastím. Šťastím úplne iného typu, šťastím, ktoré neiskrí v končekoch prstov a nie je previazané so žiadnou formou nebezpečenstva. Tvoja prítomnosť ma upokojuje a každé ráno ti hovorím, že som nesmierne vďačná.
Nesmierne vďačná, pokojná, občas šialene smutná a bez letných prázdnin.
Olta mi na tanier nakladá rozvarené cestoviny s brokolicou, a ja myslím na to, ako kedysi hovorila, že do tridsiatky sa naučí variť. Nevyšlo jej to, tak ako nevyšlo veľa iných vecí, mne alebo jej, tebe alebo iným. Neviem čo som si predstavovala, neviem presne čo nám všetkým nevyšlo. Vyšlo nám však to, že máme seba navzájom, hovorí Olta s vážnou tvárou.
Marta narazila na inzerát, v ktorom ktosi ponúkal na prenájom dom na Willy-Brand Straße. Dom zrenovovali, ponatierali steny bielou farbou, drevenú podlahu prikryli laminátom, Yigovu izbu rozdelili, na dve, lebo veď kto by už len potreboval na život pätnásť metrov štvorcových, sedem a pol by malo stačiť, a cena nájomného sa môže zdvojnásobiť. Moju izbu zamurovali, vybudovali nový vchod, kuchynský kútik, nové umývadlo, a dieru na prízemí, v ktorej som sa do teba zamilovala, tak premenili na jednoizbák. Uvedomenie si neexistencia domu, na ktorý sme boli všetci naviazaní bolo ako posledná veta v kapitole knihy o časoch, ktoré sa už aj tak dávno skončili.
Po vyrastaní prichádza starnutie.
Leto prišlo do mesta, ani tentokrát neprinieslo so sebou predavačov jahôd na autobusovej stanici a mňa to už neprekvapilo. Leto prišlo do mesta a mesto ma zase začalo dusiť, tak ako každý rok.
Z mesta von.
Po ceste na Rujánu sme si v aute ukladali hlavy navzájom na ramená. Ku skalám na ktorých maľoval Caspar David Friedrich svoje romantické krajiny, sme sa nedostali. Krajina na ostrove nemala ďaleko od topografie Slovenska. Divé maky, okrové polia, zvlnený terén. Štiavnické vrchy a Karpaty mi chýbajú občas tak veľmi, že to cítim na hrudi. Predstavujem si ľudí, ktorí už nie sú v mojom živote ako sa kúpu v jazerách, grilujú v záhradách, cestujú vo vlakoch a bozkávajú sa na líca.
Rujána vo vnútrozemí pripomína Slovenské nížiny, ale pri cestách nikto nepredáva melóny. Na pobreží mi ostrov nepripomína nič. Do noci sedíme v záhrade a zabíjame komárov tlesknutím.
Strácam abilitu vytvárania dejovej líne. Tlesknutím zabíjam komárov, podvedome hľadám predavačov ovocia na nárožiach, nakupujem nové kvetináče, opäť bozkávam ľudí na líca a zrastám s tebou v základoch. Nemám letné prázdniny. Na recepty na šťastie sa môžem vysrať.
V nedeľu zatvorili hranice.
Už neviem presne, ktorá nedeľa to bola.
Mesto sa prestalo hýbať a hmýriť, pri dýchani sipí.
Berlín za oknom sa leskne ako chirurgická oceľ.
Ruky si umývam mydlom a teplou vodou.
V snoch chodím po sídlisku malomesta. Z pamäti. Na juhozápade lemované kopcami z navŕšenej hliny, na východe ohraničené vysokým betónovým múrom a dvojprúdovou cestou – tou najväčšou v meste. Múr láme vietor aj hluk, je poskladaný z panelov, tak ako budovy, ktoré obkolesuje. Priestranstvo medzi činžiakmi zarástlo narcismi. Narcisy, oslepujúco žlté pokrývajú každý milimeter inak udupanej trávy, hliny a betónu. Myslím, že toto nie som ja, pozerám si na ruky ale vyzerajú v poriadku. Určite som však mladšia, kráčam dole kopcom, po ceste zo školy. Narcisy mi vyrazili dych. Čerešňový chlapec stojí na balkóne a píska na mňa. Napíšem ti smsku, večer pôjdeme von. Večer prší a nejdeme nikam. Chodím bosá po vysutých hrazdách. Trojpodlažné skleníky sú plné tropického vtáctva a opíc. Toto je najväčšia zoologická záhrada na svete. Chodím bosá po vysutých hrádzach a rozmýšľam, čo sa stane ak padnem. Ktosi otvára dvere do jednotlivých miestností v budove. Všetko je zo skla. Budím sa s bolesťou brucha a v snári si prečítam, že sen o zoologickej záhrade značí stratu slobody v bdelom živote.
Sloboda je stavom duše, myslela som si.
Premieňam sa na izbovú rastlinu.
Čítaš Sto rokov samoty. Ja Buzzatiho Lásku.
Nikdy som si nemyslela, že to čo budem nakoniec písať, bude distópia, hovorím a hlavu si ukladám na tvoje brucho.
Angela Merkel sa stiahla do virtuálneho priestoru.
Čím dlhšie sa pozerám von z okna, tým vzdialenejší sa mi zdá život, ktorý som viedla doteraz. Rozkročená medzi troma krajinami, omieľajúca príbehy o hľadaní domova. Uzavreté hranice sú pre mňa stále abstraktným pojmom, neviem ako vyzerajú a môžem iba hádať aký majú tvar, formu, skupenstvo. Matne si predstavujem oranžové svetlá, pach potu a nafty, siluety v tme. Tlmený krik mužov v mundúroch, ruky v latexových rukaviciach podávajúce pokrčené dokumenty cez stiahnuté okienka áut.
Hovorím ti o tom, ako sme kedysi s Marcelom prekračovali hranice peši. Zo Srbska do Maďarska, s batohmi na chrbtoch a bez peňazí. Nezastavilo nám vtedy žiadne auto a vlasy som mala ešte po ramená. Hovorím ti, že ten deň mal 52 hodín a rozplakala som sa až v Szegede. Szeged je to miesto odkiaľ pochádza určitý druh gulášu. V maďarskom vlaku už nikto nespieval. Do Budapešti sme dorazili uprostred noci. To bolo ešte predtým ako sa v Európe začalo hovoriť o prvej migračnej vlne zo Sýrie. O rok neskôr by sme do Szegedu peši neprešli.
Hovorím ti príbehy, ktoré mi ešte zostali a počítam si pehy na nose.
Nastal letný čas.
V červených šatách stojím v okne a pozerám sa dole na ulicu, lakte si opieram o parapetu. Už veľa dní sme spolu sami. Chodím od steny k stene, dotýkam sa dlaňami sklenej tabule, polievam rastliny. Mením sa na jednu z nich.
Chlapec s papierovou maskou rytiera, v kartónovom brnení stojí v okne domu oproti. Neviem či sa na mňa díval alebo nie, oči mu nevidno. Štípem sa do lakťa, aby som si bola istá, že tentokrát sa mi nesníva. Realita sa mieša s predstavami, už neviem presne čo sa odohráva vo sne a čo v skutočnosti. Občas čakám na to, kedy sa zobudím. Neviem nájsť žiadny dôkaz toho, že som skutočná. Čakám, že sa zobudím a budem žiť život taký ako predtým, rozkročená medzi troma krajinami, omieľajúc príbehy o hľadaní domova. Bozkávať ľudí na líca.
Turecké ženy na štvrtom poschodí prášia koberce. Chlapec v papierovej maske rytiera stojí na balkóne na špičkách. Z kobercov padá zlatý dážď.
V noci prišla prvá sanitka.
Zobudili nás modré majáky, odrazy v sklenených tabuliach, presýpanie času.
Odťahujeme záves, pozorujeme mužov v ochranných oblekoch ako vchádzajú do domu oproti. Majáky sa neprestávajú otáčať, dýcham na sklo.
V iný deň sme na schodisku nášho domu stretli ženu v bielom skafandri, ústa zakryté maskou, rýchle gestá, pokračujte v chôdzi, neobzerajte sa. Neobzerajte sa! Obzrela som sa trikrát, žena neskôr zmizla a schodisko ktosi vydezinfikoval. Páchne tu chlór a čistiace prostriedky. Okná sú stále otvorené.
Na prvom poschodí možno vyvesia žltú zástavu. Neviem, koho brali v dome oproti, žlté vlajky sa v skutočnosti nevešajú. Turecké ženy stále prášia koberce. Chlapec v papierovom brnení si do okna vystavil panáka z lega. Všetci čakajú na to, kto bude ďalší. Alebo kedy to všetko skončí. Na jar už nikto nečaká. Tento rok vraj nepríde. Ľudia čakajú, vykláňajú hlavy z okna a smejú sa na bláznovi, ktorý odkedy všetci prestali jazdiť metrom, nemá svoje publikum. Blázon stojí uprostred ulice a udiera sa do tváre. Karma je zdarma, kričí a ruky naťahuje k oblakom. Chlapec v papierovom brnení zatajuje dych, na piatom poschodí sa na zábradlie vešia dievča v ružovom pulóvri a nahlas sa smeje. Už bude čas večere, niekto v dome smaží cibuľu na panvici do zlatova. Deti z balkónov zmiznú.
Kyslé uhorky vyberám zo sklenej fľaše prstami.
Každý večer o deviatej sa prázdnymi ulicami ozýva aplaus. Už aj blázon kamsi odišiel, presunul sa na iné javisko. A ľudia zase vykláňajú hlavy z okna, tlieskajú, pískajú na prstoch. Ďakujú bohom nehybného mesta, mužom v skafandroch, ženám v bielych oblekoch. Prsty si vkladajú do úst a akoby na moment prestali platiť všetky zákony.
Nedotýkajte sa tváre!
Umývajte si ruky.
Dodržiavajte odstup.
Nevychádzajte z domu.
Len vtisnúť ukazováky pod jazyk a zahvízdať.
Ostrihala som ti vlasy celkom na krátko a potom som sa rozplakala. Večer hráme karty. Srdce, piky, kríže, káro. Mám rýchlu myseľ a spočiatku stále vyhrávam. Na stole zostávajú kruhy červeného vína.
Inokedy vyťahujem na stôl tarot. Ty si Rytier palíc. Ja som Hviezda. Na konci cesty býva trojka mečov. Na začiatku blázon. Blázon z ulice uprostred chodníka zase čosi kričí, nehlási nové začiatky ani súdny deň, iba chodí do kruhu, tlčie si päsťami do hlavy a čaká na potlesk. Každý večer o deviatej ľudia tlieskajú a hvízdajú na prstoch. Vykláňajú hlavy z okna. Porušujú božie slovo a dotýkajú sa vlastnej tváre. Hranice zostávajú zatvorené.
Chodím bosá po vysutých hrázdach, kráčam od steny k stene, dotýkam sa skla.
Vždy som si myslela, že domov sú pečené baklažány na drevenom stole. Alebo, železničná trať medzi Bratislavou a Trnavou. Cífer Báhoň Šenkvice. Hlásenia na Hlavnej stanici, eurocity expres z Budapešti do Berlína, so zastávkou v Brne. A nakoniec Berlin Hauptbahnhof. Nočný vlak v ktorom nefunguje klimatizácia a okná sa nedajú otvoriť. Alebo, domov sú dravé vtáky na ovocných stromoch popri ceste v štiavnických vrchoch, dom s verandou celkom na konci dediny, cintorín za plotom. Domov sú naše rodné hroby, príbuzný ktorých mená blednú na mramorových doskách. Všetci susedia sú mŕtvi a srnky v noci zase obžrali jablone. Myslela som si, že jablone, ktoré ktosi zasadil na počesť nášho narodenia sú naším domovom. Alebo, domov sú mamine biele ruky bez prsteňov a zlatá retiazka s guľôčkovým príveskom na jej hrudi, jej parfém a otcove ruky na volante šedého pežotu, jeho kroky v kuchyni a svetlo za záclonou nad umývadlom. Dve kávové šálky, chleba vo vajci a kyvadlové hodiny. Domov je nájomný dom so zarastenou záhradou a detské preliezačky na ihrisku oproti, ktoré mesto po čase nahradilo novými. Domov je hysterický plač, alebo, dom na Willy-Brandt Straße, cigaretový dym vznášajúci sa pri strope a spoločné fotografie pripnuté magnetkou na chladničku. Domov je rímsky kmín a mužský pach v bielych perinách, domov sú bozky na ramená v sobotu dopoludnia. Domov, je lepkavá vôňa z továrne na lízatká, ranná hmla nad nástupišťom číslo jedna.
Domov sú útržky spomienok, známe vône a povedomé svetelné podmienky. Konotácie k príbehom z minulosti. Domov je súčasť konštruktu vlastne identity. Alebo metafora lásky k miestu a ľuďom, ktorí sa k nemu viažu. Zahmlená predstava nedeľného rána, sen o drevených parketách a rukách, na ktorých smieme plakať. Domov je dočasné miesto bez súradníc. Miesto pamäti. Abstraktný pojem bez slovníkovej definície.
Lisabon je mojím utopickým domovom, ku ktorému sa utiekam vždy, keď mi studený vietor zalieza pod kožu. Lisabon je totiž južným mestom a navyše, kopcovitý terén láme nápory oceánskej brízy. V skutočnosti sa pokúšam zostať sústredená, všetkým hovorím, že úpänlivo pracujem na vlastnom usadení sa, zotrvačnosti a budovaní pevných bodov v meste, ktoré ma začalo absorbovať. Priateľstvá so ženami, v ktorých celoživotnú blízkosť dúfam zakaždým, keď si pred vchodom do metra vtískame na tvár bozky na rozlúčku, napomáhajú môjmu pocitu spolupatričnosti s mestom ako takým, a so životom, ktorý by sa v ňom mohol vyvíjať po priamej dejovej línií. Priama dejová línia, vskutočnosti svojím tvarom pripomínajúca Ringbahn, tak môže byť zasadená do scenérie chýbajúcich domov na nárožiach, absolútnej topografickej roviny a pripomienok rozdelenej Európy. Televízna veža na Alexanderplatz, ktorej klišoidná silueta ma zakaždým zahreje pri srdci, ukazuje svojim vrcholom do neba. Nebo nad Berlínom, myslím na Wima Wendersa, keď sa v dialke zaleskne socha anjela a turisti na elektrických kolebžkách križujú môj jazdný pruh. Brzdím a ruky mi primŕzajú k riadidlám bicykla.
K Lisabonu sa utiekam vždy, keď ma zastihne strach z krehkosti priamej dejovej línie vlastného života, života, ktorý vlastním, a nepredvídateľnosti ľudského konania a osudu. Žene, s ktorou sa navzájom označujeme nepokrvnými sestrami, hovorím, že môžeme samé seba presviedčať o čomkoľvek, v prvom rade to bola láska, ktorá nás obe primela k tomu, aby sme životy ktoré vlastníme, zasadili do scenérie tohoto mesta. Romantická prestava dejovej línie, oblúkom sa vyvíjajúcej smerom k utópii večnej lásky, v dobrom aj zlom, v zdraví aj chorobe. A keby nebolo lásky, kde by si bola ty?
Mesto je ako zranené zviera, ktoré nespí. Má červené oči a okolo úst penu. Toto nie je morská pena.
Toto je pena dní, hovorí ktosi potichu v mojej hlave.
Starká chodila do Štiavnice predávať melóny a vajíčka, a moju mamu brávala so sebou. Sedávali spolu na drevených hokerlíkoch na tržnici, v otvorenom kufri lady žiguli vystavené melóny, žlté aj červené. Žlté, zvonku vráskavé, ako tváre žien z dediny, vnútri mäkké a sladké. Tie červené, dužinaté a na povrchu zelené, stekajú ľuďom po zápästiach. Melóny majú inú farbu zvnútra ako zvonku.
Keď sme s Bárou v lete stopovali do Budapešti, zastavil nám muž, ktorý mal plné auto rajčín. Tiež bol predávať v Štiavnici, spomeniem si na starkú, ale nehovorím nič. Na prednom sedadle spalo decko s hlavou zvesenou na hrudi. Opálenými kolenami nasledovalo trajektórie zátačiek. My sme si kolená krčili medzi zelenými plastovými prepravkami. Tak si dajte paradajku, slečny, hovorí rajčinár a Bára odpovedá, že rajčiny neľúbi, vadí jej ich textúra, ale kečup má celkom rada, ani pretlak jej neprekáža.
Rajčiny majú na povrchu takú istú farbu ako zvnútra. Textúra je premenlivá.
Cesta nám trvala sedem hodín a na benzínovej stanici sme si kúpili jahodový nanuk.
V zime myslím na melóny a rajčiny, na autá plné zeleniny, prevážajúce ľudské istoty po letných cestách. Na štiavnickom námestí otvárajú kufre dokorán, vykladajú hokerlíky, cukrová šťava steká po zápästiach, osy sa zlietajú pri poslednom stanovisku, turisti pred vchodom do banského múzea.
V decembrovom Berlíne myslím na vykláňanie hlavy z okna slovenského vlaku, vtedy keď to bolo ešte možné. A na varenie kečupu. Premeny textúr. V decembrovom Berlíne sme si bližšie ako kedykoľvek predtým, mám silnú chrípku a ty si sa presťahoval do nového bytu, s oknami otočenými na sever. Pokapú ti tu rastliny, hovorím, keď ti pomáham vešať závesy. Slnko sa k nám otáča chrbtom.
V decembri spolu večeriame každý deň, stretávame sa v tvojej malej kuchyni, v ktorej pomaly začínajú vädnúť rastliny, pečieme zemiaky aj gaštany, mama mi poslala orechy, tie pridávame do šalátov. Vijačka orechová napadla stromy v celom regióne, ale dedove maďarské orechy prežili inváziu bez ujmy, dedove stromy sú také húževnaté ako on sám.
V predvianočný víkend si v jeansovej bunde a martenskách pripomínam, aké to je sa na seba samú pozerať externou optikou. Od punkovej princeznej, tak o desať rokov mladšej odo mňa, si pýtam cigaretu. Má iba “fabrikované”. Tie mi nechutia. Ďakujem, neprosím si. Vlastný tabak nemám. Niektorí old-timeri vymenili kožené bundy za obleky a robia v banke, iní sa držali hesla no future, a potom tí, čo prežili, im venujú protisystémové piesne na rozlúčku. Je mi z toho všetkého trošku smutno, volám taxík, ale všetky sú obsadené. Čakám na ulici v zime.
Na Štefana sedím na zadnom sedadle rodičovského auta a z okna sa pozerám na krajinu za oknom. Počítam dravé vtáky na stromoch. Babka mi hovorila, že keď bola decko, kradla rodičom vidličky z vrchného šuflíka. Príbory sa nakupovali v Hodruši. Babka potom s vidličkami chytala ryby v potoku. Predstavujem si ju ako čupí na kameni a vidličku zabodáva do vody. Neviem presne ako vyzerala moja babka, keď bola decko. Nemám žiadnu fotku. Ryby sa lesknú na slnku. Zrkadlia sa. Predstavujem si ryby, ako sa zrkadlia, a melóny, kotúľajúce sa po štiavnickom námestí. Potrasiem hlavou. Už prešli celé veky, odkedy som sa naposledy zasnívala.
V predvečer nového roku kráčame cez Wilsonov les, pýtaš sa ma na predsavzatia a želania do novej dekády, ja hovorím, že sa chcem zbaviť závislosti na kvapkách do nosa, ktorú som si vybudovala počas decembrovej chrípky. A tiež to, že budem viac písať, písať texty bez poznámok pod čiarou. A vykláňať hlavu z vlakového okienka. Vtedy keď budú kvitnúť divé maky.
Ó divé maky, dievčenské sukne…
…ostanú slzy? vietor ich sfúkne… opakujem si potichu v hlave.
V predposlednej dekáde som si zapamätala, že polomer Zeme je 6378 km a v tej poslednej iba množstvo básní.
Hovorím ti o Václavovi Hraběm a o tom že jeho Blues pro bláznivú holku som si celú dekádu všade so sebou sťahovala. Mala som ju na každej internátnej poličke, položenú na podlahe každej prenajatej izby. Teraz, padá na ňu prach. Možno už nie som bláznivá holka.
Xylometalozín som vysadila hneď prvého januára. Predsavzatia, ktoré splniť neviem, si nedávam. Nechodím behať, ani plávať. Pred knižnicou, druhého januára, si pýtam cigaretu od študenta psychológie. Fajčí iba fabrikované, také mi nechutia, ďakujem neprosím si. Písať neprestávam.
Dekáda sa uzavrela a my sme v nej zostali zakonzervovaní tak isto ako naši rodičia v nemožných šušťákových bundách v osemdesiatkach. Zapísaní a odfotení, premenení na osobné mystéria vlastnej mladosti. Ja s cigaretou v kútiku úst, ktorú som si od niekoho vypýtala, ty s úsmevom, ty s fúzami, ja s ofinou ostrihanou do polky čela, Bára s mobilom značky huawei utopenom v záchode počas novoročných osláv. Aj všetci starí známi, punkáči zo starých dobrých časov, priatelia, spolužiaci, muži vhodní iba na to, aby boli postavou z románu, chlapci ktorí písali zlé básne a ešte horšie milostné listy a aj muži do života, všetci tam zostali. V takých istých nemožných bundách, aké nosili naši rodičia alebo v plátených teniskách, ktoré vyšli z módy už v roku 2011, ale nikto si ich neprestal obúvať.
Po mame som vidiečanka, po otcovi z mesta. Po mame som Slovenka, po otcovi prijdíš. Po mame mám veľa oblečenia, po otcovi obočie. Jeden prastarý otec z vidieku bol farmár a ten druhý tiež. Jeden meštiansky prastarý otec bol Maďar a ožran, ten druhý bol vraj kníhtlačiar. S otcom nám po ňom zostalo čierne obočie, balkánske priezvisko a fascinácia tlačiarenskými technológiami. Ale ktovie, čo je na tom pravdy. Nikto vtedy nič nezapisoval, nekonzervoval, v archívoch sa nič nezachovalo, iba ktosi hovoril, že mu kedysi ktosi hovoril, ešte pred tým ako zomrel, že…
Vždy som sa bála, že zabudnem na to, kým som bola, predtým ako som zo seba vyrástla. Celý život premieňam miesta na neviditeľné kulisy, ľudí na postavy, zhrnuté do dvoch viet. Rajčinárova žena zomrela pri pôrode, jeho decko spalo na prednom sedadle a hlava mu padala na hruď. Dajte si rajčiny, slečny. Premieňam slová na manifesty, demonštrujem ľudské povahy, zhŕňam dekádu do odstavcov roztrúsených v dokumentoch bez názvu. Veľké aj malé lásky zálohujem na google disk. Zvyšok pretavujem do príbehov, ktoré nikdy nenapíšem, lebo musím zrovna písať niečo iné. Niečo s poznámkami pod čiarou.
Neviem, prečo sa bojím pominuteľnosti príbehov, rodinného mystéria a vlastného zabudnutia. Neviem, prečo mám balkánske priezvisko a čierne obočie, neviem prečo píšem a neviem prečo som v sebe vyfabulovala cudzinku. Viem, len, že celý život všetkých premieňam na postavy, ale seba samú sa snažím nechať skutočnú.
Píšem tisíc nepríjemných emailov týždenne, píšem koncepty k výstavám, ktoré možno nikdy nebudú zrealizované, píšem dlhé texty ktorým nakoniec nerozumiem, píšem poznámky ceruzkou do kníh, ktoré sa váľajú všade okolo mňa. Píšem si nemecké slovíčka do linajkového zošita. Píšem správy mame. Denník si už nepíšem. Som neustále v behu. Inokedy, v sobotu spím 18 hodín.
V meste Figueres všetko páchne po výkaloch a zmoknutých psoch, aj keď už dva mesiace nepršalo. V hoteli s názvom Los Angeles smrdia periny po tabaku. Na stenách sú rozpixelované reprodukcie všetkých malieb Salvador Dáliho. Muž bez nohy do megafónu hlásil čosi po Katalánsky, a čudáci na malom námestí v tieni platanov prevracajú oči do vnútra hlavy. Zvnútra von. Všetky vlaky z Barcelony zrušili. Inú noc, na osamelej pláži si pod hlavu ukladám sveter a nemôžem zaspať.
Zostala som sama, chcela som spať na letisku, ale bolo na noc zatvorené, myslela som na to, ako sme celkom nedávno s mojou B. spali na autobusovej stanici v Lisabone. Pas som si zastrčila k nohám do spacáku. Teraz, na recepcii hotela vzdialeného päť minút chôdze od odletovej haly, platím 50 eur za noc v izbe s telefónom na nočnom stolíku a šampónmi v miniatúrnych fľaštičkách. Poskladanú faktúru si zakladám do diáru. Sprchujem sa v horúcej vode a zaspávam v naškrobených obliečkach.
A potom mi vytrhli zub múdrosti. Na cédečku som dostala 3D scan mojej čeľuste.
Ruším cestu do Kodane. Mám horúčku a píšem mojej B., že to presunieme na december, navštívim ju, keď mi bude lepšie. Moji ľudia sú rozprćhnutí po Európe. Chcela by som obmedziť leteckú dopravu a svoju uhlíkovú stopu. Pre vyššie dobro, budúcnosť všetkých ešte nenarodených detí a detí hipsterských matiek ktoré sa aj napriek algorytmom vyplavujú na povrch môjho instagramu. Infiltrujú sa medzi naleštené fotografie designových švajčiarských kníh. Chcela by som…
Nedostatok odstupu od rýchleho diania okolo mňa, absencia pohľadu z výšky a nemožnosť spätnej analýzy sa mi do života vkradli postupne. Moja myseľ je preplnená a otáča sa rýchlo. Ako kolesá na bicykli, pri jazde dole kopcom po daždi. Nefunguje mi predná brzda.
Je mi s tebou dobre. Prítomnosť tvojich rúk a osobných artefaktov v mojej bezprorstrednej blízkosti, začínam považovať za neoddeliteľnú súčasť mojej každodennosti. Upokojuje ma to. Nezamýšľam sa nad tým, či je naša láska veľkou láskou a čím iným by mohla byť.
Všetky rozhodnutia majú trvalé následky a sled udalostí je ako reťaz ktorou si zamykám bicykel u teba vo vnútrobloku. Kovové oká sa navzájom prepletajú, nadväzujú na seba. Pri zamykaní uzatváram kruh okolo pedálov. Ženská v želežiarstve mi povedala, že dnes vedia precviknúť hocijakú reťaz aj zámok, že ak niekto veľmi bude chcieť, bicykel mi aj tak ukradne. Ale táto reťaz je celkom odolná.
Budeš sa sťahovať do nového bytu. Ja sa tentokrát nesťahujem. Olte bude v marci končiť nájomná zmluva, a potom si budeme hľadať niečo spolu. Nový domov. Hľadanie strateného času. Po troch pohároch červeného, mi Olta pripaľuje cigaretu a hovorí, že už sme v inej Lebensphase, ona už potrebuje kľud.
Ja neviem, neviem či potrebujem kľud. Všetci okolo mňa pomaly starnú, iba Greta, študentka filozofie, ktorá fajčí tabak značky american spirit a vlasy si strihá celkom na krátko, odišla na erasmus do Francúzska a začala udržovať milostný vzťah s dvoma mužmi naraz. Hovorím si Greta, moja malá Gretchen, som na teba hrdá, c'est la vie, toto je život, ktorý ja už žiť nebudem. Všetky erasmy som si už vyčerpala.
Občas neviem, či chcem starnúť rovnako rýchlo ako všetci okolo mňa. Strihám si ofinu celkom na krátko, do polovice čela. Vraj vyzerám ako Majka z Gurunu, napísala mi mama, keď som jej poslala selfíčko. Keď som mala asi sedemnásť, chcela som si nafarbiť vlasy na modro, myslím, že som o tom aj niečo písala. O tom ako mi peroxid nezosvetlil vlasy na blond, ale na oranžovo a modrá potom vyzerala ako zelená. Nakoniec som sa ostrihala… Neviem ako súvisia účesy s rozličnými leben-fázami.
Cestujem do Brna vlakom, hlavné nádraží je v rekonštrukcii, teta za staničným okienkom čosi kričí a ja si v duchu hovorím, že toto mesto bolo významnou fázou. Ale už asi nie je. Na študíjnom si po roku vyzdvihujem diplom v modrom obale. Ktosi mi hovoril, že fázy života sa vždy menia po siedmich rokoch, plynule prechádzajú jedna do druhej. Prvé a posledné dva roky sú tranzitné. Každých sedem rokov sa nám obnovia všetky bunky v tele. Moje Brno má už sedem rokov. Dokončujem premenu. Moje Brno má už sedem rokov a je úplne iné ako vtedy, keď sme sa spoznali. Z krabice od topánok vypadla fotka jednej brnenskej kuchyne a ľudí, ktorý už takmer vôbec nie sú v mojom živote. Myslím, že bola z roku 2012
Som v tranzitnej zóne.
Môj Berlín je stále rovnaký, ale ty sa teraz budeš sťahovať. Už sa nebudeme v nedeľu len tak poflakovať po Leopoldplatz, v jesennom slnku a pérových vetrovkách. Budeme si musieť nájsť nové námestie. Budeš mať nový hood, novú Kiez, nový byt, novú práčku, pozerám sa do vzduchu, ktorý vypĺňa priestor medzi tvojím ramenom a uchom. Rozmýšľam. Kúskujeme našu prvú spoločnú fázu na epizódy, spojené s rôznymi mestami a miestami, s bytmi a oknami. Otočenými do ulice, či do vnútrobloku. Netúžim po ničom inom, len už zostať na mieste. (A pri tebe).
Inokedy si neskoro večer prezerám študíjne programy na školách v Holandsku. Možno by som mala znovu študovať. Možno by som zase mohla niekde začať od znova. Možno by som sa mohla začať učiť nový jazyk a opäť raz sa snažiť niekde zapadnúť. Presťahovať sa k oceánu alebo do Buenos Aires. Alebo, by som sa radšej mala uzemniť. Ilustrovať farebné obrázky do lesklých magazínov dopĺňajúce články o feminizme či demokracii. Dvadsať rokov rovnakým štýlom, iba meniť farebnosť. Ilustrácie sú dobrý biznis, je jvýhodnejšie kresliť do časopisov ako kurátorovať výstavy či nikdy neopustiť akademickú pôdu. Možno by som nemala už nič vymýšľať. Byť vďačná. Telefonovať babičke častejšie. Poriadne si umývať zuby. Kúpiť si vitamín D. Každé ráno cvičiť pozdrav slnku. Dávať si pozor na zápal šliach na zápästí a karpálny tunel, investovať do ergonomickej myši, tabletu, stoličky, nakúpiť si v MUJI ďalšiu sadu čiernych pier, ktoré stále strácam. Pravdepodobne končia na dne oceánu, zhltnú ich kosatky alebo vráskavce. Predstavujem si japonské perá, ako sa zasekávajú v obrovských žalúdkoch. Ako Jonáš v bruchu veľeryby. A ja si ani za svet neviem spomenúť, prečo bol Jonáš v bruchu veľeryby. Prečo, prečo?
Pocit, že mi v živote niečo uniká, že som niečo prepásla a že na niektoré veci som už stará, spolu so zabúdaním niektorých fundamentálnych súvislostí z biblických či iných príbehov (aj tých vlastných), ma zastihli v prekvapivo mladom veku.
Zhorel Notre-Dame. Rozkvitla baza, na trhu som si kúpila kvety v papierovom sáčku, lebo neviem kde ísť v meste bazu oberať. Viem, že rastie pri železničnej trati medzi Cíferom a Báhoňom ale tu, tu naozaj neviem. Uvarila som bazový sirup a Olta sa presťahovala do bytu na Weinerstraße. Baza odkvitla.
Medzitým sa Jan pohádal do krvi s Laurou, hodila po ňom knihu, ktorú zrovna čítala, hrešila po taliansky porco dio, ty zkurvysyn, Jan si zaväzuje šnúrky na teniskách, vyzerá trochu ako teenager z deväťdesiatych, potreboval by ostrihať, odišiel z domu zatvoril za sebou dvere a taliansky román narazil o zárubňu. Koniec priateľstva.
Koniec našich časov.
Olta mi otvára dvere svojho nového bytu nahá, iba v uteráku, fajčí na gauči pri okne. Učí sa variť, chce to stihnúť do tridsiatky, zapaľuje sviečky, na tanier servíruje pripálené bruscetty a špenát bez chuti. Pijeme víno. Neskôr tancujeme v obrovskej diskotékovej hale, z reproduktorov hučí Eisbär, s Oltou a Laurou sa chytáme za hrude, teatrálne zakláňame hlavy, krčíme kolená. Tancujeme melancholicky. Snažíme sa v dusnom vzduchu zachytiť niečo, čo nám už aj tak nepatrí. Komusi z ruky vapadlo pivo, parkety sú lepkavé.
Zatváram oči a myslím na dom na Willy-Brandt Straße, oblak cigaretového dymu okolo červenej žiarovky v našej kuchyni, drevenú podlahu, ktorá sa vždy zatriasla, keď niekto podskočil. Myslím na román v taliančine, ako sviští vzduchom, neviem prečo ale predstavujem si Orwela, naposledy keď sme boli všetci spolu v Albánsku, v starom dome Oltine babičky, Laura čítala 1984… Taliansky román letí vzduchom, veci sú stále v pohybe, nič nie je nemenné. Notre-Dame v plameňoch, Európa v zármutku a mne to je vlastne jedno. Naposledy som bola v Paríži s Frederikou, vlastne vždy som bola v Paríži s Frederikou. Už som ju nevidela roky. Londýn ju zhltol ako hrací automat, alebo som to ja, kto sa stratil. Neviem, ťažko povedať. Občas mi chýba, moja sedmikráska, ona a náš domov na siedmom, či deviatom, už si ani nepamätám na ktorom poschodí paneláku, s plastovým oknom a s výhľadom na Dunaj. Myslím na to všetko, pateticky rozhadzujem rukami a kričím slová piesní, ktoré nepoznám. Vonku už vychádza slnko. To je dobre, lebo svetlá na bicykel som si zabudla doma.
Jan mi na druhý deň večer v parku hovorí, tak to je, to je život, veci sa menia, priateľstvá nie sú večné, nič nie je večné, Laura po mne hodila knihu.
Mlčím. Stratila som svoj pevný bod.
Na tvoje tridsiate prvé narodeniny som ti kúpila mlynček na sezam a nemecké vydanie Nesmrteľnosti z antikvariátu. Od rána sme pili aperol-spritz. Ako v ten deň, keď si ma prvýkrát pobozkal, uprostred noci v tvojom starom byte, pamätáš? Ty sa smeješ, oči sa ti zužujú, na ľavom líci máš jamku. Pamätáš, v ten deň keď zrovna kvitli gaštany a Jan oslavoval svoje dvadsiate ôsme narodeniny na balkóne u Franzi, vtedy ešte boli spolu, bola to veľká láska. Jan dostal jeansovú bundu a nové topánky od mamy, Laura mu upiekla koláč, vtedy ešte boli priatelia. Od rána sme pili aperol-spritz...
Na poludnie som už opitá, otváram okná dokorán, nahlas sa smejem v bielych perinách. Roztopašne ťa chytám za ruku, vlečiem ťa von na ulicu, míňame deti na ihrisku oproti môjmu domu, reštauráciu s terasou, ktorej ventilácia ústí do nášho vnútrobloku a vždy keď si odomykám bicykel cítim spálený olej, prechádzame okolo večierky s nápojmi a cigaretami, okolo miestnych štamgastov, ktorí si na ulicu vyťahujú plastové stoličky, žmúria oči do slnka, zakrývajú sí tváre potetovanými prstami. Hopsám okolo teba, cítim sa ako dievčatko, v zmrzlinárni na rohu nám kupujem čokoládovú, pre mňa, a pistáciovú, pre teba. Hovorím ti, že z detstva si pamätám len zelenú pistáciovú zmrzlinu, krikľavú a jedovatú, tečúcu dole po zápästiach, stále sa občas prekvapím, že pistáciová zmrzlina je v skutočnosti biela, možno trochu béžová, ale ani trochu zelená. Som opitá, šampanským a tebou. Ťahám ťa za ruku, v parku na nás už všetci čakajú, ale ty to nevieš, budeš prekvapený, nadvihneš obočie, v lícach sa ti spravia jamky, upiekla som rebarborový koláč, prinesie ho Olta. Oltin posledný milenec je môj sused, včera som koláč odložila k nemu do kuchyne, prikryla ho utierkou a nalepila naň maličký lístok: PROSÍM NEJESŤ.
Všetci nás už čakajú, ty si prekvapený, nadvihneš obočie, v lícach sa ti spravia jamky, šampanské búcha, krájame koláč, oblizujeme si prsty. Všetci sa smejú. Nikto si nemôže dovoliť prenajať dosť veľký byt a všetci sa boja globálneho oteplovania. Neskôr hráme karty a ja vyhrávam.
Oltou spoločne čúrame za kríkom. Sme spriaznené duše, little Barb, hovorí ona, zatiaľ čo dva prúdy moču vymývajú rieky v prachu.
Dni idú, idú ako rieky k moru.
Žijeme dobré časy, lepšie už nebudú , mali by sme cestovať, kým sa dá, hovoríš o polnoci, keď sa objímajúc okolo pliec vraciame ku mne domov, po tom, čo sme pobozkali Oltu na dobrú noc pred vchodovými dverami jej posledného milenca a po tom, čo sa nám úspešne darilo udržovať stabilnú hladinu alkoholu v krvi dvanásť hodín.
Na druhý deň nám ráno zvoní budík príliš skoro, smetiarske autá rachocú na ulici pod oknami, hučia a pískajú, zametači zbierajú sklo predošlej noci, ešte sa mi čosi sníva ale obrazy už neviem zachytiť, moja babka hovorila, že keď sa ráno pozrieš do okna, zabudneš, čo sa ti snívalo, ale ja neviem, ja sa pozerám do okna hociktoré ráno a sny si pamätám a inokedy nasilu zatváram viečka, nedajbože aby mi uletela noc, a nakoniec aj tak všetko zabudnem.
Na teba nezabudnem.
Ale ani na iných nie.
Olta mi priniesla kôpku transatlantickýchpohľadníc zo starej adresy, uškŕňa sa a hovorí, niekto ťa musí veľmi milovať, a mne sa len zahmlieva pred očami.
Dážď v Lime padá tak málo, a prach tak veľa, že všetko tu vyzerá ako pod povrchom.
Leto prepuklo zo dňa na deň ako tropická horúčka a Alexanderplatz je ako obrovská panvica, maličký ľudia sa na nej opekajú a smažia, nevedia uniknúť, ponáhľajú sa do tieňa alebo do metra, a ja ti prisáham, že keď som včera po ceste do práce zastavila na semafóre, cítila som ako sa mi roztápajú gumy na kolesách bicykla.
Inokedy dostanem defekt a ty ma učíš ako vymeniť dušu.
Ako vymeniť dušu?
Aká široká je moja duša?
28 palcov, pretekársky bicykel.
Kúpila som ho v Lipsku vo dvore akéhosi muža, možno bol zlodej bicyklov a možno iba vekslák, bicykel sa volá free spirit, má to napísané na diagonálnej rúre, neónovým písmom.
V stredu kráčame popri kanáli, svetlo má takú farbu ako skutočná pistáciová zmrzlina, trochu béžovú a teplú. Bude búrka. Blesky, raz, dva, tri, štyri, päť, počítam potichu. Rachot hromu. Všetko vyzerá ako pod povrchom. S Oltou pijeme zázvorovú limonádu z večierky a ona hovorí, bože cítim sa ako v nejakom filme, všetko okolo mňa iba beží, svetlo sa mení, autá na Schlesisches Tor sa otáčajú dokola a ja nič nestíham spracovať. Chýba mi odstup.
Pamätáš, little Barb, ako si všetko fotila keď sme spolu bývali na Willy-Brandt? Prečo už nefotíš?
Z izby, v ktorej ktosi strhol tapety a steny nechal bez omietky, holé a studené, som sa presťahovala do bytu vymaľovaného na bielo, s ornamentálnou štukatériou na vysokom strope.
V nedeľu si na blšom trhu kupujem komodu. Priekupník z Bosny a Hercegoviny kričí na svojho syna, syn kričí na priekupníka, nakladá komodu na vozík s dvoma kolesami. Bývam tuto kúsok, o dva bloky ďalej, hovorím, chlapec tlačí komodu, ja gestikulujem, ukazujem prstom doľava-doprava, už sme skoro tam.
Ja, starožitná komoda, chlapec z Bosny a dva bloky berlínskych domov. Tichý pakt s mestom. Tu som doma, tu chcem zostať.
Sníva sa mi každú noc. Morušové kopce, tráva spálená slnkom do žlta. Mesačná krajina. Stojím na vyprahnutej lúke medzi chatrčami učupenými v tieni. Oranžové svetlo, ľudoprázdno. Pod hrudami hliny a trsmi vyschnutej trávy sa leje krv. Krv nie je voda. A ľudia chodili a chodili, brodili rieky, obracali v rukách hrudy zeme, ako osudy svojich ešte nenarodených detí. A detí ich detí. Chodili, chodili na nohách mali otlaky, na rukách mozole.
A tak som teraz tu. Ja. I. Já. Ich.
Ráno sa zobúdzam na prvé zazvonenie budíku. Kúpem sa v slnečnom svetle a v bielych perinách. Povrchová vrstva môjho života dosiahla vrchol svojej estetickosti. Žijem obrázok z tumblru, fotografiu z predraženého magazínu, perfektnú kompozíciu. Teenagersky sen. Tupo civím na ornamentálne štukatérie na strope, nohu na drevené parkety ukladám opatrne. Polievam izbové rastliny, palmy aj monstery a do ovsenej kaše si sypem škoricu, krájam jablká. Samozrejme bio. Pozerám sa z okna, žmúrim oči do slnka. Aleje stromov lemujú preplnené chodníky, listy sa trepocú vo vetre, vrhajú tieň na tváre ľudí na terasách kaviarní. Je pondelok, deväť hodín ráno, polojasno.
A potom doma kvety polievala,
drhla prach dlážky,
strážila lesk okien
a večne mala obe ruky prázdne.
Prahnem po domove. Myslím na korene. Na veľké dlane večne špinavé od hliny. Sníva sa mi prach.
Domov sú ruky na ktorých smieš plakať.
V metre páchne moč a zvratky, všimnem si cigánske dievča s kapucňou na hlave. Za nechtami má špinu. Odvezie sa na konečnú zastávku a zostane sedieť bez pohnutia. V inom vlaku si ku mne prisadá muž, vlasy má ostrihané celkom nakrátko, z jeho parfému ma napína. Žobráci, feťáci, ľudia bez domova, ľudia zo všetkých kútov sveta, prevracajú v rukách medené mince a svoje životy. Prekračujeme ich na eskalátoroch.
To bola práve tá zvrchovanosť národa:
ruky, ruky.
Ruky volajúce o pomoc
Cítim sa nemiestne, keď vystupujem z metra na Alexanderplatz a rázne kráčam do novej práce. Moja chôdza je energická a odhodlaná. Veľkomestská. Televízna veža sa mi nakláňa nad hlavou ako filmová kulisa. Studený vietor mi zalieza pod kožu, štípe ma na lícach, očakávam príchod jari, ale nelipnem na jej prvých náznakoch. Môj nový šéf si na nose žoviálne napráva obrovské okuliare bez rámu a pýta sa ma či mi môže dôverovať v otázkach typografie.
Samozrejme, odpovedám bez mihnutia oka.
Osem hodín denne v ateliéri s oknami otočeným do vnútrobloku. Svetlá monitorov, klikanie myší, škrýpanie noža na hranách kníh. Tlačiarenské farby. Je toto to, po čom som vždy túžila?
Prahnem po samote. Potichu ti hovorím, že mi chýba odstup od vlastného života, pohľad z výšky. Tlačím sa v preplnených podzemných vlakoch, miznem v dave, strácam sa. Náhlim sa. V čakárni u lekára smrkám do vreckovky krv
Krv nie je voda.
nepi z nej.
Na vernisážach a krstoch kníh sa vždy opieram chrbtom o stenu, pohár vína držím tak, aby ma podpieral. Teší ma, ja som Barbora, podávam spotenú ruku ľuďom, ktorí sa mi aj tak nezmestia do života, zabúdam na ich mená, zabúdam na seba. V kokteilovom bare príjam gin-martini na účet podniku, okná sú zahmlené, svetlá červené, ľudia pri nízkych stoloch sedia rameno pri ramene, nakláňajú sa k sebe, dotýkajú sa ušami. Olta hovorí, že za päť rokov už snáď bude mať dieťa, my little thing. Teresa odpovedá, že za päť rokov snáď nebude vojna.
Po roku sme zase spolu v jednom meste, nové práce, nové lásky, girl-gang reunion. Na prvý pohľad náhodné stretnutie štyroch žien. Spája nás cudzinectvo a päťjazyčná láska. A gin-martini.
Navštevujem priateľov, pozývam priateľov k sebe domov, krájam baklážán pozdĺžne, raz mi ktosi povedal, že krájať zeleninu na kolieska je proti prírode. Zeleninové duše, pokrájané v súlade so zákonmi prírody a rastu koreňov, stúpajú k vysokému stropu. Smažím cibuľu a nalievam červené víno do pohárov
Servírujem hummus aj pečené papriky, pod stolom mi ukladáš ruku na koleno, žmurkáš na mňa spoza kytice tulipánov vo váze z druhej ruky. Hostia sa smejú, nakláňajú hlavy doprava a doľava, diskutujú o politike, divadelných predstaveniach, ozvučení v hudobných kluboch. Po druhom pohári vína vravia o terapiách. Popolník sa plní, zbytky jedla na kermaických táckach chladnú, ktosi otvoril okno ale dym sa drží pri strope, koncentruje sa okolo žiarovky. Hostia majú červené tváre, ako víno, ako jahody. Hovoria nahlas. O svojich strachoch, rodičoch, rozchodoch, poistení, mizerných výplatách, mizerných milencoch, vibrátoroch a chorobách. Tabu sa rúca ako domček z karát. Hostia vykladajú na stôl svoje vnútornosti ako štiri esá.
Domov sú ruky, položené na stole
Bojím sa, že sa raz pomätiem. Bojím sa vlastnej sľabomyselnosti a samoty vo veľkomestách. Bojím sa vykoreňovania. Diktátorských režimov, globálneho oteplovania, rakoviny a byrokracie. Boím sa, že raz zabudnem na to kým som bola, predtým ako som zo seba vyrástla.
V tomto meste už cudzia nie som.
Berlín nemá štátnu príslušnosť ani pohlavie. Kým Londýn je perpetum mobile, hrací automat, ktorý pohlcuje ľudí z východu ako ťažke mince s kráľovnou a nevydáva nič naspäť, Berlín je ako pokazený hodinový stroj, ozubené kolesá času sa otáčajú prirýchlo a inokedy celkom zastanú. Berlín ľudí nepohlcuje ale absorbuje. Stávajú sa jeho kulisou, spolu s televíznou vežou na Alexanderplatz, ktorej tieň mi každé ráno ukazuje cestu do práce.
Berlín je ku mne milosrdný. Potichu ďakujem bohom mesta, ktorí mi do cesty kladú nábytok, presne taký aký podtrebujem, opustený na okraji chodníkov. Mesto ma konečne prijalo a ja mu hľadím do tváre s prižmúrenými očami, opatrne mu podávam mu ruku, snažím sa mu dôverovať. Berlín je podobný ako ty, som voči nemu obozretná. Nosí mi raňajky do postele a ja si myslím, mohla by to byť veľká láska. Prevraciam našu lásku v rukách ako hrudy zeme, ako osudy našich ešte nenarodených detí.
Keď v zime mráz trieštil sklá pouličných lámp, v izbe v ktorej ktosi strhol tapety a steny nechal holé, čítala som ti v noci Válka. Prekladala som slová z jedej reči do druhej ako čerstvo opraté posteľné prádlo.
Ruky na tvári.
Berlín otvára svoju náruč, ale ja do nej nepadám. Potrebujem čas. Prahnem po samote.
Domov sú ruky na ktorých smieš plakať.
Miláčik neplač.
Nedaľeko stanice São Bento sa muž v modrej vetrovke zrútil zo schodov, narazil hlavou o zábradlie, nadvihol sa na ramenách a krv mu stekala po spánkoch. V chladnom vzduchu stúpa z ľudí vodná para. Krv je horúca. Volám sanitku. Dobrý deň, hovoríte po anglicky? Neďaleko stanice São Bento sa muž zrútil zo schodov, narazil čelom o železné zábradlie, tečie mu z hlavy krv. Ponáhľajte sa.
Medzi rebrami cítim chlad. Opilci držiac sa pod pazuchami miznú v hmle kamenných ulíc. Ozveny smiechu, mesto voní ako oceán. Modré svetlá sanitky. Modré svetlá v klube. Ťažko sa mi dýcha, ľudia miznú v cigaretovom dyme, už tri dni bez prestávky prší. Voda, voda, svet je z vody, preteká mi medzi prsty a krehkosť života ma občas udrie päsťou do žalúdku. Bára má záchvat paniky. Prší a mesto nikdy nespí. Pot mi steká po spánkoch.
Pri oceáne si kupujem pečené gaštany. Gaštany sú ako oči, myslím si každú jeseň. Ďalší rok mi prepochodoval životom. Armáda času. Gaštany sú ako oči a niektoré veci zostávajú nemenné. Každoročne myslím na chlapca, ktorý mal oči ako gaštany, ale jeho tvár si už neviem vybaviť.
Svetlo je ružové, gýčové, horizont sa zlieva s oblohou. Žeravé uhlíky v stánkoch s pečenými gaštanmi, majáky, svetlá parníkov. Trúbenie transatlantickýh lodí. Prstom kreslím do piesku. Je odliv. Voda vezme všetko so sebou. Voda slúži v armáde času. Len príbehy o utopených námorníkoch a ženách plačúcich na pobreží, sú vytesané do skaly. Hovoríš, že Porto je mystické, starobylé. Stláčam ti studené prsty a rozprávam ti o tej noci, keď som pred rokmi prvýkrát vystúpila z metra na stanici Bolhão a hmla sa mi plazila pomedzi nohy. Hovorím ti o škriekaní morských vtákov a ľuďoch v úzkych domoch s otvorenými okenicami, o pouličných mačkách. Hovorím ti ako som spoznala Flávia, hovorím ti o dome na Rua Castelo Branco, o jednom z mojich imaginárnych domovov. Lesknú sa mi oči a nemyslím pri tom na Berlín ani na teba. Vzduch páchne ako ryby naložené v soli a ľade.
Hovoríš o Japonsku, o domove, ktorý nezostal platonickým. O vzduchu, ktorý tiež páchol po rybách naložených v soli a ľade, lesknú sa ti oči a horia ti líca. Nemyslíš pri tom na Berlín ani na mňa. Predstavujem si ťa, ako sedíš v rohu lacného ramen bistra, z misky pred tebou sa parí, čosi si píšeš do denníku. Kreslíš schody čiernym perom. Tak ako vždy. Svetlo je ostré, neónové, ľudia si nevyzliekajú kabáty. Keď chceš po japonsky povedať “milujem ťa”, povieš, “mesiac je krásny.”
“Mesiac je krásny.”
Mám ťa tak veľmi rád, až mi je z toho niekedy smutno, hovoríš s vážnou tvárou.
Na letisku si ukladám hlavu do oblúku tvojho ramena. Mám ťa rada tak veľmi, že mi je z toho niekedy smutno.
Už je to rok odkedy si čašník na rohu tvojej ulice všimol, že nehovorím dobre po nemcky, začal mi odpovedať po anglicky a ja som napísala Poviedku o okne. Súhlasila s tým, že som zamilovaná. Tento rok bol bláznivý, hovoríš mi v stredu večer.
Tento rok bol bláznivý. Píše sa mi ťažko. Armáda času mi pochoduje životom a zanecháva za sebou spúšť. Nahé ženy na transatlantických pohľadniciach si stále nachádzajú cestu do mojich rúk a pripomínajú mi, že pred sebou neutečiem. Tento rok bol bláznivý a za posledných 365 dní sa sťahujem už tretíkrát. Zase mi chýba nábytok, nemám matrac ani izbové rastliny, nevlastním nič. A to čo mi zostalo, zabalím do vákuového obalu, z ktorého je možné vzduch vysať vysávačom.
V novoročnom nočnom vlaku z Bratislavy do Berlína je tma. Nemáme ležadlový vozeň a kupé zamykáme zvnútra. Vonku husto sneží, koľajnice sa trieštia v mraze. Ty hovoríš, že si rád, že som ti ukázala Slovensko. Vlak škrípe, presúvajú nás na druhú koľaj, sme v Poľsku. Stojíme. V snežnej búrke aj armáda času spomaľuje. Tlmené hlasy, pískanie výpravcu, kroky. Vŕzganie snehu. Uprostred noci sa mi sníva muž s tetovanim smrti, jeho nahé ženy na pobreží z transatlantických pohľadníc. Ty spíš natiahnutý cez tri sedadlá oproti mne. Vyzul si si topánky. Moja mama nám zabalila koláče. Zjedli sme ich na večeru. Pasová kontrola ma vytrhne zo spánku. Prekračujeme hranice. V hlave odpovedám na pohľadnice, skladám vetné konštrukcie, monumenty stratených lások, píšem listy, ktoré nikdy neodošlem. Svoje nové adresy si už rok nechávam pre seba. Pozerám sa na teba ako vydychuješ zo spánku. Zaplavuje ma teplo.
Boyfriends are great, lovers are eternal, povedala Olta na margó listov, ktoré vyberá zo schránky už rok namiesto mňa.
Medzitým s tebou zrastám v základoch. Postupne. Postupne sa tvoje dlane stávajú neoddeliteľnou súčasťou mojich stehien, tvoje uši prirástli k mojim. Už nie si eternal lover ani postava z Poviedky o okne. Poznáš moju mamu aj môj chorobopis. Objímam ťa silno, hovorím si, ty si mojím domovom. V nedeľu ráno varíš kávu, smažíš omelety, chystáš dresing na šalát. Myslím si, s tebou môžem byť šťastná.
Rozmýšľam nad kŕdľom divých vtákov, ktorý mám v hrudnom koši. Občas mi krídlami narážajú o rebrové kosti ako splašené, vtedy nemyslím na nič iné, len na oceán a monumenty stratených lások.
Inokedy je ticho, v hrudnom koši cítim len teplo, pýtam sa ťa, dáš si kávu?
Po piatich mesiacoch života v izbe, v ktorej ktosi ztrhol zo stien tapety, múry nechal surové, sucho konštatujem, tu nie. Po piatich mesiacoch práce v ateliéri s vysokými stropmi a obrovskými oknami, potichu hovorím, tu nie. Je mi tu zima. Nepatrím sem. Výstražný prst. Nemáš právo na to, byť doma kdekoľvek si zmyslíš. Tu nie.
Chytáš ma keď padám do perín so slzami na tvári, hovoríš mi, dávaj na seba pozor Barbor, šetri sa, strácaš sa mi pred očami. Plačem a potichu ti vravím, myslela som, že už viem ako zvládať množstvo práce aj slabosti tela. Myslela som, že som vyrástla.
Celkom iné ruky v celkom inom meste, v inej krajine, sa ma kedysi snažili zachytiť pri pádoch do perín. Rovnako. Po rokoch počúvam tie isté slová len v inom jazyku. Armáda času pochoduje do kruhu. Dupot jej vojakov ma niekedy udrie päsťou do žalúdka. Z vlny pulóvra si občas vyberám šedivý vlas, tie ostatné rastú prirýchlo, padajú mi na plecia, viažem si ich do vrkoča. Som krátkovlasá žena ale v tomto meste nemám svojho kaderníka.
Viažem si vlasy do vrkoča v izbe bez omietky a myslím si, tieto časy sú zvláštne. A chýbať mi nebudú.
They say, home is where the heart is
You carry it with you, impossible to miss
(Molly Nillson, Home song)
Presťahovala som sa v stredu. Jeseň mi bola v pätách. Dorazila týždeň po mne.
Vonku prší a možno preto je tma. A možno je to jeseň, zhasína svetlá priskoro. Balí sa do deky a zaspáva pred polnocou. Padá od únavy.
Bývam na najvyššom poschodí. Konečne. Bývam na najvyššom poschodí, v dome na ulici pomenovanej podľa nemeckého olympionika vo vrhu guľou, diskom a kladivom, ktorý zvíťazil na Olympiáde v Berlíne v roku 1936. Dohodil kladivo do vzdialenosti 56,49 metrov a dosiahol tak nový európsky rekord.
Večer sa pozerám cudzím ľuďom do okien. Siluety rastlín, knižnice, vysoké stropy. Manželský pár v stredných rokoch, navzájom si zapínajú kabáty. Žena na prízemí fajči za závesom. Iná žena, na treťom poschodí, kýva komusi na ulici. Smetiarske autá. Poštárske autá. Bicykle. Na druhom brehu kanálu Karl-Hein duní hudba. Zaspávam náhle.
Snívajú sa mi ťažké sny. V miestnosti plnej postelí majú všetci muži rovnaké tváre, pripomínajúce šimpanza. Ktosi ma chytá za ruku a ja zvresknem. Neviem nájsť cestu domov, náhlim sa nočnými ulicami, v rukách zvieram nájomnú zmluvu, ale adresu nedokážem prečítať. Mobil pri sebe nemám. Inokedy vidím teba, a možno je to Marcel, objímajúc dievča bez tváre. Akoby sa tvoja a jeho tvár v zlých snoch zlievali dohromady ako metafora lásky a strachu z opustenia. Nakoniec, veľké lásky si nosíme v hrudnom koši spolu s nenaplnenými ilúziami a utópiou domova.
Inú noc padám do rieky. Brehy sú strmé a vydláždené šmykľavými kameňmi. Pridŕžam sa čohosi, batožiny, dreveného sudu, provizórnej gumovej lode, ale padám do vody. Staviam sa na nohy a brodím sa. Kráčam proti prúdu a je mi zima na ramená. Drevený sud je v nedohľadne.
Budím sa nadránom, oranžové svetlo presvitá dovnútra cez záclony a očné viečka. Konštantná bolesť predlaktia sa vracia s východom slnka. Čo ak to nikdy neprestane. Čo ak bolesť so mnou zostane navždy. Čo ak nikdy nebudem môcť kresliť tak ako predtým. Nič iné neviem. Viem len kresliť a hľadať zmysel tam, kde nie je. V snári sa snažím nájsť odpovede na otázky, ktoré zostávajú nezodpovedané. Po ceste z cudzineckého úradu rozmýšľam, čo tu vlastne robím.
A kde by som bola, keby nebolo teba? Myslím na oceán a na Prahu.
Stále sa bojím, že ma začneš tlačiť na duši tak ako všetci, a tak ráno občas chodím bosá v meste, v ktorom som úplne sama. Vyfabulovala som v sebe cudzinku a zo svojej už role neviem vykročiť. Môj nový domov je tichý. Môj život je uzavretý. Každé ráno bicyklujem popri rieke a som duchom neprítomná. Pracujem veľa a mám studené nohy. V metre som dostala pokutu. Ťažko sa mi píše. Okná neotváram dokorán. Moje nové mesto som ešte nerprehltla. Neviem, akú rolu hrá tento krátky čas v mojom živote. Neviem, čo sa učím a čo z toho všetkého zostane. Neviem, kto z toho všetkého zostane.
Kto zo mňa nakoniec zostane.
Môj nový domov nie je nový začiatok.
Moja spolubývajúca Greta je mladá, má dvadsaťjedna rokov a študuje filozofiu. Fajčí tabak značky America Spirit a svetlé vlasy si strihá celkom na krátko. Hovorí o sebe, že je freudistka, tancuje v divadle a do kávy si prilieva ovsené mlieko. Tvrdí, že nechce mať deti, lebo svet, v ktorom žijeme je skazený. Nelieta lietadlom, lebo nechce za sebou zanechávať uhlíkovú stopu. Odoberá mesačník o nemeckej politike a hovorí, že sa jej na mne páči, že som odvážna a tvrdá.
Vo vnútri som mäkká ako ustrica.
Čakám ťa na zastávke električky pri železnom moste. Vonku prší a ty hovoríš, že máš rád keď je vonku tma, ale nie úplná. Hovoríš, že na jeseň je dobré byť pri sebe blízko.
Prší, vonku je tma, ale nie úplná, jeseň za sebou zhasína pouličné svetlá a ty sa ma poprvýkrát pýtaš na cudzinectvo. Hovorím, že niekedy ma chytí zvnútra, tlačí ma na hrudi. Nezáleží na tom, ako rýchlo sa učím jazyk a koľko ľudí mám pri sebe blízko. Hovorím ti, že cudzinectvo nie je o integrácii ani o spoločenskej akceptácii, ani o večeraní s priateľmi, ani o tom, že naši rodičia raz zostarnú a my budeme ďaleko.
Pýtaš sa ma, čo teda je to cudzinectvo, a ja sa ťa rozhorčene pýtam, či si naň už vôbec nepamätáš, ale odpovedať na otázku ti nedokážem.
Pýtaš sa ma, či si ty mojím domov. Neopovedám ti.
Otáčam sa na druhý bok, je mi smutno a rozmýšľam.
Keď som mala šesť, pod mojou posteľou bolo čosi, niečo, čo ma v tme a tichu vždy chcelo chytiť za členok. Búšilo mi srdce keď som pod perinou zhasla baterku, odpočítavala som roky. Dospelá, dospelá, keď budem dospelá, odídem ďaleko, odídem, odletím, budem mame nosiť šálky s obrázkami, také podobné ako mi raz priniesla z Lonýdna. Budem ďaleko od temnoty pod mojou posteľou, ale dovtedy, dovtedy budem do perín vždy skákať z odstupu, rýchlo a s búšiacim srdcom. Nedovolím tieňom dotknúť sa mojej nohy.
Je zvláštne že túžba po diaľkach sa môže vyvinúť v rannom detstve. Túžba po diaľkach môže prameniť z obrázkových atlasov sveta, dobrodružných románov alebo z rodinných príhod a mysterióznych príbuzných z cudzích krajín, ktorý zomreli tak dávno, že sa z nich stali prízraky.
Všetky miesta som si predstavovala do detailov. Živé a farebné. Predstavovala som si vône aj zvuky. V skutočnosti som poznala len cestu autom do morušových kopcov, dravé vtáky na ovocných stromoch a ešte železničnú trať do Bratislavy, budovu stanice týčiacu sa do výšky vedľa továrne na lízatká a cukrový vzduch. Za posledných dvadsať rokov sa nezmenil, možno trochu zhustol. Vždy sa mi lepí do vlasov keď sa po čase vlakom vraciam domov. Žijem svoj ôsmy rok návratov domov. Myslým na seba samú, celkom mladú, s okrúhlou tvárou, ako sa dívam z okna bratislavskej internátnej izby na rodičovské auto, miznúce v zákrute. Niektoré obrazy zostávajú uložené v pamäti roky. Postupne blednú, rozhmlievajú sa a premieňajú sa na osobné mystérium. Zaraďujú sa k fotografiam dávno mŕtvych príbuzných z cudzích krajín.
V Tbilisi je štyrdidsať stupňov celzia. Ležím nahá na posteli v prenajatej izbe na prízemi ošarpaného domu a potím sa. Pokožku mám slizkú, slanú a horúcu. Keď ma objímeš kĺžem sa ti na hrudi. Ventilátor bzučí, zotmelo sa, chlapi vo vnútrobloku hrajú karty. Hrešia po rusky. Rozumiem. Dvere sa zvnútra zamykajú visiacim zámkom. Bolí ma žalúdok.
Žiarovka v metre bliká nazelenalým svetlom. Oblieva ma pot, návaly horúčavy, batoh na chrbte mám príliš ťažký. Nesiem veľa vody. Svet je z vody, povie ktosi v mojej hlave.
V inej prenajatej izbe zvraciam.
Potím sa a ty mi podávaš colu. Colu a sucháre.
Zvraciam už druhý deň.
V kúpeľnom meste duchov si kedysi nohy močil Stalin. Dnes je plné túlavých psov, bazény sú bez vody. Tento svet nie je z vody. V opustených hoteloch sú na stenách stále sväté obrázky. Blednú. Všetko je modré. Kreslím ľavou rukou. Tú pravú mám stále v dlahe. Píšeš namiesto mňa pohľadnice. Túlavé psy ma majú radi. Vždy kráčajú po mojom boku. V kávových usadenínách nevidím žiadnu budúcnosť. Ty tiež kráčas po mojom boku. Na terase mlčíme. Čítam veľmi zlú knihu, poviem po chvíli. Ja tiež, odpovedáš. Sľubuješ, že si prečítaš Nesmrteľnosť.
V hotelovej izbe, v inom meste, v meste s prístavom a sochou na kamennom móle, je na stene zrkadlo a ne zemi popolník. Nefajčím. Dve ženy vo vstupnej hale sedia pri stole s gumovým obrusom. Jedia polievku a pozerajú televízor. Hovoria len po rusky. Všetko páchne zatuchlinou a ovčím syrom.
Neznášam ovčí syr.
Večeriame baklažány.
Cesta cez hory je dlhá. Vodiči kamiónov nehovoria po anglicky. Nikto nehovorí po anglicky. Ani chlapec ktorý stojí pri ceste vedľa nás. Smrdí po čerstvom mlieku. Po polhodine sa objaví prvé auto. Kúdoly prachu. Zastaví. Chlapec sa s nami natlačí na zadné sedadlá. Hovorí: Aha! a prstom ukazuje na čosi za oknom. V jeho dedine nie je nič. Nie je to dedina. Sú to len kopce, zelené a ešte zelenšie, drevené zruby roztrúsené medzi kravami. Ja mám kravu, hovorí chlapec po anglicky. Vystúpi a my ideme ďalej. Pri vodopáde nezastavujeme.
Na kraji cesty jeme broskyne. V horách je zima a v nížinách peklo.
Z autorádia hučí ruské disko. Kamioňák sa pred každým mostom prežehná. Usmievam sa a vlasy vo vetre sa mi lepia na tvár. Panna Mária nás spasí a žiadny most sa nepreborí. Myslím, že toto je šťastie.
Mám ťa rád. Hovoríš po slovensky a mňa to neuveriteľne dojíma.
Ja teba tiež. Odpovedám. Odkiaľsi sa zase objavil pouličný pes.
Vo vlaku nemám dobrú náladu. Bolí ma ruka. Cestujúci mi naháňajú strach, muž-plaz s očami na boku hlavy prechádza vagónom tam a naspäť, žena s bibliou zaspala. Žena oproti nám nás prepichuje pohľadom. Ty kreslíš a ja čítam. Niečo medzi nami visí vo vzduchu. Žena na peróne nesie obraz panny Márie v igelitke. Vlak píska. Panna Mária nás nespasila a v izbe s oknami otočenými do vnútrobloku sa hádame. Bozkávaš ma rýchlo.
Rada cestujem sama. Budem niekedy zase sama? Myslím si, ale nehovorím nič.
Na blšom trhu kupujem dve kávové šálky. Sú červené a maju zlatý lem. Budeme z nich na jeseň v Berlíne piť kávu. Ty kupuješ staré pohľadnice. Neskôr robíš koláže. Mlčky striháš kúsky papierov. V záhradnej reštaurácii jeme zase baklažán. Táto krajina je zamorená baklažánom. Hovoríš o vyrastaní zo seba.
Vyrástla som zo seba?
Na inom mieste, pod horou Kazbeg, ktorá siaha až k oblakom hovoríme o láske. Na kameni som sa šmykla. Večer sme vypili veľa páleného. Cha-cha. Vraj aby ma už nebolel žalúdok. Je mi s tebou dobre. Som potichu. Myslím na minulé leto a na balkánske cesty. Na Tiranu v horúčave augustového slnka a jazero Ohrid. Na samotu južných miest, cestu cez hory, rozhovory s kamioňákmi. Myslím na to, ako som na teba celý čas myslela.
V rieke Rýn uhynuli ryby na prehriatie, vraví monotónny ženský hlas a ventilátor odfukuje chumáče vlasov na podlahe. Ja hovorím, stačilo mi leta. Akoby som tou vetou popierala samu seba, svoju podstatu. Stačilo mi ciest. Akoby som tou vetou udupala do zeme všetky dávne túžby.
Bezrpízorne križujem Európu tam a zase naspäť.
Melanchólia benzínových staníc za súmraku. Káva bez chuti. Neóny. Nočné vlaky. Motoresty. Lacné izby. Spacáky a karimatky. Kde končí deň? A kde končí cesta? Chýba mi chronológia. Čas je tekutý.
Za Stuttgartom sme stopli ženu ktorá nád odviezla na okraj diaľnice. Bola Slovenka. Iný muž, robotník z Wroclawi nám na odpočívadle hovorí, že život je ťažký. Každých 200 kilometrov zastaví a zapáli s Marlboro. Hovoríš viac ako ja. Mlčky si zapínam bezpečtnostný pás.
Chýba mi teplá voda. Hovorím ti v daždi a v blate, v kukuričnom poli uprostred ničoho, vytláčajúc vzduch z nafukovacej karimatiky.
V hamake na povale starej stodoly nás doštípali komáre. Zo sna ma objímaš. Už druhý deň prší.
Na recepcii všetko vybavujem ja. Po anglicky nevie nikto. Dzień dobry. Je dobré sa od vecí odpútať, hovoríš mi neskôr pod tvrdými bielymi prykrývkami v lacnej poľskej ubytovni, na okrají malého mesta bez mena. Pach linolea, ošarpaný normalizačný nábytok, preležané matrace. Tri malé matrace, ktoré dohromady tvoria jeden, poskladané vedľa seba, natlačené do drevotrieskovej konštrukcie postele. Vyzerá to tu ako jedna z mojich bratislavských internátnych izieb, vravím potichu.
Izba v Krakowe mi nepripomína nič. Zostali sme v nej len pár hodín. Horúca sprcha a horúce bozky na ramená. Už musím ísť, hovorím a objímam ťa medzi dverami. Hovorím ti, že ťa mám skutočne veľmi rada. Po ceste na stanicu som sa stratila.
Bezprízorne križujem Európu tam a naspäť.
Báre uprostred noci na miniatúrnej juhofrancúzskej ceste pripomínam, ako som kedysi v Belgicku vyhlásila koniec dobrodružstva a dušujem sa, že nabudúce leto pôjdeme spolu do kúpeľov. Nohy sa mi pletú od únavy, prsty na pravej ruke mi brnia a nemôžem uveriť tomu, že sme tu. 1115 kilometrov, 17 hodín a 7 áut. Stredoškolák s rozloženým bicyklom na zadných sedadlách, urológ z Prahy, holandský dôchodca na minicooprovi, dvaja dôležito sa tváriaci muži, poľský farmaceut, automechanik pôvodne z Afghanistanu a Sarah.
Objímam ľudí v tme.
Hudba duní medzi kamennými stenami.
Francúzštinu strácam.
J'ai oublié tout
Na veľa vecí som zabudla.
Zabudnem aj na teba?
Inokedy, stojím na krajnici pri štiavnickej ceste. V tajchách som neplávala, ruku mám v dlahe. Moja B. má vlasy ako zlato. Dlho sme sa nevideli. Hovorí, že sa presťahuje do Švédska. V Švédsku ľudia zapaľujú v oknách sviečky a drobné svetielka. Izbové rastliny nakupujú vo veľkom. Pri severnom mori som ešte nikdy nebola. Na moju B. nezabúdam nikdy. Lúčime sa v hostelovej izbe a ja pokračujem.
V starom dome na kraji dediny sa dejú zvláštne veci. Všetky topánky boli ráno uprostred záhrady, akoby sa niekto v nich prešiel od dverí k jabloni a potom sa vyzul. Starká sa vraj vracia do rodného domu a v noci chodí hľadať to, čo cez deň stratila. Na druhý večer videli líšku. Odnášala topánky v papuli a odišla popod plot. Starká teda nestratila nič. Je mŕtva a mramor sa nepohne. Dedo oberá slivky do suda. Tento rok dozreli priskoro. Bude pálenka. Mama kričí. Na ceste do sadu som stretla jeleňa, aj keď som si spievala. Dedo hovorí, že do morušových kopcov zliezajú medvede. Nikdy tu neboli, ale ani slivky v júli nebývali. Treba si zvyknúť. Veci sa menia.
V rieke Rýn uhynuli ryby na prehriatie.
Teresa ma čaká na stanici Südkreuz. Po ceste k nej domov nakupujeme od pouličného predavača zeleninu. Teresa hovorí, že tu nie je doma. Spáva s akýmsi študentom psychológie a stále myslí na Hamburg. Zvoníš pri dverách a v malej kuchyni pijeme malé pivo. Teresa sa nemení a ty tiež nie. Starneme potichu.
Berlín v letnej horúčave pripomína sklenú guľôčku. Všetky letné mestá pripomínajú sklenú guľôčku. V noci sedíme na balkóne a hovoríme potichu. Zlé správy sa dozvedáš medzi rannou kávou a blším trhom na Leopoldplatz. Budem vždy s tebou, chcem ti to povedať, ale objímam ťa mlčky.
Franzi na terase na taniere ukladá grilované haloumi. Berlín v lete je ako pivová fľaša. Berlínske dni sa zlievajú dohromady ako pena v pohári. A inokedy prší. Neviem čo bolo skôr. Láska alebo pečené baklažány. Na letisku mi je zima.
Španieli sú Slováci, ale predtým ako prišli sem, žili možno v Madride. Možno nie. Nemajú tu minulosť. Keď sa prisťahovali, prišiel ich privítať farár, zaklopal na dvere a povedal, že ak na povale nájdu sväté spisy, chcel by ich odkúpiť. Španieli knižnicu prerobili, vypratali povalu, sväté spisy nenašli. Deti zapísali do školy v meste.
Babka upiekla králika. Zajačie labky behajú po dome na konci dediny. Všetci susedia sú mŕtvi, cez plot sa pozerám na kamenné kríže. Králikov nejem, hovorím. Dedo spílil spodnú haluz jablone. Prší. Mŕtvi na nás štia, hovorí ktosi. Idem na cintorín, hovorím ja, a možno si to len myslím. Nepamätám si to presne. Nepamätám si, kto zomrel na španielsku chrípku a kto na tuberkulózu. Viem len, že starká zomrela z lásky.
Za plotom končí dedina. Popri plote vedie cesta, do trávy ju vyšliapali mŕtvi. Cesta sa kľukatí hore kopcom, medzi roztrúsenými ovocnými stromami, zarastá krovím. Na kopci sú štyri jablone v poli. Hniezdia pod nimi užovky. Od jabloní k moruši vedie cesta cez les. Raz som tam našla modré vtáčie pierko. Dedo povedal, že ho stratila sojka. Sojka stratila pierko a ja som stratila sponku do vlasov. Dedo povedal, že mi ju asi ukradla straka. Dedo nosil na pleciach prútený kôš a v koši jablká. Jablká sa otáčajú ako čas. Od jabloní k moruši vedie cesta cez les. Morušu do dediny priniesli Turci. Prastarý otec našiel v záhrade granáty. Zakopal ich pri plote. Granáty nepriniesli Turci, ale Nemci.
Čierne moruše si nikdy nejedol, ale tie biele máš odložené v kredenci, sušené v sklenom pohári. Sú z bio obchodu na Leopoldplatz.
Na začiatku som ti hovorila o morušiach. Ty si mi hovoril o starom otcovi a Hermanovi. Ráno som vystrkovala holé nohy von z okna a predavač ovocia na rohu tvojej ulice zvonil zvoncom ako lyžicou. Na raňajky si mi priniesol slivky. Boli guľatejšie a menej modré ako tie, ktoré rastú v dedine.
Človek nevidí svoje korene. Na jar ma moruša začala prerastať. Konáre ma tlačili medzi rebrami, drali sa na povrch. Na jar ma mesto začalo dusiť. Často som v metre myslela na poľné cesty a moruše rozpučené vo vyschnutej tráve.
Večer mi do izby vletela nočná mora. To preto, že svietim a nemám závesy. Mory prilietajú do mesta spolu s holými dievčenskými kolenami a predavačmi jahôd na nárožiach. Vždy som chcela napísať knihu. Začínala by vetou: Leto prišlo do mesta spolu s predavačmi jahôd na autobusovej stanici. Ale v tomto meste na autobusových staniciach nikto jahody nepredáva.
Leto prišlo do mesta ako nočná mora, ktorá dnu vletela cez okno, krídlami narážala do stien, do nábytku, do žiarovky pri strope. Zhasla som svetlo. Čakala som potichu. Čakala som, že odletí. Neodletela. Keď si sadla na zem, prišliapla som ju. Mora sa rozpučila. Krídla zašušťali, telo prasklo ako prezretý melón, žltá krv vytiekla na podlahu. Zo škvrny, ktorá zostala na drevených parketách sa mi zovrelo hrdlo. Bude ma strašiť, myslím si. Bude ma strašiť duch nočnej mory, bude mi naveky narážať do okien, do nábytku, do žiarovky pri strope. Bude ma prenasledovať v snoch, z ktorých sa strhávam celá spotená. Zobúdzam sa na vlastný krik. Keď som sama, lapám po dychu. Keď som s tebou, zarývam ti prsty do ramena.
Som s tebou menej ako by som chcela. Prenasleduje ma duša nočnej mory a korene moruše ma stále tlačia medzi rebrami. Babka nazýva moruše drevenými jahodami. Ten kto spadol z jahody, v skutočnosti spadol z moruše. Myslím na drevené jahody, na to, ako dozrievajú, plody sú už čierne a lesklé, ako šupiny draka, nasiaknuté šťavou, túžia po tom aby ich niekto odtrhol, zjedol, oblízal sa okolo úst. Moruše sú prezreté, myslím na ne, na to ako opadávajú z konárov, pučia sa v tráve. Prenasledujú ma drevené prízraky, lietajú mi okolo hlavy vo večernom metre, na eskalátoroch, medzi železnými konštrukciami. Šliapem po morušiach na rozhorúčenom betóne mesta, v ktorom nikto nehovorí mojím jazykom. Na podrážkach topánok mi zostávajú fľaky. Krv nočných prízrakov a morušová šťava.
Každý víkend pozerám jeden nemecký a jeden slovenský film. Každý rok sa sťahujem. Odovzdávam kľúče od bytov a hovorím si, neobzeraj sa, lebo skamenieš. No funguje to naopak. Keď sa človek neobzerá, zatvrdne. Iné mu nezostáva len si zvyknúť, na rozlúčky. A na cudzinectvo. Vnútri som mäkká ako mach na kmeni starej jahody. Rastiem dovnútra. Vždy nakoniec plačem. Neobzeraj sa lebo skamenieš. Na veľa vecí som zabudla. Na morušu myslím stále.
Čašník v kaviarni na rohu tvojej ulice si všimol, že nehovorím dobre po nemecky. Začal mi odpovedať po anglicky. Zostalo mi z toho smutno. Myslím na moruše a na to, že už nechcem byť cudzinka. Myslím na moruše a na teba, lebo blízko teba cudzia nie som. Hovoríš, že som vagabund. Ty si vagabund tiež, myslím si. Jeden z nás sa vždy nakoniec ponáhľa. Cesty vlakom sa skracujú a vzdialenosť medzi mojimi ušami a rukami je rovnaká, ako tá od teba k štyrom jabloniam.
Babka upiekla králika. Zajačie labky behajú po dome. Za plotom sú mŕtvi. Biele mačky spia v bielych perinách. Králika nejem. Všetci hovoria, že ťa mám nabudúce zobrať so sebou. Predstavujem si to. Teba medzi jabloňami, babka na teba hovorí po slovensky, ty nerozumieš ani slovo, otec mlčí, dedo mlčí ešte viac. Mama hovorí veľa. Hovorí, že pani Jiřina chcela presunúť hroby svojich zosnulých bližšie k Prahe, aby nemusela chodiť ďaleko zapaľovať sviečky a oprašovať kríže, umelé kvety. Aby ľudia nepovedali, že sa o nebožtíkov nestará. Bolo by to tak lepšie, presunúť ich, kosti aj prach, pozlátené kamene. Chcela si na to vystaviť zmluvu, ale predtým ako ju podpísala, mŕtvi ju začali strašiť. Búchať na skriňu, trieskať oknami. Nikto-nás-nikam-presúvať-nebude. Nikto-nás-presúvať-nebude. A mne okolo žiarovky stále lieta rozpučená nočná mora.
Mŕtvi sa zo zeme vyhrabať nenechajú, moruša stojí nehybne a živých ľudí stále ktosi niekam presádza.
Čas sa mi šmýka pod nohami ako koberec na naleštenej podlahe. Padám. Môj nový domov je tichý. Tichý byt, tichá kuchyňa, tiché stromy v záhrade. Prázdna ulica, nízke domy, bledé tváre sa mihajú za záclonami. Počuť pučanie kvetov, štekot psov, pomalý príchod jari. Električky na Náměstí Míru sa otáčajú okolo železnej osi. Rozmŕzajú mi prsty.
Často myslím na Willy-Brandt Straße. Na domov, ktorý mi už nepatrí.
Je obdobie ticha. Zbierania odvahy. Stretávania seba samej. Som sama a mlčím. Dnes som nikam nešla, mám nádchu, pracujem z domu. Svetlo je mäkké, roztápa sa v mede, v zázvorovom čaji. Plávam medzi bielymi stenami, vznášam sa dva centimetre nad drevenými parketami, na knihy mi padá prach. Zasadila som avokádo. Po dlhom čase kreslím rukou. Namáčam štetec do čierneho atramentu. Sústredím sa. Občas musím dýchať zhlboka. Upokojovať sa. Čas sa mi šmýka pod nohami. Práca sa mi triešti pod rukami ako kávové šálky, ktoré mi v pravidelných intervaloch padajú na kuchynskú dlažbu. Črepy nosia šťastie.
A čo nakoniec z toho všetkého zostane? Čo nestratím po ceste?
Mám pocit, že žijem v bubline, mydlová membrána ma oddeľuje od reality, nedokážem vykročiť ani na juh ani na sever. Do koša hádžem množstvo popísaných papierov. Budúcnosť je bližšie ako kedykoľvek predtým, hovorila som kedysi Frederike v májovom modrom súmraku, v izbe s výhľadom na Bratislavský hrad. Už to budú štyri roky.
A čo z toho nakoniec zostalo?
Budúcnosť je bližšie ako kedykoľvek predtým, ale teraz nemá jasné obrysy. Zahmlené siluety ďalekých miest ma budia zo sna.
Spím ťažko. Snívam sen kohosi iného, som cudzie dievča, mladšie, ruky mám menšie, zápästia útlejšie. Neviem ako vyzerá moja tvár, nepoznám svoju minulosť, neviem koľko mám rokov. Nerozumiem, prečo som musela podstúpiť túto cestu. Stratila som pas. V náručí držím dieťa. Na ženu za úradníckym okienkom kričím, nemôžte mi vymyslieť falošnú identitu, nemôžte nás oklamať!
Budím sa vyčerpaná.
Inokedy, ležíme vedľa seba v tráve, v záhrade v akejsi neznámej krajine. Z diaľky počuť hluk osláv, stmieva sa. Chce sa mi plakať, myslím že sme sa pohádali, ale neviem prečo. Rýchle kroky neznámeho tvora mi prebehli po vlasoch. Za hlavami máme les. Ah!
Budím sa na vlastný krik.
Hey, hey Barb, I’m here. Everything is alright. Objímaš ma v tme a bozkávaš mi spotené čelo. Lapám po dychu,
Čas mi beži pod nohami ako koberec na šmykľavej podlahe. Čas meriam podľa toho, čo práve kvitne. A tiež podľa toho, koľko nám zostáva dní. Dní spolu alebo dní bez seba. Začali kvitnúť snežienky. Možno ich vidieť na mestkých trávnikoch aj v predzáhradkách. V Brne aj v Berlíne. Neviem koľko dní zostáva do najbližšej dlhej cesty vlakom.
Mydlová membrána ma stále oddeľuje od reality, svetlo v tvojej izbe je mäkké, v sobotu popoludní mi bozkávaš stehná a slnko na bielom posteľnom prádle sa mihoce ako korálky v kaleidoskope. Som ako vo sne, chodím bosá, nakláňam sa z balkóna do ulice. Tvoj nový domov je tichý. Tichý byt, tichá kuchyňa, tiché stromy pred domom. Počuť vzdialený ruch ulice, zvonenie bicyklov, krik detí v parku. Cítim sa ako vo sne, neviem ako sme sa sem dostali. Raňajkujeme v posteli, zase prší, Berlín sa leskne ako zrkadlo. Spiegel. Už som tu skoro týždeň, kreslím čiernym atramentom, práca sa mi triešti pod rukami, hovorím ti o neúspešných revolúciach, o demisách, makovej panenke aj o králikoch z klobúku. Pri jazere Plötzensee sme videli čierny kačky s bielymi hviezdami na čele, vravíš mi, že v lete sem môžme chodiť plávať a raňajkovať budeme len na balkóne, a na zimu by si sa kľudne odsťahoval do Portugalska a na staré kolená preč z mesta, človek pracuje celý život a čo z toho všetkého nakoniec zostane? Ešte si nikdy nejedol čierne moruše, ale tie biele máš sušené v sklenom pohári v kredenci. Ráno mi ich sypeš do ovsenej kaše. Tvoj starý otec spálil všetky denníky z druhej svetovej, keď zomieral, čosi mu krivilo tvár, a čo z toho nakoniec zostane, denníky hodené do ohňa a na veľké lásky sa aj tak nezabúda.
Strácaš sa mi v nejasných obrysoch budúcnosti, v polnočnej tme izby na štvrtom poschodí, stláčaš mi ruku pod perinou, Berlín sa nám krúti pod oknami, na zastávke metra Rosenthaler platz pripaľujem cigaretu mužovi s igelitovými taškami pri nohách. Pri pokladni v supermarkete ma bozkávaš na líce. Som stále no future, ale budúcnosť je bližšie ako kedykoľvek predtým.
yousharknotpass
blakekathryn
snowghoul
janainaart
germansingergirl
annaxmalina
romaincrisis
prguitarman