Je holokaust výmysel?
Pozreli sme sa na tému holokaustu a na mýty, ktoré sa v súvislosti s touto témou šíria. Myslíte si, že je táto téma vyriešená a nikto holokaust nespochybňuje? Omyl. Posledné týždne na Slovensku ukázali, že má viacero aj verejne známych osôb problém zaujať k tejto téme stanovisko, prípadne si na túto udalosť vytvoriť jasný názor. Pozreli sme sa preto na najaktuálnejšie výroky a debaty a tu prinášame náš výber.
Počet obetí je zavádzajúci
Polemizovanie o skutočnom počte obetí je obľúbenou témou všetkých spochybňovačov holokaustu. Najčastejšie si zgustnú na fotkách pôvodnej a vymenenej tabule pamätníku v Osvienčime. Kým pôvodná naznačuje 4 milióny obetí, druhá uvádza číslo 1,5 milióna. Rozdiel je spôsobený postupným spresňovaním počtu obetí. Pôvodný počet obetí vychádzal zo záznamov Norimberských procesov, údaje na súčasnej tabuli z hlbšieho skúmania situácie v koncentračnom tábore.
Obľúbené je tiež citovanie z „World Almanac“, ktorý každoročne publikuje základné sumárne informácie o svete, medzi nimi aj počet židov vo svete. Spochybňovači ukazujú, že sa ich počet medzi rokmi 1938 a 1948 na základe údajov z almanachu nezmenil, dokonca, že mierne vzrástol. Počet židovského obyvateľstva sa však nezmenil len preto, že kvôli svetovým udalostiam neboli informácie aktualizované. Aktualizované informácie z roku 1949 ukazujú pokles populácie o cca 4 milióny. Ani tento údaj však nie je možné brať ako absolútny, keďže almanach otvorene priznáva, že uverejňuje len odhady.
Znamená však počet obetí 1,5 milióna v Osvienčime (namiesto 4 miliónov), že holokaust nebol? A znamená upravenie celkového počtu obetí z odhadovaných 6 miliónov na približne 4,2 milióna to, že je holokaust vymyslený? Je 1,5 milióna mŕtvych v poriadku, ale 4 milióny už priveľa? Diskusia o číslach, do ktorej často spochybňovači svojich čitateľov zavedú je trik, resp. argumentačný blaf. Spochybňovateľ opustí pôvodný argument predtým, než bol vyriešený a vnesie do debaty ďalší, často jednoduchší. Cieľom je donútiť oponenta zabudnúť na pôvodný argument debaty a zmeniť tému, o ktorej sa diskutuje. Takto môže spochybňovač vždy opustiť nevyhovujúcu tému a preskočiť na inú. V diskusiách je tento argumentačný blaf veľmi často používaný a oponenti majú tendenciu ho akceptovať.
Nenechajte sa oblafnúť a spochybňovačovi nabudúce pripomeňte, že sa má držať témy. Smrť 4,2 milióna ľudí namiesto predpokladaných 6 nijako nespochybňuje samotný skutok a ak chce spochybniť holokaust, tak musí dokázať, že k nemu nedošlo a nie to, že v ňom bolo zabitých menej ľudí, než sa pôvodne predpokladalo.
Tiso chránil židov na Slovensku prostredníctvom výnimiek
Túto informáciu z úst obdivovateľov prvého samostatného Slovenského štátu počuť pomerne často. A keďže sme si ju mohli nedávno vypočuť aj z úst našej novej poslankyne NRSR Natálie Grausovej, tak sme ju zaradili do užšieho výberu mýtov, ktoré treba ďalej preskúmať.
Osoba Jozefa Tisa, prezidenta Slovenského štátu (1939 – 1945), je dodnes považovaná za kontroverznú. Tiso bol prezidentom štátu, ktorý otvorene a veľmi ochotne kolaboroval s nacistickým Nemeckom, zároveň však bol súčasťou tzv. umierneného krídla HSĽS. Práve tento fakt mnohých vedie k presvedčeniu, že Tiso sa na deportáciách židovského obyvateľstva podieľal nedobrovoľne a všemožne sa snažil slovenských židov chrániť. Tak ako? Bol Tiso len bábkou a obeťou radikálov, alebo deportácie židovského obyvateľstva podporoval? Odpoveď je najlepšie hľadať v postojoch Tisa vo všetkých troch fázach deportácie židov, ktoré v Slovenskom štáte prebehli.
Keďže nemáme priestor na to, aby sme popísali celý vývoj vzniku Slovenského štátu, prejdeme priamo k veci. Z územia Slovenského štátu bolo v priebehu jeho existencie deportovaných viac než 58 tisíc židov. Prvé deportácie židovského obyvateľstva sa začali ešte za obdobia autonómie v roku 1938, kedy bolo 7000 židov vyvezených do oblastí, ktoré mali po Viedenskej arbitráži pripadnúť Maďarsku. Táto akcia bola Tisom nariadená a nesie za ňu plnú politickú zodpovednosť – v tomto období bol totiž predsedom autonómnej vlády a zároveň aj ministrom vnútra.
Druhá vlna deportácií sa začala v roku 1942 po vydaní židovského kódexu, jedného z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe. Je pravda, že v tejto fáze deportácií udelil prezident Tiso niekoľko sto výnimiek židom žijúcim na Slovensku, ktoré zabránili ich deportácii. Počet udelených výnimiek sa odhaduje na cca 800 – 1000, pod každú výnimku však spadala aj širšia rodina omilosteného. Časť výnimiek neudelil Tiso, ale jednotlivé ministerstvá Slovenského štátu. Takto bolo ochránených cca 15 000 – 17 000 židov na Slovensku. Udeľovanie výnimiek však nemalo nič spoločné so súcitom, či snahou o chránenie obyvateľov. Výnimku dostali len židia kľúčoví pre hospodárstvo a praktické fungovanie spoločnosti – lekári, inžinieri a pod.
K obnoveniu deportácií došlo v roku 1944 po tom, ako na územie Slovenského štátu prišli vojenské a policajné oddiely nacistického Nemecka s cieľom potlačiť povstanie a doriešiť židovskú otázku. V tomto období bolo z územia Slovenska vyvezených ďalších cca 13 000 židov. Historické dokumenty dokazujú, že Tiso bol o deportáciách informovaný a otvorene ich podporoval.
Ak by vám tieto informácie nestačili, urobte si obraz z vybraných citátov z každého obdobia deportácií.
„Národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť. Mne je národ viac ako židia, čo by ich bolo koľko. Keď vidím, že národ by mohol utrpieť škody, vtedy si po kresťansky poviem: Najprv seba a potom teba. Nič nespravodlivého sa tu nerobí. Je len samozrejmé, že kedysi ukradnutý slovenský majetok sa vráti do slovenských rúk.“ Jozef Tiso 10.4.1939. (Zdroj: Z knihy „Jozef Tiso – Prejavy a články (1938 – 1944“)
„Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.“ (J. Tiso, Holíč august 1942).
„Potom sme v rozhovore prešli k židovskej otázke. Vyslanec vysvetlil, že podľa jeho mienky by mala byť židovská otázka na Slovensku riešená radikálne. Aj prezident Tiso bol veľmi nahnevaný, keď mu oznámili, že medzi Židmi v povstaní boli aj Židia s prezidentskou výnimkou. Bol osobne názoru, že na Slovensku bude až vtedy pokoj, keď budú všetci Židia bez akéhokoľvek humanitného omámenia bezohľadne odstránení a odtransportovaní. Je pripravený v každom smere podporovať zahraničný úrad v židovskej otázke, keby mal problémy.“ (Dr. Eberhard von Thadden, list nemeckému vyslancovi v Bratislave Ludinovi).
Viacero historikov holokaust popiera
Pri téme holokaustu a jeho popieraní sa zastavíme aj pri historikoch, ktorí sú označovaní za revizionistov – jednoducho tvrdia, že nejakí židia boli počas druhej svetovej vojny zavraždení, ale určite nie na základe vopred premysleného plánu. K tomu pridávajú aj ďalšie zistenia, ktoré podľa nich potrebujú revíziu – počet obetí, existencia plynových komôr, podmienky v pracovných táboroch a pod.
Jedným z najznámejších revizionistov je David Irving. Jeho meno a myšlienky sa často vyskytujú aj na slovenských stránkach fanúšikov krajnej pravice a alternatívneho výkladu, aj keď si to autori možno neuvedomujú. Často opakované informácie o počte obetí, prirovnanie bombardovania Drážďan k holokaustu, spochybnenie existencie plynových komôr a pod. majú pôvod práve v Irvingových dielach.
David Irving sa narodil v Huttone (Essex) vo Veľkej Británii. Už počas svojich vysokoškolských štúdií prejavoval obdiv voči hitlerovskému Nemecku a nedôveru voči židom. V satirickom časopise Carnival Times, v ktorom pracoval, sa pokúsil vydať tajné číslo, v ktorom Hitlera označil za zjednocovateľa Európy a naznačil, že Európska Únia je ovládaná židmi. Irvinga možno za otvoreného popierača holokaustu považovať až od konca 80. rokov, kedy sa v jeho prácach začali objavovať informácie o tom, že plynové komory neexistovali a spochybnil plán konečného riešenia židovskej otázky. V 90. rokoch bol už Irving pravidelným návštevníkom neonacistických stretnutí, kde otvorene holokaust označoval za propagandu. V roku 1994 ho Deborah Lipstadt označila za najnebezpečnejšieho popierača holokaustu, za čo ju Irving zažaloval za ohováranie. Súd však preukázal, že údaje, ktoré vo svojich dielach Irving používa, nie sú pravdivé (teda ohováraný nebol) a Irving súd prehral.
Názory historikov na presné okolnosti holokaustu sa líšia a už od 90. rokov prebieha diskusia o skutočnom počte obetí, spôsoboch vraždy, pôvode obetí a náprave vymyslených správ. Spomenutá Deborah Listadt je jednou z tých, ktorá podávanie presných informácií už dlho presadzuje a dokonca tvrdí, že by popieranie holokaustu nemalo byť považované za trestný čin. Je však rozdiel medzi spresnením informácií a spochybnením historických udalostí. Pri hľadaní odpovedí je potrebné si pozrieť nielen to, či má daný článok autora, ale aj to, kto daným autorom je a koľko odborníkov sa s jeho názorom stotožňuje.
Pri hľadaní odpovedí na dôležité otázky, ku ktorým je potrebné zaujať jasný postoj, sa môžeme ľahko stratiť v záplave senzačných informácií, ktoré idú proti známym a zaužívaným názorom. Tento týždeň ukázal, že sa oplatí pozrieť si, či má daná informácia konkrétneho autora, kto tým autorom je a či jeho argumenty dávajú zmysel. Tento postup nie je úplne jednoduchý a zaberie čas. Ale iná cesta nie je. Buď naletíme na nezmysly, alebo informácie preveríme. My sme si zvolili ťažšiu cestu, pretože #mytynezerieme.
