Najčastejšie mýty o neheterosexuáloch: odpovedá antropológ Adam Wiesner
K tohtotýdžňovému mýtu o nebezpečenstve ľudí s neheterosexuálnou orientáciou pre spoločnosť Vám prinášame rozhovor so sociálnym antropológom Mgr. Adamom Wiesnerom PhD.
Je homosexualita voľba alebo vrodený aspekt?
Je to ťažká otázka, už len preto, že poskytuje len dve možnosti; svet nie je čierno-biely. Identita funguje ako dynamická zložka a myslím si, že naša identita sa, hoci aj nevedome, vyvíja počas nášho života. Tak ako samotná komunita LGBTQ nie je homogénna, tvoria ju gayovia, lesby, transrodoví a intersex ľudia, a tiež ľudia hlásiaci sa k asexualite. Preto nemôžeme hovoriť o nejakej jednotnej skupine ľudí, ktorých spája jeden príbeh, či názor k tejto téme. Každý si túto otázku musí zodpovedať sám. Tak ako nachádzame ľudí, ktorí si povedia „Áno, je to moja voľba, takto chcem žiť“, tak potom sú aj ľudia, ktorí skôr súhlasia s tým starším poňatím homosexuality ako fixnej identity, ktorá je vrodená. A síce nikdy nebolo dokázané, že je sexuálna orientácia podmienená génmi, vedci sa o to neustále snažia. Potom sa však formuje aj otázka, do akej miery je táto informácia relevantná, ako nám vôbec pomôže, či to môžeme zmeniť alebo nie. Skôr si myslím, že táto debata nie je konštruktívna a pokiaľ máme žiť v jednom spoločnom svete, je to to isté ako baviť sa o etnicite, prečo je niekto tmavší a niekto bledší.
Sú homosexuáli viac promiskuitní?
Spomenul by som normativitu. Promiskuita ako fenomén sa vymyká predpokladu. No nevidím súvis medzi frekvenciou striedania sexuálnych partnerov a homosexualitou. Tieto pojmy sú odlišné a spája ich možno práve negatívna konotácia, odklon od nejakej normy. Táto myšlienka je podopretá tiež negatívnym následkom ako je HIV. Svetovo nájdeme dáta, kde je HIV najviac rozšírené v krajinách tretieho sveta akými sú nerozvinuté africké štáty, kde iná než heterosexuálna orientácia nemusí byť tak frekventovaná. A aj napriek tomu sú tieto fenomény neustále spájané. Médiá, ovplyvnené stereotypom, tiež napomáhajú k upevňovaniu falošnej korelácie. A toto je práve jeden z najrozšírenejších mýtov, ktorý tiež istým spôsobom vrhá zlé svetlo na ľudí hlásiacich sa k LGBTQ. Nehovoriac o HIV pozitívnych ľuďoch, ktorí su nelogicky spájaní s homosexualitou. Tento mýtus zároveň istým spôsobom „programuje“ budovanie strachu z odklonu od normatívnej sexuálnej orientácie a tiež implicitne označuje sexualitu za niečo nevhodné. Riziko k konečnom dôsledku vytvára aj úmyselné formovanie väčšinovej spoločnosti prostredníctvom budovania takýchto mýtov. Následne vzniká tendencia pozerať sa na LGBTQ komunitu ako na potenciálne nebezpečenstvo, pritom si túto ideu vybudovala spoločnosť sama.
Je homosexualita nekompatibilná s heterosexuálnym obrazom sveta?
Znova sa dostávame k myšlienke akejsi „spoločnej komunity homosexuálov“, ktorá v podstate nefunguje. Ťažko zadefinovať jednotlivých ľudí podľa jednej identity. Identít má človek hneď niekoľko. Tak ako môže byť niekto muž, gay, Afroameričan a demokrat, druhý môže byť v pohode gay a republikán. Nehľadajme ucelený obraz hodnôt tam, kde je relevantných znakov naozaj len veľmi málo. Gay muži sa môžu dosť závažne líšiť aj v životnom štýle. A i keď nachádzame aj v pomerne malých mestách LGBTQ komunity, nespája ich homosexualita, ale predovšetkým chuť sa stretávať a nebáť sa odhaliť svoju identitu, respektíve byť sám sebou. Tiež nájdeme LGBTQ ľudí, ktorí kritizujú správanie či hodnoty ľudí rovnakej orientácie. Aj historicky sa javí fenomén nenormatívnej sexuality ako niečo nejednotné, každá skupina hľadala iné spôsoby ako na seba poukázať, snažiť sa o sebaidentifikáciu. Avšak spoločenstvá často vznikali hlavne za účelom presadenia záujmov menšiny, tak ako to funguje s minoritami vo svete skoro vo všetkých sférach. Ak sa na to pozrieme z antropologického hľadiska môžeme povedať, že je pojem identita už prekonaný práve pre množstvo „označení“, ktoré si nesie so sebou každý človek.
Je dnes viac homosexuálov ako kedysi?
V tejto otázke rozhodujú dáta, avšak zmenu môžeme chápať z dvoch perspektív. Jeden uhol pohľadu, ktorý podporuje tento mýtus, vyplýva z rétoriky zástancov tzv. „kultúry smrti“, ktorí môžu tvrdiť niečo v zmysle: „Áno, je tu zlý vplyv na spoločnosť, predovšetkým na mladšiu generáciu, deti a pod.“ Môžeme to však interpretovať tiež z tej svetlejšej stránky, že ľudia sa stávajú oveľa otvorenejšími, dovolia si byť sami sebou. Oddelenie genetiky v Bratislave prijalo pred piatimi rokmi 20 ľudí za 5 predošlých rokov, ktorí chceli legálne zmeniť rod a reálne sa bavíme o štyridsiatnikoch, ktorí mali deti, boli zničení tým životom, pretože nežili autenticky, boli nešťastní. Teraz oddelenie príjma asi 50 ľudí za jeden rok a lekári sa pýtajú samých seba, ako je to vôbec možné. Toto číslo rapídne narastá, prichádzajú oveľa mladší ľudia, ktorí žijú v otvorenej spoločnosti a uvedomujú si, že majú právo rozhodovať sa, ako naložia so svojím životom. Je to otázka odvahy, no aj verejného diskurzu. Otázka odlišnej sexuálnej orientácie a transrodovosti je často pretriasaná, no aj legislatíva v EÚ sa jej postupom času prispôsobuje. Taktiež je dnes oveľa viac organizácií ako TransFúzia, ktoré ponúkajú konkrétnu pomoc a možnosť obrátiť sa na nich práve pri prekonávaní tohto mýtu, kedy sa cítia byť na to sami.
Sociálny antropológ Dr. Adam Wiesner pôsobí ako vedecký pracovník na Ústave Etnológie SAV v Bratislave. Medzi jeho hlavné oblasti zájmu patria transgender štúdiá, LGBTQ aktivizmus a etika v etnografickom výskume.