Dano Vojtek - Ultra Fatra 2016
Tento rok sa pre mňa niesol v znamení nových bežeckých pretekov. Po Lazovej stovke nasledoval smolnícky Sky race, potom Poludnica run a nakoniec júlová Ultra Fatra (56km, +3840m, hoci mne namerali hodinky sotva 3700...). Medzitým som absolvoval samozrejme také tie moje tradičné a obľúbené preteky (Magnezitárska 60ka, Nonstop beh hrebeňom NT, Čergovský umirak).
štart v Dolnom Harmanci
Na Ultra Fatru som sa prihlásil hneď ako boli zverejnené propozície, povedal som si, že takýto mini ultrák v jednom z najkrajších pohorí Slovenska si nemôžem nechať ujsť. Pôvodne som plánoval prebehnúť to tak poloturisticky, pretože dva týždne predtým bola na programe Nízkotatranská stíhačka ako hlavný pretek sezóny. Lenže tú kvôli počasiu prerušili a zrušili, takže som si to na Fatre chcel patrične vynahradiť, veď príprave na NTS som venoval pomerne veľa času a úsilia.
Do Harmanca (miesto prezentácie) som docestoval ako vždy v sprievode mojej neúnavne ma podporujúcej ženy Danky a mojich dvoch detí Miška a Soničky. Ubytko bolo také internátové, mne to pripomenulo staré časy a deťom sa tam ohromne páčilo. Na prezentácii samí sympatickí mladí ľudia, dobrovoľníci. Keď som neskôr zistil, že je to vlastne celá organizátorská banda, bol som milo prekvapený, akí (v porovnaní so mnou) mladí nadšenci dokázali vymyslieť a zorganizovať toto vynikajúce podujatie, k hodnoteniu ktorého sa ešte dostanem. Do ruky sme dostali číslo, čelenku a na ruku náramok, čipy vraj až ráno. Spolu s kamarátom Wojciechom z Poľska sme sa všetci dobre navečerali asi v jedinej haramaneckej reštaurácii a plní očakávaní sme sa pobrali smer internát. Vlastne, čo sa týka očakávaní, okrem úseku cez Japeň som poznal celú hrebeňovku, v minulosti sme tam s kamošmi spravili pár trekov v lete aj v zime. Ale prebehnúť to za pár hodín, to už je o niečom inom.
Chata pod Borišovom
Ráno nás Danka s deťmi odviezla na štart do Dolného Harmanca. Na parkovisku na konci dediny sa hmýrila hŕstka bežcov, netrpezlivo čakajúc na Filipov (organizátor) pokec a potom už konečne výstrel. Ten sme spolu s Mikim skoro zmeškali, lebo sme sa boli rozklusať (aj iné sme stihli) a šéfko to namiesto 7:00 odpálil o 6:58. Čo už, ide sa.
Trasa je profilovo pomerne náročná, no stúpania sú celkom rozložené. Od začiatku som bol nastavený tak, že „veď si to idem iba prebehnúť“. Dobre som vedel, čo nás čaká, dobre rozumiem údajom o nastúpaných metroch, preto som sa v podstate až po Borišov držal len a len svojho tempa, pocitovo to bolo dosť s rezervou, pulzy úplne normálka. Po štarte sa vpredu išlo dosť ostro, tempo udávali myslím Fraňo, Nedelka, Halász s Kristlom, boli tam aj nejakí Česi, ale nepoznal som ich. Hneď na Japeni sa začalo „kufrovať“, čo bola podľa mňa daň pre vedúcu a aj tú druhú skupinku za to zbrklé tempo na úvod. Ja som našťastie (tento krát) zostal na trase, ešte som aj v duchu fair play zakričal partii predo mnou, keď si nevšimli fáborku a vybrali sa kamsi inam do lesa... Odhadoval som, že som na cca 30 mieste, ale vlastne o poradie som sa vôbec nestaral, lebo som vedel, že to bude dnes ešte nadlho a že sa ešte môže všetko pomeniť. Aj sa pomenilo, ale po poriadku.
Na prvú občerstvovačku Staré hory som prišiel na 25. mieste, takže môj odhad nebol vôbec zlý. Snažil som sa eliminovať časové straty nevyčkávaním, neposedávaním atď. Zjedol som banán, dolial vodu a odchod. Trvalo to asi 30 sekúnd. Psychicky som sa nastavil na výšľap na Majerovu skalu a následne na Krížnu, kde som si bol v marci ešte na snehu zabehať presne odtiaľto. Tento krát som zvolil rýchlu chôdzu, stále som sa šetril. Na tomto úseku som predbehol pár ľudí, ani som ich nerátal. Išlo sa mi dobre, napriek horúčave, ktorá stúpala. V tejto časti som mal tú česť priviesť na Majerovu skalu kamaráta Wojciecha, ktorý vo Fatre nikdy predtým nebol. Pred Krížnou som sa najedol a po hrebeni som si vychutnával nádherné výhľady a behateľné úseky. Stále som šiel s veľkou rezervou.
Smrekovica
Na druhú občerstvovačku Borišov som prišiel za rovné 4h na 19. mieste. Znova rovnaký postup, banán, voda, tento krát ešte pomaranč ako bonus. Bol to 26. km preteku a začal som kalkulovať. Pribehol som pod Ploskú a v stúpaní na vrchol som minul asi 3-4 bežcov, ktorí sa tvárili dosť zdrvene. Z Ploskej som sa rozbehol do sedla a odtiaľto až do cieľa som trošku pridal. Nikto ma už neobehol, naopak, v stúpaní na Rakytov som minul ďalších dvoch. Tesne pred Smrekovicou mi jeden turista zakričal, že som desiaty (!). Potešilo ma to, hoci som to nejak zvlášť nevnímal. Lenže na občerke Smrekovica mi Danka povedala, že predo mnou sú „kapoši“, že ten predošlý tu sedel 20min a pod. V sekunde som pobozkal deti, hltol banán aj kofolu a bežal som ďalej. Reku, skončiť v prvej desiatke je už celkom motivujúce. Úsek pred Šiprúňom som poznal dobre, je to behateľné, išlo sa mi výborne. A stále som čakal nejakú krízu, ktorá nie a nie prísť! Keď som však v stúpaní na Šiprúň zakufroval aj ja, prišla aj mini psychická kríza, ale tá trvala našťastie sotva 5 sekúnd. Snažil som sa cca 10-minútovú stratu vykompenzovať zbehom, čo sa mi asi aj podarilo. Navyše som sa striasol ďalšieho bežca. Na lúke pred Malinôm Brdom ďalší, ten už sotva chodil. Zrazu som bol na 8. mieste. Zbehol som po zjazdovke na poslednú občerku, kde ma vítal Rišo Pouš vždy vyzbrojený foťákom, ja som vybavil vodu a banán (ako inak) a už-už som štartoval. Rišo pri mne asi 50m pobehol a pýtal sa ma, či to tu poznám, ja že hej, veď som tu bol viac krát. On že „tamto je Sidorovo, toto vyšľapeš a už len dole do Ružomberka“. Jasné, nič ľahšie, povedal som si. Lenže pri zbehu do sedla som minul odbočku, ocitol som sa na lúke, pokúsil som sa nájsť červenú značku na kraji lesa, ale nič. Sadol som si, vytiahol som mapu a musel som sa vrátiť. Stratil som minimálne 15 minút. V lese som zbadal bežca, vravím si „už ma určite dostihol ten za mnou“. V stúpaní na Sidorovo som ho dobehol a zistil som, že je to ten predo mnou (Bedřich Stančík). Nadával, videl som, že už nezabojuje. Vlastne to aj povedal. Minul som ho. Na hrebeni ma na chvíľu dostihol, poprosil ma o vodu, že mu došla... Potom som mu ušiel a konečné 7. miesto som si postrážil až do cieľa v Ružomberku. Je pravda, že medzi mnou a Pisom (6. miesto) bol rozdiel 40 minút, no bez môjho blúdenia by bol ten rozostup určite menší.
Myslím si, že odvážnemu šťastie praje. Odvážnemu Filipovi, ktorý s partiou mladých zorganizoval fantastický pretek, bez veľkých nafúknutých rečí, spontánne, technicky aj ľudsky výborne. Slabo vyznačené úseky a miesta, kde sa kufrovalo, už podrobil analýze Rišo Pouš. Mne zostáva len tešiť sa na ďalší ročník tohto výnimočného behu.
cieľ Ružomberok