KAMUFLÁŽ Martina Chudá
Výstavný projekt Martiny Chudej (1990) nadväzuje po formálnej stránke na jej predchádzajúcu, feministicky ladenú prácu s názvom Slepičky (Textile Art of Today, Bratislavský hrad; Medzi telom a intimitou, Galéria X), pracujúcej prostredníctvom sarkazmu s vnímaním ženského.
Podobne ako predchádzajúci autori odkazuje na pôvodný účel priestoru, ktorý je umocnený spracovaním a adjustáciou jednotlivých prvkov výstavy. Výklady sa na prvý pohľad môžu javiť dichotómne, každý akoby predstavoval do seba uzavretý celok. Takéto rozloženie je dobre premyslené – látky s potlačou v jednom výklade komunikujú s neďalekým obchodným priestorom s metrážou a textilné objekty v druhom môžeme vnímať ako odkaz na typický, možno nežiadaný, prvok námestia a ulice. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu dochádza k akejsi difúzii a transformácii. Kým v jednom je motív iba súčasťou potlače látky, v druhom sa naopak látka stáva súčasťou motívu. Zo zdanlivo oddelených monolitických priestorov sa tak stávajú akési spojené nádoby.
No medzi týmito spojenými nádobami, akoby prebiehala tichá vojna a výstava sa tak stáva súborom paradoxov. Autorka zlučuje zdanlivo protichodné motívy a aj zvolené prvky kooperujú ambivalentne. Na jednej strane odkazuje na skrývanie ako taktickú výhodu prostredníctvom splynutia s prostredím, ale umiestnenie tento zámer neguje a pretvára ho do podoby známej z komerčnej skutočnosti, kde je naopak zviditeľnenie žiadané. Použitím reflexných prvkov na látke však maskovaciu zložku obracia, adjustovaním typickým pre obchodné priestory iba zvyšuje účinok predajnej ľúbivosti, koketujúc s gýčom a vtieravou komerčnou estetikou súvisiacou s módou.
Holubice zavesené v druhom výklade môžeme vnímať ako kultúrne pevne ukotvený symbol, spájajúci sa jednak so sakrálnym (v kresťanskej symbolike zastupujúci jednu z podôb Ducha Svätého), jednak s profánnym, ako všeobecný symbol mieru, umocnený spracovaním ponášajúcim sa na detskú hračku, čo by jeho pôvodný pacifistický účinok ešte zvýšilo. Tu sú však holubice späté s materiálom, ktorý si dnes síce našiel miesto v šatníkoch a stal sa módnym, no neprestáva platiť jeho pôvodný účel a stále môže odkazovať na stav, ktorý sa s mierom nezlučuje, naopak, evokuje militantnosť alebo radikalitu, čím sa opäť mení pôvodný význam tohto symbolu. Takáto dvojtvárnosť sa potom prenáša aj do interpretácie ostňov na podlahe výkladu, rozličných možností ich uchopenia v zmysle defenzívy ako zábrany, či ofenzívy v podobe metaforického bajonetu.
To, čo sa javilo známe a jednoduché sa tu stáva premenlivým a nejasným. Je teda otázkou, či maskované holubice mier nesú alebo berú, či ľahkou kozmetickou úpravou látky skutočne zmeníme jej účel a symbolicky tak prekujeme meče na pluhy, či nás ploty a zábrany ochránia alebo uväznia; a preto sa kamufláž stáva synonymom pre ťažko čitateľnú realitu, v ktorej sa prostredníctvom technológií stierajú hranice medzi skutočným a fiktívnym. Pre realitu, v ktorej sa obrazy z vojen striedajú s akčnými filmami, pri čom sa stávajú nepretržitou kulisou nášho súkromia, na záplavu informácií a neúnavný tok obrazov, pri čom o ich pravdivosti sme nútení často pochybovaťa preto túžime po jednoznačných odpovediach, ktoré nás však môžu dostať do pasce a sú iba maskovacím manévrom, kde sa z obetí stávajú vinníci a naopak.
Autorka sa preto v tejto angažovanej inštalácii nesnaží odkazovať na konkrétny vojnový konflikt, či konkrétnu ideológiu, ale zaujíma kritické stanovisko s nadčasovou a univerzálnou platnosťou.
TEXT Peter Molari
FOTO Peter Lančarič
