Vychádzam z Ikey. Novembrový vzduch zadiera ostré nechty do líc, obláčiky pary stúpajú z úst ako husté líščie chvosty. Zastanem na okraji obrubníka. Položím krabicu na zem, opriem sa o stĺp a trpezlivo čakám na taxík.
Periférne zaregistrujem, ako sa ku mne blíži vyziabnutý muž. Kymáca sa ako ruský tankista, chlpatá ušianka mu padá dozadu.
Len nechoď ku mne, len nechoď ku mne... Ide ku mne.
„Hore háj, dolu háj, počúvate twenty five!“ vystrelí na mňa prvú vetu.
Sánka mi údivom klesne o centimeter.
„Rock FM Radio, your family station!“ zarapuje a rozkročí sa predo mnou.
Tankistove kalné oči svetielkujú ako hnijúci močiar. Pripomína mi Ľubomíra Pauloviča, ktorého niekto pokrčil a vysal z neho vzduch.
Zatvárim sa, že potrebujem urýchlene vyriešiť sústavu lineárnych rovníc o troch neznámych.
Márne.
„Vysoký manažment? Stredný manažment? Všetko je to jedna banda!“
„Čo potrebujete?“ rezignujem.
„Nemáte mi prispieť? Som týždeň bez roboty,“ nakloní sa ku mne a jeho dych mi vyrazí slzy z očí.
„Počúvajte, vy máte tuším pod čapicou.“
„Keby len pod čapicou,“ zdvihne kostnatý prst. „ale ja mám aj v hlave!“
„Naozaj?“
„Tuná tento stĺp, to vám rovno poviem, to dlho nevydrží. Šetria na všetkom. Dávam tomu maximálne dvanásť rokov, potom to pôjde dole!“
„Nehovorte.“
„Ja to viem. Však som to staval. Však som robil na stavbe. Vyhodili ma.“
„Aha.“
„A vy ste odkiaľ, ak sa môžem spýtať?“
„Z Bratislavy.“
„Bratislava, to je hovno. To je len dedina vedľa Senca, kde chodia električky.“
Potom sa tankista poškriabe sa pod ušiankou: „Síce ja mám čo hovoriť, veď som z Nitry. To je tiež také hovno. Síce menšie, ale tísicdvesto rokov staré!“
Myknem plecom.
Tankista ešte chvíľu prešľapuje na mieste a potom odkráča po mokrej dlažbe preč.
„Good morning, good morning with the rock FM!“ vábi ďalšieho finančného partnera.
Zahľadím sa na vytŕčajúce priečelie nado mnou. Pod ostrým svetlom výbojok tancujú drobné kvapky vody. Bezpečný svet mojich istôt odrazu zachvátia pochybnosti: Spadne to? Nespadne?