Ultrapunk 85 – 85 kilometrov z Handlovej do Bojníc, +4000m
Prvý ročník ultra-trailových pretekov s príznačným a tak trošku nezvyčajným názvom Ultrapunk 85 sa konal začiatkom mája. Na pretekoch som nechýbal ani ja, hoci tieto dlhšie trate na jar nezvyknem behávať. Keďže ide o preteky dvojíc, traťou ma sprevádzal môj staronový parťák Miki Kéri. Miki ma do tejto akcie namočil asi len 2-3 týždne pred jej termínom. Hoci som chvíľu špekuloval, nakoniec som svoju účasť potvrdil. A myslím si, že som urobil celkom dobre.
Akcia sa niesla skôr v komornom duchu, ale o to priateľskejšom. Na úvod musím vyzdvihnúť super prácu, ktorú odviedol tím okolo Rada Haracha. Všetko bolo zabezpečené na perfektnej úrovni, nálada bola viac než pozitívna a rezervované počasie vydržalo s Oskarom na oblohe po celý deň.
Ak ste zvyknutí na tzv. full servis pompézne preteky v zahraničí, Ultrapunk vám ukáže, ako sa dá zorganizovať rovnako príjemná akcia z takmer ničoho, v podstate len z dobrovoľného štartovacieho poplatku. Chcem pochváliť občerstvovačky so širokou ponukou aj pre nás „bylinožravcov“ a starostlivosť dobrovoľníkov.
Prečo Ultrapunk a nie Perun alebo Magnezitka?
Dostávame sa do štádia, že si treba vyberať. Tri akcie na jeden víkend je už celkom dosť. Magnezitárska šesťdesiatka je veľmi populárna a krásna akcia v mojej domovine, ale bol som ju behať už viackrát. Perun je „mega“ akcia, ktorá ma lákala až priveľmi. Má všetko, od silnej konkurencie až po perfektne zabezpečenie v Makyho réžii. Peruna som už tiež v minulosti vyskúšal, a preto som stavil na čosi nové.
Ultrapunk je v prvom rade tímový. S Mikim som už dlho nebehal a aj preto dostal prednosť. Magnezitku alebo Peruna uprednostním nabudúce. Koniec koncov, domáca komunita a priatelia by mali byť hodnotou, ktorá by nemala padnúť do zabudnutia.
V prvej línií...
85 kilometrov v pohorí Žiar a Strážovské vrchy preverili moju vytrvalostnú prípravu. Z kondičného hľadiska pre mňa Ultrapunk nebol najsprávnejšou voľbou. Tréning som smeroval inak ako po minulé roky. Hoci som v minulosti mával v takomto čase nabehané už tri, či štyri päťdesiatky, v tomto roku ani jednu. Trošku som sa v jarnom tréningu zameral na laktátovú krivku a VO2 max, preto išli kilometre dolu. Spokojný som s prvými 30 km, ktoré mi ubehli tak veľmi expresne a s perfektným pocitom. S Mikim sme valili takmer stále na prvej pozícií. A po kondičnej stránke išlo o vzdialenosť, na ktorú som mal dobre natrénované.
Únava prichádzala postupne, do 50 km sa to ešte dalo. Po ňom, cca od Fačkovského sedla, to už išlo dole vodou. Škoda, že som sa v tréningu nerozcvičil aj na dlhšie vzdialenosti. Chcelo to aspoň jednu päťdesiatku, aby telo dostalo akýsi impulz a nedegradovalo po vytrvalostnej stránke. Budem to vedieť nabudúce.
S Mikim sme dobehli ako druhá dvojica po Paťovi a Ivanovi s časom 10:32., s ktorými sme sa do päťdesiateho kiláku často stretávali. Chlapci nám nadelili cca 25 minút.
Výsledky
Na pretekoch sa mi osvedčili topánky Scott Supertrac. Prvé ultra po troch rokoch bez pľuzgiera a rozbitých chodidiel.
Rozhodnutie zúčastniť sa ultra-tailového podujatia Javornícka stovka padlo v mojom prípade trochu spontánne. Podujatiu predchádzal SkyMarathon Chopok, pri ktorom som počítal s dvojtýždňovou regeneráciou. Týždeň rozklusov a druhý týždeň rozbehanie sa v strednej intenzite. Po dlhších pretekoch (30+) zvyčajne nechodím hneď na ďalšie, pretože telo potrebuje istý čas aj na adaptáciu a samozrejme aj na prípravu. Riskol som to, pretože som chcel získať nové UTMB body. Tešil som sa aj na konkurenciu, ktorú štartovka ponúkala. Škoda, že na štart prišla len časť z nej.
„Javorníky“ boli v mojom prípade ešte špecifické tým, že na sto kilometrovú trať som od zrušenej NTS-ky netrénoval. Ide takmer o 3 mesiace bez špecifického objemového tréningu, ktorý som v minulosti v príprave robieval. Preto som musel využiť to, čo vo mne zostalo a hlavne skúsenosti, ktoré som si od roku 2013 v ultrabehu postupne nazbieral.
Prišla očakávaná sobota a ja už stojím po krátkom spánku v spacáku na námestí v Čadci. Je mi trošku chladno, ale to mi vôbec nevadí. Po štarte sa mi darilo držať sa vpredu. Snažil som sa svoje kroky pekne udýchať. V miestach, kde sa mal nachádzať prvý kontrolný bod, sa za mnou okrem českého pretekára Vladimíra už nikto nenachádzal. Držal som si priemerné tempo takmer podľa plánu, miestami ale aj o 20-30 sekúnd na kilometer rýchlejšie. To som si mohol odpustiť. K prvej živej kontrole ma na klesaní predbehol spomínaný Vláďa. Klesania mu išli jednoznačne lepšie. Mne zas stúpania. Preto som ho hneď na prvom kopci predbehol. Pri najbližšom zbehu sa poradie opäť vymenilo. Tak sme pokračovali asi do 27. km, keď sa nám podarilo odkloniť od trate a klesať niekam do neznáma. Vladimír išiel opäť rýchlejšie a tak som ho v lese stratil. Nevidel som fáborku už dosť dlhú dobu, lokalizoval som sa a vrátil som sa späť na trať.
To už ma ale predbehol Aďo Kašniar a Paťo Hrotek. Samozrejme som o tom nevedel, stretol som ich asi o päť kilometrov ďalej, keď som sa stratil druhýkrát. Na Jakubovskom vrchu (874 m n. m.), cca 32 km trasy, som neodbočil na modrú, ale pokračoval som ďalej po hrebeni. Opäť žiadna fáborka, lokalizácia a cesta späť. Na vrchu som stretol Jardu, druhého borca z ČR. Chvíľu sme špekulovali kadiaľ ďalej. Pribehol Paťo s Aďom a hneď nám povedali, že turistický smerovník je zle natočený. Ďalej sme pokračovali viac-menej spolu pričom Aďo sa pred 50.km odpojil a bežal veľmi pekne na nový traťový rekord už celkom sám (11:10).
Mne sa tesne pred prvou polovicou nešlo najlepšie. Mal som zlý pocit. Zdalo sa mi, že mám nový pľuzgier a viac som si uvedomoval unavené chodidlá. Preto som sa na živej kontrole v Semeteši (cca 50. km) zdržal o čosi viac a „zrevitalizoval“ podvozok mojím pomocníkom BodyGlide-om. Jarda a Paťo opustili občerstvovačku skôr. To mi však vôbec nevadilo, na 72. km (Kasárne, hotel Fran) som pribehol zase druhý. Chodidla boli po zákroku ako nové a tak som sa mohol rozbehnúť aspoň na ďalších 20-25 km. Od Veľkého Javorníka (1072 m n. m.), cca 73. Km, začala čľapkanica. Prišla na mňa znovu menšia kríza. Tento krát som sa nevedel prinútiť behať rýchlejšie. Dobehol nás Vláďa a Paťo sa zas stratil. Jarda sa so mnou držal plus mínus od spomínaného Jakubovského vrhu. Český pretekári si začali upevňovať druhé a tretie miesto a snažili sa dobehnúť Aďa. Mal však príliš veľký náskok. Ja som vedel, že takýmto spôsobom s chalanmi nemôžem ďalej pokračovať. Obaja začali zvažovať spoločný dobeh do cieľa a takúto myšlienku pokiaľ ide o preteky ja neberiem. Vyhrať musí stále lepší a prvé tri miesta musia byť o športovom výkone.
Pred Portášom (cca 83. km) som si teda povedal, že ak nič neurobím, budem najhoršie štvrtý. Nepredpokladal som, že ma niekto ešte dobehne. Preto som vymyslel bojový plán na posledných 20 km a získal novú motiváciu. Predošlý úsek sme išli v tempe „piánko“, kopčeky kráčali, dole vŕškom trošku pobehli. Prišiel čas na zmenu a tak som začal postupne vytvárať na chlapcov akýsi „tlak“ a prinútil ich zrýchliť. Aspoň do vrchu. Dole zrýchľovali už sami. Asi predpokladali, že si musia urobiť náskok lebo do kopca ich zase predbehnem. Pre mňa bol úsek Portáš – kontrola Beňadin na 95. km veľmi strategický, ale bolo dôležité, aby som si našetril čo najviac síl. Posledný dosť tiahly kopec som chcel zdolať rýchle, posledné klesanie ešte rýchlejšie. Preto som na klesaní na Beňadin už len cupkal a snažil sa pripraviť na svižnú cca 10 km etapu.
Po rýchlom občerstvení som sa zahryzol do posledného stúpania, chlapci boli na dohľad. Po chvíli som ich dobehol a povedal, že ich potiahnem. Zase chodili, ale pomôcť si nedali. Tak som vedel, že posledný zbeh bude kľúčový. Ak by som tam príliš na nich nestratil, vedel by som využiť moje osemročné skúsenosti z cesty a dráhy, ktorej som sa venoval pred trailovým behom a predbehol by som ich pred finišom v dedinke Lysá pod Makytou.
Pod vrcholom posledného stúpania Pasenky (710 m n. m.) som už zapol čelovku. Bolo dosť šero a zakopnúť som nikde nechcel. Tu som si uvedomil, že musím isť najlepšie ako viem. Ak by chalani videli moje svetlo, išli by po ňom ako vlci a ja by som bol korisťou. Preto som sa rozbehol na 4 min/km a na zbehu aj pod štvorminútovú hranicu. Ešte posledný kontrolný bod Okrajovci, asfalt, dedina a cieľová rovinka. Sem tam som sa otočil no nikoho nikde. Tak som si dobehol po druhé miesto s časom presne takým, akým bol minulý rok Mikim Kérim a Maťom Halászom stanovený traťový rekord (11:38). No trať bola trošku iná a prevýšenie sme mali tento rok o 500 m vyššie.
Chalani sa na Pasenkách stratili, čo posunulo Paťa Hroteka na tretie miesto. V cieli boli síce smutní, no taký je ultratrail. Orientácia v teréne je jeho súčasťou. Myslím si, že ultratrail sa posúva z roka na rok o poriadny kus ďalej. Ide o zásluhu ľudí okolo združenia Slovak Ultratrail. Odvádzajú kvalitnú prácu, ich preteky sa nesú vo veľmi dobrej atmosfére. Z radov zahraničných bežcov som počul pochvalu a „výzvu“, aby sme si vážili, že máme takéto preteky. Myslím si, že takýto neformálny feedback medzi pretekármi je vysoko relevantný, pretože je oslobodený od akejsi slušnosti, ktorú voči organizátorovi máme, keď k nemu hovoríme. A to sa mi páči, ultratrail je na správnej ceste. Mimochodom, oceňujem vegánsku alternatívu na občerstvovacích staniciach a v cieli.
Gratulujem všetkým zúčastneným a teším sa na budúcu akciu.
Výbava:
Dynafit Feline SL
24x HoneyStinger
3x ClifBar - momentalne akciová cena 1,5 EUR na VitalCity.sk (do 30:10:2016)
Stefanik Trail (ST), ultratrailový pretek so vzdialenosťou 144 km a kumulovaným prevýšením 5330 m, je počtom účastníkov (spolu so štafetami) evidentne najväčším ultratrailovým podujatím v SR. Niet sa čomu diviť, má azda aj ten najsilnejší celoročný marketing spomedzi všetkých akcií tohto druhu. Ťažko ho prehliadnuť a preto by bolo na mieste vyjadriť sa k uplynulému ročníku 2016, ktorého som bol tiež súčasťou.
K pretekom som sa pridružil až na Pezinskej Babe (cca 80 km trate, začína sa pri mohyle M. R. Štefánika) asi pred štvrtou hodinou ráno. Pokračoval som s kamarátom Rišom Zvolánkom ďalších 67 km do cieľa na Námestie M. R. Štefánika v Bratislave. Moja úloha bola celkom jednoduchá - udržať s kamarátom čo najlepšie tempo. V zahraničí sa takáto funkcia označuje ako “pacing”, bežec ako “pacer” (z anglického slova “pace” čo poznáme ako nejaké tempo a vidíme na hodinkách vyjadrené v min/km). Pacerovi sa priraďuje aj kopec iných dôležitých funkcií, ktoré teraz v tomto článku pre rozsah nebudem rozoberať.
Pri klesaní z Kamzíka, nie moc technický došľap... foto: Mišo Kostka
Rišo pribehol na “Babu” ako prvý pretekár. René Mráz atakoval druhé miesto. Podľa trackingu bol v Sološnici o 8 minút pozadu. Na “Babe”, ako sme sa neskôr na Kamzíku dozvedeli, bol už takmer o pol hodinu neskôr ako Rišo. To uistilo našu vieru vo víťazstvo a značne zjednodušilo celú situáciu. Snažili sme sa udržiavať tempo, ktoré Rišo rozpočítal už dopredu na rekordný čas. Išlo o max 6:30 min/km v priemere. Neviem ako do “Baby”, ale s mojim ťahaním sa Rišo rozbehol na niečo okolo 6:00 min/km a dole kopcom ešte o minútu lepšie. Bežal som pred ním a ťahal ho tak ako som to zvykol kedysi aplikovať a využívať na tréningoch, či pretekoch na ceste počas mojej polmaratónskej éry. Z tempa sme vyšli až v Bratislave, niekde v Mlynskej doline, kde Riša začal trápiť pľuzgier na vankúšiku pod veľkým palcom na nohe. Od Devína sme opäť ešte trošku zvoľnili. Asi nechtiac. Kilometre pribúdali, výsledný čas bol už aj tak rekordný, stratili sme súpera a tiež aj motiváciu behať rýchlejšie. Vedeli sme, že René mešká už 44 minút. Síce sme pri Devínskom hrade trošku poblúdili, všetko sme však mali neustále pod kontrolou. So mnou Rišo nechtiac nadbehol 3 km, ďalšie 3 niekde na úsekoch k Pezinskej Babe. Aj preto sme dosiahli trošku horší čas oproti pôvodnej predstave a oproti tomu, na čo sme to mali rozbehnuté cirka pred päťdesiatimi kilometrami. Cieľovú pásku Rišo preťal v čase 16 hod 25 min. Ja som sa tesne pred cieľom stiahol, pretože mi neprišlo profesionálne prechádzať cieľom v čase tej najväčšej pozornosti na víťaza. Toľko k priebehu, pri ktorom som bol prítomný.
Prišiel čas sa aj trošku zamyslieť. Začnem konkurenciou, s ktorou si víťaz poradil prekvapivo skoro, a to už na samom začiatku. Podľa dát na prvej kontrole (Dobrá voda) sa ukázali ešte rýchlejší bežci. Prečo sa aj mnohí skúsení pretekári tak snažili na samom začiatku? Rišo dopredu avizoval rekordný čas a podľa medzičasu sa zdalo, že to má rozbehnuté veľmi dobre. Myslím si, že nie je neznámy a mnoho sa o ňom už aj tak vie. Možno fámy a možno reálne veci, kto vie čo sa ku komu dostane. (Napríklad, že jedáva zeleninu len občas ako v dokrútke RTVS. Bullshit. Jedáva ju denne. Ešteže ho dotyčný poznal.) Jeho výsledky (hlavne Lavaredo UT 2014) hovoria za všetko. Trénuje 2-3x denne, skladá seriózne kilometre (aj 180 na týždeň) a prevýšenia (nastúpa 7-8 km za týždeň). Zverejňuje svoj tréning na blogu. Nie je to tajomstvo. Osobne nepoznám nikoho iného, kto by takto v rámci prípravy na ultratrail trénoval. Antilopa sa nikdy nechytá na prvej “dvacke”. Myslím si, že šetrenie síl, zvoliť radšej pacing a vyčkávať na chybu alebo problém, ktorý na tak dlhej trati pravdepodobne príde (a veď prišiel pľuzgier) by bolo z môjho pohľadu efektívnejšie ako sa prekysliť na začiatku, prípadne minúť všetky minerály a začať “kŕčovať”.
Aj lanovka na Kamzíku je súčasťou ST. foto: Mišo Kostka
Zamyslel som sa aj nad Rišovým tréningom, ktorý som už načrtol. Je pomerne inšpiratívny a možno po ST ním bude ešte viac. Ak behávate 2, 3, 5 rokov, bude veľkou chybou na niečo také zhurta nabehnúť. Je mi ľúto, nemáte rozvinutú vytrvalosť a tá sa nenaberá z roka na rok. Bude náročné a viem, že aj kontraproduktívne, spojiť rýchlosť a vytrvalosť na také diaľky pri veľkom zaťažení tela. Pravdepodobne na to nebude ani čas. Ak ale máte športovú minulosť, alebo behávate už dlhšie, ste v inej situácií. Hlavne pridávajte pomaly. Rišo prešiel kus cesty pred armádou, ešte väčšiu v armáde, v triatlone, maratóne a napokon traili a ultratraili. Sú to roky tréningu a na záťaž adaptované telo, na ktorom stavia.
Ešte k Rišovmu účinkovaní na ST. Na pretekoch nemal konkurenciu. Výkon hodnotím pozitívne, skôr lepší ako dobrý. Na “Babe“ som ho ale čakal skôr. Som presvedčený, že ST nebola trať a podujatie šité celkom pre neho. Prečo? Pretože je príliš dlhá a jej význam zostane tu v Bratislave. Aj jeho stála kopec energie a síl a rovnako aj čas na regeneráciu. To sa mu nevráti späť za 2-3 dni, aj keď z jeho vyjadrení bude isto cítiť opak. Veď už bol v saune. Poznám ho. To všetko mohol a v budúcnosti môže radšej investovať na medzinárodných eventoch. Bude tam síce v silnej konkurencii, ale šancu má. To je dôležité. Na druhej strane treba do úvahy vziať aj fakt, že občas menšia sláva doma nie je na škodu.
foto: Mišo Kostka
A na záver k pretekom. Myslím si, že ST je pekné podujatie s veľkou pozornosťou médií a miestnej verejnosti. Je ideálne pre štafety a ľudí, ktorí chcú prísť do styku s ultrabehom a splniť si pre seba nejaký sen. Cítiť to na všetkých vyjadreniach občas priam “riekankách” a “love story”, ktoré som čítal pred a po pretekoch. To sa pri iných pretekoch nečíta v takom rozsahu. Treba pochváliť organizátora Martina, ktorý pretekom venuje enormné množstvo času a síl a ktorý to robí veľmi dobre.
Ešte jedna poznámka. Rišo v televízií spomínal asfalt. Ani mne sa príliš nepozdával, mám radšej rýdze traily a keď už to musí byť, tak jedine prebehnúť po ceste k novému masívu. Nie za pamiatkami. ST na konci spája skôr symboliku a silno koreluje s príbehom Štefánika - magistrála po celý čas, ulica Francúzskych partizánov pri Horskom parku, možno Slavín, Devín, socha M. R. Štefánika v cieli. Predtým tam bol aj Bratislavský hrad. Eurovea poskytuje lepšie zázemie. To všetko už ale trošku koliduje s trailom. Bude lepšie to rešpektovať a rátať s tým. Možno by nebolo od veci prezuť sa do cestných tenisiek pred poslednými dvoma úsekmi :-)
Finish foto: Vivafoto
P.S. 1 Konečne som šiel celý úsek bez pľuzgierov. Zdá sa, že som zvolil celkom dobrú ponožku od La Sportiva. Dotestujem ju na Nonstop behu v NT. Mimochodom moje Dynafit Feline SL sa mi na tejto trati veľmi osvedčili. Celý čas sa mi išlo super. Myslím, že chodilo by dostalo viac zabrať v mojich “špeciálkach” od Salomonu.
P.S. 2 K organizačnej stránke musím ešte vytknúť žlto-čierne fáborky na posledných dvoch úsekoch. Slabo ich vidno, splývajú s lesom. Viem, že podujatí je čím ďalej tým viac a niekedy sa ťažko vyhnúť kolízií ako teraz pri pretekoch MTB. Ale nie je to správne. Z môjho pohľadu to škodí obom pretekom, kazí ich kvalitu. A riskuje sa zranenie, preto s čudujem obom organizátorom.
Pohronský Inovec sa už po tretíkrát stal dejiskom Inoveckej 45-ky - diaľkového behu a turistického pochodu z mapy Rada Haracha. Spoločne s priateľmi ju organizuje pod hlavičkou TK Filozof, ktorý sa môže popýšiť mnohými krásnymi akciami.
Doteraz som sa zúčastnil na všetkých troch „epizódach“ Inoveckej 45-ky. Musím zdôrazniť, každá bola niečím špecifická.
Klesanie k obci Modoš, foto: Martin Minaroviech
Prvý ročník (2014) bol veľmi mrazivý, na železničnej stanici v Novej Bani (cca 200 m.n.m.) ortuť teplomera klesla na -10 stupňov Celzia. Na Veľkom Inovci (901 m.n.m.) bolo určite ešte chladnejšie. Vtedy som spoločne s kamarátmi Mikim Kérim a Tomim Bizoňom zdolal túto trať v čase 4:22. Minulý rok (2015) sa vyznačoval poriadnou snehovou nádielkou. Pamätám si na druhé zasnežené stúpanie na Veľký Inovec po žltej TZ (Osná dolina), ktoré som musel preraziť a ešte viac na lúky pri sedle Kuchyňa, kde snehový koberec miestami prekračoval hranicu kolena. Tam som si našťastie pomohol stopami kamaráta Braňa Gerega, ktorý išiel oproti. Napriek týmto okolnostiam som dosiahol trošku horší, ale stále víťazný čas 4:28.
V sobotu 20. 2. 2016 som v Pohronskom Inovci štartoval tretí raz s ambíciou zabojovať o nový traťový rekord. „Bojovej príprave“ som venoval piatkový večer, kedy som si trať rozanalyzoval a určil rýchlosť na jednotlivých úsekoch. V priemere som sa chcel dostať na tempo 5:00 min/km. Výsledok? Traťový rekord v čase 3:38, a teda 6 sekundová odchýlka od plánovaného „päťkového“ tempa.
Predštartovná atmosféra, foto: Martin Minaroviech
Tak poporiadku. Prvý úsek, tiahle stúpanie z Novej Bane na Veľký Inovec do vzdialenosti cca 11km (prvých 700 m vertikály), je podľa mňa najzásadnejší. Rozhodne v mnohom, čase aj výkone. Vyžaduje si primeraný, hlavne neprecenený pace. Ja som ho bežal o trošku rýchlejšie. Zhruba o 40 sekúnd na kilák menej oproti minulému roku. Na druhej strane som zaostával v priemere o 4 vertikálne metre na minútu vzhľadom k podobným tiahlejším stúpaniam, na ktorých v súčasnosti trénujem. Stratu pripisujem snehovým podmienkam, ktoré uberajú z trakcie (záberová vlastnosť tenisky), ale aj prehnanému pulzu, ktorý mi vŕtal v hlave už samého od začiatku. Hoci som trať už dobre poznal, dvakrát som zle odbočil. Hneď som sa lokalizoval a zrezal to najkratším (offroad) variantom späť na trať. Až na vrchole Veľkého Inovca som kontroloval stav. Chytil sa ma len Broňo Novák a Ivan Mudroň.
Druhý úsek predstavoval zhruba 10 km klesanie k obci Modoš. Do jeho slabšej polovice som si svoj náskok udržal, no potom sa na mňa dotiahol Ivan. Chodník bol síce dosť rozvodnený, ale neprekážalo nám to. Neskôr, možno o ďalšie dva kilometre, sa na nás dotiahol zas Broňo. Už z diaľky avizoval, že ideme po opačnej strane potoka. Neskoro. Ešteže išlo o paralelné cesty. Hneď ako sme vyšli na asfaltovú cestu, pridal som na tempo pod 4 minúty. Rekordný 20. kilák som potiahol za 3:30. Chlapcov som sa striasol a na občerstovačke som nestál. Tak som si vypracoval menší náskok.
Tretí úsek predstavoval asi 500 m vertikálne stúpanie na žltej TZ. Zhodou okolností opäť išlo o vzdialenosť 10 km (Osná dolina). Tu som sa rozhodol zvoľniť. Mal som nadbehnuté viac oproti plánu, stále som nevedel, aký mám asi reálny pulz a tento úsek sa mi ešte aj veľmi páčil zo strategického hľadiska. Preto som si na ňom trošku oddýchol a viac-menej čakal na Ivana a Broňa. Isto ma chceli dobehnúť a práve takéto zradnejšie úseky s miernym stúpaním sú ideálne na prepálenie. Nedal som sa teda znervózňovať, bežal som zvoľna a až tesne pred koncom som sa mierne otočil. Broňo sa už dotiahol, bol asi tak na 150 metrov za mnou. Stúpanie zvládol veľmi pekne, musel ísť dosť rýchlo.
Čakali nás už len akési húpačky, povestné lúky pred sedlom Kuchyňa a záverečné klesanie. Posledných 10 km behu. Túto časť už bolo treba ísť svižne. Pokračoval som teda podľa môjho plánu a každým kilometrom očakával Broňa alebo Ivana. Nikto nechodil. Žeby to predsa prepálili? Nuž Broňo dobehol, ale až v úplnom závere. Do cieľa nás mohli deliť tak 2 km. Záverečné klesanie bolo vcelku náročné. Cestou pretekal potok. Nad Broňovou otázkou, či to dobehneme spolu, som sa chvíľu zamyslel. Bude asi lepšie odpovedať kladne. Hlavou mi síce prebehlo, že ten potok s ním prebrodím a na ulici v Novej Bani to skúsim poriadne zrýchliť. Potom mi však napadlo, že on ten potok asi nastrelí, hoci sme už aj tak zbiehali dosť svižne. Musel by som sa ho držať a pravdepodobnosť pádu alebo vykĺbenia členku by už bola dosť vysoká (preblesklo mi hlavou, ako sa zrúbal Ivan, keď so mnou zbiehal k občerstvovačke). Inovecká 45-ka nie sú preteky, a preto som jej svojím rozhodnutím nenaháňať sa pripísal adekvátny risk.
Lúky pred sedlom Kuchyňa, foto: Martin Minaroviech
Nešiel som sa len tak prebehnúť, postretávať kamarátov, ale aj v rýchlejšom tempe a na ťažšom teréne otestovať moje tenisky Dynafit Feline (8 mm drop). Používam ich na tréningu už od októbra.
V minulom roku som sa na dlhších tratiach naučil jedno:
„V zásade je jedno, či na nohách máte o 50g viac či menej. Dôležitejšie je skôr to, ako sa teniska s pribúdajúcou vzdialenosťou správa k vašej nohe. To je faktor, ktorý v závere rozhodne o tom, ako rýchlo sa budete posúvať bližšie k cieľu :-) “
4 mm drop a lightweight koncept nadobro neopúšťam, no už v minulom roku, a možno aj skôr, som ignoroval potrebu vyššej špecializácie na rôzne povrchy. A to ma dosť brzdilo. Dynafity splnili presne to, čo som od nich očakával. Myslím si, že tento hutnejší koncept ma posunie na drsnejších terénoch v sezóne 2016 o zas niečo vpred.
Prvé preteky v Čechách som sa rozhodol absolvovať až tento rok. Mám chuť nielen spoznávať nové hory a krásne miesta, ale aj zapretekať si s novými ľuďmi. Navyše niet pochýb o tom, že česká ultratrailová pretekárska špička je na vyššej úrovni ako tá naša. Svedčia o tom posledné dva ročníky Nízkotatranskej stíhačky.
Nezmar sa mi ihneď zapáčil. Nie je od nás vôbec ďaleko a odohráva sa v prekrásnom prostredí Sliezskych Beskýd. Trať sa tiahne po celej dĺžke Jablunkovského priesmyku a následne sa otáča na Goralské vrcholy. Navyše je klasifikovaný ako UltraSky Marathon s veľmi lákavými parametrami (v čase, keď som sa rozhodoval, mal ešte 7000m kumulovaného prevýšenia).
UltraSky Marathon je ochranná známka asociácie zvanej International Skyrunning Federation (IFS), ktorá definuje skyrunning a súčasne aj jeho disciplíny, ktoré sa líšia prevažne vzdialenosťou. ISF organizuje skyrunning preteky v rámci svetového pohára a kontinentálnu ligu. Národné ligy si riešia krajiny jednotlivo, tak ako aj Česi prostredníctvom Czech Skyrunning Association (CZSA). Aj Nezmar svojimi dvoma traťami spadá do českej ligy CZSA. Jeho kratšia trať má 44km a 2634m vertikály a radíme ju pod SkyMarathon (def. podľa IFS viac ako 30km, +2000m vertikály v minimalne 30% stúpaní). Ako som už naznačil, jeho dlhšia 107km trať je klasifikovaná ako UltraSky Marathon (IFS rozlišuje UltraSky Marathon – viac km ako SkyMarathon a prevýšenie +2500 ako aj Ultra XL SkyMarathon, +5000m v minimálne 30% stúpaní).
Nezmar UltraSky Marathon štartoval v sobotu 26.9. minútu po polnoci - teda v noci z piatka na sobotu. Z Bratislavy som vyrážal v piatok o 15.00 a už v tej dobe som vedel, že počasie nám priať isto nebude. Celú cestu do Bystřice nad Olší pršalo takmer bez prestávky. Našťastie sa dážď zastavil aspoň na pár minút pred štartom, rovnako aj párkrát počas pretekov. Odhadujem, že asi 12 zo 14,5 hodín, ktoré som potreboval na zdolanie Nezmara, som sa pohyboval po daždi a na hrebeni hôr aj za vetra a hmly. Hmla komplikovala hlavne orientáciu. Vietor nás aspoň prinútil zbytočne nešaškovať po hrebeňoch a zbehnúť rýchlo dole, kde bolo teplejšie. Nezmar cikcakuje medzi hrebeňom a dolinami, čím vzniklo 11 strmých stúpaní a technických zbehov (na tom najkolmejšom zbehu ma podložie neudržalo a „zbehol“ som ho po zadku, bez srandy). Niekedy sa ide aj mimo turistických značiek len tak cez les. Stúpania boli tvorené zväčša lyžiarskymi zjazdovkami. Povrch bol prevažne kamenistý hlavne v prvej časti na česko-poľskej hranici. Napriek dažďu nebola zem príliš rozmočená, nevzniklo ani nepríjemné blato, ktoré sa zvykne lepiť na tenisky.
Počas výkladu trate boli avizované nejaké zmeny na trase oproti minulému roku. Hoci som pôvodnú trať nepoznal, táto informácia sa pre mňa stala veľmi užitočnou. Hneď na prvom, zahrievacom kopci som 2x zle odbočil aj napriek tomu, že som sa držal navigácie. Vtedy som si uvedomil, že som sa dostal k starému gpx súboru, a že sa na hodinky nemôžem veľmi spoliehať. Spomínané zmeny viedli aj k poklesu celkového prevýšenia na 5787m, čo je podľa mňa škoda. Na druhej strane, organizátori na to mali určite svoj dôvod.
Štartoval som z prvého radu a v podstate až po prvé zablúdenie som bol vpredu - na prvom stúpaní (Prašivá hora, 541m) aj so slušným náskokom. Príliš som sa neplašil, išiel som voľnejšie. Napriek tomu som sa dosť čudoval, kde sú ostatní. Predpokladal som, že sa pretekári šetria na avizované zjazdovky. Tréningové tempo mi dlho nevydržalo, po prvom zablúdení som už musel makať. Mal som zrazu asi 30 ľudí pred sebou a predbiehať ich na úzkej "stezke" nebolo jednoduché. Gro som preto predbehol na prvom zbehu. Prepracoval som sa do akejsi vedúcej skupinky. S ňou sme však zase zle odbočili a zbehli na druhú, bočnú stranu hory, z ktorej sme sa traverzom dostali na správnu trasu. A zase som musel pridávať, aby som sa prepracoval dopredu. Skutoční favoriti šliapali už do druhého strmáku, a to s poriadnym náskokom.
Občerstvovačku na ôsmom kilometri som ani nevyužil, mal som ešte piatich pretekárov pred sebou. Niekde pred prvou zjazdovkou na cca 13. km som hore videl už len tri čelovky. Vedúcu „svorku“ troch pretekárov sa mi podarilo dohnať na druhej zjazdovke Veľká Čantoryje (995m, cca 23. km). Chytil som ich až tesne pred vrcholom. Táto hora je najvyššou zo všetkých v rámci Sliezskych Beskýd, jej masív tvorí hranicu medzi ČR a PL. Čantoryjská zjazdovka sa mi išla asi najlepšie, vyškriabal som sa po nej úplne bombasticky a dohnal ich náskok asi 300 vertikálnych metrov. Nasledujúce kilometre sa mi veľmi rátali. Postupovali sme všetci spoločne v skupinke svižnejším, no pre mňa stále udržateľným tempom. Pomohli sme si aj pri navigácii. Podotýkam, že hore bolo hmlisto a bolo treba mať oči neustále na stopkách.
Po občerstvovačke na 28 km sme sa na zjazdovku Velký Sošov (885) vyškriabali spoločne už len traja. Avšak na zbehu z nej ma moji súperi predbehli. Dokonca som s nimi stratil "eye contact". Na nasledujúcej zjazdovke na Velký Stožek (978, cca 36 km) ma značenie priviedlo k cyklistickej downhillovej trati, na ktorú som nechtiac odbočil. Škriabal som sa cikcakom stále viac do lesa. Maky na výklade trate spomínal, že po zjazdovkách chodíme kolmo hore. Aj moja navigácia ukazovala, že som poriadne mimo. Preto som sa rozhodol prejsť naprieč lesom čím by som sa dostal k vleku. Stálo ma to asi sedem minút. Keď som sa konečne dostal na zjazdovku, zhruba 150 vertikálnych metrov pod sebou som videl dve čelovky. V domnienke, že to bude isto štvrtý a piaty pretekár som pokračoval ako to len šlo až na občerstvovačku na cca 48. Km. Dobehol som na ňu ako prvý pretekár v absolútnom poradí. Vtedy mi cvaklo, že tie dve čelovky patrili prvým dvom chlapcom, ktorí evidentne tiež zablúdili (Petr Žákovský a Marek Causidis).
Svoj náskok som držal takmer do 58 kilometra, kde ma predbehol Petr Žákovský. Druhú pozíciu som stratil niekde na 64 km pri zbehu zo Skalky (953). Predbehol ma Marek Causidis. V tom čase som už nevedel udržať krok so spomínanými pretekármi a to hlavne na zbehoch. Každý došľap mi robil nemalé problémy a spôsoboval bolesť na vonkajšom okraji kolien. Myslím, že išlo o preťaženie spôsobené asfaltovým povrchom, ktorého v strednej časti trasy nebolo málo. Ešte aj mnoho zvážnic, ktorými sme zbehávali, bolo spevnených. Žiaľ už na takýto povrch nie som zvyknutý a dokonca som naň ani nebol obutý. Podľa mojich informácií Petr a Marek išli istú chvíľu spolu, do cieľa dobehol ako prvý Marek.
Tretie miesto som si už udržal, avšak s viac ako hodinovou stratou na víťaza. Suunto Ambit, ktoré sa v presnosti nemýlia, mi ukázali 115 km. Myslím si, že niečo som nadbehol pri zablúdení, ale aj trať bola pravdepodobne dlhšia oproti propozíciám. Každopádne som celkom spokojný a teším sa na ďalšie preteky v Čechách.
Prvé zahraničné preteky v mojej sezóne 2015 sa niesli vo farbách UTMB-čka na CCC-čkovej trati. Trať som poznal už z minulého roku a preto som si stanovil vcelku vysoké ciele - umiestnenie v TOP 30 a čas niekde okolo (ideálne pod) 14 hodín. Minulý rok som s časom 15:40 musel odchodiť poslednú horu La Tete aux vents vzhľadom k príliš šmykľavému terénu (išiel som ju za dažďa). Ostatné sa mi podarilo sčasti vybehnúť. Tento rok sa veci skomplikovali a odchodil som ich vlastne všetky :-) .
Môj tohtoročný výsledok bol o 25 minút horši - 16:05, 74. miesto. Hoci sa mi stanovený cieľ nepodarilo naplniť a v kútiku duše ma to stále trošku mrzí, myslím si, že špecifickejší tréning na tieto preteky nevyšiel na zmar. V pláne mám už ďalší bonbónik, na ktorý sa veľmi teším.
Póza víťaza s Atma Singh (YogiTea), Chamonix, z ľava: švagrinka Radka, brat Tomi, Atma a ja
Predpokladám, že som na pretekoch CCC urobil dve základné chyby. Po prvé, keďže sme tento závod s našou košickou výpravou poňali dosť expresne (príchod, ubytovanie, registrácia a štart) nestihol som sa deň, či dva dni pred pretekom rozklusať a zabrániť telu “zlenivieť”. Veď pred pretekmi som mal štvordňovú regeneračnú pauzu, ktorá je v mojom tréningu veľkou neznámou. Navyše som bol zaslepený elektrickým svalovým stimulátorom Compex, ktorého masáž som si doprial deň pred pretekom. Nanešťastie som si myslel, že to stačí.
Po druhé, v tréningovej príprave som sa mohol naučiť pracovať s paličkami. To si hovorím už dlho. Aj napriek tomu ich nepoužívam. Tréningy a miestne preteky na 90% behávam, nikdy nemám potrebu ich použiť. Ale elita ich vo svete nosí, a tak musím svoj prístup prehodnotiť. Každý, kto pozná preteky v Alpách, povedal by som západoeurópsky štýl trasovania pretekov, vie, že gro trate je vedené systémom veľa hore a veľa dole. Francúzi, Španieli, možno Taliani majú veľmi radi hlavne zbehy. Zrejme im dosť pomáha o niečo sa oprieť, hlavne pri výstupoch.
Naša pretekárska posádka: Miki, Tomi, Silvia, Dano a ja
Ďalej si ešte myslím, že pokiaľ sa jadro môjho tréningu v budúcnosti nebude odohrávať ešte viac v Tatrách/Alpách, bude dosť problematické sa na tento alpský štýl adaptovať.
Dobre, čo sa mi vlastne na trati stalo...
Taktika bola ísť prvú polovicu voľnejšie, druhú svižnejšie. Vedel som, že minule som strácal hlavne na zbehoch. Na nich som tento rok zakladal. Veril som, že ak vystúpim na prvé kopce aspoň tak rýchlo ako minule, posledné tri trošku nastrelím a ak zbehnem zo všetkých kopcov rýchlejšie, môj cieľ sa mi podarí splniť.
Prvá hora, vlastne sedlo, Tete de la tronche išla podľa plánu. Strava a voda nerobila problém. Počasie prialo trošku menej, bolo dosť teplo. Už od začiatku som mal vyšší pulz, ktorý ma trošku znervózňoval. Bol asi o 10 úderov vyšší ako zvyčajne v podobných intenzitách pri stúpaniach, vzhľadom k iným pretekom. V tej chvíli som si myslel, že to bude asi z eufórie. Teraz už verím, že pulz bol vyšší v dôsledku výpadku rozklusu a možno aj počasia. Veď ak telo dlho „stojí“, tak pulzy idú po pauze hore. A horúčava to určite nezľahčí.
Zbeh na Arnuvu, v pozadí druhé stúpanie - sedlo Grand col Ferret
Po chatu Bonatti to časovo išlo ešte podľa plánu, ale pulz stále neklesal. Strava do mňa išla, vody som vypil asi o 500 ml menej, ako som chcel. Zabudol som chvíľu piť. Vtedy sa na mňa dotiahol Kaktus, Tomáš Kačmarčík, s ktorým som išiel viac-menej spoločne po občerstvovačku Arnuva. Stále som zabúdal piť a na tomto úseku som zjedol aj o jeden gél menej. Na jeho konci je zbeh, a preto som sa musel sústrediť viac na chodník ako na stravu. Pulzy stále rovnaké ako na začiatku. Na Arnuve ma napadla taká somarina, že chýbajúci gél nahradím kolou. Zjedol som ešte pomaranče a banán, ktoré mám už osvedčené. Kola nebola dobrý nápad, dal som sa zlákať. Celým údolím na Grand col Ferret mi "bublala" v žalúdku. Kaktus mi postupne utekal a ušiel ešte viac, keď na mňa prišiel smäd. Musím povedať, že Tomáš (Kaktus) išiel celý závod veľmi pekne.
Na tomto stúpaní do sedla ma už vyplo úplne. Stiahol som celú fľašu pri bystrinke, z ktorej som ju aj dotankoval. Prestalo mi chutiť jesť a mal som pocit, že ak by som sa aj prinútil, asi by mi to len stálo v žalúdku. A to nie je žiadna výhra.
Na zvyšných občerstvovačkách som využil už len pomaranče, hlavne šťavu, dva krát som ešte skúsil Honey Stinger gél a raz som si pri potoku rozrobil Vegu Pre Workout energizer. To možno dokopy činilo 300 kcal, ktoré som doplnil počas zvyšných 70 km. Dosť málo, ak prezradím, že moja hodinová spotreba v pretekárskom tempe je okolo 800-900 kcal.
Spomínaných 70 km som teda fungoval viac-menej na tukovom metabolizme, a preto som sa dostal konečne aj pulzovo nižšie. Škoda, že za takých okolností. Napriek všetkému sa mi nebehalo až tak zle, to sa nedá povedať. Mám takúto situáciu celkom dobre natrénovanú. Dobre sa mi išiel traverz pod Champex Lac a veľmi dobre zbeh do Chamonix. Tam som to ešte rozbehol a prepracoval sa asi o štyri miesta dopredu.
Záverom by som chcel povedať, že ak sa budete niekedy v budúcnosti chystať na tento pretek, určite ho nepodceňujte. Ultrabežecký boom a jeho marketing je už príliš silný a ľudí motivuje behať každý „event“, málo regenerovať a ešte menej sa tréningovo pripravovať. Hovorí sa, že sú aj ťažšie preteky, ale garantujem vám, že aj na „céčkach“ sa dá poriadne vytrápiť! Sú náročné. Stále hovorím, že sa najprv treba naučiť poriadne behať a pozbierať skúsenosti. To nejde za rok, ani dva, ani tri... Na tieto preteky treba prísť s hlavou bojovníka. A nezlomiť sa. Niečo už o tom viem, prešiel som ich dvakrát v rôznom počasí.
Minulotýždňová stíhačka bola pre mnohých poriadnou skúškou. A nielen pre pretekárov. Pretek bol narušený búrkou, ktorá nielenže pozastavila jeho priebeh, ale dokonca aj vyradila vedúcu dvojicu približne v polovici trate (úsek Čertovica - Štefánička). Organizátorom priniesla dodatočné starosti, s ktorými sa v predošlých ročníkoch ešte nestretli. Sám som bol v menej príjemnej situácii, pretože môj parťák Miki Kéri predčasne ukončil preteky na Čertovici (cca 49 km). Na obávanú eliminačnú kontrolu sme pribehli ako piata dvojica v poradí.
Problémy sme pocítili niekde počas etapy Priehyba – Čertovica (26-49 km), kde sme aj rapídne spomalili. Na moje počudovanie sa na nás nikto v tejto časti trate nedotiahol. Predpokladal som, že mnohých pretekárov muselo ubiť pekelné teplo, ktorému sme všetci čelili. Spomínaná etapa je náročná hlavne v horúčave, je dosť dlhá (cca 25 km) a prameň pred Ramžou je od sedla Priehyba skrátka ďaleko. Mikimu došla voda už na Homôľke (34 km), mne trošku neskôr.
Parťákovi sa išlo trošku horšie do kopcov, neskôr sa pridali bolesti s “tlapami” a tesne pred Čertovicou sme už riešili aj kŕč. Rozhodnutie ukončiť sa stalo teda definitívne a tým vlastne aj môj "tajný" plán pokúsiť sa zamiešať karty na prvých priečkach výsledkovej listiny. Každopádne si myslím, že nie je dôvod na sklamanie. Aj ultrabeh je šport, a to k nemu tiež patrí. Stíhačka je špecifická dvojicou a tým je skutočne ťažká. Hlavne ak sú ambície vysoké. Miki je skúsený pretekár s perfektnými výsledkami. Takých veľa nenapočítame! Stíhačky je síce škoda, ale tragédia to nie je. Teším sa na ďalšie spoločné/teamové preteky.
Na Čertovici sme boli teda 5. dvojica a prvá, ktorá bola zadržaná kvôli búrke. Bol som na jednej strane rozhodnutý trať dobehnúť aj mimo pretek. Na druhej strane som rozmýšľal nad inými pretekmi v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. Po päťdesiatke Telgárt - Čertovica by som si trúfol aj na inú stovku v okruhu cca 400km (napadol ma Grossklockner). Chcelo by to ale promptne konať a zabezpečiť mnoho vecí. Zrejme by mi to narušilo aj program, ktorý mám počas nasledujúcich víkendov dohodnutý (viď aj náš festival Hory v teniskách). A tak som sa rozhodol dobehnúť to, čo sme s Mikim ráno začali.
Podarilo sa mi spojiť s Michalom Jakubcom, ktorý prišiel rovnako ako ja o parťáka. Organizátori nás teda pustili na trať ako nesúťažnú dvojicu. Myslím, že s nikým lepším som sa v tej chvíli nemohol spojiť. Michal išiel ako drak a miestami som mal čo robiť. Hlavne na zbehoch, tie sú evidentne jeho. Štartovali sme síce o 10-12 minút neskôr, no aj napriek tomu sme sa po Štefáničku dopracovali takmer do čela “čertovickej partie”. Vedel som, že úplne prvé tri dvojice zrejme nedoženieme. Keďže sa dostali na Ďumbiersku časť NT cez búrku a zariskovali, posunuli sa asi aj o 10km ďalej a po 1000m vertikále aj bližšie k cieľu (boli zachytení na Štefáničke). To sa dobieha už veľmi ťažko.
S Michalom sme sa niekde okolo Kotlísk (68 km) už dopracovali do úplného čela pretekárov štartujúcich z Čertovice, ale do Ďurkovej (72 km) sme boli predbehnutí. Vedel som, že do cieľa je ešte ďaleko a rozhodovať sa bude zrejme až na záver, nakoľko tri dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský a Matúš Lopušný - Rišo Pouš) išli relatívne vyrovnane. Na Veľkej Chochuli (85 km) sme s Michalom nasadili čelovky a pred sebou sme mali už len dve dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský), pred ktoré sme sa postupne dostali v okolí Kečky (cca 94 km). Do cieľa sme prišli nesúťažne pred všetkými štartujúcimi z Čertovice.
Počas Ďumbierskej časti NT ma trápil otlak na päte, ktorý som na každej kontrole vazelínoval a trošku unavené chodidlá, ktoré cez podrážku SoftGround Ultrasensov, dostali trošku pecku :-)
Na záver som si uvedomil, že nebola zrejme ani jedna kontrola, na ktorej by som nemal niekoho známeho. Všetkým veľmi pekne ďakujem za pomoc a support. Cením si aj všetkých fanúšikov, ktorí ma/nás sledovali na trati a fandili nám.
Strava:
Vega Endurance Gel - každých 40 minút, od 60km už pomenej
Minulý rok som absolvoval tento závod po prvýkrát. Skončil som na štvrtom mieste s časom 4:16. Na tohtoročnú epizódu som sa prihlásil takmer na poslednú chvíľu. Trochu som váhal, pretože mám radšej akcie, kde prevýšenie hrá “vyššiu strunu”. Súčasne bol závod naplánovaný na nedeľu, čo by znamenalo, že by som musel oželieť sobotu. Tá je pre mňa dôležitým tréningovým dňom. Ale budiš, výnimka predsa „tvorí“ pravidlo. Ide hlavne aj o príležitosť stretnúť mnohých známych.
Večer pre závodom som si sadol pred mapu a všetko poctivo naplánoval. Stravu, tempo, stratégiu. Cieľ bol jasný - stlačiť to na 4 hodiny. Teda na čas minuloročného víťaza Martina Vrábela. Martin pretekal aj tento rok. Predpokladal som, že svoj starý výkon bude chcieť posunúť ešte nižšie. Ale nakoľko sa mi pred štartom priznal, že mal 2x vyŕtnutý členok a preto menej trénoval, bol som v tejto úvahe trošku skeptický.
Po štarte som sa ho chytil, ale o chvíľu aj predbehol, pretože jeho tempo nezodpovedalo môjmu plánu. Očakával som, že ma dobehne neskôr. Zhruba 20 km, som sa držal vpredu, nikoho som za sebou nevidel. Chytil sa ma len Tomi Podpera. Bol som aj celkom rád, aspoň sa bolo s kým porozprávať. Predsa na drvivej väčšine kratších ultrabehov a pochodov (40-50km) behávam zvyčajne sám. Martin stále nechodil, tak som si hovoril, že to rozbehne asi po otočke. Všetko išlo podľa plánu, tempo bolo mestami ešte rýchlejšie ako som chcel, pulz bol však v norme.
Niekde pri Somárovi (649), cca 20. km behu, nás dobehol Martin Markech, môj kolega a dobrý kamarát. Dral sa dopredu, evidentne išiel rýchlejšie oproti môjmu plánu, tak som to neriešil. Ak by som ho chcel predbehnúť mohlo sa mi to vypomstiť a riskovať som nechcel. Predpokladal som, že jeho pulz už musí byť dosť vysoko a preto som bol zvedavý, či to v tomto tempe ubehne až na Kamzík. 30 km do cieľa je ešte dosť, a odfiltrovať kyselinu mliečnu nie je také jednoduché ako sa ňou zahltiť.
Na Babe bola atmosféra vynikajúca, ako aj minule. Ďakujem za povzbudzovanie. Tuším som tam začul poznámku, prečo stojím a nebežím ďalej. Tak na týchto dlhších pretekoch sa už aj ja zastavím a napijem. Na kratších závodoch však občerstvenie nevyužívam. Asi si to niekto všimol.
Druhá polovica preteku išla rovnako hladko a nič sa nevymykalo plánu. Martin bol tak na minútu, možno dva vpredu, miestami ho bolo aj vidno. Tomi sa už miestami strácal. Potom to stále nejak dobehol. Na Bielom Kríži som vedel, že posledných 10 km už nemusí ísť tak hladko a rovnako aj to, že je čas použiť horčík, teda magnézium. Zhodou okolností som svoj nemal pri sebe a keď som sa opýtal na občerstvovačke, neveril som vlastným ušiam. Nenašla sa tam ani jedná tabletka. A to je pri tom taká základná vec (spomeniem napríklad Nonstop Beh v Nízkych Tatrách, tam sa vás horskáči aj 3x spýtajú či ho nechcete).
Za chyby sa platí a za túto som zaplatil na 45. km, stehná ma už nepustili. Magnézium bolo v mojom prípade už urgentné. Nie raz som nohy už takto rozchodil a nie na takom nízkom kilometri. To sme už predbehli Martina Markecha, ktorý bol už tak zakyslený, že rapídne spomalil. Mal som nejaký “Stinger” nazvyš, tak som sa ho opýtal, či nechce. Nechcel. Myslím, že Tomi tu zacítil príležitosť a tak sa už pustil sám. Škoda, ja som musel znížiť tempo oproti môjmu plánu. V kútiku duše som dúfal, že posledné kilometre od Sparisiek po Kamzík ešte využijem vo svoj prospech.
Na posledných dvoch kopcoch som ešte pridal miestami na 180 pulzov, ale aj to bolo márne, nohy sa rozbehli a potom zasekli. Na poslednom kiláku, kde som si už išiel v tom v čom som vedel ma ešte dobiehal kamarát Broňo Novák. Trošku som sa zľakol, že ma dobehne, tak som ešte pridal a udržal si aspoň to druhé miesto. Na Tomiho som stratil podľa oficiálnych výsledkov dve minúty.
Najrýchlejší kilák 3:33 min/km
Priemerný pace: 4:41 min/km
Oficálny čas: 4:05:03
Strava:
1, Vega PreWorkout Energizer na začiatku
2, HS Fruit Smoothie, Acai and Pomegranate, Chocolate
