Minulotýždňová stíhačka bola pre mnohých poriadnou skúškou. A nielen pre pretekárov. Pretek bol narušený búrkou, ktorá nielenže pozastavila jeho priebeh, ale dokonca aj vyradila vedúcu dvojicu približne v polovici trate (úsek Čertovica - Štefánička). Organizátorom priniesla dodatočné starosti, s ktorými sa v predošlých ročníkoch ešte nestretli. Sám som bol v menej príjemnej situácii, pretože môj parťák Miki Kéri predčasne ukončil preteky na Čertovici (cca 49 km). Na obávanú eliminačnú kontrolu sme pribehli ako piata dvojica v poradí.
Problémy sme pocítili niekde počas etapy Priehyba – Čertovica (26-49 km), kde sme aj rapídne spomalili. Na moje počudovanie sa na nás nikto v tejto časti trate nedotiahol. Predpokladal som, že mnohých pretekárov muselo ubiť pekelné teplo, ktorému sme všetci čelili. Spomínaná etapa je náročná hlavne v horúčave, je dosť dlhá (cca 25 km) a prameň pred Ramžou je od sedla Priehyba skrátka ďaleko. Mikimu došla voda už na Homôľke (34 km), mne trošku neskôr.
Parťákovi sa išlo trošku horšie do kopcov, neskôr sa pridali bolesti s “tlapami” a tesne pred Čertovicou sme už riešili aj kŕč. Rozhodnutie ukončiť sa stalo teda definitívne a tým vlastne aj môj "tajný" plán pokúsiť sa zamiešať karty na prvých priečkach výsledkovej listiny. Každopádne si myslím, že nie je dôvod na sklamanie. Aj ultrabeh je šport, a to k nemu tiež patrí. Stíhačka je špecifická dvojicou a tým je skutočne ťažká. Hlavne ak sú ambície vysoké. Miki je skúsený pretekár s perfektnými výsledkami. Takých veľa nenapočítame! Stíhačky je síce škoda, ale tragédia to nie je. Teším sa na ďalšie spoločné/teamové preteky.
Na Čertovici sme boli teda 5. dvojica a prvá, ktorá bola zadržaná kvôli búrke. Bol som na jednej strane rozhodnutý trať dobehnúť aj mimo pretek. Na druhej strane som rozmýšľal nad inými pretekmi v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. Po päťdesiatke Telgárt - Čertovica by som si trúfol aj na inú stovku v okruhu cca 400km (napadol ma Grossklockner). Chcelo by to ale promptne konať a zabezpečiť mnoho vecí. Zrejme by mi to narušilo aj program, ktorý mám počas nasledujúcich víkendov dohodnutý (viď aj náš festival Hory v teniskách). A tak som sa rozhodol dobehnúť to, čo sme s Mikim ráno začali.
Podarilo sa mi spojiť s Michalom Jakubcom, ktorý prišiel rovnako ako ja o parťáka. Organizátori nás teda pustili na trať ako nesúťažnú dvojicu. Myslím, že s nikým lepším som sa v tej chvíli nemohol spojiť. Michal išiel ako drak a miestami som mal čo robiť. Hlavne na zbehoch, tie sú evidentne jeho. Štartovali sme síce o 10-12 minút neskôr, no aj napriek tomu sme sa po Štefáničku dopracovali takmer do čela “čertovickej partie”. Vedel som, že úplne prvé tri dvojice zrejme nedoženieme. Keďže sa dostali na Ďumbiersku časť NT cez búrku a zariskovali, posunuli sa asi aj o 10km ďalej a po 1000m vertikále aj bližšie k cieľu (boli zachytení na Štefáničke). To sa dobieha už veľmi ťažko.
S Michalom sme sa niekde okolo Kotlísk (68 km) už dopracovali do úplného čela pretekárov štartujúcich z Čertovice, ale do Ďurkovej (72 km) sme boli predbehnutí. Vedel som, že do cieľa je ešte ďaleko a rozhodovať sa bude zrejme až na záver, nakoľko tri dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský a Matúš Lopušný - Rišo Pouš) išli relatívne vyrovnane. Na Veľkej Chochuli (85 km) sme s Michalom nasadili čelovky a pred sebou sme mali už len dve dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský), pred ktoré sme sa postupne dostali v okolí Kečky (cca 94 km). Do cieľa sme prišli nesúťažne pred všetkými štartujúcimi z Čertovice.
Počas Ďumbierskej časti NT ma trápil otlak na päte, ktorý som na každej kontrole vazelínoval a trošku unavené chodidlá, ktoré cez podrážku SoftGround Ultrasensov, dostali trošku pecku :-)
Na záver som si uvedomil, že nebola zrejme ani jedna kontrola, na ktorej by som nemal niekoho známeho. Všetkým veľmi pekne ďakujem za pomoc a support. Cením si aj všetkých fanúšikov, ktorí ma/nás sledovali na trati a fandili nám.
Strava:
Vega Endurance Gel - každých 40 minút, od 60km už pomenej
