Malofatranský hrebeň sme s Rišom navštívili po tretí krát. Našu hrebeňovku Terchová - Bojnice som už podrobnejšie opísal v minulosti, preto budem stručnejší a moje dojmy popíšem skôr heslovite.
1. Deň - Krivánska Fatra (30km, cca 3000m, cca 6h)
Vyrazili sme okolo pol piatej večer a tak sme z časového hľadiska vynechali prvé stúpanie z Terchovej na tzv. Malé Nocľahy a zbeh do Tiesňav cez Zbojnícky chodník. Prišli sme o cca 570 výškových metrov a 2-3 km. Túto časť sme žiaľ vylúčili aj minulý rok.
Z Terchovej sme prebehli asfaltkou do Tiesňav a následne priamo na Boboty. Prešli sme cez Podžiar, s. Medzihorie a následne hrebeňom cez Veľký Rozsutec až po Suchý vrch. Prespali sme na Chate pod Suchým vrchom, na ktorú sme prišli už za tmy. V tme sme išli zhruba od Malého Kriváňa. Celkovo sa mi táto etapa išla veľmi dobre. A hoci som mal iba núdzovú čelovku, nočná časť prebehu sa mi zo všetkých etáp najviac páčila.
2. Deň - Lúčanská Fatra (50,7km, cca 2900m, cca 8:23)
Na etapu sme vyrazili z Chaty pod Suchým vrchom zhruba o 10.00 v sobotu ráno. Na Fačkovské sedlo sme prišli pred zotmením. Táto časť sa mi už išla trošku horšie - hlavne od Krížavy. Asi to nebolo iba únavou z predošlého dňa, nevedel som sa nejako podvedome “nakopnúť”. Navyše som v prvý deň podcenil trošku doplnenie soli. Túto druhú časť mám celkom rád. Aj keď je menej technická, má niečo do seba. Páči sa mi skôr zo začiatku. Časom mi niektoré pasáže na hrebeni smerom ku Kľaku prídu až príliš tiahle, možno trošku nudné. Avšak Kľak, teda “Šľak” ako ho pracovne voláme, to všetko ku koncu etapy vynahradí. Je to zaujímavý kopec, na ktorý sa stále rád zahľadím a vrátim.
3. Deň - Strážovské vrchy (33,7km, cca 1500m, cca 4:50)
Na etapu sme vyrazili v nedeľu čosi po štvrtej ráno. Rišo sa ponáhľal na vlak do ČR. Hoci som sa spočiatku obával vstávania, išlo to hladko. Priam som našiel inšpiráciu v skoršom stávaní. Je fajn vybaviť tréning tak skoro ráno. Tento úsek som behal viac-menej konštantne. Rišo neskôr pridal a trošku sa mi vzdialil. Síce ani na tejto etape som po športovej stránke nebol vo svojej koži, aj tak som sa tešil. Lúky už boli dosť zarastené oproti tomu ako to bývalo v minulosti. Na túto hrebeňovku sme zvykli chodievať predsa o mesiac skôr.
Celé som to prebehol v Dynafit Feline SL a bol som veľmi spokojný. Bežalo sa mi komfortne. Nanešťastie sa mi pred Veľkou Magurou (3. etapa) roztrhla šnúrka. Dosť ma to prekvapilo, pretože na predošlých „Felinoch“ mi šnúrky vydržali 2000km a nie 250km. Stravu sme si nosili vlastnú, avšak na Fačkovskom sedle sme neopovrhli skvelými zapečenými zemiačkami a na “Chate pod Suchým” úžasným šalátom a domácimi paradajkami zo záhradky Katky Janurkovej.
Pri behu som fungoval na kombinácií gél a tyčinka - HoneyStinger a ClifBar.
Prebeh tohto hrebeňa mi už po tomto ročníku neprišiel tak ťažký ako po minulé roky. Náročný je kvôli relatívne ťažkému batohu. Ten môj mal asi aj 13kg a to už je na beh dosť. Bolia z neho plecia a trošku aj spomaľuje. Verím však, že tento tréning so záťažou sa zúročí v sezóne.
Smer prechodu meníme z roka na rok. Nabudúce pôjdeme opačne so štartom v Bojniciach. S víkendom som nadmieru spokojný. Stráviť čas behaním s Rišom je stále fajn a čo viac, potešil som sa aj návšteve Katky a Peťa s kamarátkou Peťou na Chate pod Suchým vrchom. Ako inak, nocovali pod širákom :)
Verím, že na budúcoročný prebeh MF sa pridajú ďalší kamaráti. Hoci len na časť niektorej etapy. Celý prechod je o tréningu, nových skúsenostiach. Je to ideálna príležitosť naučiť sa čosi nové a hlavne otestovať svoje sily na začiatku sezóny. Podľa našej filozofie je rozloženie a nahustenie vzdialenosti na viac dní kľúčovou súčasťou tréningu. Myslím si, že kondične to dá pretekárovi viac ako hoci aj tri odbehnuté stovky po sebe. A čo viac, Malá Fatra je na behanie dosť ťažká, čo z nej robí dobrú „telocvičňu“.
Pohronský Inovec sa už po tretíkrát stal dejiskom Inoveckej 45-ky - diaľkového behu a turistického pochodu z mapy Rada Haracha. Spoločne s priateľmi ju organizuje pod hlavičkou TK Filozof, ktorý sa môže popýšiť mnohými krásnymi akciami.
Doteraz som sa zúčastnil na všetkých troch „epizódach“ Inoveckej 45-ky. Musím zdôrazniť, každá bola niečím špecifická.
Klesanie k obci Modoš, foto: Martin Minaroviech
Prvý ročník (2014) bol veľmi mrazivý, na železničnej stanici v Novej Bani (cca 200 m.n.m.) ortuť teplomera klesla na -10 stupňov Celzia. Na Veľkom Inovci (901 m.n.m.) bolo určite ešte chladnejšie. Vtedy som spoločne s kamarátmi Mikim Kérim a Tomim Bizoňom zdolal túto trať v čase 4:22. Minulý rok (2015) sa vyznačoval poriadnou snehovou nádielkou. Pamätám si na druhé zasnežené stúpanie na Veľký Inovec po žltej TZ (Osná dolina), ktoré som musel preraziť a ešte viac na lúky pri sedle Kuchyňa, kde snehový koberec miestami prekračoval hranicu kolena. Tam som si našťastie pomohol stopami kamaráta Braňa Gerega, ktorý išiel oproti. Napriek týmto okolnostiam som dosiahol trošku horší, ale stále víťazný čas 4:28.
V sobotu 20. 2. 2016 som v Pohronskom Inovci štartoval tretí raz s ambíciou zabojovať o nový traťový rekord. „Bojovej príprave“ som venoval piatkový večer, kedy som si trať rozanalyzoval a určil rýchlosť na jednotlivých úsekoch. V priemere som sa chcel dostať na tempo 5:00 min/km. Výsledok? Traťový rekord v čase 3:38, a teda 6 sekundová odchýlka od plánovaného „päťkového“ tempa.
Predštartovná atmosféra, foto: Martin Minaroviech
Tak poporiadku. Prvý úsek, tiahle stúpanie z Novej Bane na Veľký Inovec do vzdialenosti cca 11km (prvých 700 m vertikály), je podľa mňa najzásadnejší. Rozhodne v mnohom, čase aj výkone. Vyžaduje si primeraný, hlavne neprecenený pace. Ja som ho bežal o trošku rýchlejšie. Zhruba o 40 sekúnd na kilák menej oproti minulému roku. Na druhej strane som zaostával v priemere o 4 vertikálne metre na minútu vzhľadom k podobným tiahlejším stúpaniam, na ktorých v súčasnosti trénujem. Stratu pripisujem snehovým podmienkam, ktoré uberajú z trakcie (záberová vlastnosť tenisky), ale aj prehnanému pulzu, ktorý mi vŕtal v hlave už samého od začiatku. Hoci som trať už dobre poznal, dvakrát som zle odbočil. Hneď som sa lokalizoval a zrezal to najkratším (offroad) variantom späť na trať. Až na vrchole Veľkého Inovca som kontroloval stav. Chytil sa ma len Broňo Novák a Ivan Mudroň.
Druhý úsek predstavoval zhruba 10 km klesanie k obci Modoš. Do jeho slabšej polovice som si svoj náskok udržal, no potom sa na mňa dotiahol Ivan. Chodník bol síce dosť rozvodnený, ale neprekážalo nám to. Neskôr, možno o ďalšie dva kilometre, sa na nás dotiahol zas Broňo. Už z diaľky avizoval, že ideme po opačnej strane potoka. Neskoro. Ešteže išlo o paralelné cesty. Hneď ako sme vyšli na asfaltovú cestu, pridal som na tempo pod 4 minúty. Rekordný 20. kilák som potiahol za 3:30. Chlapcov som sa striasol a na občerstovačke som nestál. Tak som si vypracoval menší náskok.
Tretí úsek predstavoval asi 500 m vertikálne stúpanie na žltej TZ. Zhodou okolností opäť išlo o vzdialenosť 10 km (Osná dolina). Tu som sa rozhodol zvoľniť. Mal som nadbehnuté viac oproti plánu, stále som nevedel, aký mám asi reálny pulz a tento úsek sa mi ešte aj veľmi páčil zo strategického hľadiska. Preto som si na ňom trošku oddýchol a viac-menej čakal na Ivana a Broňa. Isto ma chceli dobehnúť a práve takéto zradnejšie úseky s miernym stúpaním sú ideálne na prepálenie. Nedal som sa teda znervózňovať, bežal som zvoľna a až tesne pred koncom som sa mierne otočil. Broňo sa už dotiahol, bol asi tak na 150 metrov za mnou. Stúpanie zvládol veľmi pekne, musel ísť dosť rýchlo.
Čakali nás už len akési húpačky, povestné lúky pred sedlom Kuchyňa a záverečné klesanie. Posledných 10 km behu. Túto časť už bolo treba ísť svižne. Pokračoval som teda podľa môjho plánu a každým kilometrom očakával Broňa alebo Ivana. Nikto nechodil. Žeby to predsa prepálili? Nuž Broňo dobehol, ale až v úplnom závere. Do cieľa nás mohli deliť tak 2 km. Záverečné klesanie bolo vcelku náročné. Cestou pretekal potok. Nad Broňovou otázkou, či to dobehneme spolu, som sa chvíľu zamyslel. Bude asi lepšie odpovedať kladne. Hlavou mi síce prebehlo, že ten potok s ním prebrodím a na ulici v Novej Bani to skúsim poriadne zrýchliť. Potom mi však napadlo, že on ten potok asi nastrelí, hoci sme už aj tak zbiehali dosť svižne. Musel by som sa ho držať a pravdepodobnosť pádu alebo vykĺbenia členku by už bola dosť vysoká (preblesklo mi hlavou, ako sa zrúbal Ivan, keď so mnou zbiehal k občerstvovačke). Inovecká 45-ka nie sú preteky, a preto som jej svojím rozhodnutím nenaháňať sa pripísal adekvátny risk.
Lúky pred sedlom Kuchyňa, foto: Martin Minaroviech
Nešiel som sa len tak prebehnúť, postretávať kamarátov, ale aj v rýchlejšom tempe a na ťažšom teréne otestovať moje tenisky Dynafit Feline (8 mm drop). Používam ich na tréningu už od októbra.
V minulom roku som sa na dlhších tratiach naučil jedno:
„V zásade je jedno, či na nohách máte o 50g viac či menej. Dôležitejšie je skôr to, ako sa teniska s pribúdajúcou vzdialenosťou správa k vašej nohe. To je faktor, ktorý v závere rozhodne o tom, ako rýchlo sa budete posúvať bližšie k cieľu :-) “
4 mm drop a lightweight koncept nadobro neopúšťam, no už v minulom roku, a možno aj skôr, som ignoroval potrebu vyššej špecializácie na rôzne povrchy. A to ma dosť brzdilo. Dynafity splnili presne to, čo som od nich očakával. Myslím si, že tento hutnejší koncept ma posunie na drsnejších terénoch v sezóne 2016 o zas niečo vpred.
Prvé preteky v Čechách som sa rozhodol absolvovať až tento rok. Mám chuť nielen spoznávať nové hory a krásne miesta, ale aj zapretekať si s novými ľuďmi. Navyše niet pochýb o tom, že česká ultratrailová pretekárska špička je na vyššej úrovni ako tá naša. Svedčia o tom posledné dva ročníky Nízkotatranskej stíhačky.
Nezmar sa mi ihneď zapáčil. Nie je od nás vôbec ďaleko a odohráva sa v prekrásnom prostredí Sliezskych Beskýd. Trať sa tiahne po celej dĺžke Jablunkovského priesmyku a následne sa otáča na Goralské vrcholy. Navyše je klasifikovaný ako UltraSky Marathon s veľmi lákavými parametrami (v čase, keď som sa rozhodoval, mal ešte 7000m kumulovaného prevýšenia).
UltraSky Marathon je ochranná známka asociácie zvanej International Skyrunning Federation (IFS), ktorá definuje skyrunning a súčasne aj jeho disciplíny, ktoré sa líšia prevažne vzdialenosťou. ISF organizuje skyrunning preteky v rámci svetového pohára a kontinentálnu ligu. Národné ligy si riešia krajiny jednotlivo, tak ako aj Česi prostredníctvom Czech Skyrunning Association (CZSA). Aj Nezmar svojimi dvoma traťami spadá do českej ligy CZSA. Jeho kratšia trať má 44km a 2634m vertikály a radíme ju pod SkyMarathon (def. podľa IFS viac ako 30km, +2000m vertikály v minimalne 30% stúpaní). Ako som už naznačil, jeho dlhšia 107km trať je klasifikovaná ako UltraSky Marathon (IFS rozlišuje UltraSky Marathon – viac km ako SkyMarathon a prevýšenie +2500 ako aj Ultra XL SkyMarathon, +5000m v minimálne 30% stúpaní).
Nezmar UltraSky Marathon štartoval v sobotu 26.9. minútu po polnoci - teda v noci z piatka na sobotu. Z Bratislavy som vyrážal v piatok o 15.00 a už v tej dobe som vedel, že počasie nám priať isto nebude. Celú cestu do Bystřice nad Olší pršalo takmer bez prestávky. Našťastie sa dážď zastavil aspoň na pár minút pred štartom, rovnako aj párkrát počas pretekov. Odhadujem, že asi 12 zo 14,5 hodín, ktoré som potreboval na zdolanie Nezmara, som sa pohyboval po daždi a na hrebeni hôr aj za vetra a hmly. Hmla komplikovala hlavne orientáciu. Vietor nás aspoň prinútil zbytočne nešaškovať po hrebeňoch a zbehnúť rýchlo dole, kde bolo teplejšie. Nezmar cikcakuje medzi hrebeňom a dolinami, čím vzniklo 11 strmých stúpaní a technických zbehov (na tom najkolmejšom zbehu ma podložie neudržalo a „zbehol“ som ho po zadku, bez srandy). Niekedy sa ide aj mimo turistických značiek len tak cez les. Stúpania boli tvorené zväčša lyžiarskymi zjazdovkami. Povrch bol prevažne kamenistý hlavne v prvej časti na česko-poľskej hranici. Napriek dažďu nebola zem príliš rozmočená, nevzniklo ani nepríjemné blato, ktoré sa zvykne lepiť na tenisky.
Počas výkladu trate boli avizované nejaké zmeny na trase oproti minulému roku. Hoci som pôvodnú trať nepoznal, táto informácia sa pre mňa stala veľmi užitočnou. Hneď na prvom, zahrievacom kopci som 2x zle odbočil aj napriek tomu, že som sa držal navigácie. Vtedy som si uvedomil, že som sa dostal k starému gpx súboru, a že sa na hodinky nemôžem veľmi spoliehať. Spomínané zmeny viedli aj k poklesu celkového prevýšenia na 5787m, čo je podľa mňa škoda. Na druhej strane, organizátori na to mali určite svoj dôvod.
Štartoval som z prvého radu a v podstate až po prvé zablúdenie som bol vpredu - na prvom stúpaní (Prašivá hora, 541m) aj so slušným náskokom. Príliš som sa neplašil, išiel som voľnejšie. Napriek tomu som sa dosť čudoval, kde sú ostatní. Predpokladal som, že sa pretekári šetria na avizované zjazdovky. Tréningové tempo mi dlho nevydržalo, po prvom zablúdení som už musel makať. Mal som zrazu asi 30 ľudí pred sebou a predbiehať ich na úzkej "stezke" nebolo jednoduché. Gro som preto predbehol na prvom zbehu. Prepracoval som sa do akejsi vedúcej skupinky. S ňou sme však zase zle odbočili a zbehli na druhú, bočnú stranu hory, z ktorej sme sa traverzom dostali na správnu trasu. A zase som musel pridávať, aby som sa prepracoval dopredu. Skutoční favoriti šliapali už do druhého strmáku, a to s poriadnym náskokom.
Občerstvovačku na ôsmom kilometri som ani nevyužil, mal som ešte piatich pretekárov pred sebou. Niekde pred prvou zjazdovkou na cca 13. km som hore videl už len tri čelovky. Vedúcu „svorku“ troch pretekárov sa mi podarilo dohnať na druhej zjazdovke Veľká Čantoryje (995m, cca 23. km). Chytil som ich až tesne pred vrcholom. Táto hora je najvyššou zo všetkých v rámci Sliezskych Beskýd, jej masív tvorí hranicu medzi ČR a PL. Čantoryjská zjazdovka sa mi išla asi najlepšie, vyškriabal som sa po nej úplne bombasticky a dohnal ich náskok asi 300 vertikálnych metrov. Nasledujúce kilometre sa mi veľmi rátali. Postupovali sme všetci spoločne v skupinke svižnejším, no pre mňa stále udržateľným tempom. Pomohli sme si aj pri navigácii. Podotýkam, že hore bolo hmlisto a bolo treba mať oči neustále na stopkách.
Po občerstvovačke na 28 km sme sa na zjazdovku Velký Sošov (885) vyškriabali spoločne už len traja. Avšak na zbehu z nej ma moji súperi predbehli. Dokonca som s nimi stratil "eye contact". Na nasledujúcej zjazdovke na Velký Stožek (978, cca 36 km) ma značenie priviedlo k cyklistickej downhillovej trati, na ktorú som nechtiac odbočil. Škriabal som sa cikcakom stále viac do lesa. Maky na výklade trate spomínal, že po zjazdovkách chodíme kolmo hore. Aj moja navigácia ukazovala, že som poriadne mimo. Preto som sa rozhodol prejsť naprieč lesom čím by som sa dostal k vleku. Stálo ma to asi sedem minút. Keď som sa konečne dostal na zjazdovku, zhruba 150 vertikálnych metrov pod sebou som videl dve čelovky. V domnienke, že to bude isto štvrtý a piaty pretekár som pokračoval ako to len šlo až na občerstvovačku na cca 48. Km. Dobehol som na ňu ako prvý pretekár v absolútnom poradí. Vtedy mi cvaklo, že tie dve čelovky patrili prvým dvom chlapcom, ktorí evidentne tiež zablúdili (Petr Žákovský a Marek Causidis).
Svoj náskok som držal takmer do 58 kilometra, kde ma predbehol Petr Žákovský. Druhú pozíciu som stratil niekde na 64 km pri zbehu zo Skalky (953). Predbehol ma Marek Causidis. V tom čase som už nevedel udržať krok so spomínanými pretekármi a to hlavne na zbehoch. Každý došľap mi robil nemalé problémy a spôsoboval bolesť na vonkajšom okraji kolien. Myslím, že išlo o preťaženie spôsobené asfaltovým povrchom, ktorého v strednej časti trasy nebolo málo. Ešte aj mnoho zvážnic, ktorými sme zbehávali, bolo spevnených. Žiaľ už na takýto povrch nie som zvyknutý a dokonca som naň ani nebol obutý. Podľa mojich informácií Petr a Marek išli istú chvíľu spolu, do cieľa dobehol ako prvý Marek.
Tretie miesto som si už udržal, avšak s viac ako hodinovou stratou na víťaza. Suunto Ambit, ktoré sa v presnosti nemýlia, mi ukázali 115 km. Myslím si, že niečo som nadbehol pri zablúdení, ale aj trať bola pravdepodobne dlhšia oproti propozíciám. Každopádne som celkom spokojný a teším sa na ďalšie preteky v Čechách.
Prvé zahraničné preteky v mojej sezóne 2015 sa niesli vo farbách UTMB-čka na CCC-čkovej trati. Trať som poznal už z minulého roku a preto som si stanovil vcelku vysoké ciele - umiestnenie v TOP 30 a čas niekde okolo (ideálne pod) 14 hodín. Minulý rok som s časom 15:40 musel odchodiť poslednú horu La Tete aux vents vzhľadom k príliš šmykľavému terénu (išiel som ju za dažďa). Ostatné sa mi podarilo sčasti vybehnúť. Tento rok sa veci skomplikovali a odchodil som ich vlastne všetky :-) .
Môj tohtoročný výsledok bol o 25 minút horši - 16:05, 74. miesto. Hoci sa mi stanovený cieľ nepodarilo naplniť a v kútiku duše ma to stále trošku mrzí, myslím si, že špecifickejší tréning na tieto preteky nevyšiel na zmar. V pláne mám už ďalší bonbónik, na ktorý sa veľmi teším.
Póza víťaza s Atma Singh (YogiTea), Chamonix, z ľava: švagrinka Radka, brat Tomi, Atma a ja
Predpokladám, že som na pretekoch CCC urobil dve základné chyby. Po prvé, keďže sme tento závod s našou košickou výpravou poňali dosť expresne (príchod, ubytovanie, registrácia a štart) nestihol som sa deň, či dva dni pred pretekom rozklusať a zabrániť telu “zlenivieť”. Veď pred pretekmi som mal štvordňovú regeneračnú pauzu, ktorá je v mojom tréningu veľkou neznámou. Navyše som bol zaslepený elektrickým svalovým stimulátorom Compex, ktorého masáž som si doprial deň pred pretekom. Nanešťastie som si myslel, že to stačí.
Po druhé, v tréningovej príprave som sa mohol naučiť pracovať s paličkami. To si hovorím už dlho. Aj napriek tomu ich nepoužívam. Tréningy a miestne preteky na 90% behávam, nikdy nemám potrebu ich použiť. Ale elita ich vo svete nosí, a tak musím svoj prístup prehodnotiť. Každý, kto pozná preteky v Alpách, povedal by som západoeurópsky štýl trasovania pretekov, vie, že gro trate je vedené systémom veľa hore a veľa dole. Francúzi, Španieli, možno Taliani majú veľmi radi hlavne zbehy. Zrejme im dosť pomáha o niečo sa oprieť, hlavne pri výstupoch.
Naša pretekárska posádka: Miki, Tomi, Silvia, Dano a ja
Ďalej si ešte myslím, že pokiaľ sa jadro môjho tréningu v budúcnosti nebude odohrávať ešte viac v Tatrách/Alpách, bude dosť problematické sa na tento alpský štýl adaptovať.
Dobre, čo sa mi vlastne na trati stalo...
Taktika bola ísť prvú polovicu voľnejšie, druhú svižnejšie. Vedel som, že minule som strácal hlavne na zbehoch. Na nich som tento rok zakladal. Veril som, že ak vystúpim na prvé kopce aspoň tak rýchlo ako minule, posledné tri trošku nastrelím a ak zbehnem zo všetkých kopcov rýchlejšie, môj cieľ sa mi podarí splniť.
Prvá hora, vlastne sedlo, Tete de la tronche išla podľa plánu. Strava a voda nerobila problém. Počasie prialo trošku menej, bolo dosť teplo. Už od začiatku som mal vyšší pulz, ktorý ma trošku znervózňoval. Bol asi o 10 úderov vyšší ako zvyčajne v podobných intenzitách pri stúpaniach, vzhľadom k iným pretekom. V tej chvíli som si myslel, že to bude asi z eufórie. Teraz už verím, že pulz bol vyšší v dôsledku výpadku rozklusu a možno aj počasia. Veď ak telo dlho „stojí“, tak pulzy idú po pauze hore. A horúčava to určite nezľahčí.
Zbeh na Arnuvu, v pozadí druhé stúpanie - sedlo Grand col Ferret
Po chatu Bonatti to časovo išlo ešte podľa plánu, ale pulz stále neklesal. Strava do mňa išla, vody som vypil asi o 500 ml menej, ako som chcel. Zabudol som chvíľu piť. Vtedy sa na mňa dotiahol Kaktus, Tomáš Kačmarčík, s ktorým som išiel viac-menej spoločne po občerstvovačku Arnuva. Stále som zabúdal piť a na tomto úseku som zjedol aj o jeden gél menej. Na jeho konci je zbeh, a preto som sa musel sústrediť viac na chodník ako na stravu. Pulzy stále rovnaké ako na začiatku. Na Arnuve ma napadla taká somarina, že chýbajúci gél nahradím kolou. Zjedol som ešte pomaranče a banán, ktoré mám už osvedčené. Kola nebola dobrý nápad, dal som sa zlákať. Celým údolím na Grand col Ferret mi "bublala" v žalúdku. Kaktus mi postupne utekal a ušiel ešte viac, keď na mňa prišiel smäd. Musím povedať, že Tomáš (Kaktus) išiel celý závod veľmi pekne.
Na tomto stúpaní do sedla ma už vyplo úplne. Stiahol som celú fľašu pri bystrinke, z ktorej som ju aj dotankoval. Prestalo mi chutiť jesť a mal som pocit, že ak by som sa aj prinútil, asi by mi to len stálo v žalúdku. A to nie je žiadna výhra.
Na zvyšných občerstvovačkách som využil už len pomaranče, hlavne šťavu, dva krát som ešte skúsil Honey Stinger gél a raz som si pri potoku rozrobil Vegu Pre Workout energizer. To možno dokopy činilo 300 kcal, ktoré som doplnil počas zvyšných 70 km. Dosť málo, ak prezradím, že moja hodinová spotreba v pretekárskom tempe je okolo 800-900 kcal.
Spomínaných 70 km som teda fungoval viac-menej na tukovom metabolizme, a preto som sa dostal konečne aj pulzovo nižšie. Škoda, že za takých okolností. Napriek všetkému sa mi nebehalo až tak zle, to sa nedá povedať. Mám takúto situáciu celkom dobre natrénovanú. Dobre sa mi išiel traverz pod Champex Lac a veľmi dobre zbeh do Chamonix. Tam som to ešte rozbehol a prepracoval sa asi o štyri miesta dopredu.
Záverom by som chcel povedať, že ak sa budete niekedy v budúcnosti chystať na tento pretek, určite ho nepodceňujte. Ultrabežecký boom a jeho marketing je už príliš silný a ľudí motivuje behať každý „event“, málo regenerovať a ešte menej sa tréningovo pripravovať. Hovorí sa, že sú aj ťažšie preteky, ale garantujem vám, že aj na „céčkach“ sa dá poriadne vytrápiť! Sú náročné. Stále hovorím, že sa najprv treba naučiť poriadne behať a pozbierať skúsenosti. To nejde za rok, ani dva, ani tri... Na tieto preteky treba prísť s hlavou bojovníka. A nezlomiť sa. Niečo už o tom viem, prešiel som ich dvakrát v rôznom počasí.
Minulotýždňová stíhačka bola pre mnohých poriadnou skúškou. A nielen pre pretekárov. Pretek bol narušený búrkou, ktorá nielenže pozastavila jeho priebeh, ale dokonca aj vyradila vedúcu dvojicu približne v polovici trate (úsek Čertovica - Štefánička). Organizátorom priniesla dodatočné starosti, s ktorými sa v predošlých ročníkoch ešte nestretli. Sám som bol v menej príjemnej situácii, pretože môj parťák Miki Kéri predčasne ukončil preteky na Čertovici (cca 49 km). Na obávanú eliminačnú kontrolu sme pribehli ako piata dvojica v poradí.
Problémy sme pocítili niekde počas etapy Priehyba – Čertovica (26-49 km), kde sme aj rapídne spomalili. Na moje počudovanie sa na nás nikto v tejto časti trate nedotiahol. Predpokladal som, že mnohých pretekárov muselo ubiť pekelné teplo, ktorému sme všetci čelili. Spomínaná etapa je náročná hlavne v horúčave, je dosť dlhá (cca 25 km) a prameň pred Ramžou je od sedla Priehyba skrátka ďaleko. Mikimu došla voda už na Homôľke (34 km), mne trošku neskôr.
Parťákovi sa išlo trošku horšie do kopcov, neskôr sa pridali bolesti s “tlapami” a tesne pred Čertovicou sme už riešili aj kŕč. Rozhodnutie ukončiť sa stalo teda definitívne a tým vlastne aj môj "tajný" plán pokúsiť sa zamiešať karty na prvých priečkach výsledkovej listiny. Každopádne si myslím, že nie je dôvod na sklamanie. Aj ultrabeh je šport, a to k nemu tiež patrí. Stíhačka je špecifická dvojicou a tým je skutočne ťažká. Hlavne ak sú ambície vysoké. Miki je skúsený pretekár s perfektnými výsledkami. Takých veľa nenapočítame! Stíhačky je síce škoda, ale tragédia to nie je. Teším sa na ďalšie spoločné/teamové preteky.
Na Čertovici sme boli teda 5. dvojica a prvá, ktorá bola zadržaná kvôli búrke. Bol som na jednej strane rozhodnutý trať dobehnúť aj mimo pretek. Na druhej strane som rozmýšľal nad inými pretekmi v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. Po päťdesiatke Telgárt - Čertovica by som si trúfol aj na inú stovku v okruhu cca 400km (napadol ma Grossklockner). Chcelo by to ale promptne konať a zabezpečiť mnoho vecí. Zrejme by mi to narušilo aj program, ktorý mám počas nasledujúcich víkendov dohodnutý (viď aj náš festival Hory v teniskách). A tak som sa rozhodol dobehnúť to, čo sme s Mikim ráno začali.
Podarilo sa mi spojiť s Michalom Jakubcom, ktorý prišiel rovnako ako ja o parťáka. Organizátori nás teda pustili na trať ako nesúťažnú dvojicu. Myslím, že s nikým lepším som sa v tej chvíli nemohol spojiť. Michal išiel ako drak a miestami som mal čo robiť. Hlavne na zbehoch, tie sú evidentne jeho. Štartovali sme síce o 10-12 minút neskôr, no aj napriek tomu sme sa po Štefáničku dopracovali takmer do čela “čertovickej partie”. Vedel som, že úplne prvé tri dvojice zrejme nedoženieme. Keďže sa dostali na Ďumbiersku časť NT cez búrku a zariskovali, posunuli sa asi aj o 10km ďalej a po 1000m vertikále aj bližšie k cieľu (boli zachytení na Štefáničke). To sa dobieha už veľmi ťažko.
S Michalom sme sa niekde okolo Kotlísk (68 km) už dopracovali do úplného čela pretekárov štartujúcich z Čertovice, ale do Ďurkovej (72 km) sme boli predbehnutí. Vedel som, že do cieľa je ešte ďaleko a rozhodovať sa bude zrejme až na záver, nakoľko tri dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský a Matúš Lopušný - Rišo Pouš) išli relatívne vyrovnane. Na Veľkej Chochuli (85 km) sme s Michalom nasadili čelovky a pred sebou sme mali už len dve dvojice (Andrej Bramuška - Pavel Geschnábel, Jozef Sciranko - Július Kaľavský), pred ktoré sme sa postupne dostali v okolí Kečky (cca 94 km). Do cieľa sme prišli nesúťažne pred všetkými štartujúcimi z Čertovice.
Počas Ďumbierskej časti NT ma trápil otlak na päte, ktorý som na každej kontrole vazelínoval a trošku unavené chodidlá, ktoré cez podrážku SoftGround Ultrasensov, dostali trošku pecku :-)
Na záver som si uvedomil, že nebola zrejme ani jedna kontrola, na ktorej by som nemal niekoho známeho. Všetkým veľmi pekne ďakujem za pomoc a support. Cením si aj všetkých fanúšikov, ktorí ma/nás sledovali na trati a fandili nám.
Strava:
Vega Endurance Gel - každých 40 minút, od 60km už pomenej
O Nonstop behu hrebeňom Nízkych Tatier som sa už v minulosti na svojom blogu zmienil dvakrát. Ani tohtoročná epizóda nemôže chýbať, pretože Nonstop beh je niečím výnimočný a určite pre mnohých bežcov lákavý. Svoju rolu zohráva aj prekrásne prostredie Nízkych Tatier. Mne osobne sa veľmi páčia a preto sa na ne stále rád vraciam.
Nízkotatranský terén je o trošku náročnejší a tak aj pretek nie je taká malina ako sa na prvý pohľad môže verejnosti zdať. Z môjho pohľadu ide o skvelú príležitosť tréningu na technickom teréne, ktorý nám „horochtivým” nadšencom v okolí Bratislavy a Košíc trošku chýba. Je to súčasne aj možnosť otestovať novú stravu, vybavenie a taktiku vo vysokohorských podmienkach.
na Ďerešoch (2004)
Na tohtoročný „Nonstop“ som sa špeciálne nepripravoval - formu si držím trošku na uzde, nech je najlepšia až koncom augusta. Mal len predstavou len o tom, v akých pulzoch sa budem približne hýbať. Snažil som sa skôr o svižný beh hlavne bez "prepaľovania". Dôležitejšie bolo odskúšať moje tohtoročné tenisky Salomon Ultra Sense vo verzii Softground (so štupľami na podrážke), ktorú som si kúpil žiaľ v trošku väčšom čísle. Robí to trošku problém.
Aj napriek menej vhodnému "podvozku" a trošku ošúchaným pätám sa mi podarilo svoj minuloročný čas posunúť asi o 15 minút k lepšiemu na úroveň 5:15. Možno to bolo logikou v pulzoch. Zdôrazniť by som chcel zmenenú trasu, ktorá bola o niečo dlhšia a prevýšením máličko vyššia. Ale aj to, že mojím (nevydareným) zámerom bolo dostať sa pod 5h. Nespokojný však nie som.
Úvodné cca 900m stúpanie na Chopok som vyšiel zľahčia, na hrebeni som trošku pridal. Zbehy som šiel opatrnejšie, lebo som si s pribúdajúcimi kilometrami cítil čoraz viac chodidlá. Vodu som doplnil len raz a to na vrchole Veľkej Chochule, kde som ešte pevne veril vo svoj cieľový čas pod 5h. Zbeh z Prašivej ma trošku spomalil, pretože som už na pätách pocítil vznikajúce otlaky spôsobené zrejme väčším číslom tenisky (noha mi v nich akosi viac pracovala).
s kamarátmi pred štartom
Posledných 10km cez Kozí Chrbát a lúky a lesy pri Donovaloch bolo skôr pomalších. Nechcel som si urobiť ešte horšie otlaky, hlavne teraz pred nízkotatranskou stíhačkou. Z minulého roku už viem, že tie sa potom s človekom vezú celý zvyšok sezóny, pretože nová koža na päte nie je tak odolná.
Zo stravy som využil hlavne Vegu a zopár banánov z občerstvovacích staníc. Mal som ešte CocoHydro a magnézium. Vegu a CocoHydro mám už osvedčené z predošlých pretekov, takže som išiel viac-menej na istotu. Na druhej strane som ani nemal nič nové, čo by sa patrilo odskúšať.
Minulý rok som si s kamarátom Rišom Zvolánkom zabehol za relatívne náročných podmienok Malofatranský hrebeň spoločne s južnou časťou Strážovských vrchov (linka na report). Prebehli sme z Terchovej do Bojníc. Vietor, dážď, zima a hmla nás trápili počas troch dní, do ktorých sme si trasu rozdelili. Z prírody sme nevideli takmer nič. Aby sme neboli ukrátení o výhľady a krásy, ktoré nám táto malebná časť Slovenska ponúka, naplánovali sme si odvetu – prebeh rovnakým hrebeňom, ale opačným smerom.
Ja, Rišo, Katka a Peťo Janurkovci
V piatok 15.5. sme približne o druhej hodine poobede vyštartovali z Bojníc na prvú etapu. Prebehli sme trať dlhú 34km s prevýšením 2050m, ktorá kartograficky spadá pod Strážovské vrchy. Úvodným 13 km zodpovedalo najväčšie prevýšenie – cca 830m. Išlo o výstup na Maguru (1141), odkiaľ sme pokračovali hrebeňom ďalej na vrchol Malej Magury (1101). Na tento úsek som sa nadmieru tešil. Minule bol zahalený hmlou a pôsobil tak trochu magicky. Aj za pekného počasia sa mi páčil, faunou mi pripomína domáce prostredie. Pri zbehu z Malej Magury na Sedlo Obšiar (782) (cca 320m na 1,7km) sme s Rišom len krútili hlavami a smiali sa nad tým ako sme to minulý rok vlastne vybehli. Ja si pamätám, nemalo to konca a ešte aj lialo ako z krhly. Následne nás čakali menšie kopčeky, cez ktoré sme nazbierali zvyšok vertikálnych metrov. Našim cieľom bolo Fačkovské sedlo (802), kde sme prenocovali v hoteli Kľak. Celá etapa sa nebehala až tak zle, avšak únava prichádzala o trošku rýchlejšie. Nosili sme si so sebou stravu na tri dni a môj batoh mal cca 10kg. Počas zbehu po zjazdovke k hotelu sa nám otvoril výhľad na horu Kľak (1352), ktorá bola našou raňajšou métou. Už v tej chvíli nám bolo jasné, že stravu si večer šetriť nebudeme. Každý gram v batohu predsa zaváži :-)
Bojovník Rišo zabudol, kde naberieme posledné výškové metre na 1. etape
Sobotňajšiu, o čosi dlhšiu etapu Fačkovské sedlo – Chata pod Suchým vrchom (50,5km, 3188m) radíme pod pohorie Malá Fatra, konkrétne pod jej geomorfologický celok zvaný Lúčanská Fatra. Myslím, že táto etapa nám dala poriadnu príučku. Na Kľak (úvodných 570 výškových metrov) sme vybehli relatívne hladko za 49 minút. Batohy sme už mali o čosi ľahšie a oproti minulému roku bolo aj menej blata. Toho sme sa obávali. Rýchlo sa nám podarilo zdolať aj Skalky (1190) - nasledujúcich asi 300m vertikálneho stúpania. Zato Hnilická Kýčera (1219) už tak hladko nešla. Klzké blato a ostrý sklon urobili svoje. Na vrchol sme sa museli doslova vyškriabať. V sedle ešte pred Kýčerou sme urobili zásadnú chybu, ktorá nám sťažila celý zvyšok etapy – nevyužili sme neďaleký prameň. Voda nám došla dosť skoro a skoro hodinu sme sa trápili. Zachránila nás až studnička na tridsiatom kilometri na Veľkej Lúke (1476). Bolo dosť horúco a slnko poriadne pálilo. Minčol (1364) a následný zbeh (cca 1000m) do Strečna sme hravo zvládli. Na poslednom kopci zo Strečna na chatu pod Suchým (cca 700 vertikálnych metrov) sme už ale počítali každý meter.
Na Kľaku (1352)
Na chate sme stretli Janurkovcov - Katku a Peťa, Roba Zymberiho a ešte aj známeho účastníka slovenských diaľkových pochodov a behov Tomáša Zaplatílka. Tomáš prechádzal trasu MF100 počas dvoch dní. Celý večer bolo dosť živo. Spať sme šli o čosi neskôr, asi okolo polnoci. Škoda, že sme nestihli poriadny strečing, posledná etapa by sa išla lepšie.
V nedeľu ráno musel Tomáš vyrážať dosť skoro, no my sme si dopriali trošku spánku. Tretiu etapu sme štartovali niečo pred pol desiatou ráno a čakala nás Krivánska Fatra – 32km a 2625m. Katka a Peťo vyštartovali s nami, no na Suchom vrchu (1468) sa odpojili a pokračovali smerom na Kľačiansku Maguru. My sme zamierili klasicky na Malý, potom Veľký Kriváň, Chleb, Stoh, Veľký Rozsutec po Sedlo Medzihorie, odkiaľ sme zbehli tiesňavou pod Boboty (1086). Odtiaľ sme sa dostali do Terchovej. Nedeľňajšie počasie bolo už trošku veterné, miestami aj hmlisté a zamračené (hlavne po Veľký Kriváň (1709)). Osobne som si cítil trošku achilovky. Našťastie sme to išli voľnejšie a tak som ich aspoň ušetril.
Ja, Rišo a Katka na Suchom vrchu (1468)
Gro mojej stravy spočívalo v ovsených vločkách a kešu orieškoch. Pri behu som fungoval zväčša na tyčinkách ClifBar a čiastočne aj na géloch Honey Stinger. ClifBar tyčinky sa mi na takýchto behoch v nižšej intenzite dobre osvedčujú, pretože sú kaloricky bohatšie. Netreba však zabúdať, že pevná strava vyžaduje aj viac tekutín a preto potrebujeme dostatočne piť. Voda hrá dôležitú úlohu pri vstrebávaní a tak pokiaľ nechceme žalúdok a tráviaci trakt upchať, zahltiť a preťažiť, potrebujeme si uvedomiť, že na jeden 68g ClifBar budeme musieť vypiť aspoň 750ml fľašu vody (len prosím, nie naraz :-) ). Nezabúdajme, že žalúdok nie je odpadkový kôš a pri behu to platí dvojnásobne. Správny pomer vody a stravy je kľúčovým vzhľadom k ďalšej dávke potravy.
Už teraz sa teším na ďalší spoločný bežecký zámer s „Osamelým“ (frutariánským) Bojovníkom. V hlave mám už niekoľko nápadov.
O Ultra Trail du Mount-Blanc (UTMB), 168 km a cca 9000 výškových metroch, sa nemusím priveľa rozpisovať. Poznáme ho všetci ako najpopulárnejší horský ultramaratón v Európe a pravdepodobne je aj tak trošku snom nejedného z vás. CCC (Courmayer - Champex - Chamonix) je jeho kratšia varianta, ktorá sa popri UTMB tiež beží. Má 101 km a viac ako 6100 výškových metroch. Všetko okolo UTMB a jeho kratších (OCC (53 km, 3300), CCC, TDS (119 km, 7250)) a dlhších (PTL (300 km, 28 000)) odnoží je jeden veľký a úžasný “festival” v malinkom alpskom mestečku Chamonix, ktoré je v tú dobu prepchaté miliónom ľudí.
Pre pokoj v duši som sa na CCCčko skupinovo registroval s bratom Tomim a kamarátom Mikim ešte minulý rok. Mali sme nazbierané potrebné kvalifikačné body. Predstava zabehnúť si niečo tak prestížne a populárne ma lákala, no nezdala sa mi v tom čase príliš reálna. Situácia sa zmenila v januári, keď sa na nás usmialo šťastie v losovaní. S bratom sme si boli vedomí, že nabudúce také šťastie nemusíme mať. Miki nám veľmi pomáhal nielen pri organizačnej príprave na pretek, ale aj s komunikáciou na mieste. S jeho plynulou francúzštinou išlo všetko ako po masle (mám pocit, že Francúzi sú ochotnejší ak sa im prihovorite v ich reči).
Tréningovo som sa systematicky pripravoval zhruba sedem mesiacov. Zimné a jarné mesiace som venoval budovaniu vytrvalosti, resp. jej vylaďovaniu. Oproti minulému roku, kedy som behával aj dva extra dlhé tréningové behy po sebe (najprv 40+30, chvíľu aj 40+40 km) na týždennej báze som zmenil stratégiu a trošíčku zvoľnil. Minule som sa snažil pozorovať svoje telo v záťaži, učiť sa behať aj keď to už ide (hrozne) ťažko a pracovať na psychike a psychickej odolnosti. Tento rok som už viac vnímal kvalitu tréningu a jeho určenie. Experimentoval som. Raz to bolo na výškové metre, inokedy som sa vyslovene hral s technikou a došľapom a tréning “šil” na posilovanie pre beh špecifických svalov nôh. Dosť som toho nabehal aj na súťažiach a bežeckých akciách (napr. od TK Filozof), kde som mal možnosť sa niečo naučiť aj od lepších, hlavne skúsenejších bežcov. V júny som začal pracovať na stovkách, čím som ešte viac znížil objemové kilometre v tréningu, pretože som nechal viac priestoru regenerácií. Ísť znovu do šialeného objemu nemalo podľa môjho názoru zmysel, keďže som potreboval akumulovať sily na august a nie ich strácať a riskovať zranenie. Každý mesiac som šiel jednu. Začal som Rudohorskou stovkou, potom prišla NTSka (Júl). Cítil som, že potrebujem viac skúsenosti a tak som ich uprednostnil pred objemom. Stovka je dosť vabank a často krát je výkon ovplyvnený faktormi, ktoré pri kratších ultra tratiach nehrajú až tak významnú rolu.
CCC štartuje v Courmayeuri (IT) o 9.00 ráno. Tam nás previezli autobusy z Chamonix (FR) tri hodiny pred štartom cez tunel vyvŕtaný pod Mont Blancom. Pre budúcnosť je určite lepšie ubytovať sa na talianskej strane, pretože sa človek dlhšie vyspí (na registráciu do Chamonix vás prenesú autobusy organizátora zdarma. Cesta cez tunel stojí asi aj 80 euro. Predpokladám aj, že Taliansko nebude tak predražené ako Francúzsko). Telocvičňa, do ktorej nás previezli bola napraskaná ľuďmi. Na záchod sme chodievali radšej von, pretože 2 záchody na takú hromadu ľudí nestačia. To je treba organizátorovi vytknúť. Na štarte sa mi podarilo prekĺznuť do prvej línie, zhruba do prvej 50ky bežcov. Našťastie som štartoval z prvej vlny (boli tri v 15 minútových rozostupoch).
Po odštartovaní sa prví pretekári rozbehli ako besní. Sám som bežal niečo málo cez 4 min/km, no prví mi tak rýchlo utekali (museli ísť pod 3:50) až som usúdil, že to nemá význam. Trať som nepoznal a prepal som riskovať nechcel. Helikoptéra, ktorá natáčala štart robila taký vietor, že v jednej uličke zhodila z okna aj kvetináče. O rozvírenom prachu ani nehovorím. Atmosféra bola perfektná, ľudia robili poriadny hurhaj.
Hneď z dedinky Courmayeur sa už stúpa na prvú 2600ku. Ide o 1580 vystúpaných metrov na 10 km. Prvé tri kiláky som teda napálil takmer v štvorkovom tempe, potom som spomaľoval ako aj všetci ostatní. Stále som predbiehal tých, ktorým to už po tom svižnom štarte došlo. Situácia sa zmenila niekde v 1/3 kopca, kde sa chodník podstatne zúžil a už sa išlo v štrúdli. Hneď ako sa vyskytla príležitosť som predbiehal. Držal som si rýchlejší no stále dosť šetrný krok.
Zbeh z hory som zámerne zvoľnil na niečo okolo 5:30 min/km. Na bojovníkovu radu som sa šetril, pretože tie zbehy na celom masíve sú dosť dlhé a dopadnúť ako Krupička minulého roku som teda nechcel. Následný hrebeň a traverz pod druhú horu (2500ku) som šiel niečo okolo 5:00 - 5:30 min/km. Chodník na vrchol (či skôr sedlo) je stále užší ale dav ľudí sa podstatne rozbil. Zo začiatku sa na ňu stúpa miernejšie (prechádza sa cez dolinu), exponované je to až na konci. Tu ma chytila aj prvá prehánka. Nepremokavú bundu som si ešte nedával, nechcelo sa mi šaškovať a spomaľovať. V sedle som musel na chvíľu zastať a ošetriť si vznikajúci pľuzgier vazelínou (ešte stále daň z Nonstopbehu v podobe novej, slabej kože na pätách po vtedajších pľuzgieroch. Ťahá sa to so mnou celú sezónu). Nasledoval ďalší zbeh, 20km pri klesaní 1500m. Opäť som ho šiel zvoľna ako ten prvý.
Všimol som si, že Francúzi zbiehali z kopcov ako blázni. Strácal som ich za obzorom, ale nič som si z toho nerobil. Veď to sú ich kopce a sú na ne určite viac adaptovaní ako ja. Už na traverze pod druhú horu som si všimol, že vytrvalostne sú naopak na tom podstatne horšie. To bola moja výhoda v závode, tam som ich chytal a predbiehal. Ak sa ma aj niekto chytil, nevydržal dlho. O 2-3 kilometre po ňom nebolo ani chýru ani slychu. To je tak keď niekto beží len do kopca a z kopca. Myslím si, že vytrvalosť (ako súbeh dychu, tempa a zakysľovania tela a správne vyvinutej červenej svaloviny) sa buduje roky a je základom, na ktorom možno potom stavať neskôr aj výbehy, zbehy a ostatné taktické časti vysokohorského ultrabehu. V našich podmienkach sa trénuje perfektne!
kontrolné stanovisko Champex-Lac
Hneď po tom 20 km zbehu prišiel kratší výbeh na občerstovačku na 56 km (Champex-Lac), kde ma čakala švagrinka Radka. Bolo to len 400 m stúpanie, ale paradoxne sa mi išlo najhoršie. Asi ma zničil asfalt, ktorým sa chvíľu zbiehalo. Zo Champex Lac-u je to do Chamonix 42 km a z hľadiska výškového profilu niečo cez 3000 metrov. Od toho miesta som to plánoval napáliť. Preto som na občerstvovačke použil VEGA Pre-Workout Energizer, ktorý som mal otestovaný zo stíhačky. Názov síce napovedá, že ide o predtréningový drink, ibaže mne sa veľmi osvedčil na ultra závodoch. Funguje veľmi dobre, jeho trojkombinácia a pomer sacharidických a tukových zložiek dodá unavenému telu parádny výkon.
Nasledovali tri záverečné kopce, tzv. traja sviniari (ako ich nazvala Mirová Marcelka ulicnicibehaju.blogspot.com. Mimochodom Miro si zabehol celé UTMB). Prvého z nich som vybehol do polovice, asi cca 500 výškových metrov, potom som už prešiel do kroku. Zbehol som ešte zvoľna a nechal sa aj predbehnúť. Na druhého svinara, tiež cca 1000m výbeh, som použil druhú predtréningovú VEGU. Opäť som ho zhruba z polovice vybehol, zvyšok odkráčal. Na jeho vrchole sa už podstatne zhoršilo počasie. Dážď, ktorý ma sprevádzal už od prvého sviniara zosilnel a pridal sa aj vietor. Prišiel čas obliecť si nepremokavú vrstvu (stále som šiel len v tričku a bežeckých shortkách) - bundu Salomon Bonatti (veľmi sa mi osvedčila).
Zbeh z druhého sviniara som už šiel v takom tom mojom pretekárskom tempe. Kopec bol charakteristický hlavne blatom, ktoré vyzúvalo tenisky. Ale aj napriek tomu sa to dalo dobre zbehnúť. Prial som si ho zísť za svetla, ale v lese už bolo príliš šero a tak som musel použiť čelovku. Vo Vallorcine som doplnil vodu a rozrobil tretí energizer. Čakal ma posledný sviniar - tisíc metrový výbeh a zbeh. Pod horu som to dosť tlačil a začal pracovať na finálnej pozícií. Mnohých som predbehol ešte aj na úvodom stúpaní na vrchol. Terén bol viac kamenistý a chodníky boli miestami zaplavené. Už mi bolo jedno, či idem cez potok, či cez blato. Nešpekuloval som, tlačil ma už čas a vedel som, že ešte stále mám čo predbiehať.
Zneistel som vo chvíli, keď mi barometer ukazoval nadmorskú výšku 2000 m.n.m. a zopár čeloviek bolo stále vyššie ako som bol ja. Zle som si to pozrel, posledný kopec mal 2100 m.n.m. a tak ešte posledných 100 výškových metrov bolo nutné zdolať. Zo sutiny a drte som sa ocitol na mohutných kameňoch pripomínajúcich tatranský terén. Zrazu už trebalo aj trošku techniky a tak som aj značne spomalil. Kameň bol mokrý a dosť šmykľavý. Raz som sa aj šmykol, odnieslo si to jabĺčko na kolene. Našťastie som vedel pokračovať ďalej. Horšie bolo to, že spomalením som sa začal chvieť od zimy. Preto som náročky zrýchlil dych, aby som viac rozprúdil krv. Škoda, že aj zbeh z vrcholu bol po poslednú kontrolu ťažko schodný. Musel som byť opatrný, a tak som sa aj vedome rozlúčil s mojím limitom.
cieľ a finálna občerstvovačka
Na CCCčko som si ho stanovil do 15h, čo sa mi aj celkom darilo plniť. Bolo by to ale tesné. Škoda, celý ten zbeh mi to vŕtalo v hlave. Do cieľa som prišiel o 42 minút neskôr v čase 15:42. Obsadil som 66 pozíciu a 49 v kategórií. Celú trať som prešiel pocitovo celkom pohodlne, bez väčších problémov.
Myslím si, že na CCCčko treba trošku špecifickejšie trénovať a určite si tento sen treba splniť až po niekoľkých odbehnutých vysokohorských ultrákov (100km a viac). Napriek dažďu a trošku vetru sme mali podmienky celkom dobré. Treba si však uvedomiť, že v priemere sa bežec na tomto podujatí pohybuje v nadmorskej výške 1766 m.n.m., pretína 2600ku, 2500ku, vybieha cca 3x na kopec profilom pripomínajúci Kráľovu Hoľu a tak to nie je len o kondícií! Skúsenosť s vysokohorským ultrabehom, zlým počasím pôsobiacim na človeka v stave vyčerpanosti a hlavne psychickej odolnosti je podľa mňa nutná. Pre mňa osobne by bolo lepšie ísť tento závod až budúci rok. Dosť som to tam cítil. Konkurencia je tam fakt silná, je tam celý svet.
Do budúcna a pri trochu šťastia v žrebovaní plánujem „comeback“, reparát CCCčka. Avšak cieľ si musím posunúť zasa kdesi inde, o tú hodinu lepšie mi to už stačiť nebude. Na druhú stranu zvažujem aj TDSku (Sur les Traces des Ducs de Savoie) (niečo ako cesta vojvodcov). Vraj ide o najkrajšiu trať v rámci podujatia a tak som na ňu veľmi zvedavý. Mám zopár mesiacov nad čím rozmýšľať :-)
