Zase jeden stopovací - Lollapalooza 2015
Po dokonalom Luxemburskom koncerte sa k nám post gig depression nestihla ani priblížiť, nakoľko sme vedeli, že do toho ďalšieho nám ostávajú len približne dva mesiace. Teda, mne sa čakanie trocha skomplikovalo, nakoľko som na berlínsky koncert najprv mala ísť, potom zase nie a keď už som sa s tým, že ich v septembri naozaj neuvidím skoro zmierila (rozumej každodenné prelievanie sĺz nad svojim krutým osudom), nakoniec som lístok predsalen dostala a všetko bolo úžasné.
Muse tentokrát headlineovali berlínsky Lolapalooza festival, ktorý trval dva dni - piatok a sobotu, pričom muse hrali v sobotu a v piatok, deň pred nimi hrali Bastille. Ja som žiaľ mala lístok len na sobotu, čo mi bolo dosť ľúto, ale mala som problém aj s voľnom v práci, takže som sa rozhodla prísť do Berlína až v piatok večer.
Anežka, Andy, Bety a Kal mali lístok na oba dni, plus si vlastne festival spojili s dlhším výletom, takže do Berlína prišli už pár dní predtým. Ja som samozrejme mohla ísť busom, po dvoch mesiacoch bez stopovania sa mi ale zachcelo trocha dobrodružstva a tak som sa v piatok ráno postavila na benzínku za Brnom a vyrazila som. Na cestu do Berlína som mala celý deň čo je celkom slušná doba, s dievčatami som sa mala stretnúť aj tak až večer po poslednom koncerte.
Hneď prvé auto ktoré ma zobralo z Brna bolo dosť zaujímavý zážitok :D Ako vždy pri stopovaní na Prahu, keďže spot sa nachádza na super mieste, mi auto zastavilo asi do 5 minút. Sedel v ňom asi 40 ročný Kórejec, úplne neskutočný chlap, ktorý aj keď celý život žije v Kórei úplne najviac miluje Česko, a tak si našetril kopu peňazí aby priletel do ČR, prenajal si tu auto a cestoval po krajine. Úplne seriózne smrteľne vážne.
Bol fakt strašne zlatý, vedel aj pár smiešnych viet po česky a hovoril, že tu má kopu kamošov s ktorými si predtým písal, a tak väčšinou prespáva u nich. Každopádne po asi pol hodine cesty sa ma spýtal či šoférujem, že on je už veľmi unavený a keby som to do Prahy odšoférovala trocha by si pospal. V tom čase som mala vodičák asi mesiac a vo svoje schopnosti som dosť pochybovala, on mi ale z nejakého dôvodu veril a tak som na najbližšej benzínke sadla za volant a šla až do Prahy. On striedavo spal a bavil sa so mnou, hovorila som mu kam mám namierené a rozprávala som mu o svojich ďalších stopovacích výletoch na muse z ktorých bol nadšený, na čo on povedal, že by bolo super keby ma odvezie až do Berlína (!), že tam ešte nikdy nebol. Nakoniec ale nešiel, kvôli nejakému kamošovi u ktorého mal v Prahe ostať, ale bola by to fakt sranda, keby ma hodí celých tých 700 km až tam..
Každopádne v Prahe sme sa teda rozlúčili a ja som ešte musela prejsť pár zastávok MHD a kúsok pešo na ďalší spot - smerom na Ústí nad Labem. Tam som opäť nečakala dlho, myslím že tak 20 minút, keď ma zobrala hrozne sympatická mamička so synom, ktorá dokonca aj trocha zašla zo svojej pôvodnej trasy, len aby ma vyložila na správnom mieste. Vzala ma skoro až k Ústí, takže som bola celkom spokojná, keď som okolo obeda bola snáď už v polke cesty.
Zvyšok sa ale trocha pretiahol, bralo ma myslím ešte jedno auto, a potom som sa zasekla kúsok za nemeckými hranicami. Po nejakej hodine a pol či dvoch ma ale vzal ujo kamionista, ktorý mi stihol porozprávať všetko o svojich troch bývalých ženách a poukazovať mi fotky celej rodiny vrátane prababky, psa a chovných prasiat (počas šoférovania). Ale bol zlatý, vyložil ma pred Dresden kde som potrebovala chytiť fakt správny stop, pretože ako som už v minulých blogoch spomínala, majú tam hrozne divne poskladané dialnice a ak sa náhodou ocitnete na nesprávnej, tam kam ste chceli ísť pôvodne sa už dostanete veľmi, veľmi ťažko (ostatne ako keď som stopovala na muse do Hamburgu a presne kvôli týmto miestam sa ocitla stovky kilometrov od pôvodného cieľa. Našťastie ma dobrá teta zachránila, viac viď tento starší blog :D : http://bit.ly/23zItzB ).
Ujo kamionista nešiel na Berlín ale kamsi do Holandska, a tak keď sme zastavili natankovať na obrovitánskej kamiónovej benzínke povedal mi, nech sa zatiaľ skočím spýtať ostatných ujov kamionistov, či nejaký z nich nejde do Berlína. A tak som šla a pýtala sa a jeden sa vážne našiel - najprv nevyzeral úplne nadšene keď som sa mu tam nasáčkovala, ale po chvíli sa z neho vyklul strašne smiešny človek, tiež mi rozprával všelijaké príbehy, počúval tie moje a z každej benzínky kde sme stáli mi priniesol nejakú sladkosť. Keď som k nemu nastupovala, do Berlína to mali byť už len nejaké dve hoďky a on prechádzal priamo cez mesto, takže som mala dosť veľkú radosť, až na to že som si neuvedomila, že google maps neráta s tým, že idem v obrovskom kamióne s najväčšou možnou rýchlosťou 90, a že potrebujem cikať cca každých 30 minút. A tak sa nám cesta pretiahla asi na 5 a pol hodiny, každopádne s ním bola fakt sranda a tak to rýchlo ubiehalo. Hlavne som bola najšťastnejšia na celom svete keďže som vedela, že o 24 hodín už budem stáť pod pódiom a čakať na to, kvôli čomu to všetko robím <3
Každopádne ako hovorím cesta bola fajn, už niekedy pred siedmou večer sme vchádzali do Berlína, festival mal byť otvorený asi do polnoci, a tak som chcela ísť do mesta, poprechádzať sa tam, popozerať pamiatky, sadnúť si niekam na kávu a zomierať od šťastia. Vedela som, že okolo siedmej začína koncert Bastille a naozaj som túžila ich vidieť, ale mala som lístok len na druhý deň a festival bol vypredaný, tak som sa s tým nejako zmierila.. Až kým sme s ujom neprechádzali Berlínom a ja som z okna nezbadala svetlá.. veľa svetiel.. plot.. pódiá.. kopu ľudí. Proste sme zrazu šli priamo okolo toho festivalu, chápete to, asi 500 metrov odomňa bolo pódium na ktoré mal o 15 minút vyjsť DANIEL SMITH. V tom momente som si povedala, že JA SA TAM PROSTE DOSTANEM, je mi jedno ako ale idem na bastille :D Povedala som ujovi kamionistovi nech zastaví že ja idem na koncert, po piatich hodinách strávených so mnou ho to ani veľmi neprekvapilo a tak zašiel ku krajnici, ja som sa s ním rozlúčila, vyskočila som z kamióna, preskočila zvodidlá (boli sme na mestskej dialnici) a vybrala sa smerom za svetlami.. Do koncertu ostávalo asi desať minút takže som vedela že začiatok nestihnem (v prvom rade som nemala lístok, že), ale aj tak som sa rozbehla a bežala som a bežala, smerom k plotu a popri ňom, zdalo sa mi že je to ďalej a ďalej a areál bol hrozne obrovský, ale nakoniec som tam chvíľu po siedmej predsalen dobehla.
Postavila som sa k bráne, vytiahla niektorú z pokrčených stopovacích tabuliek a na druhú stranu fixkou napísala NEED A TICKET, k tomu pridala zúfalý výraz fanúšičky ktorú od kapely delí jeden sprostý plot, a po chvíľke naozaj pribehlo nejaké dievča. Z festivalu už odchádzalo a malo zvlečený náramok, tak že mi ho teda predá. Chcela zaň 20€, ja som povedala že dám 10, ona povedala že to je málo a odišla, o tri minuty sa vrátila naspäť a povedala že tak teda ok, ja som jej dala hlúpych 10 eur, na ruku som si dala náramok, prešla cez bránu.. A zrazu z ničoho nič som sa ocitla na koncerte Bastille, aj keď som ešte pred pol hodinou myslela, že budem sedieť na terase v centre berlína a piť ľadovú kávu :-D
Každopádne koncert bol ako vždy super,, stále som nemohla uveriť že som sa tam dostala, ale úplne prvýkrát som sa na bastille pozerala z iného ako prvého radu.. A to konkrétne asi stoosemnásteho.. a bolo to fakt milión a jedno. Ja vážne viem prečo to všetko robím, stáť vzadu je oproti tomu naozaj úplne o ničom, a tak som sa len utvrdila v tom, že už to nikdy skúšať nepotrebujem :D
Po koncerte som zavolala dievčatám ktoré absolutne netušili že som tam, mali sme sa stretnúť až v noci, a tak trocha trvalo kým to celé spracovali a pochopili, prečo som sa zrazu pri nich objavila s úsmevom od ucha k uchu, aj keď som nemala lístok.
A tak sme boli zase raz všetky najšťastnejšie na svete, čumeli sme na macklemora (zase) a nemohli uveriť, že takto o 24 hodín tam namiesto neho bude stáť Matty :’)
Asi pred polnocou sme sa úplne zničené, baby z celodenného festivalovania a ja z cestovania, vybrali k Anežkinej tete, teda ono to asi nebola jej teta, myslím že ani ony samé nevedia v akom presne sú príbuzenskom vzťahu, každopádne to bola najúžasnejšia pani akú som stretla za veľmi dlhú dobu. Bola to češka ktorá už trilión rokov bývala v Berlíne a všetky nás ubytovala vo svojom byte. Mňa na dve noci a baby snáď na viac ako týždeň, len tak, nič za to nechcela, ale ona sa v tom v prvom rade strašne vyžívala! Keby ste videli tie raňajky čo nám každé ráno pripravila, to bolo fakt lepšie jak v hoteli, proste bola najskvelejšia na svete a mala super historky a stále do nás tlačila nejaké jedlo.. Proste dokonalé ubytko :D
Pár hodín sme sa teda vyspali a ráno myslím že okolo šiestej sme vyrazili na miesto. Čakalo tam už dosť veľa ľudí, myslím že tak dvadsať, a celý čas sme boli dosť nervózne z toho, či sa nám podarí dobehnúť. Totiž trasa od miesta kde sme čakali po pódium bola neskutočne dlhá, bolo treba prebehnúť asi 500 metrov k turniketom a po skontrolovaní lístkov ešte neskutočne dlhú trasu pod pódium, ktoré nebolo úplne najväčšie, takže počet miest pri bariére bol obmedzený. Plus sme nevedeli ktorú časť plota budú otvárať, aj keď všetci čakali na jednom mieste. Po nejakej dobe som si všimla, že dvaja ľudia stoja inde a tak som sa ich bola spýtať prečo, úplnou náhodou to bol čech a slovenka ktorí mi tvrdili, že na sto percent budú otvárať túto časť a tak budeme mať slušný náskok pred všetkými tými desiatkami ľudí. Ostala som teda čakať s nimi a baby boli tam kde ostatní. Bola dosť veľká zima a nikde nebolo wc ale dalo sa to prežiť, už o jedenástej nás začali púšťať dnu. Aké bolo moje prekvapenie keď zrazu otvorili tú časť plota kde stálo snáď 150 ľudí a tá naša ostala zatvorená, pohotový čech však rýchlo zareagoval a spolu sme plot odsunuli vlastnými silami a nejako sa cezeň dostali :D Takže sme aj tak bežali medzi prvými. Problém bol, že väčšina ľudí mala dvojdńový lístok a tak mali náramok na ruke už od včera a kludne mohli ísť rovno k turniketom, ale ja som mala lístok na sobotu zvlášť a tak som musela bežať inou cestou cez kontrolu lístkov, kde ma slušne zdržali. Bolo to hrozné, utekala som najrýchlejšie ako len dokážem a našťastie sa mi podarilo ako tak dobehnúť aj k turniketom, stála som asi piata v rade v jednom z nich. Ostatné baby mali ešte lepšie miesta, no keď asi o pol hodinu konečne otvorili aj túto poslednú prekážku, bol to fakt horor.. Ľudia do seba vrážali, slnko pieklo a k pódiu viedla fakt hrozne dlhá trasa a tak sme ani nevládali bežať celú dobu, a keď sme konečne k stageu dobehli zistili sme, že je tam natiahnutá dlhá páska a ešte ďalsie nekonečné minúty nás budú držať asi 10 metrov odtiaľ, kým nezapoja nejaké blbé káble.
To bol žiaľ asi dôvod, prečo sa nám nepodarilo do prvého radu dostať všetkým :( Ja s Anežkou sme sa ako zázrakom ocitli pri bariére, Andy, Bety a Kal stáli za nami. Našťastie sme ale boli všetky spolu a výhlad mali skvelý aj ony, takže všetko dobre dopadlo. Ale toto bol rozhodne najhorší beh k stageu aký som zatiaľ zažila.
Každopádne eufória z toho, že sme to fakt dali prišla hneď po potlačení astmatických záchvatov a naozaj nám už okrem pár zostávajúcich hodín nebránilo nič v tom, aby sme zase na vlastné oči len pár metrov od nás videli Muse <3.
Čakanie bolo celkom príjemné, myslím že nebolo ani veľmi teplo a ani zima a vcelku to ubiehalo, aj keď sme boli hrozne unavené. Prvé kapely boli tiež fajn a keď tesne pred muse vyšiel na pódium Sam Smith bola som fakt najšťastnejšia na svete. Bol úžasný, vlastne odvtedy ho fakt že dosť počúvam a kludne by som šla aj na solo gig, a keď sa k tomu pridal pocit že už o nejakú hoďku či dve bude na jeho mieste stáť Matthew.. Fakt to všetko za to stojí :)
No a tak sa aj stalo, asi o desiatej naozaj vyšli na pódium, krásni a charizmatickí a plní energie ako vždy, odhodlaní dať do toho všetko, a aj keď sa nám opäť nesplnila naša úplne najväčšia túžba - počuť Citizen Erased, koncert bol ako vždy úplne dokonalý.
A aj keď to bol môj štrnásty koncert muse, opäť raz sa stalo niečo v čo som už ani nedúfala - Chris Wolstenholme mi úplne vážne hodil svoju harmoniku.. :) Mala som veľký sign a kričala som a mávala len nech si ma všimne, a aj keď spadla o veľký kus ďalej, mala som priam gigantické šťastie, lebo dobrý ujo sbskár ktorý ma celý čas s pobavením sledoval asi vedel že ju dosť ocením a tak ju priniesol priamo mne.. Proste úžasné :)
Po koncerte sme opäť šli k dobrej tete anežkovej, a aj keď som plánovala ísť stopom aj naspäť, ešte počas čakania som sa rozhodla že určite pôjdem radšej autobusom.. Pretože som bola smrteľne unavená a ak by som chcela stopovať musela by som vstávať snáď o piatej a to by som vážne nedala. Tak sme sa ráno krásne vyspali, pokúsili sa nejako to všetko vstrebať, napapali sa a opäť raz najšťastnejšie na svete sme sa ja a Andy vybrali na bus domov..
Najbližšie koncerty: 9.5. Viedeň a 4.6. vytúžená Praha - tak sa dúfam vidíme!!! <3