> tangled thoughts

Len pár slov, pár viet. Raz úvaha, raz príbeh. Spomienky a myšlienky poskladané vo virtuálnom prietore. Nič konrkétne. Vitaj.

[modryocean]

Sme ľudia

Preniká ťa chlad, no ty vychádzaš dverami, len aby si niečo cítil.

A kráčaš...

Vonku mráz a sneh, no tu už ani v srdci žiadnej nehy niet.

Oproti tebe...

Dav ľudí, čo náhlia sa a krokom chcú dostať sa čo najskôr do tepla.

Ale ty kráčaš...

Chlad telom preniká stále viac pripomína, že si človekom.

A oproti tebe...

Chlad i nimi preniká, aj im by mal pripomínať, aj oni sú ľuďmi.

Prečo sa tak niekedy zabúdajú správať?

[modryocean]

Marek

Nevedel, ako sa charakterizovať. Čím sa identifikovať. Vždy bol v prvom rade synom. No pre svojich rodičov nikdy nie dosť dobrým. Mal devätnásť, snažil sa obliekať neutrálne, čo najnenápadnejšie. Všímal si množstvo vecí, no sám nechcel, aby si ho niekto všimol. Veľa čítal. Aj napriek tomu, že v jeho izbe sa nenachádzala ani jedna jediná kniha okrem tých školských. Bol 30. jún a pred ním posledné leto, než nastúpi na výšku. Chcel ho stráviť bicyklovaním, túlaním sa po miestach, ktoré ho napĺňali pokojom, a sledovaním filmov, ktoré ho nútili zamýšľať sa. Nerozumel tomuto svetu a nerozumel mnohým ľuďom, ktorí v ňom žili, no pokračoval v prežívaní z jedného dňa na druhý a v každom jednom z nich sa snažil nájsť zmysel. Takže keď mal napísať pár riadkov o svojej osobe do žiadosti o brigádu, ktorej inzerát našiel jeho otec a nápadne mu ho predložil na stôl, bol v koncoch. Zase raz robil niečo len pre dobro svojho otca. Po hodine a pol mal na papieri tri rozvité vety, pozeral sa do prázdnej steny pred sebou a cítil nadmerné psychické vyčerpanie. Potlačil v sebe nutkanie roztrhať ten papier na kúsky a vyhodiť do koša, a pobral sa dole schodmi. „Tak čo, vyplnené?“ ozval sa otcov hlas z obývačky, akonáhle začul syna schádzať zo schodov. „Iste.“ „Dosť ti to trvalo.“ „Chceli odo mňa, aby som sa charakterizoval na priestore štyroch riadkov. Jasné, že mi to trvalo.“ „Príliš veci komplikuješ. Nechci zo všetkého napísať desať stranovú esej.“ „Mhm. Pôjdem to zaniesť na poštu a potom skočím k Tomášovi, najneskôr o desiatej som doma.“ „Dobre. A mohol by si priniesť nejaké pivo, ak budú mať ešte otvorené. Došli mi zásoby.“ „Zatiaľ, oci.“ Obul si polorozpadnuté tenisky a vybral sa dolu hlavnou. Dni boli dlhé a vonku bolo ešte stále horúco.

[modryocean]

Fľaša

Radosť, láska, pokoj… Srdce je tam, kde aj domov, Vravievali…

Radosť? Pokoj? Ako, keď niet triezvych krokov? Nechápali…

Veselým byť, to je treba mladý človek ako ty… – Načo mladosť, utiecť niet kam v tomto svete temnoty.

Nemáš prečo smútiť, chlapče, celý život pred tebou… – Nestojím oň, vravím, Otče, keď neviem, čo so sebou.

Radosť, láska, pokoj… Srdce je tam, kde aj domov, Vravievali…

Lež ak doma fľaša vládne, prázdna myseľ, v srdci zbrane tam niet pokoja, niet radosti tam nezloží mladé kosti

Človek, ktorý mierom horí v srdci lásku si živorí v takom dome nesmeje sa tam len smútok vkradne sa.

[modryocean]

19 vecí, ktoré som sa naučila, než mi bolo 19

Že deti nás toho môžu naučiť podstatne viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Že porovnávať seba s niekým iným je pekná blbosť.

Že keď sú k tebe ľudia bezdôvodne nepríjemní, pravdepodobne mali len zlý deň.

Že keď takého človeka stretneš, nepokaz mu ho ešte viac, nepotrebuje to.

Že sťažovanie sa väčšinou prinesie iba viac situácií, na ktoré sa sťažovať.

Že minulosť je dobrá na to, aby sme sa z nej poučili.

Že človek nemusí byť dobrý vo všetkom.

Že ľudia naokolo ťa nehodnotia ani zďaleka tak prísne, ako sa hodnotíš ty sám.

Že celé je to o uhle pohľadu.

Že v konečnom dôsledku všetci hľadáme odpovede na tie isté otázky.

Že tvoje šťastie nezáleží od nikoho iného, než od teba.

Že niekedy je v poriadku povedať nie.

Že robiť niečo, čo ťa nebaví, je strata času.

Že ľuďom robia väčšinou najväčšiu radosť tie najmenšie maličkosti.

Že požiadať o pomoc je normálne.

Že keď niečo nevieš, tak to pravdepodobne vieš, len sa ti nechce rozmýšľať.

Že všetko toto bolo už raz povedané alebo napísané.

Že nech robíš čokoľvek, kombinácia červenej a ružovej je vždy zlý nápad.

Že začínať vetu slovom “že” je neslušné.

[modryocean]

Niekde

Nevedela som od okna odtrhnúť svoje oči. A presne v ten moment som si uvedomila, že život je presne ako tá snehová vločka.

Si niekde hore, v neznáme, a zrazu začneš padať. Vidíš všetku krásu okolo seba… Až kým si nevšimneš veci, ktoré nie sú až natoľko krásne, ale aj tak stále padáš.

Stretneš ostatné vločky, ktoré sú presne ako ty. Sú momenty, kedy padáš spolu s nimi, ale potom oni začnú padať rýchlejšie, alebo ty začneš padať pomalšie a náhle máš pocit, že padáš sám.

Ale nepadáš.

Stále sú okolo teba. Všade. Aj keď ich nevidíš, pretože si si musel zavrieť viečka, aby si potlačil slzy, ktoré ti vietor tlačí do očí. A potom, zrazu, keď si konečne začneš svoj let užívať, narazíš na zem, a v jednej jedinej sekunde si preč. V bezpečí. V tichu. Na mieste, ktoré spoznáš, až keď ukončíš svoj let. Niekde.

[modryocean]

(Ne)realita

Knihy, filmy, seriály. Vymyslené príbehy s vymyslenými postavami, ktorých životy a city sú vymyslené. A predsa v nás určité pasáže kníh, časti seriálov alebo filmov dokážu vyvolať niekedy až neopísateľné pocity. „Je to len kniha“, povieme si. Ale ako je potom možné, že pri jej čítaní sa dokážeme radovať, keď sa naša obľúbená postava raduje? Že naše oči sa naplnia slzami, keď postava smúti? Že cítime bolesť, keď je zranená? A keď sa príbeh končí tým, že postava zomrie, nastane v nás zlom, ktorý je vyjadrený hnevom a smútkom. Nič také ako „len kniha“ neexistuje. Príbehy postáv v každom jednom z nás dokážu vyvolať iné pocity. Pocity, ktoré niekedy ani my sami nedokážeme rozoznať. A ako tak pretáčame stranu za stranou alebo sme ponorení do jednej z mnohých filmových scén, postavy sa postupne stávajú našou súčasťou. Časťou z nás, ktorá nás niečím zmenila, niečo nové naučila, niečo nové vytvorila. A preto, áno, dokážeme sa do príbehu vžiť. Cítime radosť, strach, obavy, nadšenie, smútok… A keď sa raz dostaneme na poslednú stránku knihy, alebo k titulkom filmu a uvedomíme si, že postava už viac neexistuje a príbeh je preč, nastane prázdno. Príbeh došiel ku svojmu koncu a už viac nemá pokračovania. Ale ak poskladáme časti, ktoré sa pri zavretí knihy rozbili na malé kúsky, uvedomíme si, že príbeh nám predsa len niečo dal. Aj keď sa nám nepodarí nájsť všetky roztratené časti, podstata ostane rovnaká. Príbeh nám dal niečo, čo nás hlboko vo vnútri trochu zmenilo, a my už nikdy nebudeme rovnakí…