Lebo na facebooku sa to stratí

[mikejacobsen]

A couple of oldies to see out Star Wars day. (yes, the second one’s a little lacking in taste)

[nikastela]

Ako by právnici obohatili programovú tvorbu RTVS

SAME LAW (Macklemore & Ryan Lewis )

pieseň o duálnej právnej úprave vybraných inštitútov

  LAW ACTUALLY

tragický príbeh prokurátora, ktorý prechádza krízou stredného veku a hľadá odpovede na otázky zmyslu života

  LAW IS IN THE AIR

reportáž zaoberajúca sa poplašnými správami o výbušninách nachádzajúcich sa v budovách slovenských súdov

  DRUNK IN LAW (Beyoncé)

prvý denný seriál z prostredia právnickej fakulty

  LAW IS AN OPEN DOOR (Frozen)

Existuje život po exekúcii? diskusná relácia, moderuje Štefan Hríb

  LAW AND OTHER DRUGS

divadelná hra o živote v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody

  SOMEBODY TO LAW (Queen)

86-dielny cyklus poviedok z pracovných pohovorov s uchádzačmi o pozíciu právneho koncipienta

  ALL YOU NEED IS LAW (The Beatles)

magazín modernej ženy. Poradí, pomôže, dá tipy a triky ako vyhľadať príslušnú právnu normu. Veď je to také jednoduché!

[nikastela]

Pre neho.

Keď mi je ťažko,

chcem sa schovať pod žltý dáždnik,

ponoriť nos do zmrzlinovej torty

a vytiahnuť z ružového prasiatka

desať korún na pivo.

  Keď mi smutno,

privoniam si k starej knihe,

ktorú nikto nebude nikdy čítať,

a líca sa mi začervenajú,

lebo sa hanbím,

tak, ako to vie len dieťa.

  Keď na mňa padne splín,

nastavím na televízore

najvyššiu hlasitosť.

A viem, že nemusím nikdy jesť

kuraciu pečienku.

Len dezert.

  Rozmýšľam vtedy o boxe

a šachu.

A o kockovanej košeli,

ku ktorej bez debát

patria traky.

Cez sviatky kravata.

  Rozmýšľam o tom,

ako veľmi ho ľúbim.

A ako málo som si to uvedomovala,

kým bol na to čas.

A čo som mu zabudla povedať.

O tom, ako mi chýba,

a čo všetko pre mňa znamenal.

  A o tom, že jeho miesto

už nikto nedokáže zastúpiť.

O jeho ruke, ktorá dokázala všetko na svete.

O kresle, ktoré sa nakoniec

aj tak zlomilo.

Ale bolo jeho.

Tak ako ja.

[nikastela]

Pasívne agresívna maternica

"Ahoj, Slniečko!

To som ja som tvoja maternica. Vieš, tvoja kamoška. Som tu stále pre teba, mám ťa rada a nerobím ti žiadne problémy.

Chcem, aby sme spolu vychádzali. Posledných pár týždňov som robila všetko pre to, aby som ti prichystala krásne, zrelé vajíčka a pripravila ťa na materstvo. Som šťastná, lebo sa už neviem dočkať, Bude to super. A budeme ešte väčšie kamošky, lebo to bude náš najkrajší zážitok.

Takže čakám na to bábo.

...počkaj, čo hovoríš? Žiadne bábo ani tento mesiac??

Dobre teda. Fajn. FAJN! Nie, vôbec nie som nasratá.

Vôbec mi nevadí, že všetka moja snaha vyjde navnivoč. Vôbec mi nevadí, že si ohrdla všetkým čo som pre teba spravila. Nepáčia sa ti moje vajíčka? Vyser si oko, krava!

Dobre, DOBRE! Rob ako myslíš. Ale priprav sa na to, že ti zožeriem všetky vnútornosti.Jednu za druhou. Ak budeš nerozhodná v otázke, či si vygrcať skôr žalúdok alebo črevá, JA ti nepomôžem. Neobracaj sa na mňa, moje návrhy si zatiaľ vždy odmietla. ROB SI ČO CHCEŠ!

Teraz si ma už uvedomuješ? CÍTIŠ, čoho som schopná? Už vieš, že ma máš? Tak si to dobre pamätaj, ty mrcha. A poriadne si rozmysli, ako sa ku mne zachováš budúci mesiac. Lebo ja som tu stále. A ďalší mesiac ti dám znovu šancu. Ale ak ma znovu ohrdneš... neručím za seba!

A teraz sa pokojne schúľ do embryonálnej polohy, žer tabletky jednu za druhou a trp. Aj tak ti to nepomôže. LEBO JA SOM MOCNÁ!

MUAHAHAHAHAHA!

S láskou,

tvoja milovaná maternica."

[nikastela]

Ako som skoro stretla lásku v Bille

Poznáte to, prechádzate sa v Bille medzi regálmi s kolou na jednej strane, čipsami na strane druhej a mocne odolávate násiliu konzumnej spoločnosti. Chcete si kúpiť len rožky za 4 centy kus (majú akciu), preto nepozeráte ani doľava ani doprava, aby vás náhodou ďalšia akcia nepripravila o rozum a peniaze. Klapky na očiach a na GPSku rožky. 

A v tom vám padne pohľad na jeden párik. V pokročilom veku, veľmi pokročilom veku, idúc pomedzi regály ruka v ruke, on ako gentleman drží košík a ona s rozžiarenou tvárou pozerá na neho pomedzi to, ako do košíka vkladá toaleťák a papierové vreckovky.

A vtedy sa zamyslíte. Že aj to trvanlivé mlieko môže asi dlhšie vydržať. A že váš cynizmus dostáva na frak. A že je to v podstate také milé a pekné, keď TÁ láska tak dlho trvá. A že čím všetkým si v živote asi preskákali. A ostali spolu, stále majú chuť sa držať za ruky namiesto trhania si vlasov (zase ten dedko ich na tej hlave až tak veľa nemal, ale veď metafora). Šťastie na ich tvári vás prinúti sa trošičku usmiať (naozaj len trošičku, aby ste nevyzerali ako debil, ktorý sa usmieva na čistiace prostriedky).

A poviete si, OK, možno sa to dá. Možno tá láska predsa len, v rôznych podobách a formách, existuje. A možno o 50 rokov nebude také divné sa s niekým ručičkovať na verejnosti. Alebo v Bille. A možno sa všetci cynici sveta mýlia len preto, že ich za tú ruku nemá kto držať. 

A v týchto úvahách sa k ním priblížite viac, než ste plánovali, a samozrejme začujete časť konverzácie zamilovaných dôchodcov:

ONA: A akú chceme cestovinu?

ON: Nevím, u nás doma to vždy Helenka kupuje. Ale také zvrtle móžem.

ONA: Som ti vravela, že nemáš predo mnou o svojej žene hovoriť!

Tak. A týmto zničili vaše naivné romantické predstavy. So štyrmi rožkami a výrazom prefackaného oslíka vychádzate z Billy. A vravíte si, chúďa Helenka, snáď mu dnes nebude variť cestovinu. Lebo ktovie, či bude vôbec na večeru doma.

A tak sa zase len utvrdíte v tom, že aj trvanlivé mlieko má svoj dátum expirácie, a hoci vydrží dlhšie, ak sa neotvorí, navždy tu aj tak nebude. 

Utečie vám so smotanou.

Alebo omáčkou na cestovinu.

[sarahseeandersen]

[nikastela]

O dlhodobých vzťahoch:

Aj trvanlivé mlieko má svoj dátum expirácie.

[nikastela]

10 otázok a odpovedí o mojich dredoch:

Takže, ako ste si možno všimli, možno nie, pár týždňov dozadu sa v mojom živote udiali nejaké zmeny. Nie, nevydala som sa, ani som nevycestovala do krajiny-nekrajiny. Stále bojujem o holý život a prežitie na mojej krásnej univerzite a stále som rovnako úžasná, ako som bola doteraz. Zmena sa týka môjho výzoru – spravila som si dredy. Áno, nie je to moc kompatibilné so stereotypmi spojenými so študentami práva, ale beriem to ako plus, nakoľko právo nie je vec, ktorá by definovala moju osobnosť. A povedzme si otvorene, dredy sú super. Preto ich mám aj ja.

Pár ľudí sa so mnou dalo do reči a kládlo mi otázky ohľadom môjho účesu, no a keďže ma nebaví opakovať stále dookola tie isté veci, rozhodla som sa zhrnúť najčastejšie kladené otázky a pokúsiť sa na ne stručne odpovedať. Dúfam teda, že keď sa stretneme osobne, budete dostatočne informovaní a vaše otázky budú tak originálne, až ma zrazia z nôh.

  1. Nie je to ťažké?

Vôbec nie. Celé dredy vážia približne 250g, čiže to naozaj nie je váha, ktorá by ma pripravila o krčné stavce. Aj keď musím priznať, že keď niekedy spravím prudší pohyb hlavou, zotrvačnosť ma občas prekvapí a otočím sa viac, než som plánovala, prípadne niekoho stojaceho v mojej tesnej blízkosti občas švihnem po ksichte. Na druhej strane, nemáte stáť tak blízko, v rámci svojej bezpečnosti.

2. Sú pravé?

Ha, nie. Už len pohľad na ich dĺžku vám musí napovedať, že vlasy za jednu noc nenarastú o 20-30 centi. Ak by ste však mali k dispozícii zázračný elixír, ktorý by to dokázal, neváhajte sa kedykoľvek na mňa obrátiť, ocením ho. A potom ho spoločne nejak speňažíme.

3. Z čoho je to spravené?

Ide o materiál, ktorý sa volá kanekalon (ujo Google vám o ňom povie iste viac). Dá sa bez problémov kúpiť na nete, používa sa aj na tvorbu afro vrkôčikov a ďalšie iné účesy, na ktoré však ešte nie som dostatočne šikovná a ani trpezlivá. Dredy som z neho spravila spôsobom, ktorý sa po anglicky volá back-combing (voľné preložené ako spätné česanie – učila som sa to podľa návodov na Jútube, ktoré boli po anglicky, čiže fakt neviem niektoré slovíčka poriadne do slovenčiny preložiť). V podstate som každý prameň dlho, veľmi dlho tupírovala a snažila sa, aby boli natupírované čo najrovnomernejšie, čo sa však nie vždy podarilo a niektoré dredy sú trošičku hrčkaté, ale zas, priatelia, robila som to prvýkrát v živote a mohlo byť aj horšie. Takto natupírované dredy sa následne uvaria vo vriacej vode, aby sa materiál do seba zatavil a dredy vydržali VŠETKO, čo život prinesie.  No a hotové, uschnuté dredy sa zaplietli (resp. ja som ich zaplietla, samé by to asi nedokázali) do vlasov ako klasické vrkôčiky a uchytili sa tam gumičkou. A potom už len stačí vyzerať úžasne. Ach...

4. Ako sa s tým spí?

Zaujímavo. V prvom rade som si musela zvyknúť na ich dĺžku, občas sa v noci zobudím zamotaná do nich a rozmýšľam, ako sa do mojej postele dostala chlpatá chobotnica pokúšajúca sa uškrtiť ma. Prvú noc som spala bez pohybu, lebo som sa bála, že ich zničím. Nezničila som, ale ráno sa mi krk a chrbtica náležite poďakovali. Tak som sa ďalšiu noc na to vyprdla a spala som ako sa patrí, v 34 rôznych polohách. Dredy to prežili, ja tiež, a keďže sú na dotyk celkom mäkké, môžem ich využiť aj ako náhradný vankúšik, čo je celkom cool, nie? Len občas, keď si ich priľahnem, zobudím sa s poznatkom o tom, ako sa cítia obete Indiánov, ktoré prišli o skalp.

5. Ako to umývaš?

Skvelý vynález – voda a šampón. Neviem si to vynachváliť a vrelo odporúčam. Ofinku zapletenú nemám, tú si umývam tak ako doteraz, len s tým rozdielom, že po kúpelke pobehujem so sáčkom na hlave, aby sa dredy nenamočili, a vyzerám fakt rozkošne. Celú hlavu zmyjem asi tak raz za týždeň, nakoľko vlasy v dredoch sa nemastia vôbec, ale zas nemusím byť totálna nechuťáčka a dieťa prírody, ktoré by si dredy nezmývali vôbec. Zase odtiaľ potiaľ. Sranda je, že dredy sa správajú ako špongia, čiže nasiaknu asi tak 15 litrov vody a vážia zhruba rovnako, avšak hneď po opustení sprchy z nich voda začína stekať a do 20 min sú skoro úplne suché. Fakt si užívam veľa srandy s nimi :D

6. Čo na to rodičia?

Noooo, ešte to nevideli, aj keď som im to už oznámila. Aj fotky som im poslala. Zatiaľ sme ešte stále v kontakte, podľa mojich informácií ma ani nevydedili, takže to znášajú statočne a som na nich hrdá. Týmto vyhlasujem, že ďalšie radikálne zmeny imidžu ani iné šokujúce prekvapenia v najbližšej dobe nechystám, takže na istý čas môžu ostať pokojní J Joj, a mami, oci, ľúbim vás a ste fakt veľmi super.

7. Nebude ti to vadiť pri štátniciach?

Nie. Ako som vravela, dredy sú na vlasy pripevnené ako vrkôčiky s gumičkami, čiže sa dajú dať kedykoľvek dole. A tým kedykoľvek myslím pred štátnicami a skúškami. 

8. Ako dlho to budeš mať na hlave?

No, to ešte neviem presne, malo by to na hlave v pohode vydržať v rozmedzí od 6 týždňov po tri mesiace. Potom ich treba prepliesť, lebo ako vlasy vyrastajú, majú tendenciu takto zapletené samé „zdrednatieť“, a to teda nechceme.  Tak ale určite pôjdu dolu pred obhajobami a štátnicami. Keď sa raz dajú dolu, dajú sa kedykoľvek napliesť späť.

9. Nesmrdí to?

NIE! Veď vravím, šampón a voda, vyskúšajte to, fakt skvelá vec. A ani žiadne zvieratká sa v tom nedržia, je to umelé vlákno, nie vlas, zvieratká by okamžite zdochli od hladu.

10. Vyzeráš s dredmi úžasne, očarujúco a dych berúco?

ÁNO! (dobre, toto sa ma možno nik nepýta, ale mala som potrebu to zdôrazniť...)

[nikastela]

Posledný poľský

Presne pred 7mi mesiacmi som sa o takomto čase trepala v tomto istom vlaku a tŕpla som, aby mi kufor neskydol na hlavu. Dnes má môj vlak smer opačný a už netŕpnem, ale nadávam ako je možné, že môj kufor je ešte ťažší než bol v oný spomínaný deň na počiatku februára (zimušné veci sú už dávno doma a suveníry nenesiem, logika káže, aby bol kufor ľahší).

  7 mesiacov. Jedna otrasná zima, kratučká jar a tropické leto. Pár mesiacov, kedy som bola nútená vytvoriť si domov na mieste, kde by som neposlala ani nepriateľa, a to s človekom, s ktorým by som sa dobrovoľne zrejme nikdy nerozprávala. Ale viete čo? Stálo to za to!

  Aj keď bol celý projekt nahovno, aj keď môj EVS nefungoval ani pár dní a aj keď som si veľakrát zrušila nervy na zbytočnostiach, moje rozhodnutie odísť do Poľska bolo to najlepšie, aké som kedy spravila (druhé najlepšie bolo z Poľska odísť – všetkého veľa škodí). A bola to najzaujímavejšia skúsenosť, akú som kedy zažila. Prežila som najkrajšie leto môjho života, získala som priateľov od južnej Kórei až po Kanadu, naučila som sa veci, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľala a ochutnala som čo to z cudzích kultúr a krajov. Zistila som, ktoré veci sú iné a čo, naopak, všade rovnaké. Veľa som sa však naučila o sebe, mojej kultúre a mojej slovenskej otčine. A faktom je, nech je to naše Slovensko akékoľvek, môže byť aj oveľa horšie (to však neznamená, že som sa zamilovala do Slovenska alebo tam, nedajbože, chcem zostať navždy). A všetko toto prišlo za mnou do Poľska.

  A hlavne som zistila, čo všetko sa musím ešte naučiť.

  Áno, budem rada, keď sa do Komornice už nevrátim. Ani niektorých ľudí už nemusím vidieť znovu. A niektoré poľské jedla tiež vynechám zo svojho jedálnička (asi rok nebudem jesť mrkvu, a zemiaky tolerujem len v haluškách). Ale teraz vo vlaku mi je smutno. A som dokonca taká krava, že som sa práve sama dojala k slzám. Takže si sedím v kupéčku, revem na klávesnicu a vyzerám ako... A je mi to jedno. Ale iné som chcela. Bude mi chýbať veľa vecí a veľa ľudí. A Varšava. Varšava je fakt cool.

  Ale viete, čo je najlepšie? Už viem presne, čo chcem a budem v živote robiť. Ale o tom až niekedy nabudúce (a nepýtajte sa ma na to!).

  Takže som rada, že sa vraciam domov. Nesiem si so sebou všetky nové poznatky o svete a sebe. Som rada, že uvidím svoju rodinu, priateľov, najem sa halušiek a KONEČNE BUDEM PIŤ DOBRÉ PIVO. A čapovanú kofolu.

  Teším sa na vás. A dúfam, že ste na mňa ešte nezabudli. Takže, prichystajte si všetky novinky,  klebety a overené informácie. Ja som toho už narozprávala (napísala) dosť, teraz je rad na vás, priatelia.

[nikastela]

Ako som sa nad sebou zamyslela.

Prišla som na to, že niečo nie je v poriadku s mojim vzhľadom.  Inak si neviem vysvetliť ostatné dva zážitky z Varšavy, ktoré sa mi stali v priebehu jedného týždňa. Ešte stále som trošku zaskočená. Čiže:

1. Sedím si na lavičke pred nákupným centrom, čítam knihu a čakám na vlak, ktorý má odchod o 35 minút. Prisadne si ku mne nejaký chlapík, vek okolo 35, v RUŽOVEJ košeli. Už tu som mala byť podozrievavá a odísť, ale vravím si no big deal, lavička je veľká dosť, budem ho ignorovať, ako to robím so všetkými ľuďmi, odkedy som tu prišla. Zrazu na mňa pozrie a začne mi kvákať čosi po poľsky. Naučená životom poviem len "Sorry, I don´t speak polish" a snažím sa čítať ďalej, ale ten pako sa nezdá a spustí po anglicky. A vtedy to začne:

On: "Myslíš si, že by malo byť zakázané cikať v bazénoch?"

(to som si ešte povedala, že dobre, blbý poľský prízvuk, isto som dačo prepočula)

Ja: "Prepáč?"

On: "No či si myslíš, že by v bazénoch malo byť zakázané cikať?"

V tomto momente som otvorila ústa, vytreštila oči a jednoducho som nechápala. 

Ja: "To čo je za otázku??"

On: "No, to je jediná baliaca hláška, ktorú mám."

Ja: "Fungovalo to niekedy?"

On: "Keby áno, tak to teraz neskúšam na teba."

Ja: "Nemám pocit, že tentokrát sa ti pošťastí. Možno to je znamenie, že ju treba zmeniť."

On: "Tak mi nejakú poraď."

Ja: "Si vygoogli."

Nerozumiem, vážne nerozumiem, prečo som sa jednoducho nezdvihla a neodišla, ale bola som v takom šoku, že som nebola schopná pohybu. Fakt som mala pocit, že sa mi sníva alebo čo, lebo takýto debil jednoducho nemôže existovať, nieto sa ešte so mnou baviť. Nastala chvíľka ticha. Prosííím, nech sa zdvihne a ide niekam...

On: "Dúfam, že máš menej ako 20 rokov."

Ja: "Vyzerám ako pošahaná pubertiačka?"

On: "Aha, no tak ak máš viac, to si pre mňa príliš stará."

A zdvihol sa a odišiel. WTF? Tak som si tam ostala sedieť sama, stará, s otvorenými ústami a mozgom snažiacim sa pochopiť, čo dokelu sa vlastne stalo. 

2. Dnes. Varšava, pekný deň, sedím si v centre na kávičke, ťukám do notebooku a už neviem ako viac nabručane sa tváriť a prisadne si ku mne nejaký puk. Pamätáte, ako som vravela, že v Poľsku sú škaredí chlapi? Tak toto je ukážkový príklad. Najskôr sa na mňa dlho díva a keď sa už už nadychuje, že niečo povie, preventívne na neho vychrlím, že po poľsky neviem. Chvíľku nič nehovorí a ja sa v duchu modlím, nech sa prace niekam doprdele a dá mi pokoj, pri čom stále ťukám do klávesnice a ani sa na neho nepozerám.

On: "No, tak sa môžeme rozprávať aj po anglicky." Super, fakt super.

Ja: "A o čom?"

On: "O všetkom. O živote." No mega, pán filozof.

Ja: "Sorry, dnes nemám náladu ani čas na rozhovory, musím pracovať."

Ale mladý muž sa nevzdáva a začne zisťovať, odkiaľ som. Začne tipovať, a keď ako prvú krajinu zabije Ukrajinu a potom Austráliu, dopíjam kávu, dvíham sa a odchádzam. Ten magor za mnou ešte pobehne, našťastie som však už v autobuse a odchádzam preč.

Tak, a teraz si to zosumarizujme:

- dvaja divní chlapi. Ok, uznávam, ostatné dni bolo dosť teplo, možno im trošku pripieklo mozog, ale nech si to láskavo skúšajú na niekom inom.

- ešte divnejšie hlášky. Keď už nemám fantáziu a chcem niekoho očariť, tak si aspoň na to googli dačo nájdem. 

- ja. Väčšinu času neučesaná, vždy rozospatá a tváriaca sa hocijako len nie milo a prívetivo. Keby sa mňa niekto pozrel tak, ako som sa ja pozrela na tých chlapíkov, šla by som sa zahrabať do nejakého kompostu dúfajúc, že moje rozkladajúce telo aspoň trochu pomôže matičke prírode.

Tak som sa nad sebou zamyslela a došla som k nasledujúcim záverom:

1. Buď vyzerám tak strašne, že vzbudzujem dojem, že o mňa nikto ani nezakopne a to zo mňa akože robí ľahký cieľ pre podivínov; alebo

2. Vyzerám ako podivín; alebo

3. Pohľad, ktorým som doteraz dávala najavo svoje opovrhnutie ľudskou rasou v skutočnosti pôsobí opačne a ja si budem musieť pred zrkadlom nacvičovať nový (čo bude problém, lebo s týmto starým som sa už dosť zžila).

Ešte ma čaká posledných pár dní vo Varšave, držte mi palce, nech zoženiem nejaký repelent proti cvokom.

[nikastela]

Prepáčte, ale som unavená

Vopred sa vám musím ospravedlniť, ale tento blog nebude ani nápaditý, ani vtipný a dokonca ani šarmantný. Bude príliš negatívny. Prepáčte mi to, ale som unavená. A musím to zo seba dostať, lebo sa zbláznim. Včera som sa dozvedela definitívny dátum môjho odchodu a celé to mňa nejak doľahlo.

Som unavená z tohto miesta. Z celého Poľska, z toho ich smiešneho jazyka a trápnej gramatiky. Z komárov, ktoré milujú moje uši a bzučia pri nich každú noc. Z autobusov, ktoré chodia 4 krát do dňa a z najbližšieho obchodu, ktorý je vzdialený 3km. Z vlakov, ktoré si chodia ako chcú alebo vôbec, sú plné, klíma funguje stále okrem tých šialene horúcich dní a otravné deti sedia vždy pri mne a zízajúc na mňa spriadajú plány, ako mi čo najviac znepríjemniť cestu.

Som unavená zo životných lekcií o tom, ako sa nikomu nedá veriť. Ako ľudia neustále klamú, ako sú falošní, ako predstierajú priateľstvá a pri tom im ide len o vlastný prospech. Ako ohovárajú za chrbtom, ako strkajú nos do cudzích vecí a následne do cudzích zadkov. Ako vám podrazia nohy vždy, keď to najmenej čakáte a potom sa tvária prekvapene, keď sa opovážite na nich nahnevať. Som unavená zo všetkého toho sebectva, snobizmu, faloše a kreténstva. Ale hlavne som unavená z lží. Som unavená zo svojej naivity a nepoučiteľnosti, ako stále verím, že niekto dokáže niečo spraviť nezištne.

Som unavená z toho, ako mi chýbajú ľudia, ktorých mám rada. Som unavená zo stretávania nových ľudí, ktorých si obľúbim a za pár dní sa s nimi musím rozlúčiť. A možno ich už nikdy neuvidím. Chýbajú mi moji priatelia, moja rodina a všetci, ktorých mám rada. Neustále na vás myslím a chcem sa s vami podeliť o všetko, čo zažívam. Ale som unavená z písania, chytania wi-fi, ťukania do klávesnice a opisovania vecí, ktoré je najlepšia vidieť, alebo zažiť. Som unavená z nedostatku pozitívnej energie, akejkoľvek energie, pretože všetko, čo dennodenne zažívam ma o ňu pripravuje. Každá myšlienka na vás mi len pripomína ako dlho ešte musím čakať, aby som vás videla.

Som unavená z hľadania pozitívnych vecí v negatívnych zážitkoch. Pekných detailoch na škaredých obrazoch. Z dobra v zle. Som unavená z kompromisov a pozitívneho prístupu.

Som unavená z dospelosti. Jediné, čo chcem, je sadnúť si pod stôl v mojej izbe, zabarikádovať sa krabicami a dekami, čítať Troch pátračov a jesť kompót. Jahodový. Nechcem na nič myslieť, nechcem nič riešiť, nič plánovať, nechcem nikoho vidieť. Byť tam sama, ponorená do deja, ktorý sa netýka môjho života. A potom ísť za starkým, ktorý mi dá žltý dáždnik a 10 korún na pivo. Tak, aby starká nevidela. A potom sa potľapká po svojom veľkom bruchu a spýta sa ma, či vidno, že schudol. 

Chýba mi energia. Chýba mi objatie. Chýba mi môj starký. 

[nikastela]

Po dllllllhom čase

Ja viem, ja viem, neskutočne dlho som žiadny blog nenapísala. Ale keď ono väčšinou nebolo o čom, keďže tu hovno robím, a keď bolo o čom, tak zase nebol na blogy čas. Hlboko sa vám ospravedlňujem a posnažím sa vám to čo najskôr vynahradiť. Napríklad teraz.

Lebo teraz sa dejú veci, ale také veci, vďaka ktorým mám na vás čas. Čiže, aby ste boli v obraze, situejšn is dis:

1. Sedím u seba v izbe. Nič netradičné, toto robím v podstate posledné 4 mesiace skoro dennodenne. Čo je horšie, celý areál školy je zaplnený ožratými 50-nikmi. Aaaa, akurát sa jeden prišiel vycikať pod moje okná. Krása. No a sú tu, pretože škola oslavuje 50-te výročie založenia, o čom sa nikto neobťažoval predo mnou zmieniť. Dozvedela som sa o tom náhodou včera pri obede (blog píšem v sobotu), keď som si prisadla k riaditeľovi a ten ma ubezpečil, že v sobotu (dnes) sa nevyspím, lebo bude party do 5tej do rána. Na moju otázku „A prečo?“ sa na mňa pozrel, akoby som mala lepru a práve mi odpadla časť mozgu. Akože pardon, keďže ma tu už tri mesiace všetci statočne a vytrvalo ignorujú, môže sa stať, že mi isté (všetky) detaily trošku (úplne) unikajú. Aby to nebolo také obyčajne zlé, zase som bez internetu, spolubývajúci odišiel na návštevu k ujkovi, vonku reve živá poľská hudba (v prvej pesničke spievali o vodke, v druhej o rume a tretej sa mi zdá, že som započula niečo ako pivečko... proste úroveň) a vďaka tomu nemôžem ani pozerať žiaden film ani nič. Radosť žiť. Aha, a všetci nestarí a triezvi pracujú alebo sú v škole. No je toto život?? Nie, toto je Poľsko. ALE naučila som sa novú vec: Je veľmi zlý nápad v takejto situácii vyjsť von s červeným rúžom na perách, kratučkých kraťasoch (je tu asi 50°C) a vyzerať jednoducho skvelo. 4 starí ožrani sa so mnou pokúšali dať do reči, našťastie však ovládam základy sebaobrany (veta: „Nemluvim po polski“ účinkuje lepšie ako slzák). Keby mi radšej pivo kúpili...

2. Komáre. Znie to ako klišé a viem, že mnohí z vás práve teraz bojujú s týmto problémom, ale to, čo som videla tu, ma zlomilo. Nejde o kvantitu (ktorá je porovnateľná s množstvom v Bratislave pri Družbe) ale o kvalitu. Nikdy v živote som nevidela také veľké, dravé a nesmrteľné komáre. Áno, bývanie pri jazere má svoje muchy. Teda, komáre. Veď viete. A to ešte nechcem spomínať všetkých 32 druhov hmyzu, ktoré sa nachádzajú večer čo večer v mojej izbe. Na druhej strane, Nika sa v Poľsku zmenila z „party-hard girl“ na „kill-whatever-moves girl“. Večery sú tu čarovné.

3. Workcampy. To vám je taká zaujímavá vec. Na dva alebo tri týždne sa na jednom mieste stretnú ľudia z celého sveta a pracujú ako dobrovoľníci na nejakom projekte. Zatiaľ to je všetko fajn. Čo je horšie, práve ja budem toto leto pracovať ako leaderka na dvoch takýchto kempoch (a samozrejme nemusím zdôrazňovať, že to nebol môj nápad) , čo je dosť hm... odvážne, keďže som nikdy na žiadnom nebola a úprimne nemám šajn, čo mám od toho čakať. A zase otázka: Je Nika vodcovský typ? Empatický, priateľský, nesarkastický, ochotný pomôcť a pracovať? Muhahahaha.... A takto nejak som to vysvetlila mojej koordinátorke, ktorá ma do toho navliekla. Usúdila, že na tom môže byť niečo pravdy, a tak ma poslala na školenie do Srbska. Ale o tom v ďalšom bode. Pointa je, že som celá pokakaná z toho, ako budem dva týždne žiť s cudzími ľudmi, koordinovať ich a nebudem mať žiadneho spolulídera, ako to býva zvykom, ale hodili ma do toho samú. Zatiaľ s tými ľudmi komunikujem cez maily, takže si dokážem zachovať poker face a tváriť sa, že som plne informovaná a nad vecou, ale bod zlomu príde 30. júna. Držte mi palce.

Srbsko. Aaaach... Šla som tam na spomínané 8 dňové školenie. Letecky, čiže som asi len mesiac predtým stresovala, že naše lietadlo spadne, zomriem bez spísania poslednej vôle a nikto nikdy na Slovensku neuvidí môj piercing (fotky na fb sa nepočítajú). Nespadlo. Za to sme však hneď pri prvej ceste vlakom zablúdili, o pol 11tej v noci sme vystúpili na zlej zastávke a ďalší vlak nám šiel o hodinu (v skutočnosti to bola hodina a 45 minút, lebo srbské vlaky...). Našťastie nás však prichýlili dobrí ujovia železničiari. A tak sme s nimi sedeli celý tento čas strávili v miestnosti, v ktorej som si takmer istá, že okrem zamestnancov ostatní nemajú čo pohľadávať. Kecali sme s nimi o živote a tak, čo bolo veľmi zaujímavé, keďže ja som hovorila po slovensky, kolegynka po poľsky, oni dvaja po srbsky a po rusky, nikto nikomu nerozumel, ale zabávali sme sa viac než dosť. A boli takí zlatí, že zavolali do vlaku, aby ujo sprievodca od nás nepýtal lístok (žiadny sme nemali), uvarili nám čaj a pozvali nás k nim vo štvrtok, kedy mali obaja zase službu :D Nevrátili sme sa tam už nikdy, ale o to nejde. Boli to naši prví srbskí kamoši.

A potom prišiel tréning. V skratke – bol to úžasný týždeň s ľudmi, ktorých som celé 4 dni neznášala a posledné dva dni som revala ako decko, lebo ich už zrejme nikdy neuvidím. No a aby sme sa dostali k pointe, srbské pivo je naozaj dobré (aj keď v porovnaním s tým poľským to nie je až tak náročné).

Cesta späť bola legendárna, lebo som letela sama (prvý krát v živote) cez Frankfurt (trošku väčšie letisko) a mala som z toho bobky dlho pred cestou. Zablúdila som kde sa dalo, aj tam kde sa nedalo, ale našťastie som bola po 8 prebdených a prepitých nociach taká unavená, že som v podstate celú cestu strávila v mojej obľúbenej bdelej kóme a komunikovala som len s letuškami, ktoré mi s láskou celú cestu nalievali víno (už som spomínala, že milujem Lufthansu?). Dôležité je, že som nakoniec do Varšavy trafila a nasledujúce dva dni som posteľ opustila len pri dôvodnej ceste na toaletu.

To by bolo v skratke všetko dôležité za posledných pár týždňov. A jasné, opekačky s pubertiakmi na pláži, ktoré ich len utvrdili v názore, že je so mnou väčšia sranda ako s Haykom, lebo nie som až taká divná ako on, spomínať nebudem, aj keď ma to celkom potešilo. Čiže, sumarizácia:

Čo sa zmenilo v Poľsku:

už nemilujem Dylana Morana (a som rovnako šokovaná ako vy)

viem oceniť dobré slovenské pivo

strihám si sama ofinu. A vyzerá to dobre.

odkedy som tu, nepila som tequilu (žiaľ to nie je otázka voľby)

viem bojovať s rôznymi druhmi hmyzu. Verím tomu, že mnohé z nich ste nikdy nevideli.

existujú horšie vlaky, ako tie slovenské (srbské) - „záchod“ reprezentuje diera v zemi. Čo viac dodať.

už ma zriedkakedy vídať s lookom „práve som sa zobudila a mám na saláme“. Každé ráno sa zmôžem aspoň na nejakú tu linku a špirálu. A mám pocit, že sa už viacej podobám na človeka. Druhý level nastane, keď sa začnem česať.

ak prežijem workcampy, budem tou najúžasnejšou ženou (pri všetkej skromnosti). Čiže ak ma uvidíte na Slovensku, pripravte sa na záchvat.

Čo sa nezmenilo v Poľsku:

stále mi chýbate, čoraz viac. Musím sa otvorene a verejne priznať, jeden večer som si za vami aj poplakala...

stále som trúba. A stále strácam hlavu pre tých nesprávnych a nedostupných chlapov. Aj keď v porovnaní s Dylanom je to istý krok vpred, lebo sa ich môžem (aspoň na istý čas) dotknúť. Čiže sa stále utvrdzujem vo vidine mojej budúcnosti ako starej dámy so 14 mačkami (ak vyriešim problém s alergiou).

[nikastela]

Ako som si dnes vylepšila náladu v priebehu 5 minút.

Ako to už býva zvykom, deň, kedy majú deti prázdniny, sa pre mňa stáva dňom, ktorý ma 50 hodín, každá minúta sa vlečie neuveriteľne dlho a ja od nudy skapínam hneď ako otvorím oči. Dnes som už stihla oprať, upratať, UTRIEŤ PRACH (vidíš mami, aj bez toho, že by mi to niekto povedal!), povysávať atď. Nastala otázka „Čo teraz?“ A tak som začala len tak ledabolo objavovať zákutia internetu.

Klasiky typu 9gag a Facebook mi zabrali len niekoľko minút, hry sa mi hrať nechcelo a na čítanie som sa akosi nevedela sústrediť. Chcela som zistiť, čo sa deje doma, ale keď som hľadala nejaké seriózne správy, všade sa písalo len o snehu a zime. No skoro som si to nevšimla, keď sa ráno brodila v závejoch pre kúsok chleba (kúsok = 4 obrovské chleby, ktoré sme nafasovali na celé veľkonočné sviatky)... Áno, sneží aj tu a áno, aj tu sa idú z toho všetci pokakať a nikto nehovorí o ničom inom. Osobne, zimu mám rada, ako mnohí viete, ale tie kecy okolo toho, ako jar mešká, sú už dosť otravné.

A tak som začala uvažovať, čo som kedy robila na nete, aby som zabila nej ten čas... A v mojej hlave sa začala rodiť myšlienka. Najskôr vyzerala ako matná spomienka, potom dostala reálnejšie kontúry. Pomaly som sa s ňou začala pohrávať, ale vravela som „Nika nie, toto nie je dobré, je to fakt zúfalé a nesmieš na niečo také ani pomyslieť!“ Celé moje vnútro sa zmietalo v krutom boji schizofrenika, všetky moje alter ega kričali jedno cez druhé a moje podvedomie ma atakovalo vyhrážkami o ukončení mojej intelektuálnej existencie. A vtedy sa ozval zdravý rozum s faktickou poznámkou: „Áááá veď čo, čert to ber!“ A tak som naťukala to zázračné heslo: WWW.POKEC.SK

A teraz bez predsudkov, vždy, keď budete mať pochybnosti o hodnote svojho bytia, o svojej inteligencii alebo o smerovaní svojej existencie, nie je nič lepšie, ako zistiť, že tisícky hlúpych a zúfalých ľudí sa koncentrujú na jednej stránke, ktorá vám behom 5 minút vyčarí úsmev na tvári a vy zistíte, že ste na tom dobre, lepšie a ešte lepšie.

Keď som si konečne utrela slzy smiechu z očí, začala som uvažovať ako vedec. Je jasné, že všetci „ľudia“ na pokeci patria do jednej kategórie – ZÚFALCI. Ale pozorovaním sa dajú ľahko roztriediť do niekoľkých podkategórií:

REPORTÉRI (monitorujú dianie vo svete):

- SNEŽÍIII

- Veselé Vianoce

- Zase padajú tie biele veci (aktuálnosť s nádychom vtipu a tajomna)

- 3 stupne, super toto

ROMANTICI (bezkonkurenčne najväčšia podkategória):

Tu by som sa chcela pozastaviť. V rámci tejto podkategórie sa vyskytujú určité odchýlky a poddruhy. Delia sa podľa cieľa, ku ktorému by konkrétna konverzácia mala mieriť, teda či hľadajú

pravú a jedinú lásku (toto je vždy najvtipnejšie)

stretko, časom možno niečo viac

niekoho na trávenie krásnych spoločných chvíľ

Dovolím si skopírovať niekoľko ukážok.

Môže ísť o stručné a jasné výzvy - „láska pre mna 40+“, „chcem lúbiť ....“

Detailnejšie požiadavky - „SYMPATICKÁ­, CHARIZMATI­CKÁ A KOMUNIKATÍ­VNA SLEČNA. TAKÁ VESELÁ A S DOBRÝM SRDIEČKOM­ BY SA TU PRE MŇA NAŠLA? DO 29 ROKOV, PROSÍM RP“

Familiárne typy - „všetkým Ahooj Maš Skype chceš si dobre pokecať a vidieť ma..co robkaš? ozvi sa rp.....“

Môj obľúbený typ Som mačo a môžem si vyberať „*~*~*~*~*~­* adeptka na manzelku­ pre mna?;) LEN RP *~*~*~*~*~­*“

Biznismeni -  „Hladam sympaticku­­­, stihlu zenu na krasny vikend za 1000,- eur, ak mas pekne (prsia3,­­­ 4 alebo 5). Vikend v Tatrach.­“

ATTENTION SEEKERS

- nudím sa

- som taký osamelý

- dnes mám zly den

- chcem rp

KECÁLKOVIA (obsiahle a originálne správy motivujúce vás odpísať)

- pokeca dakdo?

- niekto?

- rp?rp?rp?rp?

- ahoj kto popíše?

A nesmieme zabudnúť na VTIPÁLKOV, ktorý v pravidelných intervaloch kopírujú na sklo 30 sezón staré vtipy. So smajlami.

A ešte musím podotknúť, že každá hľadá niekoho „na úrovni“ (neviem si dosť dobre predstaviť, čo si pod tým predstavujú), každý hľadá pravú lásku, ale musí byť štíhla, a najštýlovejšie je začať konverzáciu univerzálnym „ahoj“, lebo vtedy sa dá dobre rozvinúť diskusia.

Som rada, že som aká som. Som rada, že mám normálnych priateľov. Som rada, že som obklopená inteligentnými ľuďmi. A som rada, že zúfalstvo sa stále dá merať počtom používateľov na pokeci. Som mimo mierky, som šťastná.

A nakoniec, cliché výkrik do tmy: KAM TENTO NÁROD SPEJE???

[nikastela]

Moje "poprvé" v Poľsku

Aby ste videli, ako sa mením a stáva sa zo mňa nový človek, uvediem niekoľko príkladov. Vecí, ktoré som doteraz nezažila, neurobila, nevyskúšala, nevidela:

- videla som Star Wars. Zatiaľ len dve epizódy (I a II), ale naozaj sa mi to páčilo. Sama som prekvapená, nesúďte ma.

- jedla som kabanos. Človek by nepovedal, že taká tenučká klobáska môže byť taká dobrá.

- pila som varené pivo. Toto som už zrejme spomínala, ale bol to naozaj silný zážitok.

- prvýkrát v živote po každej sprche používam telové mlieko. Voda tu je hnusná, nemôžeme ju ani piť, a moja pokožka po nej vyzerala strašne...

- LUPINY. Tiež z tej sprostej vody. Ale po 4 týždňoch som boj nad nimi úspešne vyhrala a moje vlasy sú krajšie než kedykoľvek predtým.

- zistila som, že mám internacionálny vzhľad. Dobrovoľníčka z Nemecka mi povedala, že vyzerám ako Nemka, baba zo Španielska na mňa zase začala hovoriť španielčinou v domnení, že som jej rodáčka a vo Varšave  ma na ulici zastavujú ľudia a pýtajú sa ma na cestu. Po poľsky. Čakám, čo bude nasledovať. ...len nech to najbližšie nie je arménčina...

- tiež som nikdy predtým nevidela takú koncentráciu škaredých chlapov ako tu. Viem, že aj v tomto sa opakujem, ale stále som zhrozená. Mami, oci, nebojte sa, určite tu neostanem...

- prvýkrát som si sama ostrihala ofinu. A vyzerá to... obstojne. Tento bod radšej nebudem rozvíjať... A čo, aspoň pôsobím exoticky!

- keď sme už pri tom strihaní, ostrihala som vlasy aj spolubývajúcemu. O týždeň na to šiel ku kaderníčke. Ale uznajte, týždeň!

- prvýkrát som sa zaujímala o futbalový zápas. Česko - Arménsko. Z toho vyplýva, že som prvýkrát v živote držala palce Česku a bratia nesklamali... 3:0. Yeaaah!

- dostala som moje prvé tričko s logom Gminy Wieliszew. Skvelé pyžamko.

- kúpila som si prvú knihu v angličtine. Objavila som kníhkupectvo s názvom "american bookstore", skoro som sa pocikala od radosti. Nájsť dobré kníhkupectvo je zázrak, a toto bolo plné kníh, ktoré môžem čítať. A ešte bonus, všetky boli v paperbackovej väzbe, takže akurát do kabelky. Konečne sa nebudem v buse a vo vlaku nudiť. A pikoška: vlak je po poľsky "počong" (neviem ako sa to píše). Vždy sa začnem smiať, keď stojím na nástupišti a hlásia príchod nejakého "počongu". Čakám, že sa na mňa vyvalí stádo Kórejcov alebo čo. 

- a opäť k tej hnusnej vode. Tí, čo ma poznajú dlhšie vedia o mojom nie práve pozitívnom postoji k čaju. No tak teda hádajte, čo asi pijem celé dni? Jop, veľké zmeny sa dejú v mojom živote, veľké... Saga to bardzo smaczna herbata!

- JEM RYBIE FILÉ! Vážne, skoro každý piatok, podľa pravidla "žer, alebo skap od hladu". Školské jedálne sú asi všade rovnaké, tak aspoň nezažívam taký veľký kultúrny šok.

- videla som naživo bobrie hrádze. A ohlodané stromy. A jelenie stopy. Všetko v dosahu 50m od môjho bytu. Divočina ala Poland.

- a je tu veľa túlavých psov. V tomto sme na Slovensku predsa len o kúsok lepší. Tak som si kúpila slzák a cítim sa fajn.

- obnovujem si znalosti malej násobilky, konkrétne násobenie a delenie štvorkou (konverzný kurz: 1€=cca 4PLN). Nie je to také easy, ako sa zdá, niekedy po delení ostane aj zvyšok!

- zisťujem, čo z mojej rodnej krajiny, ku ktorej neprechovávam nejak vrúcne city, mi predsa len môže chýbať (v náhodnom poradí a mimo osôb): 

horalky

čapovaná kofola

študentská pečať

naše skvelé slovenské syry

Severan

dru tyčinky

dm drogéria

klasické čínske obchody (potrebujem nové papuče)

atď atď, furt mi niečo chýba ale práve teraz mi nič nenapadá. 

No a ľudí, ktorí mi chýbajú, menovať nejdem, lebo som dnes emočne labilná a ešte by som sa dojala k slzám.

A ešte ako bonus vám posielam fotečku pláže, ktorú máme tutok za rohom, čo by šutrom dohodil. V lete tam bude eňo-ňuňo, len škoda že neznášam slnko, pláže a leto. Budem tam aspoň po nociach opekať kabanosy a odháňať jelene.

Tak na mňa myslite a onedlho zase prispejem nejakým perlami :)

Miss you.

[nikastela]

Jeden narychlo...

Viem, že som dlho nič nenapísala. Viem, že dychtivo túžite po novinkách z môjho života. Viem, že vám všetkým chýbam minimálne tak, ako vy mne. A viem, že sa patrí informovať, ALE:

  -        som totálne demotivovaná. Celé dni trávim čítaním kníh, v podstate som na nudnej dovolenke na konci sveta. Ten koniec sveta ešte vysvetlím.

-        nemám internet. Na byte. Ak moje srdce zapiští po nejakom tom schopnom online pripojení, som nútená hľadať výhodnú lokalitu typu škola (kde ma čakajú veľmi príjemné pohľady od všetkých pedagógov s otázkou v očiach „WTF sedíš v zborovni a nič nerobíš?“), alebo byt môjho mentora (kde počúvam dookola, že som router – odvodené od slova „bankomat“, čo je v poľštine výraz pre zlatokopku – nakoľko no navštevujem len keď chcem net), alebo nejakú kaviareň v najbližšom meste, ktoré je síce vzdialené len niekoľko kilometrov, ale cesta tam trvá viac než hodinu

-        cestovanie. Ďalší demotivujúci bod. Bývame v dedinke tridsať kilometrov od Varšavy, no cesta tam trvá zvyčajne dve hodiny. Čo by bolo v pohode, keby busy chodili častejšie než 4-krát do dňa (cez pracovný týždeň, na víkendy sa nepýtajte). A tiež by to bolo v pohode, keby sme bývali v dedinke, ale náš byt je v školskom areáli, ktorý je spomínanej dedinky vzdialený 4km a jediné spojenie sú tie prekliate autobusy. Čiže som totálne izolovaná od okolitého sveta, nemám ani šajn, čo sa deje za vedľajšou zákrutou, nie to ešte doma na slovensku, a keby náhodou vypukla jadrová vojna, ani si nevšimnem, pretože do tejto diery by to žiarenie ani netrafilo. Dôkazom je aj fakt, že keď mi Andrej len tak z hecu povedal, že Fica nedávno postrelili, okamžite som mu to uverila a skoro som sa rozplakala od šťastia.

-        sociálny život. HAHAHAHAHAHA. Nope. Ok, občas sa cez víkendy stretnem s ĽUDMI, ale buď sa rozprávajú po poľsky, alebo je to na nejakej oslave, kde sú všetci spitý tak, že nerozprávajú vôbec alebo len s ťažkosťami. Jediný svetlý bod bolo týždňové školenie vo Varšave, počas ktorého som stretla pár geniálnych ľudí a ktoré bolo jednou z najlepších vecí môjho života vôbec. BTW milujem Portugalcov a Rumunov.

-        Poľština. Som si viac než istá, že sa v života nenaučím rozprávať po poľsky, je to nenormálne otrasný jazyk a keď ho počúvam, mám pocit, že je to skomolená a šušlavá staroslovienčina, ktorá nemá s normálnym jazykom nič spoločné. Dnes som mala lekciu poľského jazyka a keď som sa snažila prečítať nahlas nejaký text, stále som sa smiala, lebo to bolo vtipné. A keďže nikto, teda vyučujúci, nakoľko som dnes bola jediný študent, netušil, čo je také vtipné na článku o Japončíkovi, ktorý hovorí po rusky, celá situácia vyznela trošičku trápne. Ale fakt len trošku.

-        chlapi. Ženy, ak ste vydaja či lásky alebo inak chtivé, NECHOĎTE DO POĽSKA! Odkedy som tu, ešte som nevidela pekného chlapa. Serio. Nechápem, čo to tu majú za gény, ale každý jedinec mužského pohlavia vyzerá ako predseda JRD počas najhlbšieho socíku. Fakt des, sa mi až plakať chcelo, keď som strávila týždeň vo Varšave, a jediný pekný chlap bol kolega dobrovoľník z Portugalska. Aj to s prižmúrenými očami, lebo všetci vieme, že tmavovlasí muži nie sú Nikin typ.

-        jedlo. Síce včera si trošku napravili reputáciu, čísburger z mekáča je rovnako dobrý ako ten slovenský (čím to asi bude), ale o zvyšku je škoda písať. Na druhej strane, nikdy som nejedla toľko kapusty a mrkvy... a zemiakov. Mám pocit, že zemiaky tu rastú hádam aj z podlahy v byte, čochvíľa budem aj ja celá pokrytá mandolínkami. Ryžu sme mali na obed raz. RAZ.

-        a fakt že zabúdam po slovensky ani spomínať nebudem, rovnako však zabúdam aj po anglicky, keďže musím obmedzovať moje komunikačné schopnosti na základnú slovnú zásobu bez akýchkoľvek časov či nedajbože súvetí, kvôli môjmu drahému spolubývajúcemu, ktorý je skalopevne presvedčený, že svetovým jazykom (okrem toho aj svetovou veľmocou a jedinou správnou cestou, ako žiť) by mala byť arménčina, a učiť sa po anglicky pod jeho úroveň.

  Dosť negatív, ideme na pozitíva:

-        zistila som, že kúsok od nášho príbytku žijú bobry. Celkom kuul, možno sa mi raz pošťastí nejakého vidieť.

-        čítam knihy. Tak ako dávno nie.

-        Je tu zima. Všetci frflú, ale ja si užívam.

-        na tom školení vo Varšave som stretla dvoch úžasných ľudí, každého z iného konca Európy a keď už pre nič iné, tak minimálne pre toto sa tu oplatilo ísť.

-        zažila som pravú nefalšovanú dedinskú zábavu v hasičiarni s hasičmi a bolo to super. Dávno som sa nebavila tak dobre, ale pri tancovaní na tradičné poľské discopolo (hudobný štýl typický pre svadby, dedinské plesy atď. Niečo ako slovenský Senzus s tým rozdielom, že naše „discopolo“ je 20 rokov staré a to Poľské stále žije novými a novými hitmi)

[nikastela]

Stručný výcucík o mojich postrehoch z Poľska

- v mhdčke na zastávkach na znamenie sa vystupuje len prednymi dverami. to je to znamenie

- pijú teplé pivo so sirupom. Alebo studené so sirupom. Ale so sirupom? WHY?

- milión pamätníkov. To je milé, neviem, na čo zo slovenských dejín by som chcela spomínať ja.

- žena vchádza prvá. vždy. to je divné

- aj keď všetci vedia rozprávať po rusky, odmiatajú komunikovať v tomto jazyku

- svoju bohatú históriu poznajú a pamätajú si ju

- radi manifestujú a prostestujú. A často.

- majú gminy. nie je to ani obec, ani okres, ale nieco medzitým. neviem ako to presne opísať, ale súvisí to s katastrálny delením, zrejme. a celá gmina funguje. tazko sa to opisuje, ale fascinuje ma to. Potom sú tu ešte Poviaty a Vojvodstva, ale základom je gmina.

- pri stretnuti sa bozkavaju len na jedno líce. To isté platí aj pri predstavovaní v neformálnom styku.

- známkovanie v škole je úplne iné: majú známky od 1 po 6, pričom 6 je najlepšia a zrejme aj ťažko disahnuteľná, lebo dnes v škole žiaci dostávali len samé päťky...

- stále čosi "šukajú" a ide ma z toho poraziť, lebo si na to slovíčko nemôžem zvyknúť a tváriť sa seriózne

[nikastela]

Fotečky, fotečky

Dnes sa mi nechce moc písať, tak vám pošlem aspoň fotky, keď som už konečne na nete...

takže toto je moja izba, ako vidíte, je v nej bordel, to znamená, že som sa už udomácnila. a mám dve postele, takže ak chcete prísť na návštevu, po jednom.

inkriminovaná druhá posteľ, moja. čiže prvá

kuchyňa. dovoľujem si upozorniť na veľmi zaujímavé umiestnenie radiátoru. tiež sa pýtam to isté. PREČO?

a mini kupelka s poloautomatickou prackou, co znamena, ze ze v podstate periem ja, a pracka mi do rytmu vrci

a takto vyzerá náš bytík zvonku.

no a druha kapitola: Varšasva. Kratučký výlet, akurat bolo hnusne, zima ale prvakrát som pila varene pivo a vobec to nebolo zle. Inak, poznatok o polskej kulture - baby obycajne piju pivo so sirupom. Ble.

pekne mesto to je. som sa kochala krasnymi historickymi budovami, ked v tom ma moj sprievodca zastavil, a vysvetlil mi, ze Varsava bola cela zrovnana so zemou a vsetky budovy boli nanovo postavene v 20tom storoci. Moje idealy boli znicene, ale dojmy aj tak ostali.

morska panna. je to symbol Varsavy a po celom meste je ich niekolko. kazda je ina a dokonca su zvacsa zaznacene aj na mapach v turistickych sprievodcoch.

ahaho, slovač, vsade ta je dost... v centre mesta, prosím pekne...

vsimnite si lavicku. je to pamatnik (poliaci ich maju asi milion v kazdom meste) a je venovany panovi, ktory vytvoril system potrubi vo Varsave (aspon take nieco som pochopila).

inspirativna fontanka pri univerzitnej kniznici.

no a kapitola tretia: hasiciaren.

JA. s hasicskou prilbou. evidentne.

No a inak sa mam fajn, ale citim sa ako na vymennom pobyte do minuleho storocia, lebo internetove pripojenie je tu vzacne ako blond vlas na mojej hlave. A je tu kosa, co je fajn. A robim fenologicke badania (NETUSIM, co to je). Musim koncit, lebo o chvilku mi ide autobus domov, a ked ho nestihnem, dalsi ide o hodinu. 

A nabuduce poslem viac fotiek. Krajsich.

PS: chybate mi