Čítam si knihu o tom, ako mať veci trochu viac v paži a natrafila som na slovo hĺbka. Aká je dôležitá vo vzťahoch, v kariére, v záľubách, v čomkoľvek. Že je lepšie vybrať si jednu vec a robiť ju poriadne. Zotrvať dlhšie a ísť do hĺbky. V zápätí som si spomenula na to, ako stojím vysoko na kopci v Malej Fatre a so smiechom zo šťastia, ktoré len tak zrazu prišlo, sa kochám nádhernými výhľadmi. Milujem výšky. Odvtedy som si tým bola úplne istá. Očaroval ma ten nadhľad, zmena perspektívy a uvedomenie si toho podstatného. Tam dolu v učupených obciach skrývajúcich sa v hmle som videla malicherné problémy, ktoré každodenne riešime, vytvárajú nám riadnu dávku stresu a pritom zabúdame, na čom skutočne záleží. Tam hore, na slnkom osvietenom kopci, som bola iba ja, spokojná s málom a neskutočne šťastná. Užívala som si ten najzákladnejší pocit. Pocit, že som. Bolo to krásne.
Dnes sa moje vnímanie trochu mení - prehlbuje. Výška znamená predsa aj hĺbku. Na kopci vnímam a žijem jednoduchosť bytia. Iba kráčam, snažím sa nezraniť sa, mať dostatok jedla a tekutín a postarať sa o to, kde budem spať. Vetrám si hlavu, doslova aj mentálne. Dýcham a snažím sa prísť celá do prítomnosti. Opúšťam svet tam dole a na chvíľku naozaj iba som. Na horách idem do hĺbky mňa samotnej. Chodím sa tam nabíjať, upokojiť sa a potešiť sa výhľadmi. Ale tam dole v hĺbke a pod hmlou sú ľudia, ktorí ma milujú a čakajú na môj návrat. Ľudia, ktorých poznám dlhé roky alebo len pár nedieľ, no s ktorými sú naše hĺbky stále láskou prehlbované. Tam dolu pod hmlou sa ponáram hlbšie do detailov života. Rozhodujem sa, vyberám si svoju cestu. To, čo som si hore uvedomila, to dolu prehlbujem.
Teraz už nebudem stáť na vysokom svahu povýšenecky a s myšlienkou na to všetko malicherné, malé a nepotrebné podo mnou. Budem hľadieť s pokorou a budem sa tešiť na to všetko a hlavne na všetkých tam dolu. Lebo tam je náš skutočný život. Nech je akýkoľvek. Je na nás, aby sme si ho spravili dostatočne hlbokým. Všetko nás učí. Aj hory. A ja som za ne veľmi vďačná. Je krásne stáť vysoko takmer v oblakoch, ale ešte krajšie je stáť tam s pokorou. A myšlienkou, že mám omnoho viac ako len samú seba.
Rozmýšľam, čo tieto moje predstavy zmenilo. Možno som mala vtedy taký pohľad, lebo som potrebovala byť iba sama pre seba. V sebe objaviť šťastie a vlastne stať sa v prvom rade mnou. Možno som iba utekala. Možno je to zrkadlom mojej duševnej transformácie. Možno som už silnejšia, upevnila som samú seba a teraz túžim upevňovať aj svoje vzťahy. Prehlbovať ich a nenechať ich stáť iba na vrchole. Ale stále pokračovať. Až hlboko do doliny. Domov.
tangentwithtanner
dededos
romaincrisis
kianamaiart