Dôvod, prečo fajčím...
Stojím vo výťahu a pozerám sa do svojich očí. Jedno oko je trochu viac privreté, ale mihalnice mám krásne. Ženy by pre ne vraždili, muži by si ich radšej dali ostrihať. Nevadí, stáva sa aj horšie. Za chrbtom sa mihajú svetlá poschodí, zreničky sa sťahujú a rozťahujú. Premýšľam nad večerom, čo príde. Chce sa mi spať. Nemôžem. Snažím sa spomenúť na jej meno. Končí na samohlásku „a“, to stačí. Každej meno končí na samohlásku. Teda skoro každej. Neviem, neriešim. Môj zoznam ovládla konečná prvá samohláska, je to osud. Snažím sa prebiť únavu nadšením, nepomáha to. Je to rovnaký proces ako vždy. Stretnúť sa, trepať sa cez trápne oťukávanie, usmievať sa ako opica za ovocie, zapozerať sa do očí a napokon dúfať, že si ju dnes večer umyla. Mám chuť na cigaretu. Výťah zastal, začal som dýchať. V baráku už bolo ticho, všetci spali. Čo má človek čakať tam, kde je o dve generácie mladší ako zvyšok publika. Nevadí, o niekoľko rokov tu budem najstarším obyvateľom, ak sa to tu začne konečne meniť. Riešim sprostosti, musím sa sústrediť na rande, stretnutie, ... tak nejako. Býva na internáte, klasická dedinčanka v meste. Prváčka, ktorá sa dostala konečne mimo dozoru, tak si užíva život naplno bez spomienok. Každá si myslí, že je výnimočná, každá vie, že je rovnaká. Milujem tieto paradoxy, ktoré sú verejným tajomstvom. Kráčaním po suchom chodníku premýšľam nad tým, čo dnes bude a koľko mi zostane peňazí. Nemôžem si dovoliť ďalší prešľap, lebo sa mi nabudúce viac oplatí si zaplatiť kurvu. Toto je stále lacnejšie. Boh žehnaj chuti sa učiť. Blížim sa k jej intráku. Spomalím, musím meškať. Ak prídem skôr, budem čakať medzi dverami ako blbec a snažiť sa načať konverzáciu s jej škaredou spolubývajúcou, ktorá dnes nikam nejde. Pravdepodobne slušný človek, to mi prekáža. Čas sa vlečie viac ako ja, míňajú sa mi mentolové cukríky. Ulica je prázdna, nemám si z koho robiť srandu. Tá komunistická budova je už predo mnou, vytiahnem z vrecka mobil. Meškám dvadsať minút, tak akurát. Bude nervózna, bude robiť chyby. Pobaví ju to, ja sa nebudem starať o chod konverzácie. Hodím do úst poslednú mentolku a prezvoním ju. Vidím v jednom okne čierne obrysy opierajúce sa o okno. Zmizli. Zostalo len svetlo prebíjajúce sa von. Zhasla. V hlave som výťahu rátal poschodia. Okolo prešli dva zamilované páry, ktoré vždy vedia urobiť správnu atmosféru. Závisť je silná a každá chce byť na tom lepšie ako tá druhá. Nižšia postava dokonalým krokom vykročila von z netaktne vŕzgajúcich dverí. Klasické moderné čižmy, džínsy, čierny kabátik, šatka okolo krku a štrikovaná čiapka. Nič výnimočné, ale neurazí. Nervózne sa pozdraví a pokúsi o úsmev. Odmerane odzdravím a v hlave si prehrávam scenáre, ako by to vyzeralo, keby odpoviem iným spôsobom. Riešim hlúposti. Pokračuje podľa šablóny a pýta sa ma, ako sa mám. Niekde vzadu si predstavujem unudený potlesk a poviem, že výborne. Nechcem jej nechať čas na ďalšiu hlúpu otázku, hneď jej poviem, že som sa na dnešok tešil. Vyzerám ako neskúsený hlupák a to sa mi páči. Navrhne, aby sme sa prešli, s čím nadšene súhlasím. Predstavujem si, ako jej škaredá spolubývajúca na nás zíza v tme. Potom sa ide vyplakať do postele, trochu sa sama so sebou pomiluje a prázdna zaspí. Vzduch chladne, rovnako aj jej nervozita. Odchádza za komunistickým intrákom. Nervozita mi bude chýbať, musím sa s ňou rozlúčiť. Rozpráva mi o sebe. Dedina, z akej pochádza, ale nechce tam umrieť. O kamarátkach, ktoré chváli, ale nenávidí. O rodičoch, ktorí ju milujú, ale ona je šťastná bez nich. O škole, ktorá ju baví, ale uživí ju len dobre zarábajúci penis. O ťažkých skúškach, na ktoré sa musí učiť neskutočných desať strán. O dobrom obede v jedálni, lebo nie je schopná si uvariť sama. O čistotnej spolubývajúcej, ktorá jej závidí a čaká na koniec semestra. O jej snoch, ktoré ju privádzajú do šialenosti. O šťastí z malicherností, ktoré sa topia v mori samoty. O jej budúcnosti, pre ktorú každý víkend pije do nemoty. Hovorí len prvú polovicu vety, ja počujem obe. Chcem ju objať, prejaviť ľútosť. Na to tu ale nie som, musím hrať svoju úlohu. Odmlčí sa. Neuveriteľné, ako dokáže človek zhrnúť svoj život do niekoľkých viet a skapať v tichu. Chopím sa kormidla a rozprávam omáčky o meste. Tvári sa, že ju to zaujíma. Počas toho premýšľa, čo by ešte o sebe povedala a bolo by to vhodné. Nerozumiem, prečo ľudia nepovažujú ticho za dostatočné. Začne porovnávať budovy k tým, ktoré videla v detstve. Fantázia je skvelá, pomáha nám prežiť. Ja si radšej zapálim. Rozpráva o sebe, čo má rada a ja sa snažím prísť na meno časopisu, podľa ktorého sa obliekla. Odhadnem to na second hand a neriešim. Zas mi jej chce prísť ľúto a chýbajú mi mentolky. Spýtam sa jej, prečo sa dala na toto štúdium. V prvej vete spomenula osud, prestal som počúvať. Vidím len pery, z ktorých sa dostávajú na svet slová vo farbe vzduchu. Smrdia viac ako ústa fajčiara po spánku. Chcem byť slušný a pýtam sa jej. Páči sa jej pozornosť, to každému. Raz za čas každý zatúži byť v strede kruhu aspoň na chvíľu. Je to zmena v tej neskutočnej nude, v ktorej sa vzdelávame. Teraz rozpráva o svojich učiteľoch, čo ma naozaj nezaujíma. Našťastie nezačala ešte filozofovať o Bohu. Ak s tým začne, Fridrich mal pravdu a ja to môžem ubaliť. Blížime sa k baru, kde dlho chcela ísť, lebo počula o ňom od svojich podobných spolužiačok veľa dobrého. Voláme ho v meste bažantia kurviareň. Jednoduché a výstižné. Rovnako ako dievčina s menom končiacim na samohlásku „a“. V bare je dnes večer bez živej hudby, našťastie. Hľadám voľný stôl a hodím si bundu na stoličku. Sadne si oproti a ihneď vezme nápojový. Behá po ňom očami a premýšľa nad tým, čo si môže dovoliť, ak ten kretén oproti nej je chudobný a povie, že si každý platí za seba. Ubezpečím ju, že si môže dať, čo chce. Poteší sa a vidím na jej očiach, ako sa vracajú na začiatok zoznamu. Tentokrát neriešia cenu, ale zloženie drinkov. Jednoduchá. O dva stoly sedí pár a chalanisko ťahá ubalenú. Moja ohrnie nosom, že sa jej to nepáči. Teraz ma tie mentolky štvú ešte viac. Nechcem ale riešiť hlúposti. Objednáva si nejakú pestrofarebnú sprostosť, ktorá má v sebe viac ovocia ako jej strava za posledný mesiac. Ovocie je drahé a ona je študent. Objednám si sódu s citrónom, lebo nemám chuť si kaziť večer sladkosťami. Pokračuje o sebe, témy sa ale míňajú. Po neuveriteľnej príhode o vymenených ponožkách a opitej spolubývajúcej strelím jednu vymyslenú aj ja. Musím si ju pamätať, lebo je už pravdivá. Smeje sa, ale nie príliš. Snaží sa pôsobiť odmerane a vychovane. Témy sa minuli, pýta sa ma neuveriteľné otázky. Chce vedieť kde bývam, kde som chodil do školy, či študujem, prečo nie som radšej vonku s kamarátmi, či čítam, aké filmy mám rád, akú počúvam hudbu, či hrám na nástroj, kde pracujú rodičia, či som umelec, aké mám zlozvyky, ako si predstavujem budúcnosť, aké mám obľúbené jedlo, prečo pijem sódu s citrónom, či mám domáce zviera, či som chodil do škôlky a tak podobne. Ja odpovedám, ona zabúda do chvíle, kedy sa to bude hodiť. Obzerá si ľudí v okolí. Niekoľko osobností spoznala a ihneď začne o nich hovoriť. Podáva úsmevné príhody jednu za druhou a sem-tam niekoho stihne ohovárať. Chcem si zapáliť, ale nemôžem riešiť hlúposti. Dopila drink a čaká na dovolenie. Na stôl prichádza ďalší a s radosťou začne piť. Tentokrát obsahuje alkohol. Teším sa, že som zvládol test a dovolila si prejsť do dospelej kategórie. O hodinu a pol vychádzame z baru. Je príjemne podnapitá, svet sa jej hýbe takmer ako ten budúci po vyštudovaní. Smeje sa nahlas, nekontroluje sa. Smejem sa s ňou, aby sa necítila hlúpo. Raz za čas sa o mňa oprie, čo zahovorí smiechom. V úzadí počujem potlesk a začínam myslieť na cigarety. Je výnimočne rovnaká ako ostatné. Tajne sa preplazím s dievčaťom s menom končiacim na samohlásku „a“ k výťahu. S istotou stlačí svoje poschodie medzi štrnástym a dvanástym. Ideme hore. Jedno oko je stále viac privreté. Lepí sa na mňa a hlúpo sa smeje. Chce ma pobozkať, bránim sa. Poviem jej, aby si nechala všetko na tie najkrajšie chvíle. Nedokážem zo seba vypotiť väčšiu klišé hlúposti, jej sa to ale páči. Chce počuť tie najjednoduchšie klamstvá. Nasekám jej ešte viac hlášok zo všetkých filmov pre dospelého diváka. Teší sa. Pred dverami ma varuje, aby som bol ticho, lebo spolubývajúca spí. Ihneď som pochopil, že ma dnes bude počuť ďalšia chudera obšťastňovať jej chudšiu kamarátku. Nevadí, aj to musí byť. V tme sa vyzujeme a pokračujeme do jej izby. Našťastie nevidím ten bordel, je tu tma. Nevidím ani ju, ale riadim sa nosom. Strhne ma na posteľ, sadne si na mňa a začne ma hladiť. Neznášam predohry. Cítim len jej telo, citrónovú voňavku a vodku. Od začiatku myslím na koniec. Mám potrebu ju potupiť pre jej hlúposť. Je len ďalšou jedinečnou, ktorá zastúpi drahší variant. Nie je zlá, vulgárna, zúfalá alebo stratená. Iba jedinečne klasická. Dáva do toho všetko, chce sa predvádzať. Možno vycítila, že je len samohláskou „a“ v dlhom zozname a chce, aby som si ju zapamätal. Možno iba dlho nemala sex a vie, že kvôli skúškovému si dá pauzu. Robím to, čo vždy. Pomáha to aj teraz. Ležíme v posteli. Je spokojná, chce sa jej spať. Pozerám sa na strop a s nechuťou ju objímam pravou rukou. Na stenách sa mihajú svetlá áut a obrysy stromov. Nie, nechcem to tu umelecky opísať. Ležím vedľa jednoduchej dievčiny so zložitými snami. Nechcem ale riešiť hlúposti. Odhadujem to na tretiu ráno a budem môcť odísť. Nechám ju tu, aby si mohla dať ráno kávu a zabúdať. Potom to bude iné, ale to už nie je môj problém. Dnešná práca teda nebola zbytočná. Už mám naozaj veľkú chuť na cigaretu. Viem, takéto ženy boli stvorené na to, aby som mal chuť si zapáliť.