THELMA by Joachim Trier
Škandinávske filmy poznačené ponurou náladou a sychravým prostredím je to, čo rada vyhľadávam. Thelma je však niečo iné, odlišné od toho, na čo som bola bežne pri škandinávskych filmoch zvyknutá. Thelma sa javila ako tínedžerská dráma o prvej zakázanej neznámej láske. Dievča vyrastajúce v kresťanskom prostredí má možnosť rozkvitať v univerzitnom meste, kde stretne niekoho nového. Tento typický žáner sa už však v prvých minútach zmení na mysteriózny zážitok, ktorý mi neustále vyrážal dych. Scény, kde nechýbali slová boli plné zvukov, hudby a pocitov. Nad viacerými scénami som priam žasla a všetky ma dokázali neustále uchvátiť. Protagonistka ma zaujala svojou krásou, ale aj výkonom. Bola uveriteľná v každom ohľade, neskúsená panna objavuje život mladých ľudí, no cestou narazí na najtemnejšiu prekážku, akú si dokázala predstaviť. Príbeh je prepojený s jej detstvom, rodičmi a tajomstvami, no aj s kresťanstvom, o ktorom si myslela, že je najdôležitejší aspekt jej života, no nakoniec sa dozvie pravdu, ktorí bola pred ňou ukrytá. Ak sa zameriam konkrétnejšie na príbeh, bola som rada, že ma nesklamal. Všetko som im verila, hltala, úplne oddaná príbehu, ktorý som nerada prerušovala počas jazdy vo vlaku. Niektoré scény boli pekne prepojené s vierou, ako napríklad symbol hada predstavujúceho hriech v podobe čohosi zakázaného. Scény z mesta, diskotéky a školy boli rovnako dobre spracované ako odľahlý dom, kde Thelma s rodičmi bývala. Symbol vody, osamelosti a prepájanie niektorých miest s inými predstavovali kontrasty, ktoré scény dopĺňali, zatiaľ čo sme hádali, kedy šlo len o predstavu, a čo je naozaj skutočné. Celkové spracovanie filmu mi lahodilo nielen spomínanou hudbou, ktorá nebola jednotná po celý film, ako sme obyčajne zvyknutí, ale menila sa na základe prostredia, nálady, každá časť mala jednoznačne stanovenú atmosféru, ktorú nedopĺňala len hudba, ale práve aj zvuky. Podľa mňa zvuky predstavovali najdôležitejší element, vystihovali všetko, čo sa práve dialo. Boli farbisté a dokázali občas rozpovedať príbeh aj bez samotných slov. Celá atmosféra sa niesla v duchu pochmúrnom, farby boli sivkasté a menej saturované, adekvátne, keďže vytvárali záhadné prostredie, pri ktorom sa divák snažil odhaliť pravú podstatu príbehu. Tá nám bola odhaľovaná postupne, nič nebolo unáhlené či príliš pomalé. Divák dokázal na čosi prísť sám a niečo mu zase bolo odhalené časom, veľký zvrat som neočakávala, keďže toto tempo gradácie ma neustále udržiavalo v napätí. Tento film ulahodil mojim filmovým nárokom, príjemne prekvapil a nórčina mi exotizovala, no neprekážala v porozumení deja. Čosi iné a príjemnejšie oproti angličtine, na ktorú som si tak zvykla. Európsky skvost, ktorý si budem niesť v srdci a v mysli ešte dlhé obdobie.
