Červená ruža
Krása je tak krásna. Prekrásna. Prefíkaná a očarujúca. Krása je tak zvodná. Je to čertica, ktorá láka, naláka, oklame a kruto zlomí srdce. Krása je dôvod prečo ľudia budú na škaredého žobráka s dobrým srdcom na ulici pľuť a vysmievať sa mu, zatiaľ čo elegantnú krásavicu s očami ako zafíry a vlasmi ako zlato okúpané v slnečných lúčoch budú ospevovať, ruky jej bozkávať. Aj keby bola zlo samotné.
Mňa samotného krása prekabátila. Veľmi kruto, bolestivo.
Som len obyčajný muž, o nič obyčajnejší, o nič lepší ako ten spomínaný žobrák na ulici. Po ulici chodím s prázdnymi vačkami - som ako on. Som obyčajný muž a neobyčajný umelec - až tak neobyčajný, že moje umenie nemá žiadnu hodnotu. Moje básne nikoho nezaujali a ja som len z nich schudobnel. Nedalo sa nič robiť, predal som svoj neveľký dom a odišiel bývať do malinkého mesta, kde moje básne nepadnú do oka najlepšieho pôžitkára, padnú tak akurát do oka zaneprázdneného roľníka s hlinou za nechtami a s nepochopeným výrazom. Na konci dňa, tak či tak nevie čítať, či písať, rozprávať to áno, vie byť ukecaný. Ale času má málo. Doma má hladnú rodinu.
Ako som sa vláčil po ulici tohto malého mesta, som narazil na ženu, usadenú na zemi, od hlavy až po päty zahalenú. Z tých handier ktoré jej obmotávali hlavu jej trčali dlhé, husté, havranie vlasy a pohľad mala upretý do zeme. Zastavil som sa pri nej. Chvíľu na to zdvihla hlavu. Všimla si moje staré topánky v jej obzore.
,,Kto ste?” zachrapčala žena, moja prítomnosť jej nerobila radosť.
,,Len náhodný okoloidúci madam,” s kľudom, bez hriechov na duši som odpovedal,
,,predávate niečo, madam?”
,,Liek na dušu…pokoj v domácnosti. Ale iba ženám.”
,,Iba ženám? A muž snáď nemôže chcieť to isté? Zdravú dušu a pokoj?”
,,Chcieť môže, otázka je, či si naozaj niečo také zaslúži, keď sa muž pripisuje k hlavným dôvodom prečo ženy nemajú zdravú dušu a pokoj.”
,,Ale no, madam, som len zvedavý, čo predávate?”
,,Ako môžem vedieť, či ma nechcete zatknúť? A obrať o tých pár peňazí, čo mám?”
,,Žobráci snáď držia spolu.”
,,Veru, ako žobrák naozaj nevyzeráte,” žena si celého môjho človeka precestovali očami.
,,Som len žobrák začiatočník.”
Žena sa začala po tejto poznámke hystericky smiať. Keď stíchla, nastalo medzi nami krátke ticho.
,,Predávam jed. Väčšinou pre úbohé ženy, aby sa zbavili svojich manželov.”
,,Kruté.”
,,Život už raz taký je.”
,,A čo ak si aj ja chcem kúpiť váš jed?” začal som rýchlo prehrabávať vačky, do ktorých som v tej rýchlosti strčil ruku.
,,A vám bude na čo, prosím pekne?”
Nevedel som, čo žene odpovedať. Spontánne som sa rozhodol, že som prišiel o všetko, moja osobnosť prišla o všetku zmyselnosť a idem porušiť Božie prikázanie voči sebe samému. Radšej som mlčal, tváril som sa, že som otázku ženy nepočul a dúfal, že ju otázka rýchlo prejde. A aj prešla, keď som vytiahol pár mincí z malého vačku z vnútra môjho saka. Už za mojou kúpou nevidela prečo, videla peniaze. Už ju to nezaujímalo.
Spokojný som sa pobral do ešte menšieho domu ako som mal kedysi, no teraz ho nazývam domovom a položil som fľaštičku s jedom na poličku. Až vtedy mi sťažil žalúdok. Uvedomil som si, pre akú vec som sa naozaj rozhodol a chvíľu som prázdne sledoval fľašku. Nakoniec som prehovoril na samého seba.
,,Až raz bude ten čas. Až raz, keď bude ešte horšie, ako doteraz.”
To horšie, našťastie, nikdy neprišlo. Na fľaštičku jedu napadol prach a usídlil sa pri nej pavúk. Na teraz.
Nikdy som si nemyslel, že v krpatom meste bez jediného centa nájdem ešte zmysel pre žitie, zmysel pre tvorenie umenia. Umenie bolo to čo ma obralo o všetko a prestalo ma to napĺňať. Nikdy som nemal v pláne sa ku svojej srdcovke vracať. Ale život to zariadil inak. V snahe nájsť si prácu som sa nahlásil ako koniar u richtára obce. Bol to rýchly nález za vkusné peniaze.
Toto malé, nevýznamné povolanie mi prinieslo do života tú najkrajšiu ženu na svete. Oči mala belasé ako denná obloha počas letného dňa, počas ktorého sa len najkrajšie leží v ušteklenej tráve, bez problémov a povinností na krku. Vlasy mala ako zlaté drôtiky, no hebké ako perie malého káčatka. Jej líca boli vždy ružovo sfarbené, táto farba pripomínala lupene ružovej ruže. Jej malý, gombíkový nos dozdobil celú jej tvár. Avšak, na tvári vždy nosila smútok. Richtárova dcéra pred pár rokmi prišla o svoju najdrahšiu sestru, jej dvojičku. Vravieva sa, že dvojičky sú prepojené, duševne, že sú jedna. A preto strata polovice svojej duše toto mladé dievča, Sabrinu, poškvrnilo snáď do konca jej života. Na brutálnu vraždu svojej sestry, na tú určite nezabudne. Nezabudne s kým je táto vražda spájaná, s krvilačným no bystrým vrahom, ktorý krúži v našom malom meste a vyberá si len tie najkrehkejšie obete. Nikto nebol schopný vypátrať, ku komu krvavé stopy vedú. Ženy, deti i muži sa keď noc padne na mesto boja vymetať ulice, všetci sa skrývajú doma. Predstava toho, aký vrah, taký prefíkaný ako líška pobehuje po tomto malom meste je skutočne desivá. O to desivejšia, keď si jeden uvedomí, o akom malom meste, kde každý každého pozná, je reč.
Už sme sa s ním museli všetci stretnúť.
Museli sme s ním prehovoriť.
Kto to je? Čo je zač? Prečo spáchal tieto srdcervúce zločiny? Aký je jeho motív?
Za tie roky, po toľkých obetiach, nikto nerozlúskol tieto záhady, nezodpovedal tieto otázky.
Pri pohľade na Sabrininu smutnú tvár som sa pýtal tieto otázky sám seba čoraz častejšie. A tak rád som uctieval tú jej tvár, i tie vlasy farby zlatého prsteňa na ruke bohatej pani, ktorý sa tak krásne leskne po stretnutí so slnečným lúčom. Aj jej oči som miloval, boli ako dva gombíčky, farby modrého, hlbokého jazera, z ktorého sa podľa dávnej mytológie vynára Nixie, aby svojím hláskom, svojou krásou nabádala tie najnaivnejšie obete, mužov a utopila ich.
Čoskoro som bol v tom až po uši - zamiloval som sa. Veľmi rýchlo, veľmi hlúpo. Pri pohľade na Sabrinu som znovu začal básniť, bola mojou najkrásnejšou múzou.
,,Krása, nevídaná
V tmavej temnote života taká neslýchaná…”
Sabrine som svoje zložité pocity nepriznal. Bolo by to príliš na mňa, na ňu a určite by som tiež jej otca nepotešil. Čo má taký žobrák mať zálusk na takú ctenú slečnu?
Avšak rád som jej nechával moje diela naškrabané pod nosom, niekde na kuchynskom stole či v novučičkom kabátiku na vešiaku. No moje pohľady úctivé nemohli byť nepovšimnuté - Sabrina jedného dňa pridupkala ku mne, počas mojej práce, jej tvár znovu kammená, smutná.
,,To si ty ten figliar, ktorý mi necháva nepodpísané listy zaláskované?” v jednej ruke držala kopu papiera, ktoré boli moje listy tajnoctiteľské. Druhú ruku mala ostro založenú v bok a tými jej očami oceánskymi si ma celého premeriavala. Spanikáril som a vyschlo mi v hrdle. Zamrznuto som ostal stáť, ako taký pajác, rumenec mi vyfarbil líca. Nemalo to zmysel pri mojej telesnej reakcii zapierať. No priznať som sa tiež hneď nechcel.
,,Možno.”
,,Možno?”
,,Možno…určite.”
Ako hlupák som sa aj tak priznal.
Sabrinine oči iskrili. Čakal som od nej výbuch emócií, krik, zosmiešnenie. No zrazu sa jej uvoľnila tvár, všetky tie zamračené svaly a pousmiala sa.
,,Sú veľmi krásne, máš talent,” z malého pousmiatia Sabrina vystrúhala široký úsmev.
,,Naozaj to vieš so slovami, nikdy mi nikto nič krajšie nenapísal.”
V tej chvíli mi opadol veľmi ťažký kameň zo srdca. Nahlas som si vydýchol.
,,Čítanie tvojich listov ma vždy zahreje pri srdci,” ozvala sa Sabrina, s úsmevom na tvári, no trval krátko. Po chvíli opadol a ona sa znovu mentálne zahalila do čiernych šiat. Vidieť ju takú ma naozaj bolelo pri srdci.
,,som rád, že vás občas aspoň na chvíľu poteším, slečna,” vypadlo z môjho suchého hrdla, ,,mrzí ma, že vám viac nemôžem pomôcť.”
Sabrina vtedy pokrútila hlavou, tvár stále melancholická: ,,Pomôcť mi nevie nik, po smrti mojej sestry ma prešla chuť do života.”
Sabrina si ťažko povzdychla.
,,Nič už mi ju nevráti, jej hlas, žiarivé oči a jej piskľavý smiech,” pri spomienke na svoju sestru sa jej na tvári vystrúhal úškľabok.
,,Pamätám si, ako sme sa po nociach spolu chichúňali a ako nás za to otec karhal,” zamlčala sa, ,,alebo ako sme sa hneď na ďalší deň škriepili, ako dve tetky na trhu.” Pri tejto predstave sa pozasmiala, no znovu rýchlo stíchla.
,,Kiežby som sa s ňou mohla znovu chichúňať a škriepiť.”
Zostalo medzi nami smutné ticho.
,,Je mi to naozaj ľúto, je tu niečo, čo by som pre vás mohol urobiť?” snažil som sa vymyslieť vhodnú útechu, od natrhania kytice čerstvých kvetov až po modré z neba.
,,Nemyslím si, jedine, ak by ste našli toho pekelníka, čo všetko spôsobil.”
Po tejto vete som sa pozasmial no rýchlo som stíchol keď som si všimol Sabrinin vážny pohľad. Nemal to byť vtip - alebo aspoň som si to vtedy myslel.
Celý deň som nad jej návrhom krútil hlavou no jej smutná tvár a nešťastie na duši ma natoľko ubíjali, že som sa rozhodol. Áno, ja budem ten, čo túto záhadu rozlúskne.
Avšak, naozaj chcela aby som sa v tejto záhade vŕtal?
Ešte v ten deň som sa vydal na jarmok, miesto predaja a veselíc. Z každého roku mi niekto niečo strkal pod nos, aj keď som odmietol snáď tisíckrát. Hľadal som indície, nie zbytočný tovar. Nos ma zaviedol k ošúchanému stánku v strede jarmoku kde boli v skupinke hlavne malé hlavy, avšak pomaly sa skupinka scvrkávala, keď prišiel nejaký nahnevaný rodič pre svoju zvedavú ratolesť.
,,Také bludy ťa nemajú čo zaujímať,” znelo z každej strany a hneď na to nasledoval dupot rodičov preč. Pretlačil som sa cez tých pár detí čo tam ostalo až dovnútra stánku. Vnútri sedela stará žena s najfarebnejšími no so starými handrami, ktoré si už svoju najväčšiu slávu dávno prežili. Z úst jej žiaril zlatý zub ale úsmev mala stále široký. Pohľad, ktorý mi venovala bol pohľad, ktorý sa bežne venuje starej známosti - avšak, ja som o tejto žene len počul veci. Táto stará žena bola pre mňa rovnako cudzia ako ja som bol jej cudzí.
,,Dobrý, ja tu hľadám radu.”
,,Radu?” pozrela sa starena na mňa tentokrát zmätene, “ja predsa veštím.”
,,Ale počul som, že viete všetko a o všetkých niečo.”
,,Čo ti nedá spať, mládenec?” starena si bezstarostne zamiešala karty v rukách a s prívetivým pohľadom začala počúvať.
,,Chcel by som vedieť niečo o tých záhadných vraždách, ktoré sa dejú v tomto meste.”
,,Och,” prevrátila žena oči, ,,čo ťa nakoplo riešiť hlúposti minulosti? Viem asi toľko čo ty, chlapče.”
“Nepochádzam z tohto mesta, madam. Len vravte čo viete,” konečne som sa usadil na starú stoličku. Mňa a starenu delil od seba malý stolček. Znovu som uprel pohľad na tentokrát už podráždenú ženu, ktorá akoby od nervov neprestajne miešala karty v rukách.
,,Všetko to začalo nie tak veľmi dávno, už som v tej dobe dávno bola šedivá. Prvá vražda bola smutná, no taká nevinná, nikto nad ňou toľko nepremýšľal. Avšak, časom boli vraždy krutejšie, ten vrah, začal byť ako divé zviera. A vždy, možno ako výsmech, alebo ako dar na prechod na onen svet zanechával po sebe červenú ružu. Kvet červený, kvet lásky, no i kvet červený ako všetko kruté, ako krv ktorá sa vylieva.”
Dvakrát som žmurkol na starenu ako náznak toho, že stále spracovávam všetky novinky, ktoré som sa dozvedel.
Po chvíli zo mňa vypadla rečnícka otázka: ,,Vrah zanecháva aj indíciu a nikto ho stále neodhalil?”
,,Bude to tým, že dlho sa tými smrťami nikto nezapodieval, až keď vrah pritlačil na krvilačnosti a vybral si vzácnu obeť - dcéru richtára.”
Vtedy to vo mne poskočilo. Presne kvôli tejto vražde som tu.
,,Richtár si konečne posvietil na situáciu až keď mu bolo zobrané to najdrahšie, čo má,” žena neveriacky pokrútila hlavu s úsmevom na tvári, ,,nemožný je tento človek.”
Na jej poznámke som sa pousmial. Richtára som už dobre poznal. Zamyslel som sa nad ním a tiež som pokrútil hlavou. No z mojej bubliny ma vytrhol hlasný výkrik, plný hrôzy a zdesenia, ktorý znel z vonka stanu. Obaja sme so starou ženou zbystrili a vystrčili hlavy von.
,,Mŕtva! Mŕtva! Tá žena je mŕtva!”
Hneď sme sa behom vydali smerom ku kriku a panike. Na zemi ležala mŕtva žena a okolo nej kopa hláv. Okolie vzlykalo, vzdychalo, krútilo hlavami. Každému bolo z toho ťažko. Keď sme sa so starenkou prebojovali až k telu, zostal som prekvapený. Tie staré handry a dlhé, havranie vlasy. Tú ženu poznám. Bola to tá, ktorá mi predala jed. Sedávala na tom istom mieste dennodenne. Každý ju poznal a rovnako sa jej každý bál. Jej tvár bola zahalená vlastnými handrami a pod nechtami mala kusy krvavej kože. Vyzerá, že sa bránila ostodušu, no pred fatálnym bodnutím ju nič nezachránilo. Vykrvácala.
,,Preboha,” ozvala sa starena, ,,táto žena bola hlavná podozrivá.”
Vyschlo mi v krku od šoku rovnako ako starene.
,,Vyzerá, že bola úplne neškodná tým pádom,” zamyslel som sa, ,,avšak, kto do pekla je to zviera za týmito všetkými smrťami?”
,,Sme od pravdy znovu o krok ďalej,” povzdychla si starena a so sklopenou hlavou odišla preč, naspäť do stanu. Bolo toho príliš na predýchanie aj pre mňa ale nestrácal som hlavu. Po veľkom blúdení očami v okolím mŕtveho tela som si všimol neznámy predmet zahalený oblečením ženy. Jej vlastná krv, ako cestička, viedla k danému predmetu. Pýtal sa von. Jej oblečenie ktoré predmet skrývalo som starou topánkou zdvihol a našiel som pod ním červenú ružu.
,,Kvet červený, kvet lásky, no i kvet červený ako všetko kruté, ako krv ktorá sa vylieva.”
Ružu som vzal zo zeme a začal som ju skúmať. Na jej tŕňoch bola zaschnutá krv. Vyzerala ako ruža, na ktorej sa popichala Ruženka a zaspala na sto rokov. Ružu som si so smutným pocitom na duši zobral domov a uložil na stole. Taká nespravodlivosť, taká krutosť - a je tak krásna. Od tohto dňa ma vždy naplnila len melanchólia pri pohľade na krásne, krvavé ruže.
,,Duša smutná,
Duša skormútená
Ako ti len pomôcť mám?
Kvet ruže červenej ti snáď dám?
Ty len začneš plakať
Ako keď sa ti srdce láme
Také zlomené srdce sa nevylieči samé
Krása smutná, zúfalá…”
Po zlej noci ma prebudil hlasný kohút. Ako každý deň, očakával ma richtár. Dnes však nebola len Sabrinina tvár smutná. Dnes všetci nosili čierne rúcho. V kútiku duše som dúfal, že dnes stretnem Sabrinu, aby mi aspoň jej spoločnosť zdvihla náladu. A pán boh dal. Stretol som ju v záhrade. Strihala si do košíka červené ruže. Tak nežne, tak jemne. Aby ani jednej z nich neodpadol žiadny lupeň. Najprv som ju sledoval z diaľky a obdivoval jej krásu. Vlasy mala zopnuté ako správna dáma, no nejaké nezbedné kučery si predsa len našli cestu von a plávali okolo jej tváre. Pousmial som sa, no potom mi oči padli na košík červených ruží. Znovu mi zostalo smutno. Pred očami sa mi vybavil včerajší deň. Tak tragický. Sabrina na chvíľu odlepila svoj pohľad od ruží a zamerala sa na mňa. Usmiala sa a zakývali mi. Úsmev som jej opätoval a vybral sa jej smerom, na chvíľu som chcel zabudnúť na včerajšiu tragédiu.
,,Čo mi zasnený básnik napísal dnes?” zaškerila sa Sabrina, úškľabok znovu venovaný mne.
,,Dnes mi to nemyslí, nepíše,” pozasmial som sa, aj keď dôvod na moju nechuť bol smutný.
,,Pomôžem ti?”
Už som bral Sabrine košík s ružami. Sabrina sa len usmiala na znak vďaky. Pri podávaní košíka sa jej pokrútil rukáv a ja som si nemohol všimnúť hlboké škrabance na jej ramene. Boli hnusné a hlboké. Krvavé a boľavé. Vyžiadalo si to moju pozornosť no nič som nepovedal. Uprene som znovu začal sledovať Sabrininu prácu.
,,Ruže sú krásne, však?” spýtala sa ma a ja som znovu zamrzol.
,,Áno, len sú také smutné.”
,,Pravda, sú tragické, kruté. Sú také bordové, kvet lásky, kvet pripomínajúci krv. Tak krásny, ako keby nám chcel povedať, že krása a láska môžu krvavo zabíjať, byť kruté. Možno je krása a láska naozaj vražedná. Taký smutný osud pochytili tieto kvety, ach jaj.”
Sabrina zrazu zasyčala. Popichala sa na malom, nenápadnom tŕni ruže.
,,Ach, tak krásne, tak kruté,” pokrútila hlavou a prst si rýchlo strčila do úst.
Pousmial som sa. Sabrina mala pravdu. Nad jej slovami som sa zamýšľal celý deň, aj dva i v noci. Sabrina bola tá ruža. Bola krásna a krutá. A ja som bol milovník ruží, do ruže som sa zamiloval, zatiaľ čo sa všetci v okolí pichali na jej tŕňoch. Bolo to také smutné, také tragické a mne z toho bolo ťažko.
Prečo by to chcela? Prečo by to robila? Prečo by samej sebe zapríčinila toľkú tragédiu?
Po smrti ďalšej obete a ďalšej ruži som sa rozhodol ukončiť trápenie úbohých obyčajných ľudí a šiel som poľovať na vlka. Plán bol premyslený, no neúprosný. Aj ja som predsa len ako tá ruža. Možno ružu môže zastaviť len ďalšia nemilosrdná ruža.
Zobral som fľašku jedu z mojej poličky, ofúkal som z nej prach a uprene začal premeriavať malú fľaštičku. Zrazu som mal ťažký pocit v žalúdku a hlava sa mi krútila. Myšlienky v mojej hlave boli zbesnené - boli zmätené, ublížené. Smutné i zúfalé. Pociťoval som nesmiernu úzkosť a začal som sa pýtať rovnakú otázku, ktorú sa pýtal dávno pradávno aj dánsky princ Hamlet.
,,Byť či nebyť?”
(súťažný text, ktorý nebol moc úspešný, no ja si myslím, že stojí za prečítanie:3)
