Nektár ľudstva
Žijeme v zlatých klietkach
našich vlastných hláv.
Spieva nám v nich
zlatý kolibrík.
Bojíme sa svojich myšlienok
a samých seba.
Byť sám so sebou
je ťažké.
Občas neprekonateľné.
Bolí nás úprimnosť,
po ktorej všetci
tak veľmi bažíme.
Bojíme sa vlastných tieňov,
naháňajú nás a strašia.
Sú nimi myšlienky
a podvedomie.
Vedome si narúšame pokoj
vo vlastnom tele
a hlave.
V snahe stať sa samým sebou
sme persóny,
ktoré sú nám cudzie.
Vo vlastnom tele nosíme
cudzincov, kŕmime duše,
ktoré sú neznáme,
sú nepoznané.
Veľmi ťažko sa nám oddeľuje ego.
Lúčime sa s realitou
a nahrádzame ju dopamínom.
Skrývame v sebe tajomstvá,
ktoré nás robia samým sebou.
Bojujeme so svojimi démonmi
bojujeme s vlastnou hlavou
a telom.
Zhmotnený strach,
bunky nasiaknuté predsudkami
tvoria náš svet,
život a jeho cestu.
Vyžierame sa vzájomne
do poslednej molekuly.
Sme zvieratá, netvory,
ktoré živí nenávisť a zlo.
Sme deti zla.
Nesnažíme sa byť iní.
Nenazeráme na svet
cez ružové okuliare.
Byť dobrý je príliš náročné.
Hľadáme si najľahšiu cestu
úniku, ktorá plodí ďalšie
zlomené duše.
Dajme si šancu.
Unikajme vyšliapaným chodníčkom.
Rozbehnime sa tŕnitou cestou.
Na jej konci nájdeme
záhradu plnú kvetov.
Nádej je zhmotnená
v každom údere tvojho srdca.
Nakŕmime sa slastným nektárom.
Poznanie kŕmi našu túžbu,
v ktorej telá kvitnú.
Nechajme sa opeľovať včelami.
Nech prenášajú peľ ľudskosti
z jedného na druhého.
Neprovokujme ich žihadlá,
nechajme vztýčiť ich tykadlá.
Ukážme poznanie seba samých,
cez vzájomné dotyky
nášho ozajstného ja.