nikdy nezabudnem.
pamätám si to, akoby to bolo včera. boli sme na drevenej lodi. drevenej lodi slúžiacej deťom ako preliezka. bola som nervózna a točila sa ako balerína v tance vetra. ty si sa opieral o drevené zábradlie a ticho ma pozoroval, pery sa ti chveli akoby si chcel niečo povedať. stál si tam a ja som vedela, že tým hnedým očiam nebudem nikdy schopná odolať. potom si sa opýtal :”keby si teraz mohla urobiť hocičo na svete, čo by to bolo?” a ja som sa bez najmenšieho zaváhania prestala točiť a pobozkala ťa.














