Urobím to takto, bude to v pohode alebo Precitnutie v priamom prenose
Asi tu neobjavím Ameriku, ak potvrdím, že ako študentka žurnalistiky musím občas niečo napísať. Jednak sa to od vás tak trochu očakáva a jednak si na to časom už naozaj i zvyknete. O to ľahšie, že v písanom prejave znie všetko akosi sofistikovanejšie a inteligentnejšie, akoby ste naozaj študovali na vysokej škole a nielen vysedávali v kaviarňach.
Časom si spomedzi stránok rôznych magazínov, novín prípadne kapitol z kníh o teórii novinárskych žánroch, nájdete svojho favorita. Žáner, ktorý sami nielen najradšej čítate, ale i píšete. V mojom prípade ním bol už od čias, čo som jeden čítala s Nataliou Oreiro v maminom ženskom časopise, rozhovor. Bolo to asi v roku 2002.
Hoci odvtedy už nejaký ten piatok prešiel, bola to v prípade školského projektu pre mňa opäť jasná voľba. Veď hoci nie som žiaden dlhoročný redakčný harcovník, zopár rozhovorov som už napísala. Urobím to teda takto, bude ma to baviť, nájdem niekoho zaujímavého, najlepšie hneď za dverami našej fakulty, bude to v pohode. Ako vždy. Iba žeby nie...
Niekto múdry raz povedal čosi naozaj hlboké a nebolo to ani o láske: Nekrič hop, kým nepreskočíš. Bolo by to treba vytesať do kameňa! Vyzerá to teda tak, že som si v dvadsiatichdvoch rokoch konečne našla životné krédo.
Nielenže bol tento rozhovor úplne iný ako všetky, čo som doposiaľ mala možnosť robiť, bol skutočne i výnimočný. S veľkým V. Aj s veľkým Ý, aj N, aj všetkými ostatnými písmenkami. Lebo to bol, vážení, čistý punk!
Obvykle sa stretnete s tým, že oproti vám človek, s ktorým rozhovor robíte, sedí. Občas pokojne, niekedy nervózne, vzdorovito, pobavene možno i rezignovane, ale sedí. Pokladáte mu napríklad otázky z poznámkového bloku hneď po tom, čo začne svietiť na diktafóne červené svetielko... A taký zvyk, to je predsa len železná košeľa.
Úplne nová situácia ale nastane, keď sa sediac naproti mužovi, ktorého ste si vybrali za hviezdu svojho interview, pýtate otázku a popri tom letmo nahliadnete do svojich poznámok. Po zdvihnutí hlavy totiž zistíte, že vy sa síce pýtate, ale pred vami už zrazu nik nesedí.
A i keď sa vám to stane desiatykrát počas jednej hodiny, verte mi, ešte stále je to niečo nové. A vy neviete čo s tým, tak nerobíte nič a snažíte sa byť čo najlepším chameleónom. Tým najtrpezlivejším a najpokojnejším chameleónom, aký mal kedy šťastie sedieť v korune stromu. Herecký talent sa vám tiež zíde, lebo aj keď sa vo vnútri musíte stále pýtať „prečo?“ , navonok je predsa všetko je v poriadku.
O pokusoch tohto pána odfotiť, tu ani písať nemusím. Predstavivosť je mocná. Zmizol i spoza pultu...
Pokiaľ chcete vedieť, ako majiteľ kaviarní Tungsram a Atlas a čoskoro i novej kaviarne Pilát myslí, ako sa vyjadruje a ako sa stavia k životu, klikajte takto o týždeň na Munimedia a sledujte FSSever, vďaka ktorým vám tentokrát pred očami kaviarnik Ondřej Pilát, prezývaný Čestmír, už určite nezmizne.
Autor: Dominika Braná