MAPY ÚZKOSTI Tomáš Roček
„Jediné pohnutie, ktoré neklame je úzkosť.“ Slavoj Žižek, Pervert guid to the ideology
Tomáš Roček je absolventom Centra audiovizuálnych štúdií na pražskej FAMU, študoval filozofiu na Univerzite Karlovej, navštevoval katedru integrovaných médií na Ontario College of Art and Design a odbor audiovizuálnych techník a mediálnej produkcie na Baltickej filmovej škole v Taline. V jeho tvorbe prevažujú audiovizuálne výstupy a práca s videom a inštaláciou, zvukom a performance. Dôležitým aspektom pre neho je hľadanie a uchopovanie vzťahov súvisiacich s vnútorným a vonkajším svetom, vnímaním, pocitom, telesnosťou. Sústreďuje sa na imagináciu v jej rozličných podobách, či už ide o jazyk, fikciu, virtualitu, duševné poruchy alebo vnútorné kvality materiálov. Pri spracovaní tém sa opiera o filozofické koncepcie Edmunda Husserla, Maurica Merleau-Pontiho, Gillesa Deleuza a Lucianu Parisi.
Záujem o tému vzbudil v autorovi jeho osobný zážitok. Vyrovnával sa s negatívnymi pocitmi, ktoré prežíval, avšak až po konzultácii s odborníkom zistil, že ide o úzkosť. To ho primälo k hľadaniu možností pochopenia takéhoto vnútorného pohnutia prostredníctvom textového vyjadrenia. Pri stretávaní sa s inými ľuďmi majúcimi podobný problém pochopil, že ide iba o jednu možnosť ako k problému pristupovať. Rozhodol sa preto spracovať zozbierané podklady do podoby inštalácie kombinujúcej médiá maľby, objektov a videa.
Tému spracoval prostredníctvom metódy mapovania. Sám to opisuje ako: Mapy jsou reprezentacemi povrchu. Ukazují, jak se k sobě mají věci, místa, krajiny. “Támhle je les a po téhle ulici se dostaneš do knihovny.” Věci a jejich mezní hranice: povrch a textura, které protínají abstraktní prostor. Vnější mapy mají vnitřní příbuzné, zabývající se vztahy, myšlenkami a pocity. Jak se má ale prostor a textura k myšlence? Jak se má svalová tkáň ke kůži a hloubka k povrchu? Na to je potřeba jiný druh mapy. Takové, která zkoumá vztah mezi viditelnými a neviditelnými věcmi, mezi sny a peřinami, mezi vnitřkem a vnějškem. Disciplínou zkoumající tyto mapy je pak mentální kartografie. “Na této paži je možné vidět právě zrozenou myšlenku a za uchem ti uvízl kousek snu, který se má k tělu stejně jako koleno ke klidu. Povrch je reprezentací hloubky, stejně jako jsou větve otisky kořenů.”
To je akcentované aj samotnou architektúrou výstavného priestoru. Obe mapy sú tak jasne oddelené, a je medzi nimi vytvorená polarita, ktorá je však v konečnom dôsledku iba zdanlivá a je súčasťou jedného fenoménu. Priestor samotný tak dostáva ambivalentný nádych. Transparentnosť výkladných vitrín predstavuje iba zdanlivú otvorenosť. Sklené tabule oddeľujú jasne vnútorné od vonkajšieho a pocit stiesnenosti je tak ešte zvýraznený. Stávame sa iba pozorovateľmi sveta, do ktorého je pre nás ťažké preniknúť.
Autor však neponíma tému a jej spracovanie fatalisticky alebo ako spôsob terapie, či na spôsob didaktického oboznamovania s tabuizovanou témou. Zvolenými umeleckými postupmi a materiálmi sa snaží o presun do omnoho symbolickejšej roviny ako prostriedku pochopenia, sebaprijatia a zároveň sebavyjadrenia svojbytným výtvarným jazykom, ktorý sa môže pri odovzdávaní abstraktných citových pohnutí ukázať omnoho užitočnejší ako klasický jazyk.
Kurátor: Peter Molari Foto: Peter Lančarič
Projekt, ako aj chod galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.