#zmierenie

[vicceslany]

"Si až taký slepý, že si nevidel, kto ťa naozaj miluje."

- a necenil

[snehobiela]

spomienky ii

pamätám, ako sme spolu išli na vianočné trhy.

bolo skoro osem, mama ma nechcela pustiť a doteraz netuším, ako som ju presvedčila. vedela som, že musím, že pomaly spejeme ku koncu a ak by to bol posledný premrhaný večer, neodpustila by som si to.

mala som oblečený ten poondený čierny kabát, v ktorom bola vždy strašná zima. vždy, vždy okrem toho večera - možno naozaj hriala láska, možno len tvoje ruka v mojej, možno obe, neviem, ale odvtedy mi nebolo teplejšie. na trhoch bolo priveľa ľudí, predháňali sa vo vypitých litroch vína a zjedenej cigánskej, tancovali, objímali sa, vieš, vo vzduchu sme mohli cítiť to šťastie, od ktorého sme tak utekali. trochu nás vydesilo, takže sme sa za tvojho vtipkovania z môjho strachu z hviezd presunuli na futbalové ihrisko, ktoré nikdy nevyzeralo krajšie.

šepkala som, že letí lietadlo a že by som v ňom najradšej sedela. ty si mi vzal prsteň, vraj aby som ti nikdy neodišla (máš ho ešte?) a ležali sme pritúlení vedľa seba. keby tej noci umrznem, je mi to jedno. všetko je mi jedno. bol tam len pokoj, láska, ty a ja. my.

my v tichu pred búrkou.

ruky na stehnách a hlava na hrudi, poznámka o tom, ako mi bije srdce a ako veľa znamenám. tej noci si mi druhýkrát dal tvoje hodinky, len aby si ich o mesiac mohol hodiť do steny - to nevadí, anjel. už nič nevadí. skryli sme sa za mantinel, keď prechádzali okolo ľudia, túliac sa, debatujúc o tom, či by bol problém, keby tam prespíme; chcel si sa zobudiť vedľa mňa. taká noc nakoniec bola iba jedna.

sem-tam chýbaš, sem-tam napíšem spomienku alebo pošlem lásku, keby náhodou. stále znamenáš veľa a stále mám strach. stále ma mrzia tie pohľady v autobuse, celá tá ľútosť a to, že sme búrku neustáli.

stále v istom slovazmysle ľúbim.

[snehobiela]

spomienky i

pamätám, ako si ma sledoval vtedy na začiatku júna, keď si ma donútil ísť sa s tebou okúpať do jazera.

trochu opálený, hlúpy úsmev na perách, vlasy bledšie po nežnej hre so slnkom a v očiach ti žiarilo všetko to šťastie, ktoré sa obšmietalo okolo nás. uterák si z jednej ruky zložil na zem (svet ti v tej druhej stále ostal) a stiahol ma do vody. bola studená, ty si kvôli strachu nechcel ísť veľmi hlboko, ale keď som ti kývala zo stredu, neodolal si. smiech a objatia, dlaň na líci, blúdiace ruky, poznámka o jemnosti a zimomriavky na chrbte. pokoj. neprajnosti spolu s obavami ostali na brehu, jazvy boli zmazané tvojimi dotykmi, šepkala som, že chvíle s tebou sú mojím nebom.

takého si ťa chcem pamätať - zaľúbeného do leta, slnka, do mňa, plného ľahkosti a všetkého krásneho, s čerešňami ukradnutými zo susedovho stromu.