Tma (prvá časť)
Chodievam sem zriedka. No mám privítací rituál. Rozhliadnem sa, vždy si sadnem na betónový kváder, zatúžim po živote dole v dedine a spýtam sa sám seba prečo sem nechodím častejšie. Výhľad, pre ktorý mnohí cestujú kade tade mám kúsok od domu. Výhľad, ktorý je vždy iný. Dnes akoby kopíroval to čo sa odohráva vo mne. Zatiahnutá obloha, občas mrholí, občas nie. Chvíľami dokonca prší. Je mi to jedno. Len zopár kvapiek mi silnejšie zabubnuje na kapucňu. Vrátia ma späť do toho polo ruchu, ktorý je okolo mňa. Páriky a rodinky s deťmi sa musia postaviť na výhliadkové miesto, aj keď nie je práve ideálne počasie. Veď sa trepali do toho nekonečného kopca. Alebo vytrápili spojku. Na trojke to už neťahá, na dvojke to len hučí. Podobne ako tomu debilovi, ktorý si prišiel na parkovisko zadriftovať. Viac mu dre motor, ako šmýka. Našťastie je túžba po sexe dostatočne silná, parkuje a úspešne zahmlí okná. Ľudia chodia okolo a tvária sa, že nič nevidia. Aspoň je kľud. Teda aspoň naokolo. To bolestné tornádo v mojej hlave však naberá na obrátkach. Snažím sa hľadieť niekde na horizont, no neudržím zrak, ktorý mi stále padá k zemi. Akoby nejaká vyššia sila usúdila, že si ten výhľad nezaslúžim.
- Pekne pozeraj do zeme. Na špaky, ktoré ani nie sú tvoje.
Ďakujem, milé od teba. Čo teda tu? Upracem si ten bordel v hlave? Ten bordel, ktorý nemá reálne kontúry? Ten bordel, ktorý len víri? To motanie sa v kruhu? Nemyslím na nič a zároveň na všetko. No mám v hlave stenu, blok, ktorý ma nepustí ďalej. A tak sa stále vraciam späť. Možno je to už aj na diagnózu. Myslím na všetko a na nič. Keby som to mal nakresliť, tak by to bola len jedna veľká, nič nehovoriaca, machuľa. Nádhera, presne toto teraz potrebujem.
Bum, bum. Strhne ma. Samozožieranie a úbohá sebaľútosť ma uniesli tak ďaleko, že som absolútne prestal vnímať okolie. Kvapky sa zväčšili a na kapucňu mi začali bubnovať oveľa intenzívnejšie. Ďakujem, ďakujem. Späť do tej komunistickej králikárne. Do tmavej izby, ktorá je len slabo osvetlená monitorom.
- Ponúkam perfektný priestor na experimentovanie s depresiami. Bližšie info do správy.
Znel by môj inzerát na facebooku. Zrejme na susedskej blšej skupine alebo prenájom v Bratislave. Môžno by som takto presvedčil zopár cezpoľných nech ten bratislavský sen nechajú vyprchať kdesi do zabudnutia. Akurát by som musel doriešiť spôsob prenájmu. Max dve hodinky denne. Inak vážne hazardujete so svojím zdravím! Alebo budem sviňa a nechám si to pre seba? Rýchlo by som prišiel o klientov. Cink. Z nikam nevedúcich myšlienkových pochodov ma vytrhne messenger.
- Červené. Veľa! Okamžite prídi.
V normálnom svete by tá správa naznačovala niečo ako: Áno budeš si musieť vypočuť kopec depresívnych reči, nadávok na mužov, sebaurážania sa a sebaľútosti, no tou zázračnou bodkou by bol nezáväzný urazený sex. Ako pomsta. Nedôstojné? Pre mňa určite. Byť nástroj, hračka na chvíľu? Pre kamarátku? Tieto drobnosti som začal dobrovoľne prehliadať už pomerne dávno. Ibaže v mojom svete… V mojom svete to skončí poďakovaním sa a nejakou tou debilnou frázou o tom, že som fakt dobrý kamoš. Ďakujem, keby si mi vyoperovala slepé črevo bez narkózy, bolo by to príjemnejšie. Ibaže moja friendzone teória bola niečo, ako keď mafián sľubuje pubertiačke krásny život na nemecko-českých hraniciach. Naivne si myslieť, že ten dobrý ujo ma má naozaj rád a len tak z ničoho nič sa o mňa bude starať.
Dvere sa nestihli zavrieť a ja som dostal hneď jednu na uvítanie. Sedela tam s ním. Pozrel som na M za kávovarom, ktorá len rezignovane kývla plecom. Pokúsil som sa nenápadne zašiť sa za bar a strategicky vyčkávať. Ibaže ma hneď zbadala. Rožiarila sa ako malé dievčatko na Vianoce, keď dostane svoj prvý barbie dom, vyskočila zo stoličky a objala ma. Keď si chlap uvedomí, že naletel na takúto úbohú ženskú hru, má právo sa rozplakať. Nie preto, že by bola ona zákerná sviňa. Ale preto, že precítil svoju nekonečnú tupotu. Posadila si ma a zvesela začala.
-Ti to trvalo. Ja popíjam už asi hodinku.
Periférne som zachytil, že sa zdvihol aj on a išiel k nám.
- Párty? Bezo mňa? Ďakujem, majte sa…
Videl som na nej, ako trpí. Najradšej by za ním vyskočila a bola šťastná ako nikdy pred tým. Zároveň som z nej cítil to nekonečné zhnusenie a sklamanie. Jej boj samej so sebou bol ako kino. Bolestivý príbeh s podtitulom: Toto nevymyslíš, to je život. Zabuchol za sebou dvere a jej trvalo asi minútu kým sa vrátila späť do reality.
- Takže dnes pijeme.
- Nebolo by lepšie, keby sme my nepili, a ty si išla niečo vydiskutovať?
- Nie. Je koniec. Už nechcem milovať tých, pre ktorých trpím. Chcem byť šťastná!
- Keby som ťa nepoznal, tak ti to možno aj uverím. Mimochodom, ďakujem, že som ti mohol poslúžiť ako nasieradlo. Rád si kazím vzťahy s ľudmi pre zronené ženy.
Vyrazil som jej dych. No spamätala si rýchlo.
- Hajzel. Prepáč. Skurvený hajzel! Toto si fakt o mne myslíš? Ako môžeš byť taký bezcitný čurák?!
- Poznáš úprimnosť?
- Toto nie je úprimnosť. Toto je tá najhnusnejšia podpásovka od toho čo som čakala podporu. Choď preč prosím ťa…
Okej. Rekapitulácia. Prvýkrát vôbec ma zavolala piť, prišlo to práve, keď sa rozišla a ešte si to načasovala tak, aby som sa s ním stretol. Nie, nekrivdil som jej. Prekukol som ju. Spokojne kráčam smerom… Vlastne ani neviem kam. No viem, že keď už som tu niečo určite vypijem. Vliezol som preto do prvéj knajpy a zavesil sa na bar. Po chvíli predo mnou pristál pohár. Zdvihol som zrak k barmanovi, ktorý mi dal pohľadom jasne najavo, že je úplne zbytočné sa pokúšať o akýkoľvek protest. Kopol som to do seba a pohľadom si vypýtal ďalší. Chutilo to ako fakt nepodarený rum, no mal som pocit, že už ten prvý pohár mi začal celkom rýchlo baliť schopnosť vnímať realitu a tľapkať ma po pleci s prianím príjemného výletu kdesi do neznáma.
- Ty si naozaj odišiel. ODIŠIEL SI! Hajzel okamžite sa vráť späť. Potrebujem ťa!
Vložil som telefón späť do vrecka. Rozhliadol som sa, kde som sa to vlastne dostal. Malý priestor zapĺňal najmä dym z cigariet. Pri zopár stoloch sedeli po jednom štamgasti. Rukávy som sa z baru už ani nesnažil odlepiť. Prestupná destinácia o ôsmej ráno po náročnej noci, keď je v pláne po víkende zomrieť až v nedeľu večer. Jediné čo mi do toho baru nezapadalo bol nadpis nad dverami: Späť do pekla. Ten polofunkčný neón na prvý pohľad pôsobil vtipne, no keď ste si uvedomili aký je pravdivý, až vás zamrazilo. Telefón mi vo vrecku neustále vrčal, ignoroval som ho a vybral sa alkoholickej kóme priamo do roztiahnutej náruče.
Už ani neviem koľko ich bolo. No bolo to zvláštne. Jediné čo som som cítil bola nekonečná ťažoba na viečkach a akýsi falošný pocit slobody. Tu mi nikto nič nemôže a najmä tu mi je všetko jedno. Krajšie miesto ako tam nad dedinou. Prečo sa pokúšať o nejaké nekonečné triedenie myšlienok a vyrovnávanie sa so samím sebou, keď na všetko môžem len tak zabudnúť? Je to zbabelé? Prečo? Pretože sa proste upijem do flegmatického stavu, miesto toho aby som sa realite postavil čelom ako chlap? Nenechajte sa vysmiať! Nasrať na chlapský prístup! Nasilu sa pasovať do stereotypov, ktoré si niekto vymyslel len preto, aby sa povýšil nad niekoho iného? Aby si vydobyl umelo vymyslenú pozíciu? Aby zblbol tých jednoduchších? Radšej budem v hnusnom bare sám vysieť na stoličke, popíjať ten tragický rum s výrazom vypatlaného debila, než aby som si obliekol kazajku očakávaní. Byť stroskotanec je moja voľba a o to ide. O to, že som sa ja rozhodol.
- Na to, že je malý piatok vyzeráš dosť nešťastne. Nemal by si na warm upe skôr oslavovať a byť šťastný?
Odvaha obzrieť sa neprichádzala. Takú klišé kravinu zo seba mohla vysypať jedine nejaká super fancy dievčina, ktorú by ste najradšej zabili na prvý pohľad. Jedna z tých čo na facebooku zdieľa mačiatka a motivačné citáty. Paradoxne sa jej pravidelne bijú významom, a keď sa jej pod takýmto statusom strhne pokus o diskusiu väčšinou sa dozviete, že vlastne netuší čo to zdieľala, len to znelo múdro. Pre istotu som sa obzrel po bare. Naozaj som nebol v Trafe. Okej, čo tu potom nehrá? Poznala ma, poznala môj prístup k tým vytretým slečnám, no ja som nespoznal jej hlas? Opona anonymity padá, otáčam sa na ňu. Nie nepoznám ju. Len na ňu nechápavo pozerám. Verím, že v tom mimóznom výraze sa dá dostatočne jasne čítať. Neviem čo to rozprávaš, no vypadni.
- OK vzdávam sa. Toto mi nejde. Vysvetli mi čo tu robíš a kto si.
- Sedím a pijem. A som… to sám neviem.
- Teda nevyrovnaný.
- Keď povieš…
- Takých ako si ty som tu už zopár stretla. Najprv to hrali na nedobytných, potom si poplakali, a keď si mysleli, že celý ten ceremoniál priviedli k úspešnému kojtus finále, poslala som ich do piče. Nie som psychológ, hladám len chlapa, ktorý ma ukojí.
- A mňa si oslovila lebo mám na čele napísané: 30 cm a 30 min.
- Tipujem to skôr na šedý priemer a pár sekúnd.
- Ako povieš…
- Vysvetlíš mi čo tu robíš?
- Snažím sa upiť k smrti… čo si keď nie psychológ? Nie počkaj, mám to! Premotivovaná študentka psychológie, ktorá presne na prvý pohľad vie odhadnúť človeka. Lebo ty máš ten talent. A tvoja neukojiteľná túžba pomáhať ľudom, ťa vždy vedie tým správnym smerom! Daj mi sekundu. Idem sa z teba dogrcať a po ceste sa rovno aj niekde obesím.
Nevládnym gestom sa jej otáčam chrbtom a psím pohľadom si od barmana pýtam viac otupovdla.
- Viem o tebe viac než si myslíš. A presne viem čo chceš. Chceš, aby som ťa zdrapla za ruku, zobrala do neďalekého bytu a tam ti dopriala to, čo do dokáže iba protriedna kurva bez citov. Ibaže s nekonečnou láskou.
Už ju ani nevnímam. Barman mi nalieva ďalší, kopnem ho do seba. Je silnejší než tie predošlé. Otupil ma. Obzerám sa po bare, vidím rozmazano a zvuky sa ťahajú akoby sa im nechcelo doznieť. Cítim ako ma ťahá za ruku. Vchádzam späť do pekla. Kráčam po akýchsi schodoch. Opretý o stenu ju pozorujem ako odomyká dvere a ťahá ma dnu. Ten byt nepoznám a cítim, že by som tu nemal byť. Studená sprcha sa ma snaží vrátiť do reality, niečo pijem a cítim ako mi to vlieva energiu do celého tela. No stále som nevládny. Stále som len nekoordinovaná kopa svalov, kostí a tuku, ktorú niekto nasilu ovláda. Metá so mnou ako s nejakým plyšovým medveďom. Zrazu sa ten chaos útržkov toho čo sa okolo mňa deje skončil. Je len tma. A nekonečný pokoj. Zrazu mi je všetko jedno. Nedokážem sa pohnúť, no ani to nechcem. Len cítim všetko okolo seba. Doslova všetko. Nie je to nepríjemné no naháňa to strach. Dokelu zomrel som? Čo je so mnou? Dolieha na mňa switch off. Nepočujem, vidím stále rozmazanejšie a už vôbec nič necítim. Koniec?
Strhne ma. Vystrelím z postele a vletím do kúpeľne. Pozerám na seba v zrkadle. Dotýkam sa tváre. Som živý. Okej, to som zvládol. Kde som? Doma. Super. Ako som sa sem dostal? Netuším! A čo ona? Je tu? Kto to bol? Prekutrám celý byt a nikde nikto. Hľadám po vreckách telefón a peňaženku. Všetko mám, no po nej ani stopy. Papierik s číslom, menom. Nič. Vôbec nič.
Uvarím si kávu a snažím sa rozpamätať čo sa stalo. Vytiahla ma do nejakého bytu. Snažila sa ma prebrať. A čo potom? No potom ma mohla jedine naložiť do taxíku a poslať domov. Veď som bol úplne mimo. Cink.
- Starý mohol si aspoň napísať, že neprídeš.
- Veď sa máme stretnúť až večer.
- Haha ty trol, však je nedeľa.
Moment nedeľa? A kde sa podel piatok so sobotou. Nie B sa niekde sekol. Otváram kalendár… naozaj je nedeľa. Kde zmizli dva dni z môjho života? DVA DNI! Môžem mať absolútne okno? Ani náznak niečoho? Nič len tma? A nemalo by mi byť zle? Bolesti hlavy? Žalúdok? Nie tu niečo nehrá. Cítim sa vlastne perfektne. Len mi chýbajú dva dni života a posledné čo si pamätám je nejaká ženská v divnom bare, o ktorej neviem absolútne nič. Vlastne viem, že ma vytiahla, asi, k nej. A potom tma. Poškriabem sa na rebrách. Au. Predsa len nie som okej. Vyhrniem tričko. Obrovská podliatina. Vyzerá to ako rany po ihlách. OK začínam mať strach. Čo sa kurva dialo?