#príbeh

[ckknirsch]

Konvergenčná stanica Meow Wolf

Multivesmírna tranzitná stanica umiestnená priamo pod diaľničným uzlom.

View On WordPress

[ckknirsch]

Megafón Mojave

Nikto si nie je celkom istý, prečo je uprostred Mohavskej púšte na dvoch skalách pripevnený kovový megafón.

Mal tento podivný kovový megafón upevnený na skale uprostred ničoho v Mohavskej púšti skutočný účel? Možno to bola zbraň? Bubon? Anténa? Alebo je to len vtip, na ktorý si nejaký srandista našiel čas a čakal, kým si ho niekto všimne? Zdá sa, že nikto si nie je úplne istý. (more…)

View On WordPress

[ckknirsch]

Dub čarodejníc

Tento očarujúci 600-ročný strom je taký magický, že inšpiroval obľúbenú rozprávku Pinocchio.

V toskánskom lese rastie magický dub. Jeho hrubé, machom porastené konáre sa tiahnu vodorovne a dodávajú mu zvláštne stlačený vzhľad. Tento starý strom má mnoho mien a inšpiroval svoj podiel legiend a povestí. (more…)

View On WordPress

[avamstories]

Mesto dymu: Prológ

Miestnosť ohraničovali štyri kamenné steny, do ktorých boli hlboko zapustené kovové reťaze. Žiadna posteľ. Žiadne okno, ktoré by dnu vpúšťali dnu svetlo. Žiadne osvetlenie, ktoré by mu aspoň na moment dovolilo vidieť miesto, kde skončil. Dobitý ako pes, vyčerpaný a ubolený z pút, ktoré mu zväzovali členky a zápästia. Ležal v kúte a díval sa smerom, ktorým mali byť mreže cely, no nikdy ich skutočne nevidel. Počul ich, keď si poňho išli stráže, no nikdy ich nevidel, nikdy sa ich nedotkol a bolo preňho ťažké veriť, že tam skutočne sú. Bolo preňho ťažké veriť, že reťaze nie sú jediné, čo ho tu držalo. A k tomu niekoľko sto zaklínadiel.

Drew sa nedokázal postaviť na nohy, nedokázal sa ani pohnúť bez toho, aby mu kovy zvierajúce ruky a nohy nevypálili do kože čerstvé rany. Napínalo ho na zvracanie a prázdny žalúdok ho bolel tak, ako ešte nikdy. Ešte nikdy mu neodopierali jedlo tak dlho ako teraz. A on nevedel, čo spravil také, že si zaslúžil toto zaobchádzanie ako s besným zvieraťom.

Z diaľky sa k nemu približovali kroky a on v očakávaní prestal dýchať. Dúfal, že to bude suchý chlieb a hrnček vody, ktorý dostal naposledy pred štyrmi dňami. Keď kroky zastali, nebol si istý, či dotyčný stojí pri jeho cele alebo pri vedľajšej. Pred nejakým časom odtiaľ vzali niekoho, kto sa už nevrátil. Cela vedľa jeho zostala prázdna a on čakal, kedy príde rad aj naňho.

Kov zarinčal a do tmavej cely sa vniesol tlmený pás svetla. Nie denného, to si bol viac ako istý. Bol to oheň, s ktorým prišlo hrejivé, suché teplo a zaplnilo zatuchnutý priestor obrastený plesňou, v ktorom Drewa bolel každý ďalší nádych. Kroky sa opäť začali približovať a s nimi aj svetlo pochodne v ruke člena stráže, ktorý vošiel medzi štyri steny a zohol sa k jeho takmer nevládnemu telu.

"Vyzerá to tak, že dnes je tvoj šťastný deň, Okrídlený."

Jeho hlas spôsoboval, že sa Drewovi chcelo väčšmi zvracať. Tichý hlas, akoby sa mu prihováral had s jazykom kmitajúcim pred papuľou zakončenou tupým nosom. Najhoršie na tom preňho bolo, že takí, ako bol člen stráže, nenávideli takých, ako bol Drew. Okrídlených. Tvorov, ktorých ostatné druhy považovali za svojich úhlavných nepriateľov z dôvodov, ktoré boli pre Drewa neznáme.

Narodil sa až po vojne. Nevedel nič o tom, ako fungoval svet pred ňou. Ledva rozumel tomu, čo sa okolo neho deje teraz, no vyznal sa dostatočne na to, aby v ňom vedel prežiť. Nevyznal sa však dostatočne na to, aby dokázal ujsť.

Jeho tvár sa v slabom svetle priblížila k jeho a Drew mohol vidieť šupinatú štruktúru kože tvora, ktorý poňho prišiel.

"Ešte ti bude chýbať, ako sme sa tu o teba starali," uškrnul sa a odhalil rad bielych ostrých zubov, z ktorých tiekla hustá lepkavá hmota. Jed, pomyslel som si okamžite. Spomenul si na ilustrácie tvorov, ktorí boli z časti hadi a z časti ľudia. Oči mal žlté s úzkymi štrbinami miesto zreničiek, ktorými Drewa v tme pozoroval a voľnou rukou mu odopínal putá z nôh.

Preto som nedostal jesť, napadlo mu. Budú ma niekam prevážať a potrebovali ma mať bezmocného.

"Starali?" vydralo sa z Drewa posmešne. "Toto si nezaslúži ani dve hviezdičky," zasmial sa. Tak dlho mlčal, že nespoznával vlastný hlas a slová sa z neho drali ťažšie, ako by si bol predstavoval. "Rozhodne vás nedoporučím známym." Zápästia mu ovial chlad, keď kovové okovy dopadli k jeho nohám a Drew si rukami obchytil dobité kĺby.

"Akoby si nejakých ešte mal, Okrídlený."

Chlad, ktorý mu ešte pred chvíľou spôsoboval na ranách príjemný pocit úľavy, ho teraz oblial ako prúd ľadovej vody a celé telo mu stuhlo v kŕči. Svaly sa mu napli a v hlave si predstavil, ako sa po ňom vrhol a jedným pohybom mu uťal hlavu, no nedokázal to. Len pri predstave toho pohybu sa mu zakrútilo v hlave a žalúdok sa roztancoval rovnako ako vratký čln na rozbúrenej rieke. "Budeš sa modliť, aby som ušetril teba a tvoju rodinu," precedil cez zuby a zaťal päste. "Všetci ma budete prosiť o zľutovanie. Neudržíte ma tu navždy a keď sa dostanem von, pôjdem po tebe ako po prvom."

Pretože to je to, čo si zaslúžia. Smrť. On, každý polokrvný, prekliaty a všetci démoni, ktorí chodia po tomto svete a prispôsobujú si ho podľa svojich predstáv. Vyvraždili nefilov ako škodnú zver a tých, čo prežili, uväznili v Tenebrise.

Člen stráže chytil Drewa pod pazuchu a vytiahol ho na nohy. Ani netušil, ako slabý bude. Že nebude schopný ani stáť na vlastných nohách a bude sa musieť nechať v tme vyviesť z cely na chodbu, kde ich opäť obklopila tma a potkýnajúc sa kráčal ďalej po chodbe, kde sa mu do uší zarývali zvuky z okolitých ciel. Umučené náreky a vzdychy umierajúcich väzňov.

Keď mu tvár ovial závan čerstvého vzduchu, ako prvé mu prebleslo mysľou, že zomrel a toto bolo niečo, čo ho čakalo na druhej strane. Pretože to si doteraz myslel - že čerstvý vzduch pocíti iba v prípade, že zomrie a jeho osobné nebo bude na zemskom povrchu. Lenže toto mu prišlo až príliš skutočné na to, aby to bola iba vidina umierajúceho. Skutočne to cítil. Vzduch sa mu odrazu zdal ľahší, chladnejší a mal pocit, že niekde v diaľke počuje zvuky vonkajšieho sveta.

"Kam ma vedieš?" spýtal sa stráže a pokúsil sa získať rovnováhu, no nohy ho stále zrádzali.

Stráž zosilnila zovretie na jeho paži. "Tenebris nie je väznica, Okrídlený. V istom zmysle to je tržnica a vy ste tovar. Nepotrebujeme si zapĺňať cely takými, ktorí môžu poslúžiť aj inak. Dostali sme za teba pekné peniaze a ty skončíš ako večera, Okrídlený."

"Necháte ma hladovať, kopete do mňa a vláčite ma ako kus handry a niekto si ma kúpi na večeru? Ďalšia hviezdička ide dolu," zamrmlal pobavene a zrazu sa ocitol bez podpory stráže. Nohy sa mu zaplietli a dopadol na obité hrany kamenných schodov, ktoré viedli k malému záblesku svetla vysoko nad nimi. "Servis tiež nie je najlepší," dodal a zaskučal od bolesti.

"Ak to odtiaľto zvládneš sám, Drew, si voľný." S koncom vety sa okolo nich rozvíril vzduch a niečo chladné sa obtrelo o Drewovu ruku. Vedel, že stráž zmizla a nechala ho kľačať pod schodmi vedúcimi na povrch. Toto bola posledná prekážka, ktorá ho delila od kohokoľvek, kto zaňho zaplatil.

Nechcel skončiť ako niečia večera. Bol predsa nefil, z najstaršieho rodu a najstaršieho druhu obývajúceho túto Zem. Bol si viac ako istý, že ich mäso je to najlahodnejšie, no nemienil sa stať niekým, kto to potvrdí. Ruky ho z posledných síl nadvihovali a posúvali vyššie a vyššie, nohy sa mu čoraz väčšmi triasli a rany po kovových putách krvácali. Cítil pach krvi a mal pocit, že to nebola iba jeho.

"Zaplatila som si za nefila, Fenris, dostanem nefila. Nemáme veľa času."

"Zbláznila si sa?" skríkol druhý hlas a Drew zodvihol hlavu k svetlu, ktoré sa mu pomaly približovalo. "Nemôžeš vkročiť do Tenebrisu, dopekla."

Biely bod svetla na okamih zmizol, keď sa do východu z podzemia postavila čiasi postava, no čím bližšie ku Drewovi bola, tým viac svetla sa k nemu opäť dostávalo a dokázal rozoznať siluetu prichádzajúceho. "Vidím ho. Bože, vyzerá hrozne," zvolala žena druhej osobe stojacej na vrchu schodov a s malou fakľou v ruke sa k nemu zohla. "Vstávaj, nefil. Potrebujem ťa dostať hore."

Drobnými, teplými prstami ho chytila za doráňané zápästia a nasilu ho vytiahla na nohy. Mala viac sily ako stráž, ktorá ho sem ťahala. Ťahala ho hore, nechávala ho zakopávať na schodoch a nedbala na to, či mu spôsobuje ešte väčšiu bolesť. "Ak ma chceš na večeru, mala by si spomaliť," povedal zadýchane.

Nevedel presne určiť, či je ženská postava dospelá alebo to je dievča. Bola omnoho nižšia ako Drew, no mocnejšia. Mala toľko sily, že ho dokázala ťahať celú cestu až na vrchol schodiska a potom ho jedným pohybom vyhodila z diery, z ktorej práve vyliezli. Drew dopadol na kamenný chodník, do nosa mu udrel chladný vzduch, na tvár mu narazili ľadové kvapky a do dlaní sa mu zabodli drobné kamienky.

"Vstávaj, nemáme veľa času."

Odhodlal sa otvoriť oči a pohľad mu okamžite dopadol na ulicu dláždenú mačacími hlavami. Pod ním sa vo vetre vírilo napadané lístie. "Kde som?" spýtal sa. Keď ho do Tenebrisu viedli, ťahali ho prašným chodníkom lesa niekde v Južnej Amerike. Toto sa ani trochu nepodobalo na miesto, ktoré si ako posledné pamätal. "Ako som sa sem dostal?"

"Vstávaj, Okrídlený. Potrebujeme ťa odtiaľto dostať," prehovorila tá istá žena, ktorá ho ťahala z Tenebrisu. Skutočne bola mladá. Možno mladšia ako Drew. Bola drobná a útla až sa mu nechcelo veriť, že ho bola schopná ťahať takú dlhú dobu. "Každú chvíľu si po teba prídu. Rada by som sa tomu vyhla."

Drew si ju premeriaval pohľadom a snažil sa ju zaradiť. Poznal ju. Kvapky dažďa jej dopadali do dlhých hnedých vlasov a vo vlhkosti okolo mala iba niekoľko prameňov zvlnených. Rýchlo si rukami upravovala hnedé nohavice a sako, ktoré jej bolo priveľké a Drew nedokázal rozoznať, či to malo byť módne alebo inú veľkosť nezohnala. Za opaskom sa jej zablysla krátka dýka a zatiaľ čo jeho pozornosť odvádzalo mladé dievča, niekto iný ho chytil pod pazuchy a vytiahol ho na nohy.

"Nerozumel si, že sa ponáhľame?" zavrčalo mu druhé dievča do ucha. "Máme tak desať minút. A ty očividne nevládzeš ani chodiť."

Bola omnoho vyššia ako prvé dievča, to si Drew všimol ako prvé. Narozdiel od nej nemala na sebe upravené nohavice a sako, ktoré si ešte stále oprašovala a upravovala. Pred očami sa jej vlnili krátke modré vlasy a vďaka dažďovej vode sa jej lepili na tvár. Pri pohľade na vyčerpaného chlapca v jej rukách pretočila očami a jednu jeho ruku si prehodila cez ramená. "Za toto dostanem prémie," zamrmlala a vykročila do tmavej uličky.

"Musíme sa dostať k autu, Fenris," dobehlo za nimi nižšie dievča. "Čakajú na nás na konci uličky."

Dievča, Fenris, okamžite pridalo do kroku a Drew sa za ňou vliekol ako vrece zemiakov. Zrak sa mu začal zahmlievať a opantávala ho horúčava. Druhou voľnou rukou sa držal za miesto na rebrách, kde sa udrel pri páde na schody. Prekladal nohy jednu pred druhú a snažil sa udržať krok, no nedarilo sa mu to. "Vy ste za mňa zaplatili?" spýtal sa. Nechápal, prečo by v tom prípade utekali.

Fenris sa zasmiala. "Áno, a pri tej príležitosti sme sa rozhodli otestovať tvoju kondíciu." Nadhodila si ho na rameni a pokračovala v rýchlej chôdzi. "Zatiaľ ma len prekvapuješ svojou neschopnosťou."

"Prepáč mi," zakašľal Drew, "že ma väznili a týrali ako psa niekoľko mesiacov."

"Všetko odpustené," odvetilo nižšie dievča a prehodilo si cez rameno jeho druhú ruku. "Teraz si pohni. Thomas nám nechal pristaviť čierne auto. Mali by tam byť Dusk a Dawn, ktorí nás hodia do-"

Cestu im zastala vysoká silueta muža a Fenris s Drewom okamžite zastala. Snažil sa prísť nato, či meno Fenris nie je mužské.

"Vravela som, že nemáme veľa času, do riti," zavrčala. Z úst sa jej vydral hrdelný zvuk, ktorý dokázal Drewa prebrať dostatočne na to, aby na ňu upriami pozornosť. Doslova zavrčala. Až vtedy začal uvažovať, komu sa dostal do rúk. Zhodila ho zo seba a spravila dva kroky vpred, zatiaľ čo Drew dopadol do kaluže dažďovej vody. "Zober ho a pokračujte k autu. Dobehnem vás," povedala a nižšie dievča k nej okamžite pristúpilo.

"Nemáš zbrane, Ris. Vtáča sa nevie ani pohnúť, nikam neujde."

Vtáča?

Drew sa vyškriabal na všetky štyri a tackavo sa mu podarilo vstať. Hlava sa mu krútila, ale nevoľnosť ho už prešla. Sledoval, ako sa vysoký muž pred nimi približuje pomalými krokmi a pod plášťom, ktorý mal na sebe, sa mu blýskala dlhá čepeľ meča. Vedel, že druhé dievča má na sebe nejaké zbrane, no nevedel aké a či ich bolo dosť. On však nemal nič. Rozhliadol sa okolo a hľadal čokoľvek, čo by mu pomohlo pri obrane, no nevedel ani proti čomu stojí, ani či ho nesklame vlastné telo.

Dotackal sa k jednému kontajneru, z ktorého videl trčať kovovú tyč a vytrhol ju z akejsi zničenej konštrukcie, ktorá už bola iba odpadom. "Poďme na to," povedal. Jeho dve spoločníčky sa naňho spýtavo pozreli, obzreli si tyč v jeho rukách a vytiahli si vlastné zbrane. Objavili sa akoby zo vzduchu a vyžarovali oslepujúcu bielu žiaru. "Netvárte sa, že ste lepšie len preto, že máte skutočné zbrane."

Muž, hoci sa do posledného momentu pohyboval pomaly, spravil prudký pohyb a mečom zaútočil po modrovlasom dievčati. Ris uskočila a svojím mečom mu sekla po chrbte, z rany mu vystrekla jasnočervená krv. No s mužom ani nehlo. Pokračoval v boji proti dvom protivníkom, no zdalo sa, že s prehľadom vyhráva.

Drew sa odlepil od steny, o ktorú sa opieral. Nižšie dievča s hnedými vlasmi po útoku padlo na zem a Drewovi sa zdalo, že jej z rany na hlave tiekla krv. Ris bola príliš ďaleko, aby sa k nej včas dostala a muž sa k nej približoval rýchlo, s mečom zdvihnutým nad hlavou. Keď sa k nej Drew rozbehol, pred očami sa mu rozliala hustá tma, v ktorej sa mu svet zlial do jednej machule, no po pár krokoch sa všetko zaostrilo a on videl presne, kam jeho kroky smerujú.

Kovovou tyčou mu zablokoval úder a spomedzi ich zbraní vytryskli iskry. Hodil sa nad nehybné telo dievčaťa a kopol muža priamo do brucha. Zatackal sa pár krokov vzad, no rovnováhu nabral skôr, ako si Drew stihol premyslieť, čo bude robiť ďalej. "Okrídlený," prehovoril mrazivým hlasom, ktorý vychádzal z tmy pod kapucňou, Drew mu nevidel do tváre - pochyboval, že sa pod tou kapucňou nachádza tvár. "Carmilla ťa už očakáva," dodal a Drewa oblial ľadový pot.

Dobre odhadoval, že pod plášťom nie je človek. V duchu si nadával, že ho nedokázal zaradiť v prvom momente, ako ho uvidel a teraz sa pod ním krčil a snažil sa ubrániť dievča, ktoré si ho kúpilo. Kovovú tyč držal vo výške svojej hlavy a pripravoval sa na akýkoľvek útok, no muž stál na mieste. Drew pohľadom skočil na Ris, dievčinu s modrými vlasmi, ktorá bezvládne sedela v mláke chrbtom opretá o posprejovaný múr a rukou si tlačila na krvácajúcu ranu na bruchu.

"Carmilla ťa chce živého, Okrídlený. Poď so mnou a nič sa ti nestane."

"Odkáž Carmille, že ak ma chcela mať na svojej strane, nemala ma vydať pred súd." Drew mal sánku pevne zaťatú, snaží sa potlačiť bolesť, ktorá sa mu rozlievala po tele spolu s krvou prúdiacou mu v žilách. Všetko ho príšerne bolelo. "Chce ma živého a dobre viem, že sa ma nikto z vás nesmie ani dotknúť. Odíď a odovzdaj jej odkaz."

Triasol sa od únavy a z posledných síl sa snažil vnímať každý pohyb Carmillinho muža. Druhou, voľnou, rukou sa pomaly posúval k meču, ktorý vypadol hnedovlasému dievčaťu z ruky a zároveň sledoval Ris, ktorá sa snažila vstať na nohy.

"Bez teba sa nemôžem vrátiť."

Konečne dokázal chytiť rukoväť meča do ruky. "Tak to ti nezávidím," odvetil, pevne zovrel kožou potiahnutý kov a zahnal sa takou silou, že čepeľ prenikla mužovým telom a prerezala ho v páse na polovicu. Trup sa oddelil od nôh, na chodník vytekala jasná červená krv a Drew s ťažkým dychom pozoroval zväčšujúcu sa mláku hustej tekutiny.

Nedokázal uveriť, že to spravil.

V diaľke počul dva páry nôh, ako sa rýchlo približujú a niečo kričia. "Pomôžte Zoelle," povedala potichu Ris a tackala sa jeho smerom. "Dusk, vezmi Okrídleného. Dawn, vezmeš Zoelle. Stretneme sa pri aute-"

"Nezostávaš tu. O telo sa prídeme postarať neskôr."

Drew zodvihol pohľad k chlapcovi, ktorý mohol byť rovnako starý ako on. Vlasy mal uhľovo čierne a viali mu okolo hlavy ako hriva. "Prišiel si presne včas, fešák," zamrmlal a v ďalšej sekunde ho pohltila hustá ničota.

[lady-misanthrope]

Koľko máme alternatívnych životov?

       Dnes sa mi sníval jeden celkom realistický sen, teda, realistický na snové pomery. Bola som tam ja, pár postáv komparzu v pozadí a jeden človek v popredí deja. Cestovali sme a veľa sa rozprávali. Tá osoba ani prinajmenšom netuší, že existujem. Ja ju poznám cez centrálny register záverečných prác. Jej meno a jej výzor. Dnes mám však pocit, že ju už poznám celkom dobre a keby sme sa stretli na ulici, mala by som bez zábran chuť pokračovať v rozhovore, ktorý sme nedokončili, pretože som musela vstať na vlak. 

       A teraz si predstavte, koľko takýchto alternatívnych životov musí každý z nás mať. Niekedy sa nám sníva o istých ľuďoch z dôvodov, ktoré ani nám samým nie sú známe. Niekto nám proste spomenie existenciu istého človeka a zväzky asociácií v našom mozgu sa postarajú o to, aby sa táto informácia zapísala ako dôležitá v rámci nášho osobného príbehu. A hľa! Cez noc je náš mozog schopný si vytvoriť úplne novú, čiste vlastnú verziu daného človeka a k tomu ako bonus väčšinou neoddeliteľne vytvorí aj intenzívny zážitok s ním. Zatiaľ čo on o tom stále ani len netuší. A zrejme ani nikdy nebude...

       Niekedy je celkom zaujímavé skúmať, prečo sa nám do pamäti niektoré informácie vryjú „hlbšie“ ako iné. Občas si z celkom nevysvetliteľných dôvodov zapamätáme zdanlivo úplne nepotrebnú informáciu. Ale ono to tak celkom nie je. Spomienky sa ukladajú najmä na základe asociácií a motivácie. Niektoré z nich, najmä tie nepríjemné, sa pomocou represie potláčajú hlboko do nevedomia. Jednoducho tieto beštie zamkneme do najvzdialenejších komnát našich spomienok a kľúč od nich zahodíme do ďalšej priepasti, dúfajúc v ich absolútny zánik. Avšak náš mozog je až príliš inteligentná konštrukcia a takéto procesy sú mu stále podvolené. Ak sa objaví informácia, ktorá má dostatočne silnú súvislosť s uzamknutými spomienkami, príde na rad zákerná straka operujúca v našom mozgu a kľúč ihneď vyloví. *Instantný pocit úzkosti*. A máme po dobrej nálade. Často nám ani nie sú celkom jasné dôvody. 

        Ja som už však na to prišla. Keď sa nabudúce budem cítiť z nevysvetliteľného dôvodu instantne nepríjemne, bude to pravdepodobne kvôli nejakej arogantnej asociácii, ktorá prebehla v myšlienkovej sieti môjho mozgu. Ak si to človek stihne všas všimnúť a vylúštiť cesty tých ktorých spomienok, vie si aj postupne liečiť staré rany, ktoré sa nezahoja, až kým sa nerozhodne byť dostatočne silný a naleje si do nich dezinfekčný roztok odvahy a pravdy.

       To, ako nám funguje mozog a ako plynú myšlienky je veľmi zaujímavý mechanizmus. Je dôležité ho sledovať, tak môžeme prísť na mnoho zabudnutých právd a situácií, odhaliť staré vzorce udalostí a pod. A takisto si vytvárať mnoho ďalších svetov, ktoré nikto nikdy nespozná. Aj keby to všetci chceli.

[zlosynzlomen-blog]

Ešte zopár chvíľ

Bolo priskoré ráno, keď prvé slnečné lúče naplnili miestnosť, v ktorej ležali naše krehké telá. Jasné a čisté svetlo sa vkradlo pod moje viečka a na čas ma pozbavilo zraku. Ako slepý som žmúril do stropu, pretieral si oči a snažil sa prebudiť.

„Vďakabohu!“ pomyslel som si, keď som začal kútikom oka zachytávať jemné kontúry postavy, ktorá ležala vedľa mňa. „Musí to byť ona!“ skoro som vyslovil nahlas, no nechcel som ju zobudiť.

Oválnu tvár jej čiastočne prekrývali dlhé, vlnité, hnedé vlasy, ktoré voňali po levanduliach. Na tú vôňu si veľmi dobre pamätám, milovala ju! Obklopovala nás ako fialová aura či skôr energia, ktorá akoby vychádzala z jej príjemne horúcej, dohneda sfarbenej pokožky. Znova a znova som inhaloval tú lásku a vychutnával moment s pocitom, z ktorého dúfam nikdy nevytriezviem a ktorý nikdy neskončí.

Stále som neveril, a tak som sa k nej snažil pomaly natiahnuť ruku, aby som ju mohol pohladiť po jej plných lícach s nádychom rúžovo-karmínovej farby. Jemne a s láskou som sa dotkol jej čela, odhrnul z neho prameň vlasov, a potom chrbtom ruky pomaličky prešiel okolo čarovne modelovaného obočia až nadol ku jemne zašpicatenej brade. V tom momente otvorila svoje orieškovo-hnedé oči a jej tenké, krvavo-červené pery odhalili ten najkrajší úsmev aký som videl len v rozprávkach o Snehulienke. Bol venovaný len mne, dobre som to vedel a pri tej myšlienke začalo moje srdce veselo poskakovať. Prižmúrila oči, ešte nepripravené na denné svetlo, a odhalila svoju nádhernú, dlhú, štíhlu nohu, ktorou sa dotkla mojej.

„Sníva sa mi, však?“ horlivo som sa opýtal, akoby na tom záležal celý môj život.

„Čo myslíš?“ šibalsky sa usmiala a očami sa priblížila k mojím.

„Chcem, aby to bola skutočnosť, ale mám strach, bojím sa pravdy.“ odvetil som a bezmocne privrel oči.

Po chvíli som tvár priblížil viac, s nutkaním dať jej už aj tak príliš odkladaný bozk a na tvári som pocítil jej horúce slzy. Otvoril som oči, akoby ma zasiahol blesk. Napriek vodopádu, ktorý sa jej predieral tvárou, mala na perách svoj láskyplný úsmev. Úsmev som opätoval a moje oči naplnili roky potláčané slzy. Nalepili sme k sebe naše vlhké tváre a len chvíľu tam bez slova ležali.

„Prečo by to nemala byť skutočnosť?! Skutočnosť je predsa to, čo sami chceme aby bolo skutočné.“ prehlušila ticho a tie slová vo mne príjemné rezonovali. Zobral som jej hebkú dlaň do rúk a na čelo jej vtisol posledný bozk.

Bolo už skoro osem hodín ráno, keď ma zobudil môj malý deväťročný syn so slovami: „Oco vstávaj, vstávaj! Meškáme do školy, už je veľa hodín!“

Tak moc sa na ňu podobá a nikdy nemal ani len šancu spoznať ju a milovať tak, ako ju milujem ja!

[chaosgirl241]

Parabola hľadania

Svetlo vonkajšieho sveta som nevidela už zopár týždňov. Možno dokonca niekoľko mesiacov. Jediné čo ma drží pri živote sú nespočetné šálky kávy a holografická donáška jedla. Avšak na ničom z toho nezáleží, ak sa mi naozaj podarí to, na čom tak dlho pracujem. Vzrušenie ma celú rozochvieva, dáva mi jasne najavo čo sa chystá. Teraz už len nič nepokaziť. Nečakaný rachot ma vytrhne zo zamyslenia a ja…

View On WordPress

[zrkadlo-zivota]

Tí, čo rozprávajú príbehy, vládnu spoločnosti.

Platón