Thanks for the Dance review
Xuebing Du
Peter Solarz
let's talk about Bridgerton tea, my ask is open

@theartofmadeline
KIROKAZE
🪼

blake kathryn
almost home
styofa doing anything

pixel skylines

Kiana Khansmith
Claire Keane

Love Begins
hello vonnie
Misplaced Lens Cap
we're not kids anymore.

shark vs the universe

No title available
Monterey Bay Aquarium
trying on a metaphor
seen from Malaysia

seen from United States
seen from United States

seen from Malaysia

seen from United Kingdom
seen from United States

seen from United States

seen from United States

seen from Poland
seen from United States

seen from United States
seen from Poland
seen from United States

seen from Malaysia

seen from United States
seen from China
seen from Italy

seen from United States
seen from United States

seen from Philippines
Thanks for the Dance review
Recenzia na Ghosteen od Nicka Cavea
Je takmer nemožné, aby smrť dieťaťa netransformovala rodiča, umením je transformácia v lepšiu a otvorenejšiu bytosť, ktorou sa Nick Cave stáva. Dôkazom toho je nádej na miestach, kde mohla byť ničota a voľba lásky na miesto rezignácie. Taký je v poradí sedemnásty album Ghosteen on Nicka Cavea & The Bad Seeds.
Ghosteen je migrujúci duch, dvojalbum, ktorého prvá časť má osem skladieb a druhá tri. Prvá časť predstavuje deti a druhá ich rodičov. Takto predstavil Nick Cave sedemnásty album s Bad Seeds vo svojej “internetovej poradni” Red Hand Files. Na prvý pohľad očividné, že tento album bude snahou o zmierenie sa so smrťou syna Arthura. Veľa z nás si túto snahu spája s posledným albumom Skeleton Tree, avšak väčšina z jeho skladieb bola nahraná predtým, ako Arthur zomrel. A to je tá chyba, ktorej sa dopúšťame pri počúvaní a interpretovaní Nicka Cavea – prideľujeme zmysly, dotvárame naratív a nenechávame sa voľne unášať.
Pochopila som to práve pri nikdy nekončiacom počúvaní Skeleton Tree – význam nie je daný, prichádza podľa potreby a Nick Cave nie je prorok, ale médium, sprostredkovateľ. Ghosteen je album, kde sa stal naozaj kráľom-rozprávačom. Pretkaný bolesťou, zmierením, smrťou, láskou, životom – tým, čo vždy, ale intenzívnejšie, viac nutkavo. Nick pôsobí, že na rozpovedaní jeho príbehov závisí celý jeho život. Naratívy sa tu rozvetvujú ako stromy, o ktorých spieva.
Nick s manželkou Susie našli určité zmierenie v zdieľanom smútku, v pochopení, že nie sú sami. Práve toto je pojítko skladieb a hlavná niť tohto albumu. Je takmer nemožné, aby smrť dieťaťa netransformovala rodiča. Umením je transformácia v lepšiu a otvorenejšiu bytosť. Dôkazom toho je nádej na miestach, kde mohla byť ničota a voľba lásky na miesto rezignácie. Na otázku, či niečo ľutuje, odpovedal, že časom prišiel na to, že možnosť rozlúčiť sa je najväčším privilégiom. Taký je Ghosteen, hlboko intímna rozlúčka s milovaným a nádej na život bez neho. Inak Red Hand Files je úžasná vec, moje najobľúbenejšie miesto na internete. Odporúčam, nájdete tam veľa odpovedí na otázky, ktoré ste ani nevedeli, že máte.
Je paradoxné, že tento album mal byť logicky najtemnejší, a pritom je ako vytúžená jar, ktorá prišla po nekonečnej zime.
There’s nothing wrong with loving something you can’t hold in your hand.
Asi najväčším dôkazom nádeje je samotné ukončenie albumu. V skladbe Hollywood celkom podrobne opisuje budhistický príbeh straty milovaného človeka, ktorý končí poučením, že všetci na tomto svete skôr či neskôr o niekoho prídeme a smrť je súčasť života. Taktiež sa tu vracia na miesto, kde jeho syn zomrel a ku ktorému sa očividne stále vracia, transformuje ho, alebo sa mu len pokúša dať význam. Je to zimomravé, pokiaľ viete čo/ako sa stalo:
And I’m standing on the shore
Everyone begins to run
The kid drops his bucket and spade
And climbs into the sun.
Nick Cave na Ghosteen naozaj vytvoril samostatný svet plný obrazov, ktorý je ale absolútne prepojený s tým reálnym, bolestným. Nie je to šťastný album, ale je to album zmierenia. A taktiež album, ktorý je dôkazom, že ľudská sila tkvie v schopnosti byť zraniteľným. Posledné slová albumu naväzujú na prvú skladbu Spinning Song: Peace will come in time & I’m just waiting now for peace to come.
moju zbierku korene. si môžte stále objednať z môjho bigcartelu: https://mimifilo.bigcartel.com/
Zvnútornený male gaze
Keď žena na seba hľadí cez mužskú optiku.
Článok bol napísaný pre http://feminist.fyi/
Ženy majú dnes viac práv, peňazí a uznania ako kedykoľvek predtým, no čo sa týka vnímania svojho fyzického vzhľadu, dalo by sa hovoriť o epidémii nespokojnosti. O tejto problematike napísala v roku 1990 Naomi Wolf knihu The beauty myth, ktorá sa okamžite stala povinným feministickým čítaním. Príde mi, že dnes, o takmer tridsať rokov neskôr, sa však situácia veľmi nezmenila.
Keď som mala desať, chodila som von s partiou kamošov, medzi nimi i o 2-3 roky starší chalani. Ich názory utvárali partiu, každý v nej tak nejak poznal svoje miesto na základe ich správania sa k dotyčnému. V škole som vynikala, v tenise som vynikala, no v partii nie. Tam moje vedomosti, schopnosti a úsilie boli nepodstatné. Byť populárnym dievčaťom v partii znamenalo vyzerať dobre. A to bolo vlastne asi všetko – jediná podmienka na to, aby som dosiahla úspech i medzi rovesníkmi.
Tam niekde to začína: dievča sa na seba (a na ostatné dievčatá) začne pozerať chlapčenským pohľadom, pretože ich pohľad a ich názor nám udeľuje miesto v spoločnosti.
Tento koncept je už dobre známy, píše o ňom i Margaret Atwood: „Si žena s pozorujúcim mužom vo vnútri teba. Si svojou vlastnou pozorovateľkou.“ Filmová kritička Laura Mulvey prišla s pojmom male gaze(mužský pohľad), ktorý vníma ako estetiku v kinematografii, kde je podľa nej väčšina záberov natočených pre potešenie iba mužského diváka: detaily ženských tiel, žena ako objekt, žena ako stelesnenie fyzických túžob muža.
Rebecca Solnit zase vo svojej knihe Wanderlust: A history of walking hovorí, že i tak prirodzená vec ako kráčanie je u žien často chápaná viac ako predstavenie pre mužského diváka než obyčajný prechod z bodu A do bodu B. Naznačuje tým, že ženy nechodia tak, aby videli, ale aby boli videné mužmi, čo redukuje ich existenciu na jediný cieľ – páčiť sa mužovi.
Smutné je, že dôsledkom povrchného zmýšľania o kráse je podmienené i to, akých partnerov a partnerky si muži a ženy hľadajú. Porovnávaním sa so zjavne dokonalými a ideálnymi podobami žien v masovej kultúre, sme sa naučili samé seba vnímať ako ich nedokonalé imitácie, namiesto toho, aby sme ich vnímali ako neúplné imitácie naozajstných žien.
To, prirodzene, vedie k sexuálnej a mentálnej neistote v intímnych vzťahoch; žena, ktorá je pozorovateľkou samej seba, sa nedokáže uvoľniť natoľko, aby nechala svojím zmyslom voľnosť. Žena, ktorá sa za svoje telo hanbí, mu nedovolí dostatočný a prirodzený pohyb. Žena, ktorá odmalička žije v patriarchálnej spoločnosti sa často necíti hodná pýtať si od muža uspokojenie svojích psychických a fyzických túžob a potrieb. Žene je často zadosťučinením práve uspokojenie túžob a potrieb muža. Ženy sa tak stávajú len telami, objektami; takéto zmýšľanie však Naomi Wolf nazýva fetišistickým: ak je muž viac vzrušený zo sexuálnych symbolov ako z prirodzenej ženskej sexuality a partnerku si vyberá iba na základe jej fyzického výzoru, správa sa k nej ako k fetišu. Fetišizmus je totiž vnímanie iba jednej časti ako celku, a teda jej fyzický výzor si stotožňuje s celým jej bytím.
Tento spôsob zmýšľania je však do nás hlboko zarytý, ako u mužov, tak i u žien. Ženy aj muži participujú na vytváraní a udržiavaní tohto nezdravého javu. Male gaze, či už u muža, alebo vrytý v mysli ženy, spôsobil fenomén, kedy sa dievčatá naučia túžbe nie po druhom človeku, ale túžbe byť chcené druhým človekom. Takmer celý život majú ženy vo vedomí pohľad toho druhého; pohľad muža a rozhodne nie preto, že by to tak samé chceli. Jednoducho vyrastáme v spoločnosti, ktorá stavia romantický vzťah na piedestál, kde chlapi neplačú a kde sú ženy viac uznávané za svoj výzor ako inteligenciu. Vyrastáme v spoločnosti, ktorá nás núti porovnávať sa s inými ženami a neustále na sebe hľadať nedokonalosti.
Praktikovať sebalásku a akceptovať svoj fyzický výzor s vedomím, že môj vzhľad nie je celé moje ja, je v takejto spoločnosti hrdinským skutkom. Uvedomiť si, že moja hodnota nespočíva v mojom výzore, ani v tom, či som pre spoločnosť akceptovateľná podoba ženy, je polovicou úspechu. Neexistuje zaručený spôsob, ako sa vysporiadať s male gaze. Každá si musíme nájsť ten svoj a aj tak sa ho s veľkou pravdepodobnosťou celkom nezbavíme. Je však potrebné aby sme sa stali zodpovednými ženami s pocitom sebaúcty a nenechali sa ním ovládať. Pretože nakoniec je to vždy o príbehu, ktorému uveríme a tak je na čase, aby sme si začali rozprávať iný príbeh, ako ten, ktorý nás nabáda sa na seba pozerať mužskými očami.
nová zbierka básní korene. vydaná svojpomocne vdaka highforehead press.
možnosť objednať na mimifilo.bigcartel.com
Palach
Dnes je presne 49 rokov od činu Jana Palacha. V poslednej dobe som zistila, že vlastne mnoho mojich rovesníkov ani netuší, kto to bol. Susan Sontag povedala, že jediný rozdiel medzi ľuďmi je v ich inteligencii. No a ja si myslím, že inteligencia je z veľkej časti pochopenie okolnosti, do ktorej sme sa narodili a v ktorej žijeme - a to nejde inak ako cez poznanie vlastných dejín.
Tým nechcem povedať, že ak niekto nepozná Palacha nie je inteligentný. Skôr sa tým snažím poukázať, na dôležitosť poznať vlastnú históriu, vďaka ktorej sa dá pochopiť prítomnosť. A len vďaka nej. To si však masy mladých ľudí tejto generácie akosi neuvedomujú. Sú apatickí. Dokonca som sa stretla s názormi, že vedieť programovať je určite dôležitejšie ako vedieť, kto je Palach. Za seba musím povedať, že nie je a nikdy nebude.
Cítim, že svojimi malými výkrikmi moc nezmením. Palach si zvolil veľký výkrik; ten najväčší - a predsa naň ľudia zakrátko zabudli... neprebrali sa, ako to chcel. Možno len na chvíľu. A aj vďaka tomu dnes poznám lepšie svoj národ. Národ, ktorý zväčša spí letargickým spánkom a nepreberá zodpovednosť. Preto pre mňa Palach tak veľa znamená. Pretože je výnimka, pretože si ho azda ani nezaslúžime. Jeho obeť však stále horí - v určitých jedincoch - i vo mne. Jeho čin, čistota umýslu, ľudská slušnosť a dobrota, to všetko vo mne zanechalo zodpovednosť - zodpovednosť nikdy sa nestať ľahostajnou voči nepráviu, ľahostajnou voči neslobode a krivde.
-m.f.
Mad people are not out of their minds - they're inside their minds - lost, confused, searching for any way out
28/12
sitting next to each other on the grass
physically close
but very far away otherwise
witches
dreamers
poets
wanderlusts
i saw the best minds of my generation not being recognized
the freedom came as the sun set
i stepped into the darkness
and it was darkness that made me bloom
and there are still many things i must learn
can all my dreams be contained in a single person?
can all the questions be reduced to a single question mark?
-mf
Im happy i started to publish my poems and thoughts even though there are people who are like oh great job and then dont even come to look at my zine and its like, idk i would just be so much more supportive you know, and then it makes you sad bc you see these group of people who constantly inspire and push each other and im like wow i should be in an environment like that but i guess im a loner anyway and i need solitude in order to create. I dont know if im talented and I dont feel like certain people are those who decide that. I dont care. I just know I have things to say, I have women to support and people to comfort. I have dreams to fulfil and verses to write no matter what are the circumstances
picasso
earl sweatshirt is a genius in my opinion