Dnes je presne 49 rokov od činu Jana Palacha. V poslednej dobe som zistila, že vlastne mnoho mojich rovesníkov ani netuší, kto to bol. Susan Sontag povedala, že jediný rozdiel medzi ľuďmi je v ich inteligencii. No a ja si myslím, že inteligencia je z veľkej časti pochopenie okolnosti, do ktorej sme sa narodili a v ktorej žijeme - a to nejde inak ako cez poznanie vlastných dejín.
Tým nechcem povedať, že ak niekto nepozná Palacha nie je inteligentný. Skôr sa tým snažím poukázať, na dôležitosť poznať vlastnú históriu, vďaka ktorej sa dá pochopiť prítomnosť. A len vďaka nej. To si však masy mladých ľudí tejto generácie akosi neuvedomujú. Sú apatickí. Dokonca som sa stretla s názormi, že vedieť programovať je určite dôležitejšie ako vedieť, kto je Palach. Za seba musím povedať, že nie je a nikdy nebude.
Cítim, že svojimi malými výkrikmi moc nezmením. Palach si zvolil veľký výkrik; ten najväčší - a predsa naň ľudia zakrátko zabudli... neprebrali sa, ako to chcel. Možno len na chvíľu. A aj vďaka tomu dnes poznám lepšie svoj národ. Národ, ktorý zväčša spí letargickým spánkom a nepreberá zodpovednosť. Preto pre mňa Palach tak veľa znamená. Pretože je výnimka, pretože si ho azda ani nezaslúžime. Jeho obeť však stále horí - v určitých jedincoch - i vo mne. Jeho čin, čistota umýslu, ľudská slušnosť a dobrota, to všetko vo mne zanechalo zodpovednosť - zodpovednosť nikdy sa nestať ľahostajnou voči nepráviu, ľahostajnou voči neslobode a krivde.