KŘEHKOST BYTÍ
svět pod nohama se mi točí život jako na kolotoči kdy skončí? konec konec konců kdy zazní zvuk zvonců? kdy rozpůlí se ta křehká země kdy bude ze mě znovu zem? kdy budu znovu já a poznám to? nebo budu ztracen sám?

#batman#dc#dc comics#bruce wayne#dick grayson#tim drake#dc fanart#batfamily#batfam

seen from China

seen from China

seen from Vietnam

seen from United States
seen from China

seen from United States
seen from China

seen from United States
seen from China
seen from United States
seen from Japan

seen from United States

seen from United States
seen from United States
seen from China
seen from China
seen from United States
seen from China
seen from China
seen from United States
KŘEHKOST BYTÍ
svět pod nohama se mi točí život jako na kolotoči kdy skončí? konec konec konců kdy zazní zvuk zvonců? kdy rozpůlí se ta křehká země kdy bude ze mě znovu zem? kdy budu znovu já a poznám to? nebo budu ztracen sám?
// 27. 3. 2020
karanténa: den sedmnáctý
Trhám sa na kúsky
a pomaly rozpadám.
Pozerám sa navôkol,
hľadám bod, o ktorý
zachytím môj pohľad.
Radosť z maličkostí
sa náhle vytratila.
Zrazu mi nič nedáva
zmysel, nemá význam.
Všade navôkol seba
vidím iba ohlušujúce
ticho.
V ušiach mi hučí
tucet sirén,
ktoré mi pripomínajú,
že toto je ten život.
Snažím sa k nemu
po rebríku spomienok
vyšplhať.
No márne.
Podlamujú sa mi kolená,
nevládzem stále viac
dýchať.
Svet predo mnou rozmazali
slzy, ktorým nedokážem
dať význam.
Keby môžem kričím,
hvízdam, alebo sa aj
priznám.
Ale nič.
Zrazu je tu prázdno. a
Nepočujem žiadne hlasy.
Necítim žiadne ruky.
Nevidím nikoho a nič,
čo by ma chcelo vytiahnuť.
Smerom nahor hľadím.
Svetlo predo mnou
sa stále viac vzďaľuje.
A mňa to ťahá tam,
tam hlboko,
tam dole.
Mrazivé puknutie v končekoch prstov
šepká a nahovára.
Že tu nie si ty,
ani ja
a už vôbec nie
obaja.
Rastie mi v ústach vlhko,
ktorým pripomína
sa jar.
Tá však v kalendári
ešte nedozrela.
Nazerám do
tvojho rána
kedy budí ťa
strach z lucidných snov
a hlavným aktérom
som ja.
Ty však netušíš
a rovnako netušíme
obaja.
Že potajme stretajú
sa naše
poryvy toho,
čomu hovorí sa
ja.
Sú to tie
marcové rána,
nezvyčajne teplé,
až sa to zvykom
vymyká.
Abstraktné mimiky,
načisto beztvaré,
iba mená
jasné.
Objavujú sa
na neustále
opakujúcej sa
derniére.
Za oponami
deje sa toho
mnoho.
Veľakrát rázne predstavenia
bez vopred
dohodnutých pravidiel.
Skôr ako vyslovíš
slovo pravidlo,
časopriestor
ho zmetie zo stola.
Chémia,
ktorá medzi nami horí
ich určuje sama.
Pominuteľnosť
prítomného okamihu
vo vzduchu visí.
Jeho mrazivý dotyk
cítiš na zátylku.
Jemne ťa hladí
a zabáva sa
chemickými procesmi,
ktorých výsledok
sledujem
na tvojej koži.
Chceš zastaviť čas,
vytvoriť
z tej abstraktnej maľby tvár,
no toto predstavenie
sa nekoná.
Choď o dvere ďalej
a zaklop.
Čakaj,
kým dvere otvorí ti
tvoje ty.
Osobnosť milá,
nežná a láskavá.
Svojou dušou
úplne vznešená.
Odpustenie
Neboj sa, už dávno som ti odpustila. Ale ne tak ako posledne. Teraz to tak nebolo. Tentoraz to potrebovalo cas. Pretoze som ti chcela odpustit uprimne, z celého srdca. Odpustila som ti, ze si odisiel. A tak som ti odpustila naposledy.
Dospelácky život
je príliš rýchly.
Akoby sme si už
bez lásky žiť zvykli.
Potom nechajte ma ešte
dozrievať. Ja chcem
o ňom, o tebe, o nás
môcť snívať.
Kam sa podeli prechádzky
a ten tvoj pohľad nesmelý,
kam sa podeli
naše dlhé rozhovory.
Kam sa podeli
naše úteky
do neviditeľných
postelí.
Zabudni, nič z toho
už sme
dospelí.
Zrazu na to nie je čas.
Na pusu, na čelo, na líce,
na lavičkách, vo dverách.
Zrazu sme si zvykli
nakrátko sa v sebe nájsť
a nechať ísť.
Nemyslieť na to
či to malo ešte
dozrievať
ďalej v nás.
Dáš mi pusu,
podáš mi ruku
aj bez toho krátkeho
výletu do môjho lona?
Lebo ja už nechcem byť
len tá.
Ona.
Chcem byť konečne
raz niekoho
jediná a svoja.
Chcem byť samozrejmosť
o ktorú chceš
každý deň bojovať.
Chcem byť ľad
čo sa netopí.
Chcem byť skrat,
chémia v tvojej hlave.
Chcem byt tvoje
impulzívne správanie
spontánne konanie.