#horyvteniskach

[vitalcity]

Neopakovateľná príroda Volovských vrchov opäť privíta bežcov Horského behu Smolník 2018

Už po štvrtý krát bude bodka za bežeckou sezónou na Východe patriť Horskému behu Smolník. Dve trate preveria celosezónnu prípravu bežcov, ktorí svoju záľubu našli v horách, prevýšeniach a nedotknutej prírode.

Prémiová, 33 km dlhá trať s kumulovaným prevýšením 1400m opisuje oblúk po hrebeni obkolesujúci dolinu Smolníckeho potoka. Nazýva sa Beh hrebeňom Volovských vrchov a využíva tiahle stúpanie na vrchol Osadníka a hrebeň, ktorý poznáme z cesty SNP. Jeho druhá polovica zasahuje rázsochu Hekerovej a tvorí takpovediac odbočku od hlavného hrebeňa. Od Osadníka sú to ešte dve výraznejšie stúpania (na Pipitku a spomínanú Hekerovú), no terén je relatívne zvlnený po celej jeho dĺžke. Podkladom je zvážnica no miestami pretekárov prenesieme aj cez les a „srnčie“ chodníčky.

Po stopách smolníckych baníkov je názov kratšej trate, ktorá prevedie začínajúcich či skôr rekreačných bežcov 11km dlhým okruhom s kumulovaným prevýšením 470m. Na jej trase je historická krížová cesta s murovanými kaplnkami aj známe Kúpele Štós. Cieľ je na námestí obce Smolník, hneď nad historickou tabakovou továrňou a ďalšími banskými skvostami, ktoré to zostali z dôb, kedy bol Smolník bohatým centrom celej doliny. 

Štartujeme v sobotu 10.11.2018 

Každoročne sa na HBS prihlasuje viac a viac pretekárov a obľube sa tešia narovnako obidve trasy. Registrácia je už spustená: http://beh.vitalcity.sk/ 

Obraz o tom, ako to vo Volovských vrchoch vyzerá poskytne video z vlaňajška: https://youtu.be/5hYkKAf9KXY

Prvých 200 prihlásených dostane štýlové funkčné ponožky s originálnou grafikou, pripravujeme aj bežecké šiltovky, tombolu a veľa zaujímavých sprievodných aktivít pre deti a doprovod.

Organizačný tím HBS 2018                  

[vitalcity]

Poctivá bodka za bežeckou sezónou? Jednoznačne na HBS 2017 v Smolníku

HBS 2017 (Horský beh Smolník) a jeho 3. ročník ponúkne v sobotu 11.11.2017 poctivé kilometre a vertikálne metre v panenských Volovských vrchoch. Chodníčky, ktorých sa málokedy dotkne bežecká tretra, poskytnú krásne výhľady, srdečných Smolničanov na občerstvovačkách a kopec dobrej nálady. Tieto preteky robia bežci pre bežcov, a tak sa môžete spoľahnúť, že bratia Kovaľovci si dajú záležať na značení, kvalitných občerstveniach z Vitalcity.sk aj cenách či darčekoch pre účatsnkov. Tento rok sa môžete tešiť na dizajnovú funkčnú čiapkua víťazi aj na hodnotné ceny. Opäť budú na výber dve trate: pre náročných aj pre tých, ktorým stačí ochutnávka.

Dve výzy: Dlhá a kráta - do ktorej sa pustíš?

Prémiová, 33 km dlhá trať s kumulovaným prevýšením 1400m opisuje oblúk po hrebeni obkolesujúci dolinu Smolníckeho potoka. Táto trať nesie poatický názov: Beh hrebeňom Volovských vrchov a využíva tiahle stúpanie na Osadník a hrebeň, ktorý poznáme z cesty SNP. Jeho druhá polovica zasahuje rázsochu Hekerovej a tvorí takpovediac odbočku od hlavného hrebeňa. Od Osadníka sú to ešte dve výraznejšie stúpania (Pipitka a spomínaná Hekerová), no terén je relatívne zvlnený po celej jeho dĺžke. Podkladom je zvážnica no miestami pretekárov prenesieme aj cez les a „srnčie“ chodníčky. Krátka trať sa nazýva Po stopách smolníckych baníkov a prevedie pretekárov 11km dlhým okruhom s kumulovaným prevýšením 470m. Pobeží sa do kopca okolo milých kaplniek krížovej cesty až ku kaplnke v Štóskom sedle, odtiaľ do Štóskych kúpeľov, po ceste SNP, a späť na námestie v Smolníku. 

11.11.2017 sa stretneme v Smolníku

Možno aj prvý sneh zažijú všetci, ktorí príjmu Smolnícku výzvu. Registrácia je už spustená: http://beh.vitalcity.sk/ Obraz o tom, ako to vo Volovských vrchoch vyzerá poskytne video z vlaňajška: https://youtu.be/Z13wHFpbNM0 alebo z predvlaňajška:  https://youtu.be/S28WFR6UdA8

Prvých 150 prihlásených dostane štýlovú funkčnú čapicu s originálnou grafikou. Zostáva ešte 50 miest, tak neváhaj a prihlás sa ešte dnes.

 Organizačný tím HBS 2017 :)

[martinkoval]

Hory v Teniskách: Up&Down - Ankogel (3252)

Verní čitatelia môjho blogu iste spozorovali článok o Triglave (2866 m n. m.), najvyššom vrchu Slovinska. Podarilo sa mi ho vybehnúť pod tri hodiny v rámci nového projektu, ktorý som pracovne označil Up&Down. Názov je krátky, výstižný, jednoduchý. A taká je aj jeho myšlienka: dostať sa rýchlo na vrcholy zaujímavých hôr jednoduchšou, behom zdolateľnou cestou. Výber vrcholov a ciest podlieha kritériu skyrunningu - dodržať aspoň 2000m kontinuálne narastajúce prevýšenie. Trošku inšpirované Kilianom, priznávam. Ale na tom mi nezáleží, pointa spočíva v dobrodružstve, tréningu a hlavne spoznávaní hôr.

Druhou výzvou bol rakúsky Ankogel (3252 m n. m.). Lákal ma svojou blízkou polohou a nadmorskou výškou. Od Bratislavy je vzdialený 450 km, čo sa mi nezdalo až tak veľa. Popravde, myšlienka vybiehať „tritisícky“ vznikla už na jeseň v roku 2015 a Ankogel mal byť prvou horou. Ale nestihlo sa. Plány a poradie hôr sa prispôsobili okolnostiam. A tak som sa po vďačnom tréningu a nových skúsenostiach z vyprahnutého Triglavu tešil na rozlohou najväčší rakúsky národný park Hohe Tauern a vlastne aj moju prvú tritisíc metrovú horu, na vrchole ktorej sa už čoskoro ocitnem.

na vrchole - Ankogel (3252 m n. m.)

Ankogel sa mi páčil aj kvôli ľadovcom. Nie je ich tam síce až tak veľa, ale na začiatok a prvé skúsenosti by stačili. Preto som celú zimu počas plánovania zvažoval výbeh z východnej strany hory od jazera Kölnbreinspeicher, ktoré je známe najvyššou priehradou v celom Rakúsku. Z tejto strany sú ľadovcové polia na Ankogeli rozlohou väčšie (cez ľadovec sa prechádza súvisle na vzdialenosti cca 2km pričom sa nazbiera 450 výškových metrov). Avšak pri finálnom prepočte a kontrole parametrov ma zaskočilo nazbierané prevýšenie. Jazero je dosť vysoko a tak sa na vrchol „natočí“ len necelých 1329m. Navyše je nutné ho obehnúť celé, autom sa na jeho západnú stranu podľa mojich informácií nedá ísť. Prvých takmer 7km by bolo príliš nezáživných.

Preto som radšej zvolil opačnú, západnú stranu hory – dedinku Mallnitz (1191 m n. m.), situovanú v nádhernom, hlbokom údolí. Z tejto západnej strany sa prevýšenie vyšplhá na 2200m na cca 10 km. To už znie o niečo lákavejšie. Náročnosť z hľadiska prevýšenia je podobná výberu trate na Triglav, ibaže je o niečo kratšia (o 5 km, tam a späť o 10 km). Svah je exponovanejší a z troch štvrtín ho tvorí zjazdovka. Záverečnú časť tvorí traverz a následné už len stúpanie cez kaskády a menšie ľadovce na Malý Ankogel (3096 m n. m.). Z neho sa postupuje na sever na hlavný vrchol. Ide zhruba o 150 výškových metrov na 0,4km.

údolie a dedinka Mallnitz, úplne v pravo Hannover Haus

Pri Triglave som si pochvaľoval dostupný materiál – reporty, fotky, skúsenosti iných turistov. Ankogel je na cestopisy skúpejší. Viac sa toho dá nájsť na českých stránkach. Na druhej strane, výstup na Ankogel je oproti Triglavu pre mnohých návštevníkov menej náročný. Podľa môjho pozorovania sa 100% z nich vyvezie lanovkou do sedielka k chate Hannover Haus, odkiaľ pokračujú cca 3,5 km pri prevýšení 770m na vrchol. A to sa na otočku za jeden deň už dá zvládnuť. Hannover Haus je veľmi pekná, zrekonštruovaná chata, v ktorej sa dá prespať v prípade ak sa nestihne lanovka na ceste späť.

Môj výlet trval tri dni počas posledného augustového víkendu. Z Bratislavy som odchádzal vo štvrtok ráno a z Mallnitzu som sa vrátil späť do Bratislavy v nedeľu večer. Za ten čas som stihol 2x vrchol a jeden „trek“ na chatu Arthur von Schmid Haus pri plese Dösener See (2275 m n. m.). Prvý, piatkový Ankogel sa niesol v znamení turistiky. Išiel som s Paulínkou a nanešťastie nám to trvalo až takmer 12 hodín. Slnko poriadne pálilo a bolo celkom horúco. Mne takáto rozcvička celkom pomohla, lebo som si poriadne obzrel trať, našiel pramienky, vyskúšal záverečné stúpanie a hlavne sa pokochal perfektnými výhľadmi na Triglav, Dolomity, Grossglocker a Dachstein. Nafotili sme zopár fotiek do reportu, takže som sa nemusel zdržiavať o deň neskôr pri expresnom výstupe.

V sobotu som plánoval vstávať skoro ráno. Nepodarilo sa, stal som až o ôsmej ráno. Obyčajne so vstávaním pri takýchto akciách nemávam problém, ale tentoraz bolo všetko inak. Bolela ma hlava, cítil som žalúdok ako na vracanie a musel som až trikrát odbehnúť na WC. Zaujímavé. Ako keby som dostal v piatok úpal. Je pravda, že som bol celý deň dosť vysoko na priamom slnku. Druhá možná diagnóza by mohla byť črevná viróza. Kamarát Rišo Pouš mi o nej a jej súčasnom výskyte rozprával pred siedmymi dňami na Tatranskej šelme Ultra. Ani neviem ako, no do 9:30 som sa dal dokopy a o pol jedenástej som už štartoval na spodnej stanici lanovky.

Na pomoc som si zobral palice, pretože zjazdovka je miestami dosť exponovaná. Po strednú stanicu sa ide „cikcakom”. Úsek predstavuje zhruba 3,3km pri 650 vertikálnych metroch. Miestami som chcel ísť kolmo hore a vyhnúť sa kľučkovaniu, ktoré traverzuje zjazdovku a zachádza aj do okolitého lesa. Ale rýchlo som si to rozmyslel. Tráva a celkovo vegetácia v tejto časti bola vysoká. Na tomto úseku bolo dosť teplo a tak som sa veľmi tešil na vetrík, ktorý som očakával na otvorenom svahu hneď za strednou stanicou. Prvý úsek som zvládol za 40 minút.

Druhý úsek od strednej stanice po jej konečnú zastávku neďaleko chaty Hannover Haus je už menej zarastený. Úsek začína nadmorskou výškou 1700 m n. m.. Táto časť zjazdovky v lete slúži ako pastvina pre kravy. Postupne na nej pribúdajú skaly a vegetácia sa stráca. Je dlhá necelé tri kilometre a prevýšenie činí takmer 680m. Úsek mi trval ďalších 40 minút. Išlo sa mi dobre, bolo už menej teplo a pofukoval príjemný a mnou tak dlho očakávaný vetrík. Na chate Hannover Haus (2565 m n. m.) som nestál. Mal som už síce menej vody, ale pramienok som mal vyhliadnutý o niečo ďalej na traverze smerom ku Ankogelu. V nohách mám v tejto chvíli už asi 1300 vertikálnych metrov, 6 km za sebou a necelé štyri pred sebou. Konečne opúšťam urbanizovanú časť kopca a upaľujem traverzom dlhým necelé 2 km pod Malý Ankogel. Povrch sa mení na skaly a ja sa konečne cítim ako doma v našich Tatrách.

Na Malý Ankogel to stúpa akokeby po kaskádach, 60-70 výškových metrov po skalách hore, potom trošku plošinky. A stále dokola. Asi tak 4 krát. Dvakrát sa prechádza cez elipsovitý ľadovec Lassacher Kees. Najprv súbežne cez jeho bočný, južný okraj, na záver sa prechádza naprieč po jeho šírke. Mnoho turistov odbočuje zo značky a prejdú ním celým po dĺžke kolmo hore. Je to rýchlejšie a menej náročnejšie. Predsa zo skál bolia nohy o niečo viac. Ja som sa držal značky. Po zdolaní ľadovca som už konečne tesne pod 3000 m n. m. rovno pod Malým Ankogelom. Nasleduje exponovaný chodník kolmo hore. Je na ňom dosť veľkých skál, preto paličky skrývam za jednu z nich. Už zo včerajška som vedel, že miestami pôjdem aj po štyroch :-)

Hochalmspitze (3360 m n. m.) obrastený ľadovcom Großelendkess, žeby nasledujúca méta?

Na Malý Ankogel sa dostávam po 2h a 15min. Mám za sebou 9,4 km a niečo cez 2000 výškových metrov. Posledný úsek na Ankogel som zvládol za 15 minút. Na hlavnom vrchole stojím za 2:30. Nie je tam veľa priestoru. Pri vrcholovom kríži je zopár ľudí, no ten je trošku nižšie. Hlavný vrchol je natiahnutý na akýsi hrebienok, pričom východný a hlavne západný spád je dosť strmý. Najvyššia časť kopca je od kríža severnejšie a pripomína akýsi kameň. Ale aj tak si naň sadnem, zjem jeden ClifBar a chvíľu počúvam a pozorujem ako zo steny podo mnou odpadávajú kamene. Celkom to tam pracuje, nedivím sa, že tento vrchol sa v minulosti už raz zlomil. Nad Alpami je dnes viac oblakov, ale deň je aj tak veľmi pekný. Po siedmych minútach sa púšťam na cestu späť. Trvá mi zhruba hodinu a 55 minút. Paličky som našiel až na druhý pokus, tie balvany na ceste späť vyzerali veľmi podobne.

Koniec koncov som rád, že sa mi Ankogel na tomto výlete podarilo aj vybehnúť, pretože ráno som už strácal nádej. S časom som celkom spokojny, očakával som menej, ako vždy. Nohy si pamätali ešte šelmu a aj piatkovú turistiku. Už teraz sa teším na ďalší kopec, ktorý v rámci projektu Up&Down vybehnem. Pravdepodobne však až v sezóne 2017.

Výbava: 

Dynafit Feline SL

3x HoneyStinger

1x ClifBar

1l vody + zopár glgov z potoku pri výstupe a zostupe

fúkerka Salomon Bonatti pre prípad búrky

Pripájam ešte zopár fotiek:

Ankogel a Malý Ankogel z traverzu

ľadovec Lassacher Kees pod Ankogelom

pohľad na Ankogel z Malého Ankogela

[martinkoval]

Hory v Teniskách: Up&Down - Triglav (2864)

Triglav (2864 m n. m.) je najvyšší vrch Slovinska s bohatým kultúrnohistorickým pozadím. Významom by som ho prirovnal k nášmu Kriváňu alebo poľskému Giewontu. Pamätám si na moje prvé stretnutie s touto majestátnou horou. Bolo to v roku 2011 na dovolenke v Júlskych Alpách. Vtedy som sa na jeho vrchol žiaľ nedostal. Výstup som si odložil do zálohy a až teraz o 5 rokov neskôr som sa ho pokúsil zdolať. Nemohol som to poňať inak ako bežecky. Skyrunning sa stáva nielen mojou veľkou pretekárskou záľubou, novou realizáciou v rámci SSkyA, ale predstavuje aj niečo ako uhol pohľadu akým sa na hory a ich výzvy v súčasnosti pozerám.

Informácie o výstupe na Triglav sa dajú nájsť na našom slovenskom či českom internete. Je ich veľa. Triglav je populárny kopec a z našich končín to k nemu nie je tak ďaleko. Rozprestiera sa v strede Júlskych Álp, familiárne nazývaných “Juliánky” (výraz som počul už viackrát a naučil som sa ho používať). Je akýmsi srdcom celého pohoria a preto je veľmi dobre dostupný z hociktorej strany. Existuje preto niekoľko výstupových ciest rôznej náročnosti a dĺžky. Ľudia si tento výstup zvyknú rozdeliť na dva dni a prespať na jednej z chát, ktorých je v jeho okolí hneď niekoľko.

 Na Triglav som sa teda chystal už dlhšie, za ten čas sa mi podarilo preštudovať niekoľko reportov. Študoval som ich tak spontánne počas posledných troch rokov. Predstavu o výstupových trasách som mal celkom dobrú. Terén bol ale trošku záhadou. Bol asi jedinou vecou, ktorou som si bol menej istý. Poznal som ho síce zo spomínanej dovolenky, ale skôr z južnej strany v oblasti Bohinského jazera. Pre tohtoročný výstup som sa rozhodol pre najkratšiu, ale zato najstrmšiu výstupovú cestu Trenta (cca 700 m n. m.) - Triglav (2864 m n. m.). Na masív sa vydriape zo západu, na samotný vrchol ale z južnej strany. Smerom hore to je takmer 15km pri 2200m prevýšení. Do poslednej chvíle som netušil, či sa touto stranou na Triglav dostanem behom.

Pohľad do rokliny pri masíve Zadnjica, ktorá sa nachádza presne v strede z prava do ľava medzi tými dvoma zarastenými kopcami, úplne v zadu Bovec.

 Aby som sa oboznámil s terénom, rozhodol som sa skúsiť vyliezť na vrchol najprv turisticky. V tretiu Júlovú sobotu som teda preskúmal miesto štartu, dolinu pod masívom (Zadnjica), prevýšením náročnejší a reportmi ospevovaný výstup cez steny Skok a Komar na Koču na Doliču (2151 m n. m.) a z nej na plató pod majestátny trojhlavý vrchol, ktorý sa postupne vynoril. Z juhozápadu vidno len ten najhlavnejší, najvyšší vrchol. Triglav ma veľmi zaujal, je skutočne impozantný. Oproti ostatným skalám je jeho južnejšia stena sfarbená viac do červena. Trošku kontrastuje. V túto chvíľu som vedel, že nejde len o taký obyčajný kopec. Stáť na jeho vrchole a teda byť na streche celého Slovinska je aj istý duševný zážitok.

Hoci bolo počasie na turistiku celkom príjemné, skôr teplo ako zima, ďalej cez plató som sa už v sobotu nedostal. Chôdzou to všetko trvá o čosi dlhšie, aj čas ide rýchlejšie. Problém bol aj s vodou a na vrchol to bolo isto ešte vyše hodiny. Podarilo sa mi teda zmapovať ¾ cesty a vidieť stenu a tzv. Triglavskú štrbinu. Ňou sa nejakým spôsobom vychádza na vrchol. Netušil som ako presne, neopísal to žiadny report, na ktorý som narazil. Podmienky na beh som však zhodnotil ako veľmi dobré, povrch je skôr štrkovitý, miestami s poriadnymi kameňmi, ale to som nevnímal ako prekážku.

Triglav z južnej strany, pohľad z platá nad Kočou na Doliču. Triglavská štribina je zárezom medzi východnou hranou vrcholu a tým tupým kopcom, z ktorého vychádza hrebeň.

V nedeľu nadišiel ten správny deň. Budík mi zazvonil už o tretej ráno. Po rýchlych raňajkách ma čakala asi 50-minútová cesta autom cez priesmyk Vršič do Trenty. Cestou som si spomenul, že som si zabudol pulzmeter. Bol som na pulzy síce dosť zvedavý, no vracať sa, stratiť čas a riskovať prípadnú poobednú búrku nemalo význam.

Po rýchlej príprave konečne štartujem. Hodiny ukážu 5:40 ráno. Cesta údolím Zadnjica je na 30 minútovú rozcvičku, stúpa to mierne, sem-tam trošku viac, ale nič extra. V číslach to predstavuje 4km a 350 “výškových”. Pod stenou na konci údolia zídem z cesty k potoku napiť sa. Je to posledná možnosť občerstvenia, voda hore nie je. Napiť sa dá až na chate ale cena sa pohybuje okolo 5 EUR za malú fľaštičku. Kašlem na ňu.

Koča na Doliču (2151 m n. m.) na ceste späť z prvého výstupu

Pokračujem stúpaním na spomínanú Chatu na Doliču. Takmer hodinu a pol stúpam serpentínami po veľmi pekne upravenej, miestami do skaly vytesanej turistickej ceste. Všetko bežím, tempo nie je ani veľmi voľné, ale ani rýchle. Celý úsek má približne 7,5 km a 1000 m prevýšenie. Je tam však veľa traverzovačiek a mnoho serpentín. Ak by sme to zobrali vzdušnou čiarou, boli by sme asi na 2-3 kilometroch. Po včerajšej turistike mám v nohách už viac ako 3000 výškových metrov. Veľkú, neúnosnú únavu síce necítim, ale nie som ani úplne čerstvý.

Zatiaľ som okrem kamzíkov nikoho nestretol a to sa mi páči. Je kľud, slniečko je ešte stále skryté za skalami a mám chodník len a len pre seba. K chate tento krát už nejdem, je to zachádzka asi tak na 300m. Preto na križovatke pod ňou odbočujem priamo na Triglav. Od chaty sa situácia mení v dvoch veciach. Na chodníku už zrazu nie som sám. Vídavam a obieham turistov, ktorých som pri včerajšom zostupe stretával a ktorí evidentne prespali na chate. To mi nevadí, očakával som to. Horšie je to, že hodiny mi už ukazujú 1:50 a tak viem, že môj limit na vrchol nestíham. Už kedysi dávno pred výletom som si v hlave stanovil rovné 2h.

Pohľad na juhozápad, vzadu Taliansko, pod nosom vidno zvrstené plató

Pod samotný Triglav je to ešte 2,5 km, zhruba 350 výškových metrov. Ku koncu je to ale beh skôr po kamenistej platni, ktorá je dosť zvlnená. Mal som priam pocit ako na niektorej z našich hrebeňoviek. Začínam stúpať z juhozápadu ku skale, k hlavnému vrcholu. Svah zo sutiny mi to vcelku sťažuje. Urobím tri kroky vpred, posunie ma to o krok späť. Ešte že je to len kúsok. Konečne som na skalách a už vidím klince. Leziem celkom opatrne a traverzujem k štrbine, ktorá je na opačnej, juhovýchodnej strane. Očakával som, že od štrbiny, ktorá z diaľky pripomína Priečne sedlo, už pôjdem po hrebeni. Avšak preliezam na opačnú, severovýchodnú stranu. Tu je svah miernejší, ale zo severnej strany zato o riadny kusisko hlbší. Smerom dole do doliny Vrata vidno asi takých 2000 súvislých výškových metrov. Stúpam hore opäť po klincoch, sem-tam sú aj reťaze. Opäť križujem hrebeň, či skôr jeho východnú hranu. Teraz to už ide konečne kolmo hore až na vrchol. 770 horizontálnych a ďalších 300 vertikálnych metrov na vrchol mi trvalo až 28 minút.

Celkový čas výstupu Trenta - Triglav 2:50. Počasie je stále ideálne, slniečko už začína pripekať. Hodiny neukazujú ešte ani 9:00. Na vrchole je aj napriek tomu zopár ľudí. Skupinky turistov vidím ešte na Malom Triglave a na severnom plate Kredaricaje je kade-tade tiež roztrúsených zopár jedincov. Po krátkej pauze a jednom ClifBare začínam zostup. Idem klusom, no voľnejšie. Obzerám si prostredie a snažím si ho vryť do pamäti. Asi ho zase nejakú chvíľku neuvidím.

Pohľad na Malý Triglav (2732 m n. m.)

Dať si cieľ vystúpiť za cca 2 hodiny na Triglav je dosť ostré, ale myslím si, že nie nemožné. Limit mi ušiel síce o 50 minút, no v cudzom a neznámom teréne to nevnímam ako pohromu. Možno - a vlastne tomu verím - že sa to ešte niekedy pokúsim vylepšiť.

Výbava: 

Dynafit Feline SL

3x HoneyStinger

1x ClifBar

1l vody + zopár glgov z potoku pri výstupe a zostupe

fúkerka Salomon Bonatti, rukavice a Buffky pre prípad búrky

a ešte menej úspešný pokus o selfie :-) ...ale jediný, ktorý z Triglavu mám

[vitalcity]

VitalCity SKYRACE 2016 z pohľadu prípravy a organizácie

Po Horskom behu Smolník 2015 (HBS) sa šuškalo čosi o dlhšej trati, možno aj novom podujatí. Áno, existovala akási predstava o päťdesiatke pridruženej k HBS. Skôr ako sme jej dali zelenú, rozhodli sme sa najprv opýtať bežcov. Začiatkom zimy sme rozposlali dotazník a dostali približne 126 odpovedí s jednoznačným záverom. Preteky zamerané na vertikálu získali najviac hlasov.

Na projekte pretekov sa začalo pracovať už v novembri/decembri a venoval sa mu najmä Tomi. Pripravil dokument, ktorým sme ašpirovali a nakoniec aj získali grant od nadácie ČSOB. Koncom roku 2015 sme mali najsilnejšieho partnera istého. Postupne sa začali pridávať ostatní partneri, ktorí preteky podporili. Mnohí z nich venovali svoje produkty nielen víťazom, ale aj všetkým pretekárom. Patrí sa ich spomenúť: Panta Rhei, Kneipp, Pepsi, Yak Stream, VitalCity.sk, Birell, Vavrys a Emil Henček , ktorý zabezpečil Deva čokoládky.

Každý online prihlásený pretekár do vopred stanoveného dátumu dostal funkčné a veľmi pekné tričko LaSportiva. Pivo Birell, Pepsi, sprchový gél Kneipp, energetický gél Agave #9 a čokoládka Deva sa ušla každému. Rovnako aj nápoj a obed - cestoviny po pretekoch. Každý pretekár, ktorý dobehol v limite dostal pamätnú plaketku s logom pretekov. Štartovné pre vopred registrovaných pretekárov bolo 10 EUR, na mieste 15 EUR. Myslím si, že sme po vzore minuloročného HBS štartovným balíčkom zase priniesli pre účastníkov niekoľkonásobnú protihodnotu vzhľadom k cene štartovného. Naši víťazi dostali okrem sošiek od umelkyne Martiny Tajtakovej aj vecné ceny od Inov8, knižky od Panta Rhei a iné drobnosti. Nehovoriac už o zážitku z pretekov.

Trať Predstava o trati bola na začiatku úplne iná. Pustili sme sa na stranu hlavného hrebeňa Volovských vrchov. Chceli sme využiť Kotlinec (974 m n.m.) a Pipitku (1225 m n.m.). Urobili sme na nej aj jeden prieskumný beh a našli veľmi zaujímavé “single track” chodníčky. Zlom v myslení prišiel počas Vianoc, keď som si zaumienil vybehnúť na Kobyliar (1271 m n.m.). Tomi sa samozrejme pridal. Kobyliar je hrebeňom veľmi tesne spojený so Zlatým stolom (1322 m n.m., najvyšší vrch Volovských vrchov). Na Zlatý stôl sme zvykli behávať po hrebeni zo strany Hekerovej pomerne často. Obchádzali sme dolinu Bystrého potoka (tú, do ktorej ste po úvodom výstupe zbiehavali), no a spomínaný Kobyliar veľmi nezapájali. Vianočný beh bol preto zlomový v trasovaní skyrace-u, lebo som na Kobyliar chcel vybehnúť priamo z doliny a Zlatý stôl obísť. Pre nedostatok času, tmy, ľadu a neznalosti výstupovej trasy sme síce nakoniec na vrchol nevybehli, ale o to viac sme zmapovali dolinu Bystrého potoka. Rozhodnutie umiestniť skyrace do doliny, kde sa dá po vnútorných a vonkajších stranách dynamicky stúpať a klesať, bolo na svete.

Tomáš Kačmarčík, foto: Martin Bartoň, vetroplachmagazin.sk

Trať sme mapovali od Vianoc, skúšali sme rôzne alternatívy, sledovali vzdialenosť, prevýšenie, ale aj schodnosť terénu. Problematický bol hlavne spomínaný Kobyliar. Tomi urobil aj niekoľko separátnych behov, pri ktorých ho sprevádzal aj kamarát Peťo Múdry. Pôvodnú trať trošku ovplyvnili úrady a ochranári. Pri vybavovaní povolení (o ktoré sa postaral Tomi celkom sám) sa ukázali miesta a istá parcela, ktoré bolo nutné obísť. Stratili sme výškové metre, a preto sme ich museli zbierať na posledných kilometroch.

Aby sme mohli preteky nazývať oficiálne skyrace-om, obnovil som svoj kontakt v ISF (International Skyrunning Federation) a pokúsil sa to dohodnúť. S licensingom som chvíľu pracoval, a preto poznám riziká a pokuty používaní značiek načierno. ISF má svoje značky právne ošetrené, a preto sme nechceli riskovať. Myslím si, že naše preteky a myšlienky vedenie ISF oslovilo a dopomohli dotiahnuť Slovenskú asociáciu skyrunningu do oficiálnej podoby. Podarilo sa to už v marci, no verejnosti sme to oznámili až začiatkom apríla. Príbeh SSkyA bol behom na dlhšiu trať a viac sa o tom dozviete na stránkach www.skyrunning.sk.

Mišo Rajniak, foto: Peter Kovaľ

Príprava pretekov v teréne Preteky v teréne sme začali pripravovať už v piatok 20.5.. Do Alžbetinho domu, ktorý sa stal naším zázemím, sme ráno doniesli všetky potrebné veci pre preteky. Zvyšok doniesla Radka podvečer. Pomohla aj s prípravou balíčkov a hlavne s moderovaním pretekov. S lokálnou, smolníckou časťou organizačného tímu sme si prešli veci, ktoré sa dali v daný deň zabezpečiť na mieste činu. Značiť trať sme sa vydali o 11.30. O 22.30 sme boli so značením konečne hotoví. Nanešťastie sa nám minul označovací sprej, a tak som bol posledné úseky doznačiť v sobotu po štarte pretekov. V piatok večer ešte prebehla krátka porada, na ktorú sme si z lesa odbehli. Rozdelili sa občerstvovačky. Ráno sme sa stretli niečo po pol siedmej. Pripravili sme oblúk, rozrobil som CocoHydro do bandasiek, vyslali občerstvovačky na ich stanovištia. Pretekárov postupne pribúdalo a Smolník sa začal napĺňať skyrunnermi, ktorí, podľa mňa, poriadne netušili, čo ich na trati bude čakať :-)

Priebeh pretekov Čela pretekárov sa zmocnil Matúš Vnenčák, ktorý ich viedol až na posledné kilometre. Trať bola neúprosná a Matúša, žiaľ, premohla na posledných kilometroch. Kŕče ho pripravili o prvé miesto. Situáciu využil Mišo Rajniak, ktorý na poslednej občerstvovačke zmobilizoval všetky sily a do cieľa dobehol s viac ako 3 minútovým náskokom. Mišovi sa podaril husársky kúsok, a to nie len bravúrnou stratégiou a špičkovým výkonom. Trať zdolal pod tri hodiny, a to sme si želali. Podľa ISF pravidiel by Skyrace mal byť zdolateľný aspoň prvým pretekárom do troch hodín. Matúš nebol ďaleko, k trojhodinovému limitu mu chýbala necelá minútka. Škoda. Trať je teda presne taká, ako má byť, a to znamená, že zľahčovať sa nebude :-)

Matúš Vnenčák, foto: Martin Bartoň, vetroplachmagazin.sk

Ako sa bojovalo v kategórií žien nevieme. Chýbajú medzičasy na občerstvovačkách. Ide o priestor, na ktorom vieme v budúcnosti pracovať, je to však hlavne otázka rozpočtu. Tamara Tinta z Maďarska si vybojovala prvú priečku. Našej Maríne Kissovej nadelila necelých osem minút.

Sme veľmi radi, že do Smolníka zavítala taká silná zostava. Na skyrace-e bojoval okrem iných aj Tomáš Kačmarčík, Peťo Volnár, Filip Kristl. Julo Kaľavský prišiel na preteky tiež, hoci precestoval celú predošlú noc. Nejde nespomenúť aj Poliakov z TOP 10 Szymona a Andrzeja a samozrejme Ákoša Eördögha z Maďarska, ktorý takmer uchmatol tretie miesto Peťovi Fraňovi z Brezna. Išlo o rozdiel necelej minúty. V budúcnosti by sme na štarte radi videli viacej žien. Ale to je už aj úloha asociácie, ktorá potrebuje ukázať čaro strmých kopcov širokej, nielen bežeckej verejnosti.

TOP 3 v oboch kategóriách, foto: Peter Kovaľ

Záverom možno konštatovať, že všetko prebehlo bez komplikácií a okrem jedného výjazdu za “krčujúcim“ pretekárom a chybu vo výsledkoch sme nič negatívne nezaznamenali. Tri “fulltime” dni v teréne venované príprave, značeniu a čisteniu trate neľutujem. Aj pre nás to bol skvelý zážitok.

Ďakujem všetkým, ktorí s pretekmi pomohli. Všetci ste boli super!

S bratom sa na vás všetkých tešíme opäť o rok!

Martin Kovaľ

Absolútní víťaz, foto: Peter Kovaľ

Víťaz pretekov Mišo Rajniak veľmi milo opísal svoje dojmy nielen z organizácie, trate ale aj samotného preteku v "disciplíne" skyrunning, konkrétne skyrace. Pozitívny feedback sme dostali od mnohých pretekárov.

Výsledky (budú ešte zrevidované):

http://skyrace.vitalcity.sk/vitalcity_skyrace_2016.pdf

Na pretekoch sa súťažilo aj o pánske a dámske tenisky na troch dopredu označených úsekoch prostredníctvom platformy Strava.com. Tenisky podľa vlastného výberu si vybojovali pretekári, ktorí na nich dosiahli najlepší čas - Matúš Vnenčák a Alena Slaná.

Partneri podujatia (abecedne zoradené):

Birell ČSOB Nadácia Freemap.sk Inov8 Kneipp La Sportiva Lesy SR š.p. Banská Bystrica Obec Smolík Panta Rhei Pepsi SportTravel.sk VitalCity.sk

Mediálny partneri (abecedne zoradené):

Beh.sk Behnaboso.sk BiegiGorske.pl Extremnizavody.cz Kingrunner.com MBtrail.hu Runforfun.sk SvetSportu.sk Šport je život (sjz.sk) Trenujeme.sk Vetroplachmagazin.sk ZBKE.sk

[vitalcity]

Horský beh Smolník - za oponou

Zorganizovať trailové bežecké preteky v prostredí Volovských vrchov sme s bratom Tomim zvažovali už dlhšie. Prvé nápady, trasy rôznej náročnosti a vzdialenosti  vznikali už pred tromi rokmi. Veci sa pohli výrazne vpred na jar tohto roku, keď sa náš otec a Tomi dostali k informácii ohľadom snahy obce Smolník o organizáciu bežeckého podujatia. Predpokladám, že v tej dobe sa zvažovali cestné preteky.

Tomi prevzal iniciatívu a spracoval projekt, návrh pretekov trailového formátu s niekoľkými variantmi tratí.  Obec projekt podporila, a tak sme začiatkom leta už verejne oznámili termín a propozície pretekov. Tomi sa postaral aj o prezentáciu Horského behu Smolník na našom festivale Hory v Teniskách: Sprievodca ultrabehom a trailom v Košiciach 31. júla. Myslím, že sme nášmu podujatiu týmto gestom pripísali akýsi kredit a upozornili naň celoplošne, keďže festival Hory v Teniskách zaujal aj na západe krajiny v Bratislave, kde sme zaznamenali záujem o jeho novú epizódu.

Parametre tratí pretekov sme mali síce zverejnené, ale ich konkrétnu podobu sme poznali až tesne pred pretekmi :-) Pôvodnú 10km trať sme predĺžili o dva kilometre kvôli polomu, ktorý vznikol medzičasom na pôvodnej trati. Jeho obchádzku vymyslel Tomi vo štvrtok v noci, dva dni pred pretekami, keď pri roznáške prvých veci na miesto štartu sám prešiel s čelovkou niekoľko variantov.

Pri 33km dlhej  “vlajkovej trati” sme špekulovali o čosi viac. Tomi ju bol niekoľkokrát sám preskúmať a spolu sme boli raz premerať takmer jej finálnu verziu. Uvažovali sme, že  využijeme starú cestu na Osadník (1186) (pôvodná cesta SNP), neskôr časť novej zvážnice s kolmým, extra strmým výbehom na vrchol. Plánoval sa aj vrchol Pipitky (1225), kde sme uvažovali využiť skalnatú morénu, a tak urobiť preteky niečím špecifické. Morénu sme nakoniec vypustili hlavne z bezpečnostného hľadiska. Ide o príliš technickú pasáž, ktorá by v prípade daždivého počasia mohla byť pre mnohých nebezpečnou. Kolmým výbehom na Osadník by sme nasimulovali prvky skyrunningu, avšak pomoc od lesov vyčistiť terén by bola nevyhnutná. Záruku, že nám pomôžu, sme nemali. Tak sme aspoň využili kolmý výbeh z Troch studní (cca 1150) z poslednej občerstvovačky na zvážnicu vedúcu na Hekerovú (1260).

Pri výklade trate. Tomi odmoderoval celé preteky.

Za pomoci obce sa nám podarilo vyčistiť lesný chodníček na Tri studne a rovnako aj iniciovať prechod traktora celým hrebeňom nad obcou z Hekerovej po Vtáčí vrch (1045), čím sa podarilo vysokú trávu uležať a zvážnicu viac spriechodniť. Obec dokonca vykosila aj krížovú cestu, ktorou sa vybiehalo na Štóske sedlo (783). Kalamitou poznačenú Pipitku sa podarilo vyčistiť dva dni pred podujatím. Osadník zostal po kalamite, žiaľ, neuprataný a s Tomim sme tam „zabili“ so značením najviac času (značenie tam nechávame, aby sme jeho prechod uľahčili všetkým SNPčkárom. Škoda, že nevieme upratať najdôležitejšiu turistickú cestu európskeho významu (E8)).

Dlhú trať sme značili neočakávaných 12 hodín, krátku necelé tri hodiny. Značenie nám dalo poriadne zabrať. Začali sme v piatok o 11.30 ráno a skončili o pol druhej v noci. Tým sme prišli o večernú poradu a rozdelenie úloh. O to viac starostí nám zostalo na ráno, čo si vyžiadalo posunutie štartu asi o 20 minút.

Pri zháňaní zariadenia nám veľmi pomohol výrobca energetického nápoja OneEnergy, ktorý nám zapožičal stany na občerstvovačky, varné hrnce, v ktorých sme v cieli podávali YogiTea zo špeciálne brandovaných a veľmi pekných pohárov, ktoré sme získali priamo od Atmu z Francúzska. OneEnergy nám daroval aj fáborky, ktorými sme značili trať. Dynafit zapožičal štartovaciu/cieľovú bránu, vlajočky a stan, ktorý sme umiestnili na Tri studne. Za Dynafit zariadenie a extra bandasky musíme poďakovať nášmu kamarátovi a skvelému pretekárovi Matúšovi Vnenčákovi. Matúš je aj organizátor Tatranskej šelmy, na ktorej si pretekári môžu vyskúšať pravý vysokohorský ultra a vertikálny pretek (skyrunning).

Preteky odštartoval elektromobil BMW i3, čím sme chceli upozorniť na rozvoj ekolektromobility a ochrany prírody

S Dynafitom sme sa dohodli aj na funkčných tričkách, ktoré sme venovali dopredu registrovaným pretekárom. Išlo dokopy o 120ks, ktoré sme dali potlačiť logom behu. Verím, že sme týmto "husárskym" kúskom potešili pretekárov, ktorí v podstate dostali za štartovné v hodnote 5 a 10€ (krátka/dlhá trať) niekoľkonásobnú hodnotu už len v tomto kvalitnom tričku. A ak zarátame zvyšok štartovacieho balíčka (energetický gél HoneyStinger od VitalCity.sk, pivo Birrell, energetický nápoj OneEnergy alebo Pepsi), tak si myslím, že sme touto komornou akciou tromfli aj predražené a tisícmi dotované mestské maratóny.

Ceny pre víťazov sme získali prevažne od INOV8 ale aj od spomínaného Dynafitu. Produkty britskej značky INOV8 bolo možné aj vyskúšať prostredníctvom stánku Behnaboso.sk, o ktorý sa postaral bosobežec Matúš “Faster” Marcin. Matúš si trať aj sám vyskúšal, a to, že sme ho celkom potrápili,  dokazuje táto milá dokrútka:

Vyhodnotili sme prvých troch mužov a prvé tri ženy na oboch tratiach. Veľmi nás teší, že sme si za preteky vyslúžili len pozitívny feedback a vlastne okrem menšieho zmätku vo výsledkoch troch pretekárok na kratšej trati sme nič negatívne nezaznamenali.

Výsledky – Po stopách smolníckych baníkov 2015 (12km)

Výsledky – Beh hrebeňom Volovských vrchov 2015 (33km)

Víťazi 33km trate Beh hrebeňom Volovských vrchov 2015.

Na pretekoch sa prebehlo aj zopár štvornohých chlpáčov. Psíkov máme radi, a preto do budúcna zvažujeme aj kategóriu canicross. Plánov v rámci budúcich ročníkov HBS máme ešte niekoľko. Zvažuje sa stredne dlhá ultra trať (50-60km). Potenciál a tiahly charakter Volovských vrchov by umožnil natrasovať nejednu lahôdku. Na 30km trati sa zrejme udeje pár zmien. Padol návrh meniť jej smer, ale aj využiť zvyšok hrebeňa pri zbehu do obce Smolník. Mimochodom spomínaný zbeh si pochvaľovalo hneď niekoľko pretekárov, myslím, že sme im celkom ulahodili :-)

 Martin Kovaľ

Webová stránka podujatia: beh.vitalcity.sk

Podujatie finančne a materiálne podporili: (zoradené abecedne)

GRENDEL, autoškola DYNAFIT EUROVIA, a.s. Freemap.sk INOV8 Legall, dovoz a predaj flexibilného brusiva Lesy Smolník Obec Smolník ONE ENERGY PDD, tepelné a energetické hospodárstvo Pepsi Pivovary Topvar Senco spol. s.r.o. SportTravel.sk Šariš TJ Baník Smolník VitalCity.sk, najzdavšia (športová) výživa VSE, RWE group Yogi Tea

organizačný team

a niekoľko fotiek z podujatia: