Ach

Všetko dáva zmysel, keď veľmi chceš

[trulyvincent]

René Gruau

Italian | 1909 - 2004

[vecernakava]

Už nemám právo to vedieť, ba až drzé by bolo, keby sa na to pýtam...ale nenávidím, keď neviem čo robíš a kde si.

[vecernakava]

Toto sú tie pocity, ktoré ľudia prežívajú, keď majú úzkosti?

Do piče!

[vecernakava]

Korben Dallas a Aneta Langerová - Rozhodnutia (official video)

[vecernakava]

Nevládzem nič

[vecernakava]

Prečo som najviac sama sebou, keď moja duša krváca?

Prečo je mi dobre práve, keď bodám sa do srdca?

[vecernakava]

Mám celkom strach. Jeho korene sú zapustené hlboko v pude sebazáchovy, a mohutnosť jeho koruny je priamo úmerná toku času. - Čo ak sa z tohto všetkého raz zbláznim? Skutočne sa tento stav nezdá byť vzdialený, ale ja nechcem!

[vecernakava]

Také ľudské

Myslím si, že som celkom ucelený človek. Tak trochu nedávam zmysel, ale cítim sa byť celá. Cítim sa racionálne. No predstava, že by vás niekto poznal, naozaj poznal, poznal najviac ako len jeden človek môže druhého... je celkom desivá, však? Ten pocit vonia ako strach, neistota. A udiera do nosa ako dym z ohniska, alebo ako mráz.

Je nás viac, však?

[vecernakava]

Operácia v tme

Nemám skill v kamarátstvach nemám skill v ahoj ako sa máš. Vlastním patent na bezhraničnú dôveru. Nezlúčiteľné. Čo s dňami keď ich nemáš komu dať čo s dňami,  keď ich nemôžeš ako karty rozdávať? Čo so životom keď len tvoj je, keď nikto My sme blázni nešepká a nevykrikuje... Keď ma ukončíte, alebo ja seba, z väzenia mojej kože sa oslobodí. možno bude niekoho kto lepšie všetko robí. a sa rozdýcha. A sa rozžije. Moje telo bez povšimnutia červené jablko; uhnije. Zasvieťte; som zbabelá a nedám to. Zasvieťte; potrebujem ale nepôjdem preč odtiaľto. Nedošla by som ďaleko. Dobre, tak... Lepšie ma pripútajte. Takéto postele sa mi vždy páčili. Pes v zamknutej búde.

Zatínam zuby. Pokračujte.

[vecernakava]

Je zaujímavé, koľko fotiek takýchto horizontov - západov a východov slnka môže existovať... no stále, každá jedna môže mať v sebe trošku inú atmosféru. Hladina vody je občas úplne pokojná, inokedy prebudená večerným vetrom. Slnko je vždy v inej pozícii. Oblaky inak rozostúpené.

Bežne si výhľady nefotím. Ale bola som v ten moment tak šťastná, že aj tento horizont sa mi zdal neobyčajne krásny.

Asi som si nechcela odfotiť výhľad, atmosféru.

[vecernakava]

Štvorčeky svetiel

A je to v piči, je to v piči.

Prechádzam sa po ceste.

Preto v tme.

Preto po ulici.

A za oknami životy.

Niekoho život tam bozkáva,

teplá večera, vínko.

A niekoho tam ničí.

Vidím, ako to ťahá

priťahuje pozornosť ľudí...

Prečo sa ľudia radi pozerajú cez pásiky do tmy?

Prečo radi ukazujú aké majú svetlo vnútri?

[vecernakava]

Najradšej by som sa v dopravných prostriedkoch pozerala po ľuďoch celú cestu. Aj keď, nehovorím že ľudia sú krajší ako utekajúca príroda a miznúce budovy, žijúca statika skrytá pod dynamikou.

Problém je, že tí ľudia to vnímajú; cítia na sebe pohľady, už len letmé. Je to škoda, pretože ja to naozaj nemyslím zle, a obdivujem každé zakrivenie vrások okolo očí alebo sekvenciu žmurkania. Nemyslím to zle! No oni predpokladajú že áno, predpokladajú že zízam, že súdim, že pozorujem len negatíva. Prečo len negatíva?

V momente keď si ma všimnú, vidím im pod viečka - ich rozpaky, neistotu, intimitu a ešte čiernu dieru, kde kedysi kvitlo sebavedomie.

Ďalej sa ťa človek 21. storočia snaží nepustiť. Ďalej ti už ukázať nechce, lebo tak ho učili rodičia a tak ho učil svet.

Radšej vystúpia o zastávku skôr aj napriek nekomfortnému počasiu. Ale ostanú skrytí (Zaujímavé, že všetci chcú byť skrytí, no každý chce vytŕčať).

[vecernakava]

Tesne pred Silvestrom

[vecernakava]

Poézia je v móde

Zdá sa mi, že “známe” básne sa píšu v 21. storočí takpovediac samé, a to doslova a v tom zlom slovazmysle.

Hlavne, že ich je veľa. A hlavne, že sa páčia ľuďom na instagrame.

Druhá vec je, koľko z toho, čo autor cítil, docestovalo cez písmená až ku tebe. A koľko z toho, čo cítil, sa skôr stratilo kdesi medzi jeho škrabaním hlavy a ťukaním do mobilu.

[vecernakava]

Tesne pred tým možno budeš kričať. Ale to je práve to, čo predchádza nadobudnutiu sily, je to buď ticho alebo krik.

Príde čas, keď už smutný nebudeš. A budú to momenty tak pekné, silné a jasné, že vypália všetky tvoje rany, akoby boli oheň.

[vecernakava]

Zmysly roztrieštené ako sklo

kľúče počuť vždy z inej strany

každý krát

je z nich chladný kov

a moje umenie

je pod zámkom

Ono vzlyká a ja nevládzem

Črepiny v chodidlách

si len tak mäso režú; cezeň cestu domov

A ja myslím že som sebec

žitie je krásne kým je obetou

Múzy si pamätám ale nezaujímam sa o ne

Dá sa vrátiť z pekla v hlave

do skutočnosti, tej ozajstnej

tej nie len mojej?

Hranice trpezlivosti sa predomnou kreslia

dýcham čiastočky čo odlietajú zo stôp kresby

ktorá vzniká na zemi

v tej chvíli som astmatik

a všetci okrem mňa cez stopy prekračujú a do nich vstupujú

Kamaráti čo zvykli byť

tí stoja v kruhu

nie sú šťastní ani sami

len žitie si okolo prsta obkrútili

a už vedia ako si iskry v očiach zažať

a pod akým uhlom bradu držať

Nie sú šťastní ani sami

len žitie si okolo prsta obkrútili

a kľúče stále počujem

vždy z inej strany

[vecernakava]

Ruky voľné

tlak kladený na temená hláv

rútiš sa vpred

ZBOŽŇUJEŠ tento stav

túžiš ísť na popravu

nie s kamošmi no hlavne nie sám

aby si im mohol rozprávať aká to bola zábava

a aký to predstavuje žiaľ

Dýchaš ich ľútosť tak rád, 

zvraštené čelá

jemné dotyky duší smútkov idealizovaných

tak rád

tak rád si to vždy mal

toto čaro ktorým zaháňaš nudu

čaro hrdosti popráv