Čauko kakauko! Ako vidíš, už podľa nadpisu, spravili sme si malý výlet do hlavného mesta! Bol naozaj malý, v piatok večer sme prišli a v sobotu sme frčali späť do Brna. A stálo to za to. Letné slnko, dobrí ľudia. Jednoducho krása.
Pozreli sme sa aj na nové záhrady na hrade. No usúď sám, že super!
"Dejú sa tam rôzne príhody no mňa to mesto neťahá ja som
milovník prírody,
Má to výhody slnko už dávno zašlo za humná,neobjímam
stromy,stromy práve objímajú mňa." @tonosuchota - Polnoc
🌿
Trochu inšpirácie z hudby. 😊 @ygbeauty
Voda zovrela. Naliala ju do french pressu len tak, od oka, na dve šálky. Ako vždy. Usmiala sa nad vlastným postupom.
“Chceš aj cukor? “ opýtala sa.
“Nie, vďaka.” prišla odpoveď.
Kávu preliala do dvoch menších šálok. Jej vôňa sa rozliala po miestnosti a ona ju objala, prijala za svoju. Zbožňovala tú vôňu. Hlavne ráno. Nevtieravo vnikala k jej zmyslom a láskavo ich prebúdzala. Najprv čuch. Potom svojím teplom hmat. Zobudila studené a skrehnuté ruky. Nakoniec chuť. To bolo to, čo jej chuťové bunky vytrhlo zo spánkovej letargie. Bol to elixír, ktorý jej mozgovú kôru vzkriesil k životu.
Bez kávy by jej na svete bolo ťažšie. Koľko plánov, koľko rozhovorov, koľko prednášok s kávou prežila. Nespočítateľné množstvo. Dokonca aj jej vzťah s mamou sa do veľkej miery koncentroval okolo pitia kávy.
Napriek tomu, že ranná káva bola pre ňu priam rituálne bublinovou záležitosťou, všetky ostatné boli spoločenské udalosti. Doobedná káva s mamou, poobedná s mamou a sestrami, nedeľná káva s rodinou, u babky, u tety...Keď sa odsťahovala začala piť viac kávy v kaviarniach so spolužiakmi, kamarátkami. A vlastne aj práve teraz pije kávu v spoločnosti. V malej ošumelej kuchynke. S ním. Mala pocit, že on svojou veľkosťou dokázal zmenšovať priestor okolo seba. Keď sedel za tým starým dubovým stolom na najlacnejšej stoličke z Ikei, kuchyňa vypadala strašne malá.
Obaja si svoju kávu poctivo miešali lyžičkami, aj keď to vlastne nedávalo zmysel. V jej živote málo veci dávalo zmysel, aspoň taký mala pocit. Je však veľmi pravdepodobné, že nie menej ako zvyšku sveta. Ľudia subjektívne prežívajú špeciálnosť svojich pocitov, ale vlastne to máme všetci podobne. Prečo si potom tak málo rozumieme? opýtala sa sama pre seba. Máme predsa kávu, máme príležitosť sa rozprávať. Aj sa rozprávame, ale vo výsledku sú to len hodené slová do prázdna. Asi to bude tým, že ľudstvo nevymyslelo nápoj, pri ktorom sa počúva.
Pri káve sa rozpráva, pri alkohole tliachame hlúposti. Je to smiešny zákon. Túžime, prahneme a hľadáme spoločnosť a keď ju máme, otočíme sa a vyberieme si kráčať smerom do seba. To spôsobí, že nepočúvame a nie sme vypočutí. Potom si zvykneme. Chodíme iba po plytčine, len tak si máčame nohy. Nezáväzne. Neponoríme sa hlbšie, do ničoho sa nenamočíme- okrem seba.
“Zostaň dnes, prosím, dlhšie.” prerušil jej plynúcu úvahu.
Ahoj, znovu Ti píšem. Ani mi to netrvalo dlho, že?
Včera som dostala príval inšpirácie. Priznám sa ti, už nejaký ten týždeň som žiadny nemala. Ani taký ten najmenší. A tak som čakala na niečo špeciálne, nejakú hlbokú myšlienku alebo neviem čo.
Ona prišla, ale nebola vôbec extra. Iba taká obyčajná, každodenná.
To, že rada čítam, pre teba určite nebude žiadna novinka, že? A túto samostatnú priam bublinovú činnosť sa mi úplne prirodzene podarilo pretransformovať do spoločnej aktivitky. Jednoducho povedané, čitame s priateľom knižky. Nie každý svoju. Jednu- spolu. On hrá svoju obľúbenú hru a ja predčítam. Občas sa zastavíme, diskutujeme. Otvárame témy, o ktorých sa príliš nerozprávame, dozvedáme sa o sebe, o svojich myšlienkových pochodoch. Všeličo čítame, básne, príbehy, poviedky, duchovnú literatúru, vzťahové-psychologické knižky...
Je to asi moja najobľúbenejšia forma oddychu.
Tak som si povedala, že túto moju obľúbenú chvíľu zvečním. Dám na papier to ako sme spolu a otvára sa pred nami nový svet.
Máš aj ty nejakú každodennosť, ktorú zdieľaš so svojím ľúbeným? Viem, že každý to má trošku inak, každý sa cíti byť milovaný pri iných udalostiach, veciach, príležitostiach. Myslím si, že aj napriek rozdielnym potrebám, čas strávený spolu vzťah buduje. Nemyslím len romantické vzťahy, ale vzťahy ako také: s mamkou, s ocinom, so sestrou, bratom, s kamoškami...
Asi toľko som ti chcela dnes napísať. Dúfam, že tvoje vzťahy rastú a že ich zveľaďuješ. Čau.
Čau kamoš! Tento mesiac bol veru na počasie šialený (teda aspoň tu hore ďaleko na Severe, neviem ako u teba). Hocičo sa stalo, poznáš to, aj veselé aj smutné veci, tak to už je. Budem ťa teraz asi otravovať fotkami, a asi veľa. Dostala som ( aj som si dala sama sebe) foťák, ou yeah! Asi si zabudol, ale mala som narodky, tak preto takáto veľkosť. Hej, aj ja starnem. Viem, nič moc.
Moje nohy chodia kade-tade už nejaký ten rôčik. A nepoviem koľký, vypočítaj si kamoško, so mnou to nie je len tak. I keď priznám sa ti, moja matika ide dolu vodou (niežeby hore niekedy bola) ale biedne sa mi občas počíta koľko to vlastne mám a koľko idem mať, keď zas raz zabudnem. (čo je celkom často) Smej sa, no a. Ja som si na seba zvykla.
A hej, zvykla som si aj, že mi nie je často do skoku. Moje nohy akosi uverili, že už mám minimálne 50. A čítam takú knihu od Daniela Pastirčáka, volá sa to, že Evanjelium podľa Jóba. Uhm, v pohode, toho názvu sa zľakne kde kto ( si kukni obálku) a aj téma je strašidelná. O utrpení. O ňom nedari čítame, počúvame, píšeme, že? Táto kniha mi ale priniesla akési zmierenie, neviem to lepšie pomenovať.
Veľa pobieham sem a tam, z dediny do mesta a naopak. Som z toho trošku unavená, na druhej strane mi to prináša veľa radosti. Napríklad Sviatky tento mesiac, fajné boli. Napiekli sme, jedli sme aj nejedli, modlili sme sa, aj sme ľúbili. (hej, je to pokus o odkaz na knihu)
A nachádzam krásu v obyčajnosti, každodennosti. V takých tých dňoch, keď som sama, aj obklopená rodinou. Keď vlastne nič extra nezažiješ, ale je to fajn. Poznáš to.
(modelky na nezaplatenie anyway)
Neboj sa, neleniviem. Teda, snažím sa. A skúšam sa znovu odraziť a postaviť sa na svoje roztrasené nohy, ale o tom ti napíšem inokedy, v inom čase. Podporu mám veľkú, takú urastenú-takmer-dvojmetrovú, bez neho by mi to asi nešlo. Hej, bez neho by som sa ani nedokázala rozhodnúť kam sa pohnem. Bez neho by som sa nechala unášať bezvetrím v Limbuse.
Fotky asi príliš nesúvisia s obsahom, ale sú moje. Moje! Tak si ich uži. Nabúduce budú možno lepšie a možno ani nie, nechaj sa prekvapiť. Môžeš z nich vypozorovať, že už celý mesiac čakám na Slnko a jeho dni. Nech už je leto, hovorím si pravidelne.
A nakoniec ti chcem ešte zazdieľať pesničku, ktorá vyšla na začiatku apríla a som asi jediná vo svojom okolí, kto si na nej fičí. Ak ťa obohatí, super. Ak budeš znechutnený, odpusť.
Dúfam, že si mal dobrý mesiac, nemyslím, že sa ti diali iba dobré veci, ale že si mu dal 100% seba. Ozvem sa ešte. Ahoj!
ellievsbear
prguitarman
jacobvanloon
snowghoul
dailybridgerton