zas sa musím rok učiť, koľko mám rokov
Tak je to tu. Mám 25 a každú chvíľu má niekto z mojich známych svadbu, alebo sa mu narodí dieťa alebo minimálne kúpil a zariaďuje byt. Akože strašne sa teším za nich, ale (ešte) nie vďaka.
Po 7 mesiacoch šialeného tempa som mala chvíľku čas rekapitulovať. Áno, posledných 25 rokov, však nebudem trochárčiť. Stalo sa toho veľa. Veď je to aj poriadne dlhá doba. Vlastne samé podstatné veci, typu naučila som sa rozprávať, chodiť, prežila šťastné detstvo a tak. Lenže nič z toho by sa nestalo, keby som okolo seba nemala zopár čudných ľudí a jeden, ešte čudnejší, šport.
Za 25 rokov som dostala nekonečné možnosti. Univerzita tu, pobyt tam, diplom hentam, precestovaná Európa. Krajiny som striedala ako na bežiacom páse. Ľudia prichádzali a odchádzali. Plány, hodnoty a predstavy o živote sa menili. Plán A ostal. Niekoľkokrát som bola ochotná sa ho vzdať. Vždy mi život ukázal, že to bol omyl.
Lodičky, vodička, vetríček, dieťa je na vzduchu, all good. Výhry, slzy, prehry, partia, samota, radosť a únava. Od decka, do teraz. Nič iné nebolo dosť dobré. Tenis, korčulko, gymnastika. Všetko príjemné, nič pre život. Niekedy to bolo super, niekedy hrozné. Roky to išlo ľahko, a roky som bojovala. So sebou, s rodičmi, s veternými mlynmi. A stále bojujem. A predsa je to, to najlepšie, čo poznám. A tak sa zrodil plán A.
Keď som sa rozhodla nežiť podľa knižky, tí dvaja, čo mi toto všetko umožnili, ma podporili. Ako vždy vlastne. Nerozumiem, prečo mi vždy tak veria, že sa rozhodnem správne. A pritom občas také hlúposti vymýšľam. A tak sme sa v tom zrazu ocitli spolu. Ostatní ľudia okolo to buď rešpektujú, alebo nie. Vlastne neviem, čo si myslia naozaj. Ale, ako mi kamoška nedávno povedala, nie je všetko čiernobiele. Vraj musím dať ľuďom čas zvyknúť si na môj štýl života, moje hodnoty. Tak dobre. #challenge1
Život so mnou je veľmi náročný. Uznávam. Mám veľké očakávania, vysoké nároky, na seba, na ostatných. Nedá sa so mnou plánovať, všetko sa riadi iným kalendárom. Nepoužívam pojmy sviatok, nedeľa, všetko jedno. Keď mi na ľuďoch záleží, dávam všetko. Ale nie som robot, sorry. Takže niekedy sa nechcem stretnúť, rozprávať, proste niečo na štýl nehýb sa, nehovor na mňa, najlepšie ani nedýchaj. Ale to sa potrebujem len vyspať, najesť a byť chvíľu sama. Inak som strašne cool, samozrejme…NOT so.
Čas strašne letí a ja sa priznám, že neviem zastaviť. Čas, ani seba. Za tie roky som mala to šťastie na veľa ľudí. Niektorí boli úplní idioti, ale takú lekciu, čo mi dali, by som asi inak nezažila.
A potom, našťastie, tu bola väčšina tých kvalitných kúskov. Stále ich na svojej ceste stretávam a zrovna vždy, keď to potrebujem. Každý pomôže inak. Niekto dodá energiu, niekto sebavedomie. Niekto je ticho, lebo aj to treba, a niekto povie vždy to, čo otvorí oči. Nebudem menovať nikoho. Lebo ak sa nám cesty skrížili, tak viete, že toto je práve o vás. Neviem, čím som si to zaslúžila, ale dobre mi je s vami okolo. Takže ďakujem.
Po 25 rokoch som sa plánu A nikdy nevzdala, a aj keď sa vnútorne musím upokojovať, že v prípade núdze je aj plán B fajn... nechcem ho. Tak to prosím so mnou vydržte, s plánom A alebo bez neho. Ja vám to vrátim, na nejakom nedeľnom brunchi, keď sa zasa raz budem riadiť normálnym kalendárom.
