BEAUTIFIXION 2.0 2023
Koniareň Gallery, Trebišov, SK
curated by Marianna Brinzová

JBB: An Artblog!
Peter Solarz
🪼
Sweet Seals For You, Always
sheepfilms

Kaledo Art

Discoholic 🪩
ojovivo
I'd rather be in outer space 🛸
Today's Document
h
One Nice Bug Per Day
KIROKAZE
$LAYYYTER
PUT YOUR BEARD IN MY MOUTH
wallacepolsom

No title available
d e v o n
Sade Olutola
he wasn't even looking at me and he found me
seen from United States
seen from United States

seen from United States

seen from United States
seen from United States
seen from Australia
seen from Chile
seen from Chile
seen from Chile
seen from United States

seen from United States
seen from United States
seen from United States

seen from United States

seen from United States

seen from United States

seen from United States
seen from United States

seen from Czechia
seen from United States
@martinachuda
BEAUTIFIXION 2.0 2023
Koniareň Gallery, Trebišov, SK
curated by Marianna Brinzová
DATABODY, 2022
intermediálna inštalácia
A7 Gallery, Banská Bystrica, SK
POST-COMMUNICATION, 2022
intermediálna site-specific inštalácia
DOM 2022 expedícia súčasného umenia / výtvarný festival zameraný na enviromentálne témy, kurátorky: Marianna Brinzová a Martina Ivičič, Prüger-Wallnerova záhrada (Prügerka), Bratislava, SK
Autorka sa prostredníctvom svojej tvorby zaoberá kultúrno-sociálno-politickými témami cez prizmu súčasného feminizmu a jeho princípov. Komentuje spoločenské dianie, ako i verejný priestor. Pre festival DOM vytvorila inštaláciu z nájdených starých bytových schránok. Na miesto pôvodných štítkov s menami obyvateľov a vlastníkoch schránok pridáva nápisy narážajúce na informačnú explóziu, post-komunikáciu (nie len) v online priestore a ochladenie medziľudských vzťahov, či už lokálnych, susedských, intímnych alebo aj medzinárodných a globálnych. Na štítkoch sa objavujú podsvietené nápisy ako blikajúce kontrolky hodnôt, ktoré v dnešnej spoločnosti absentujú alebo sú dosť potlačené (ľudskosť, empatia, solidarita atď..). K nim sú ako pendant pridané heslá zložené z písmen PC klávesníc narážajúce na negatívne aspekty digitálnej komunikácie (DISINFORMATION, MONITORING, MANIPULATION atď..). Chudá pojmy spája s nostalgickou až utopickou túžbou po ľudskosti, čo vyjadruje i samotné použitie retro schránok, do ktorých môže divák hádzať odkazy a reagovať na dané heslá. Jej inštalácia je akousi metaforou vzťahu technológie a človeka, ktorý často krát volí uplatnenie moci, osobné blaho a zisk na úkor iných hodnôt.
text: Marianna Brinzová
BEAUTYFIXION, 2022
Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica, SK
Výstava Beautyfixion vizuálnej umelkyne Martiny Chudej (*1990) bola do výstavného plánu Galérie Schemnitz na rok 2022 zaradená na základe výsledkov otvorenej výzvy, ktorú v kategórii autorský projekt vyhrala. Martina Chudá sa prostredníctvom výstavy zaoberá otázkami mýtu/ideálu krásy, tela a sebaprezentácie, ktoré podrobuje kritike, princípom feminizmu a (vlastného) prežívania intimity. Spomenuté princípy tvoria už dlhšie obdobie nosné prvky jej tvorby, ku ktorým sa cyklicky vracia. Výstava s názvom Beautyfixion prezentovaná v Galérii Schemnitz nie je výnimkou, tematicky nadväzuje na staršie dielo s názvom URGENCY (2018, video-performance ocenené niekoľkými cenami), ktoré sa stáva aj súčasťou intervencie v Štiavnici. Novovzniknuté diela (tvorené počas pandemického obdobia, 2020 – 2022) podporujú a prehlbujú ideu stanovenej témy a preväzujú sa s dátovo starším dielom do jedného celku. Konečný multimediálny výstup pozostáva z objektov, intermediálnych objektov, videí a video-performance. Ďalší rozmer intervencie znásobuje aj presah do online priestoru, keďže fyzické diela sú doplnené o rozhranie v podobe „instagramového“ filtru, ktorý si diváci pri návšteve výstavy môžu pomocou QR kódu načítať a vyskúšať na vlastnej (virtuálnej) koži.
Mnohovrstevnatosť významov, metaforickosť, práca s materiálom a jeho kontrastami, intermediálnosť, kritika, hyperbola, konceptuálny prístup sprevádzaný/podporený matériou, komunikácia s divákom, vnímanie umenia ako nástroja zvyšovania ľudskej citlivosti, potreba cez rovinu osobnú skúmať rovinu univerzálnu, to sú všetko charakteristiky, ktoré tvorbu Martiny Chudej vystihujú. V ideovej rovine autorka vychádza najmä z feministických teórií a ich kritiky mierenej voči tradičným genderovým rolám a rodovým stereotypom. Jej reflexie majú globálny, no zároveň i lokálny charakter, keďže ich často podrobuje aj kritike vlastnej kultúrnej identity. Prostredníctvom intervencie v Galérii Schemnitz sa v tomto prípade konkrétnejšie zaoberá fixáciou na vonkajšok/zovňajšok, spĺňanie určitých noriem nielen vizuálnych, ale aj rodových – stereotypných rolí, tým, čo je/nie je ženské alebo naopak mužské, a všetkým, čo sa vychyľuje z bežného priemeru – normám a tomu, čo je menej akceptovateľné alebo až neakceptovateľné. Do koncepcie jej diel aj samotnej výstavy sa teda premieta viacero konkrétnych symbolík a atribútov, ako telo a telesnosť, pokožka, kríž, mleté mäso, presýpacie hodiny, pohyb prstu pri „scrollovaní“ a pod. Jednotlivé objekty znázorňujú neforemné organizmy krížené s časťami ľudských tiel, ktoré akoby pozerajú cez betónové tvárnice, cez typ stavebného materiálu, ktorý autorka ručne vytvára, nepoužíva prefabrikát/ready-made. Diela vizuálne pripomínajú akéhosi hybridného, znepokojivého červa. Objavujú sa tu aj reprezentácie konkrétne spojené s vnímaním ženskej krásy – ženské prsia násilne vtlačené alebo, naopak, vyrastajúce z betónového objektu tvárnice. Objekt evokujúci tvar kríža zase v metaforickej i materiálnej rovine prepája organické, prírodné a prirodzené s umelým/anorganickým a normatívnym. Súčasťou inštalácie sú aj videá prezentované samostatne alebo ako súčasť objektov.
V rámci Beautyfixion teda vzniká rozsiahla intermediálna inštalácia reflektujúca fenomén vnímania fyzickej krásy (aj keď nielen tej, keďže autorka vždy obsahy/významy vrství) súvisiaci s pochybnou snahou o dosahovanie takzvanej dokonalosti – ideálu krásy. Martina Chudá usudzuje, že čo už vo svojej dobe kritizovala autorka Naomi Wolf vo svojej publikácii Mýtus krásy (The Beauty Myth, 1991), sa v súčasnosti aj vplyvom nových technológií, médií a najmä sociálnych sietí rozvinulo do hybridných, znepokojivých a niekedy až obludných rozmerov. Mýtus nadobúda svoju reálnu a zhmotnenú (i keď v skutočnosti nerealistickú) podobu, pričom nám skresľuje vnímanie skutočnosti a sveta okolo nás. Je ilúziou, ktorá sa zo sveta online preliala aj do offline priestoru a zase naopak. Táto ilúzia sa stala nesmierne toxickou, ovplyvňujúcou naše fyzické i mentálne zdravie a pohodu. Posadnutosť výzorom má za následok niekedy až deštruktívne zásahy do integrity tela i psychiky človeka, ktoré je jedinec (už dávno to neplatí len pre ženy) pre akýsi bájny ideál krásy alebo dokonalosti ochotný podstupovať. Stáva sa tak povrchným konzumentom – „surferom“ hltajúcim fiktívne falošné obrazy, ktoré naňho útočia cez rôzne retušovacie nástroje pc programov, filtre, upravované fotografie, „fake“ videá a podobne, bez hlbšieho kritického uvažovania o realite a potrebnosti.
Samotný názov výstavy Beautyfixion je slovnou hračkou – prešmyčkou, kde časť názvu „beauty“ odkazuje na krásu/ideál, zatiaľ čo „fixion“ evokuje slovo ukrižovania (z ang. crucifixion) ako metaforu obetovania sa pre dosiahnutie vyššieho cieľa, čo má súvis s kritickým odkazom na patriarchálne tendencie kresťanstva a cirkvi, ktoré sú v našej spoločnosti po stáročia hlboko ukotvované. Vo fonetickom význame sa v názve výstavy nachádza aj slovo „fiction“ (fikcia) ako narážka na to, že aj keď sa predstava o ideále snaží pôsobiť akokoľvek objektívne, je ilúziou. Autorka uvažuje nad tým, že sa táto predstava paradoxne dá do istej miery „zhmotniť“ prostredníctvom plastickej chirurgie a jej zásahov, čo sa tiež stáva podnetom pre jej hlbšie kritické uvažovanie. Na výstave túto úvahu v matériovej rovine predstavuje surovina mletého mäsa ako odkaz na drastické zásahy operácií. V prípade prúdu mletého mäsa vytekajúceho z očí namiesto sĺz poukazuje aj na psychický rozmer tohto problému, ku ktorému sa viažu napríklad rôzne poruchy príjmu potravy a depresie. Presýpacie hodiny ako symbol plynúceho času referujú k stigmatizácii prirodzeného procesu starnutia a snahu o dosiahnutie tzv. večnej mladosti a nesmrteľnosti. Vo videách sa taktiež objavuje metaforicky prenesená silueta hodín evokujúca čas a jeho nezadržateľný pohyb. Pohyb prsta pripomínajúci naše dennodenné „scrollorovanie“ sieťami sa zase dostáva do kontrastu s časom, ktorý beží raz dopredu a raz dozadu spolu s vyabstrahovanou „mriežkou“ z „instagramového feedu“, kde fotografie nahrádza textúra kože ako konkrétny obraz redukovaný na niečo neosobné a šablónovité. Vo video-performance URGENCY autorka opäť vymeriava vlastnú hmotnosť, ktorú následne vyvažuje objektmi, ktoré strojovo vyrába z mäsa, polotovaru. Berie na seba bezpohlavnú formu, čím odkazuje na akúsi redukciu individuality a rozmanitosti (nielen) telesných znakov a charakteristík celého spektra.
Konceptuálna forma diel prezentovaných na výstave v podobe multimediálneho celku je v rámci realizácie prevedenia obohatená najmä po remeselnej/technologickej stránke, prácou s tradičnejšími sochárskymi technikami (modelovanie, formovanie a odlievanie z finálneho materiálu), čím autorka zámerne využíva tiež symbolickú hodnotu materiálov a ich kontrasty. Pre dosiahnutie hyperrealistického efektu pracuje so silikónom, ktorý priamo odkazuje na telesnosť a pôsobí organickým, skoro až živým dojmom. Silikónové časti spája s betónom, konkrétne betónovými tvárnicami, ktoré už názvom ironicky asociujú tvárnosť, no v skutočnosti sú len anorganickým konštrukčným prvkom, ktorý je formou a akousi ďalšou stanovenou „normou“ zároveň. Zámerom výstavy Beautyfixion sa cez ideové i materiálové východiská stalo poukázanie na aktuálnu problematiku, aktivizovanie kritického myslenia diváka a rozšírenie jeho vnímania v oblasti tejto témy, čo sa Martine Chudej napokon vo viacerých rovinách i podarilo. Výstava reflektuje konzumnú kultúru, až príliš fetišizujúcu telo a zovňajšok, ale tiež smeruje našu pozornosť na aktuálnosť plnú falošných obrazov a ideálov, ktoré často korenia oveľa hlbšie, a to v problematike moci, usmerňovania, dozerania a trestania...
Text: Marianna Brinzová / kurátorka výstavy Foto: Peter Lančarič
POCHODEŇ SLOBODY / TORCH OF FREEDOM Autoportrét, 2020
Parafráza na dielo Jána Mudrocha - Partizánka na stráži pod Rozsutcom, 1954 Autorka konceptu: Martina Chudá Fotografická spolupráca: Peter Lančarič
Výtvarná interpretácia tohto diela je poňatá ako autoportrét. Autorka sa štylizuje do role partizánky, ktorá však namiesto samopalu v ruke drží krabičku cigariet, ktorých názov v tomto kontexte pôsobí jemne ironicky. Jedná sa o autentické cigarety “Partyzánka“, ktoré boli uvedené na československý trh symbolicky 1. mája v roku 1950. Mudrochova partizánka je vnímaná ako prototyp feministky, ale aj vizuálny odkaz na Slobodu vedúcu ľud na barikády od Eugèna Delacroixa. Tu vidíme namiesto ženy - bojovníčky so zbraňou, ženu, ktorá fajčí. To nás spolu s názvom diela odkazuje na frázu „Torches of Freedom - pochodne slobody“ používanú na podporu fajčenia žien počas prvej vlny feminizmu v 20. st. v Spojených štátoch. Fajčenie žien na verejnosti bolo dovtedy tabu. Za všetkým však stál najmä vykalkulovaný marketingový ťah, vďaka ktorému sa práve cigarety stali symbolom emancipácie a rovnosti žien s mužmi. Podobným propagandistickým jazykom komunikoval aj socialistický realizmus, v ktorého duchu sa nesie aj hrdinský pátos celého tohto výjavu. Autorka sa nijako nesnaží znevažovať dôležitosť a význam SNP, ktoré je hlavnou témou pôvodného obrazu, práve naopak, so všetkou úctou si kladie otázky, ako ľahko sa z vecí dá spraviť nástroj propagandy, ktorá často s pôvodným zámerom nemá spoločné takmer nič. Najmä v súčasnej politickej situácií je to mementom, aby sme si slobodu (aj keď o tom, čo skutočná sloboda je, sa dá stále polemizovať) vážili, a nedali sa strhnúť silnejúcim extrémizmom smerujúcim zas a opäť k totalitnému režimu.
Slávobrána / Triumphal Arch, 2019
Inštalácia na Nádvorí v Trnave počas osláv 30. výročia Nežnej revolúcie
Slávobrána / Triumphal Arch, 2019
Slávobrána bola súčasťou medzinárodnej výstavy súčasného umenia PODOBY SLOBODY v kurátorskej koncepcií Omara Mirzu. Bola inštalovaná aj vo verejnom priestore pred Divadlom Andreja Bagara v Nitre vrámci podujatia Divadelná Nitra.
Autorka tu pracuje s dvoma ambivalentnými znakmi. Na jednej strane je to žiletkový drôt ako zábrana, evokujúca odňatie slobody - nielen v duchovnej, ale aj v telesnej rovine. Na strane druhej je to holubica ako symbol slobody a mieru. Spojenie dvoch protichodných symbolov vytvára absurdnú situáciu. S holubicou mieru podobne paradoxným spôsobom pracovala napríklad aj socialistická propaganda. V diele sa otvárajú ďalšie interpretácie - či už priamočiara obhajoba slobody a pacifizmu, alebo ironický odkaz na koncentračné tábory a známe heslo “Práca oslobodzuje”. Drôt je inštalovaný vo forme víťazného oblúka, popod ktorý sa dá prejsť.
The artist uses two ambivalent symbols. On one hand, there is razor wire that connotes restrictions and suppression of freedom - not just spiritual, but also physical. On the other hand, there is the dove, a symbol of freedom and peace. A combination of these two opposing symbols creates an absurd situation. Socialistic propaganda also used the dove in a similar, contradictory way. The artwork allows for its various interpretations - is it defending freedom and pacifism or is it an ironic reference to concentration camps and their infamous slogan “work makes you free”? The wire is installed in the shape of a triumphal arch which can be crossed. It defeats its original purpose of preventing someone from escaping or crossing a border, but it takes a lot of courage to walk right pass the razor blades, a metaphorical passage to freedom.
Slávobrána / Triumphal Arch, 2019
Slávobrána bola súčasťou medzinárodnej výstavy súčasného umenia PODOBY SLOBODY v kurátorskej koncepcií Omara Mirzu v Nitrianskej galérií.
Autorka tu pracuje s dvoma ambivalentnými znakmi. Na jednej strane je to žiletkový drôt ako zábrana, evokujúca odňatie slobody - nielen v duchovnej, ale aj v telesnej rovine. Na strane druhej je to holubica ako symbol slobody a mieru. Spojenie dvoch protichodných symbolov vytvára absurdnú situáciu. S holubicou mieru podobne paradoxným spôsobom pracovala napríklad aj socialistická propaganda. V diele sa otvárajú ďalšie interpretácie - či už priamočiara obhajoba slobody a pacifizmu, alebo ironický odkaz na koncentračné tábory a známe heslo “Práca oslobodzuje”. Drôt je inštalovaný vo forme víťazného oblúka, popod ktorý sa dá prejsť.
The artist uses two ambivalent symbols. On one hand, there is razor wire that connotes restrictions and suppression of freedom - not just spiritual, but also physical. On the other hand, there is the dove, a symbol of freedom and peace. A combination of these two opposing symbols creates an absurd situation. Socialistic propaganda also used the dove in a similar, contradictory way. The artwork allows for its various interpretations - is it defending freedom and pacifism or is it an ironic reference to concentration camps and their infamous slogan “work makes you free”? The wire is installed in the shape of a triumphal arch which can be crossed. It defeats its original purpose of preventing someone from escaping or crossing a border, but it takes a lot of courage to walk right pass the razor blades, a metaphorical passage to freedom.
Until ___ Do Us Part / Kým nás ___ nerozdelí 2018, Martina Chudá + Peter Lančarič, Nitra Gallery, Gallery of Youth
Projekt z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
The exhibition has been supported using public funds provided by the Slovak Arts Council.
The first exhibition project by Martina Chudá and Peter Lančarič also becomes a probe sent to explore their personal lives. Besides creating art together, they are also partners in life. Which is why they have decided to respond to this very popular art theme – two people’s personal relationship.
They incorporate many material and formal approaches they have adopted throughout their art careers. She is a textile artist, while he is a photographer. They keep looking for any common grounds and try and expand them: from found object to installation, from photography to video, from document to feature… They use their personal experience to combine intimate with impersonal and even ironical views of their subject matter.
Even the exhibition space itself with its spiral staircase and “material base” in the form of documentary installation offer the visitors an opportunity to look for various levels of explorations and search for answers. However, it does not include any grandiose finale or a universal answer. It all ends in a loop… While this part can be perceived as a move from something specific to something generic, a darkened room with an installation inside of it represents a turn to an intimate experience of a personal tragedy.
The artists are not trying to demythologise this phenomenon. They rather use introspection in order to move towards more generic levels which allow to ask questions about relationships as precisely defined bonds that are set by gender, religious or other social norms. Whether we are actually able to experience eternal love or whether we are trapped in a loop of infantile relationship games. By leaving a word out from a famous clause, they open this ironical game of options, if it actually must be death that do us apart. It might as well be something completely different, even love…
Peter Molari
Kým nás ___ nerozdelí (2018)
Kým nás smrť nerozdelí. Táto veta zosobňujúca fatalizmus partnerského puta dala možnosť prežívať predstave lásky, ktorú nezničia príkoria osudu a stala sa námetom mnohých diel od výtvarného cez slovesné po dramatické umenie. Každý snáď zatúžil po niečom takom. Obrazy takéhoto zväzku sa pevne zakorenili v našom kultúrnom kontexte podvedome formujúc naše vnímanie spoločných vzťahov, romantickej lásky a s tým spojených klišé, do ktorých vyústili.
Pretože autori Martina Chudá a Peter Lančarič sú okrem partnerov umeleckých aj partnermi v osobnom živote, rozhodli sa na túto tému, prirodzene, reagovať. Využívajú rozličné formálne a materiálne prístupy vychádzajúce z ich tvorivého zamerania: ona – textilná výtvarníčka; on – fotograf. Prechádzajú skrz médiá od nájdeného objektu k inštalácii, od fotografii k videu, až po performance priamo na vernisáži. Hľadajú medzi nimi prieniky nielen kreatívne, ale aj osobné. Posúvajú ich z roviny strohej dokumentačnej a esteticky chladnej k fabulatívnej a ironickej, až po veľmi intímnu, predstavujúcu osobnú výpoveď odrážajúcu tragickú skúsenosť.
Koncepcia sa opiera aj o samotný charakter výstavného priestoru, ktorý je formovaný špirálou schodiska s odpočívadlami a miestnosťou bokom od tejto štruktúry. Do tohto tvaru nabádajúceho k stúpaniu, a tak možnému objasneniu či zavŕšeniu témy, autori inštalujú diela odrážajúce rozličné roviny vnímania vzťahu. V širšom rámci vytvárajú fiktívny príbeh jednej lásky – od darčekov cez postupné zbližovanie sa k pokusom o romantickú tvorbu až cez sexuálnu skúsenosť a následné partnerské mocenské hry spojené s infantilnými prejavmi udobrovania prostredníctvom konzumných banalít a materialistického fetišizovania. V tejto rozsiahlej a mnohovrstevnej expozícii autori ponúkajú divákovi rozličné interpretácie vnímania vzťahov. Nie v rovine zažitých klišé, ale naopak, prostredníctvom ironického nadhľadu otvárajú otázky týkajúce sa vzájomných mocenských ambícií, rodových úloh a spoločného prežívania hraničných situácií, pred ktoré môžeme byť/sme postavení. Preto zámerne vynechávajú smrť zo známej sentencie, aby tak otvorili priestor pre uvažovanie, a donútili nás zamyslieť sa, že či práve takéto uvažovanie musí byť jediným dôvodom. Či nás nakoniec nemusí rozdeliť niečo úplne iné – život, majetok, práca alebo aj samotná láska…
Peter Molari
Commentary
Until ___ Do Us Part (2018)
„Exhibiting Artists: Martina Chudá, Peter Lančarič Curator: Peter Molari
Entering the exhibition space, we are confronted with its architecture. Grasping this place, in which the staircase with its shoulders and landings is rising, has provided an opportunity to create an exposition on the border of the fictitious and the real. A story of a further unspecified relationship, in which the authors, through (often personal) various artifacts and media, play only the roles of anonymous protagonists. Right at the beginning, it is the installation Footprints, approached in an almost archiving or documentary way, where the author has precisely arranged selected items made by the partners as gifts. Their value, therefore, does not lie in their functional, but in the symbolic meaning. However, it removes their suggested intimate character. By the aesthetics of almost a police evidence, it makes them into a corpus delicti fragments from a shared life. Something close is reduced to its material fundament, measurable, weighable, and precisely sorted as anything else. However, at the same time, preserved in this way, they get to a presumable protection zone as material evidence, a record of our behavior… Moving further up the stairs, the exposition continues with a series of photographs from the author’s cycle Turn off the lights. In the form of diary recordings of different places (both exterior and interior) and fragmentation of a body appearing in some of the shots, it creates a mosaic of a subjective moody scenery. It opens up a plot continuing up the stairs… Ascending further up, photography changes into a video projection and the staircase into an auditorium. Here, the percipient can watch The Status about Love. Statements of fourteen participants reading texts from phones are a modern paraphrase of love letters. The sound of the video is spreading through the whole space, but it seems as if the statements did not correspond to what is being declared. The austerity and disengagement of the delivery offer almost a cynical view of romantic communication in a contemporary world with its technological progress. The desire to be always connected and to react often changes the character of such a contact into a brief disinterested transfer of information… In the following work X+Y=BL, we can see partners’ physical experience with paraphrasing of folk artwork. Through an ordinary material – a bed sheet with a hypothetical memento of an intercourse, the author creates a scene of a place of the crime. This is accentuated by a selvage, referring to an “embroidered handkerchief” which girls in the past used to give to their loved ones as a sign of affection. From the gifts on the ground floor and the moody photographs, here, we are getting to something much more physical. This connection is further enhanced by a video projection referring to the title of the exhibition. In the projection, the authors’ bodies are moving towards each other on the wall of a cemetery, where the symbol of a cross looks like a plus sign. Here, the sexual intercourse becomes a seal confirming a fated love… Therefore, their mutual work – a devotional with a motive of the sacred heart of Jesus, displayed nearby, appears provocative. Within this context, it is possible to find connections with sin and salvation, sacrifice, or an ecstasy, but also with religious dogmas related to physical love. Illuminated vitrines, through a clear title – Trophy I and II and through the execution of the topic, show the dark, but somehow always present, side of a relationship as a power struggle. Their cold aesthetics evoking classical art of the ancient world or the pureness of Ingres’s nude paintings is in opposition to the other pair, where the bodies are placed in a countryside as if washed to the shore by the current. This confrontation shows how delusive these victories can be and that, at the end of a fight, we can lose a lot… At the end of the staircase, we get to a video projection Plush, where the authors almost ironically let us know that no grand finale is about to happen. Instead of an expected conclusion, as it often happens with a fated love, we find ourselves in an infantile vicious circle. The authors, dressed in plush costumes, hug themselves and walk at regular intervals. This process has an exact rhythm, referring by its structure to classical drama, and by the repetition to number twelve. They draw from popular cultural contexts and symbolism, with a purpose to point out, through irony, to an often immature romantic relationship as a series of break-ups and make-ups. The costumes refer to a cliché paraphrasing an image of plush toys that partners use to give to each other as gifts. This way, they are emphasizing the childishness of such relationship games, materialized through kitsch consumer objects. Simultaneously, they encourage the visitor to descend back down, return to the beginning of the whole story stuck in an infinite loop… The authors also wear plush costumes at the opening of the exhibition. They stand opposing each other in the door frame, citing a well-known performance by Marina Abramović and Ulaya, creating another game of contexts connected to a partnership in an artistic work. While the spiral of the staircase offers a view that is anonymous and de facto universalizing, in the case of the room situated sideways, it is the other way around… With its dark atmosphere and displayed objects, it articulates going through a personal drama connected to a traumatic experience of losing a child. Each author applies their own formal approach reflecting their individual perception of this critical situation. The author Martina Chudá uses a clear symbolism of the selected objects – a skeleton of a mattress as a metaphor of a shared bed and conception, joint together by textile objects evoking limbs and umbilical cord opening up into a mound of soil as a symbol of both life and the last resting place. Peter Lančarič complements this scene by a photographic series of the same title Silence adjusted in backlit frames. The shots from different environments – hospital room, room in a shared flat, or partner’s clothes marked by a spontaneous lactation, have a gloomy touch of silent pain. The sound of a children toy announcing “I love you” by the entrance is no longer an implication of adults giving each other childishly appearing gifts. Its interpretation is much more disquieting. The scene thus becomes a crypt, a dark corner of one’s own mind, where the memory of this event has settled forever. In this way, the authors show us that instead of a utopian search for a meaningless ideal, it would be good to think about what our relationships are made of. Whether we really are not just prisoners of learnt stereotypes related to not only gender, sex and connected hierarchical structures, culture, or religion. Is there a possibility to break out of this vicious cycle, and if there is, then how? In the end, there might be more things that could divide us than we are willing to acknowledge, even without a sentimental fatalism…
Kým nás ___ nerozdelí (2018)
VIDEO TU
Performance Urgency 2018 sa zameriava na fenomén vnímania fyzickej krásy súvisiaci s pochybnou snahou o dokonalosť. Poukazuje tak na fakt, že sme vystavení stále rovnakým obrazom prezentujúcim určitý fyzický vzhľad ako správny, vedúci k stereotypizácii, pričom odchýlky a nedokonalosti zase vedú k stigmatizácii. Autorka je zároveň performerkou vystupujúcou v úlohe bezpohlavnej bytosti, čím zdôrazňuje, že honba za ideálom telesnej krásy je univerzálna. Názov odkazuje na medicínu a ironizuje tak nevyhnutnosť chirurgických zákrokov v tejto oblasti, čomu sa podriaďuje aj celková estetika. Strohý a čistý priestor s lesklým kovovým inventárom jasne evokuje mäsiarstvo či operačný sál (dokonca až pitevňu). Strojové spracovanie mäsa, váhou zodpovedajúceho postave performerky a natláčaného do pančúch, zase pripomína sériovú produkciu potravín zodpovedajúcu predpísaným štandardom. Performance tak reflektuje aktuálnu konzumnú kultúru fetišizujúcu zovňajšok, zároveň však nepostráda existenciálny rozmer upriamený na komplikovanú súčasnosť plnú falošných obrazov a nenaplniteľných ideálov, ktoré sú však iba ďalšími nástrojmi spletitých mocenských štruktúr.
Text: Peter Molari
Foto a video: Peter Lančarič
Váha performerky / váha zomletého mäsa = 57,7 kg
Počas celkového trvania (cca 3 hodiny) bolo zhotovených 99 objektov (1 objekt = cca 0, 582 kg). Mäso bolo následne darované do útulku v Trnave.
https://youtu.be/ROc8KXRYXhE
BEZ NÁZVU / UNTITLED 2017
International mini textile exhibition Nearby - Faraway 2017
Medzinárodná výstava textilnej miniatúry Blízko a ďaleko 2017
Record from the instalation 17.2. - 19.2. 2017
Amateri.art (Amateurs.art) - debut collaboration Martina Chudá & Peter Lančarič
Intervention into the project of Peter Lančarič-THE EXPOSITION
Amateurs.art is a satirical intervention into the project EXPOSURE by Peter Lančarič. It´s a set of parodied pop-up advertisments, which gradually fills the screen with live stream to the bedroom.
Amateri.art je satirická intervencia do výstavného projektu Petra Lančariča - EXPOZÍCIA. Jedná sa o set parodovaných nežiaducich pop-up reklám, ktoré rovnako vtieravým spôsobom postupne zapĺňajú obrazovku s priamym prenosom do spálne. Citlivé narábanie s odkazmi k pornopriemyslu a sexuálne konotácie sú zámerné. Dalo by sa povedať, že do istej miery interpretujú prvoplánové reakcie a očakávania divákov.
http://amateri-art.tumblr.com/
KAMUFLÁŽ / CAMOUFLAGE 2016
This installation is a universal pacifistic criticism, but in a narrow understanding may be associated with the current migration crisis. The title refers not only to military fabric from which it is formed but mainly to camouflage as a form of disinformation and manipulation, which leads us into a fear and uncertainty. I also illustrate a utopian desire to searching for truth, a new beginning, empathy, humanity and peace.
Sprievodný text k výstave
Výstavný projekt Martiny Chudej (1990) nadväzuje po formálnej stránke na jej predchádzajúcu, feministicky ladenú prácu s názvom Slepičky (Textile Art of Today, Bratislavský hrad; Medzi telom a intimitou, Galéria X), pracujúcej prostredníctvom sarkazmu s vnímaním ženského.
Podobne ako predchádzajúci autori odkazuje na pôvodný účel priestoru, ktorý je umocnený spracovaním a adjustáciou jednotlivých prvkov výstavy. Výklady sa na prvý pohľad môžu javiť dichotómne, každý akoby predstavoval do seba uzavretý celok. Takéto rozloženie je dobre premyslené - látky s potlačou v jednom výklade komunikujú s neďalekým obchodným priestorom s metrážou a textilné objekty v druhom môžeme vnímať ako odkaz na typický, možno nežiadaný, prvok námestia a ulice. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu dochádza k akejsi difúzii a transformácii. Kým v jednom je motív iba súčasťou potlače látky, v druhom sa naopak látka stáva súčasťou motívu. Zo zdanlivo oddelených monolitických priestorov sa tak stávajú akési spojené nádoby.
No medzi týmito spojenými nádobami, akoby prebiehala tichá vojna a výstava sa tak stáva súborom paradoxov. Autorka zlučuje zdanlivo protichodné motívy a aj zvolené prvky kooperujú ambivalentne. Na jednej strane odkazuje na skrývanie ako taktickú výhodu prostredníctvom splynutia s prostredím, ale umiestnenie tento zámer neguje a pretvára ho do podoby známej z komerčnej skutočnosti, kde je naopak zviditeľnenie žiadané. Použitím reflexných prvkov na látke však maskovaciu zložku obracia, adjustovaním typickým pre obchodné priestory iba zvyšuje účinok predajnej ľúbivosti, koketujúc s gýčom a vtieravou komerčnou estetikou súvisiacou s módou.
Holubice zavesené v druhom výklade môžeme vnímať ako kultúrne pevne ukotvený symbol, spájajúci sa jednak so sakrálnym (v kresťanskej symbolike zastupujúci jednu z podôb Ducha Svätého), jednak s profánnym, ako všeobecný symbol mieru, umocnený spracovaním ponášajúcim sa na detskú hračku, čo by jeho pôvodný pacifistický účinok ešte zvýšilo. Tu sú však holubice späté s materiálom, ktorý si dnes síce našiel miesto v šatníkoch a stal sa módnym, no neprestáva platiť jeho pôvodný účel a stále môže odkazovať na stav, ktorý sa s mierom nezlučuje, naopak, evokuje militantnosť alebo radikalitu, čím sa opäť mení pôvodný význam tohto symbolu. Takáto dvojtvárnosť sa potom prenáša aj do interpretácie ostňov na podlahe výkladu, rozličných možností ich uchopenia v zmysle defenzívy ako zábrany, či ofenzívy v podobe metaforického bajonetu.
To, čo sa javilo známe a jednoduché sa tu stáva premenlivým a nejasným. Je teda otázkou, či maskované holubice mier nesú alebo berú, či ľahkou kozmetickou úpravou látky skutočne zmeníme jej účel a symbolicky tak prekujeme meče na pluhy, či nás ploty a zábrany ochránia alebo uväznia; a preto sa kamufláž stáva synonymom pre ťažko čitateľnú realitu, v ktorej sa prostredníctvom technológií stierajú hranice medzi skutočným a fiktívnym. Pre realitu, v ktorej sa obrazy z vojen striedajú s akčnými filmami, pri čom sa stávajú nepretržitou kulisou nášho súkromia, na záplavu informácií a neúnavný tok obrazov, pri čom o ich pravdivosti sme nútení často pochybovať a preto túžime po jednoznačných odpovediach, ktoré nás však môžu dostať do pasce a sú iba maskovacím manévrom, kde sa z obetí stávajú vinníci a naopak.
Autorka sa preto v tejto angažovanej inštalácii nesnaží odkazovať na konkrétny vojnový konflikt, či konkrétnu ideológiu, ale zaujíma kritické stanovisko s nadčasovou a univerzálnou platnosťou.
Peter Molari / kurátor výstavy
photo Peter Lančarič
PRESPANKA / SINGLE MOM 2016
Photos from exhibition “Ako keby ani nebola” with Zuzana Kužmová (gypsum cast of eggs on the photos).
This installation is about my unhappy ending pregnancy. I used a fabric from an old feather pillows and feather beds to create objects and as a painting canvas, too. Used materials are marked by biological traces typical for human body like sweat, bodily secretions, etc. It is the perfect reference to the intimacy and carnality with shifted aesthetics. Installation consists from some objects and 9 circle canvas. Paintings depict fragments of bodies and their connections. Tendency of paintings growing dimensions refers to the growing belly, responsibility and urgency.
séria malieb a objektov na výstave “Ako keby ani nebola...” so Zuzanou Kužmovou (sadrové odliatky vajíčok)
Inštalácia na základe osobnej skúsenosti tematizuje tehotenstvo, žial s nešťastným koncom. Podkladom pre maľbu alebo nosným materiálom pre objekt sa stáva sypkovina (textília) zo starých páperových vankúšov či paplónov. Svojim prirodzeným opotrebovaním - ľudským telom, potom, telesnými sekrétmi - je dokonalým odkazom na intimitu a telesnosť s posunutou estetikou. Inštalácia pozostáva zo série objektov a 9 malieb v tematickom kruhovom formáte. Obrazy zachytávajúce fragmenty tiel a ich splynutie svojimi gradujúcimi rozmermi symbolicky odkazujú na rastúce bruško, rastúcu zodpovednosť a naliehavosť. Jedná sa o osobnú výpoveď, zmiešané pocity, strach, ale aj blízkosť dvoch ľudí a spojenie vo vyššom zmysle než len fyzickom.
photo Peter Lančarič & archív autorky
BEZ NÁZVU / UNTITLED 2015
Solitery object in the spirit of the previous installation “Untitled”.
(Installation “Untitled” is a metaphorical “feast” that serves us fragments associated with the consumption. Crocheted objects receive fragile but erotic accent, which refers to sexism and negative influence of the beauty myth. Used inedible food parts are something like sarcastically serving ideas, which we can only eat with our minds.)
solitérny objekt - jeden z chodov predošlej série, ktorý nebol časťou inštalácie, no formálne ako aj obsahom je v podstate súčasťou. Bol vystavený na medzinárodnej výstavnej prehliadke TEXTILNEJ MINIATÚRY- Pamäť textilu v roku 2015.
photo Peter Lančarič
BEZ NÁZVU / UNTITLED 2015
Installation / exhibition DON´T TELL
Installation "Untitled" is a metaphorical "feast" that serves us fragments associated with the consumption. Crocheted objects receive fragile but erotic accent, which refers to sexism and negative influence of the beauty myth. Used inedible food parts are something like sarcastically serving ideas, which we can only eat with our minds.
Inštalácia na výstave NEPOVIEM
Inštalácia “Bez názvu” je metaforickým „pohostením“, ktoré nám šteklivo servíruje fragmenty súvisiace s konzumáciou uložené pod sklenými poklopmi, no posúva ich do novej polohy a významovej roviny. Textilné prvky zhotovené háčkovaním sú kombinované s kuchynským/biologickým odpadom. Týmto spojením symbolicky aj ironicky asociujú k atribútom ženskosti. V každom „chode“ sú čisté fragmenty v protiklade s priznanou realitou. Jedinečnosť a inakosť je kladená do kontrastu so sériovosťou, ktorá svojím naoko estetickým pôsobením len umocňuje silu a krásu prirodzenosti. Použitie nejedlých častí jedla tematizuje konzum v myšlienkovej rovine od intímneho/osobného uvažovania k tomu masovému. Technikou háčkovania dostávajú jednotlivé objekty jemný no erotický akcent, ktorý je trpkým odkazom na sexizmus, negatívny vplyv mýtu krásy a z neho plynúce pokušenia, obavy a povrchnosť. Inštalácia je zároveň osobnou interpretáciou partnerského vzťahu (mama/otec, ja/partner) - strach a neistota, ale aj vrúcnosť, neha a obeta. Samotné artefakty a ich symbolika súvisia s traumatizáciou zo statusu obetavej matky - tichej trpiteľky. Hra s merítkom niektorých prvkov pôsobí dynamicky a umožňuje prehodnocovanie a rozvíjanie uvažovania o danej problematike. Nejedlé vs jedlé v zmysle grotesknej podoby servírovania ideí odkazujúc na tradičné pohostenie, no jedlé len prostredníctvom myšlienky, rovnako ako mýtus krásy, rovnako ako mlčanie.
photo Peter Lančarič
SELF-PORTRAIT 2014 / diploma thesis
Supervisor of diploma thesis - Karin Patúcová-Lunterová
Self-portrait is my introspection and also illustrates the metaphorical representation of women. "Body" is made up of ordinary jute bag. Bag refers to goods, seriality, mass and consumption. Its shape evokes a deformed torso. The „body“ is marked with red embroidery. Home-producing of bags was especially role of women in the past. On these bags were weaved red or blue strips of cotton. The arrangement of these strips was something like proprietary mark. Manipulation and binding of the bags was a matter for men. Embroidery consists of repeating pattern - two goats and rhombus. Goats (in slovak) is kind of slang term for womans breasts. Rhombus is (in Slavic culture) an old symbol that refers to female sex. These elements are part of Slovakian traditional culture. In this case are an ironic representation of female sexual characteristics and also my signature. The bag is filled with straw, because mattresses were filled with straw in the past. That refers us to bed, eroticism and intimacy. In the straw are situated phallic gypsum casts, which were cast out of a condoms. Number of pieces is equal to the number of my former sexual partners.
AUTOPORTRÉT 2014 / diplomová práca
školiteľka Karin Patúcová-Lunterová
Autoportrét je introspekciou, ktorá predstavuje metaforické stvárnenie ženy. „Telo“ je zhotovené z obyčajného jutového vreca. Vrece ako také asociuje tovar, sériovosť, masovosť a konzum. Svojim tvarom evokuje deformované torzo. Tiahnu sa ním línie červených výšiviek. V tradičnej kultúre bola domácka výroba vriec záležitosťou žien. Do tkaniny vtkávali červené alebo modré pásiky z bavlny, ktorých usporiadanie plnilo funkciu vlastníckeho znaku, podľa ktorého si gazda ľahko spoznal svoje vrece. Vlastnícky znak sa vo všeobecnosti používal na označenie majetku. Manipulácia s vrecom bola záležitosťou mužov, tak ako aj jeho zväzovanie... Na vreci sú vyšité rastrovo opakujúce sa zoskupenia kosoštvorca a dvoch kôz v pásoch na vrchnej a spodnej časti vreca - „tela“. Línie prechádzajú oblasťami pomyselného hrudníka a lona. Kozy sú ironickým prenesením slangového pomenovania ženských pŕs, do ich naratívneho a doslovne chápaného významu. Kosoštvorec, v rámci slovanskej symboliky, odkazuje na ženské lono. Tieto prvky, ktoré nachádzame v námetoch tradičnej kultúry, sú v tomto prípade ironickým znázornením ženských pohlavných znakov a zároveň mojou signatúrou. Vrece je naplnené slamou. Tá kedysi plnila funkciu „matracu“, kedy si ňou ľudia vystielali lôžko. Slama nás tak odkazuje na posteľ, erotiku a intímnosti. Túto symboliku zvýrazňujú falické odliatky (z prezervatívov) v počte bývalých partnerov, ktoré z nej vyliezajú. V rámci introspekcie priznávam prítomnosť mužského pohlavia, ktoré je redukované na jedinú časť „fyzicky prítomnú v ženskom tele“. Muž a žena znázornení v Autoportréte sa tak dostávajú na rovnakú „šifrovú“ úroveň zjednodušenia na základné pohlavné znaky. Nadradenosť jedného z nich, vzhľadom k inštalácií, je mätúca. Môže sa zdať, že „muž“ vychádzajúci z „lona ženy“ (stereotypizácia matky) je automaticky podriadený, no naopak symbolika uskladnenia vzácneho „porcelánu“ v slame, ktorá ho chráni pred nárazom, to do istej miery vylučuje. Sadra, ako pomocný sochársky materiál, tematizuje falus a je nositeľom odkazu na konkrétny fragment mužského tela. Kritika je orientovaná na obe pohlavia skrz osobnú skúsenosť. Smeruje z intímnej roviny do všeobecnej kritiky genderových stereotypov.
photo Peter Lančarič